Stránky

sobota 17. augusta 2013

Denníček z ciest Jugoslávie (13.)

13. deň – PIATOK
To bola noc ! Ozaj ako na diaľnici. Ale ja som spala dobre, šofér nie. Ťažko sa vám ráno dlho spí, keď váš mechúr má nastavený budíček o 7.30 (celé 2 týždne). „Luxusným“ TOI TOI záchodom som odolala, nedala som sa obalamútiť na pekný farebný obal, radšej som išla 200 m na pumpu. Po rýchlych raňajkách odchod cca  8.15 hod.
Hranice – diaľnica 12,- €.
10.30 – 12.30 hod.  Balaton (diaľnica „vďaka“ super kurzu v jednom penzione 13,- €/10 dní).
Maďari majú pre našinca tú nevýhodu, že diaľnica je spoplatnená, ale známku si nekúpite. Tesne pred diaľnicou treba nájsť predajné miesto a tam sa zaregistrovať s číslom auta v ich systéme. Keď tak nad tým premýšľam, je to lacnejšie, nemusia tlačiť známky a vyhnú sa tak falšovaniu. Vy dostanete potvrdenie kde ste sa registrovali.

13.00 – 14.00 hod – Pannonhalma – 20 km pred Györom – múzeum Škodoviek. Pekná zbierka na to, že vlastníkom je súkromná osoba, ale ešte sa rozrastá. Milý „utečenec“ zo Slovenska nám ich poukazoval aj porozprával o nich. Príjemný ujo.
Nad mestečkom je cez 1000 rokov starý kláštor, väčšia stavba ako Ostrihom. Neboli sme hore, už je dosť hodín a ešte viac stupňov a peňaženka čím ďalej prázdnejšia (a tá radosť s dobrej kúpy smeroviek na nového veterána !). Sem sa ešte vrátime (možno aj pre náhradné diely).
A už ozaj domov. Aj slepý by vedel, že sme prešli hranice. Už v Maďarsku začalo platiť „čím bližšie k Slovensku, tým horšia cesta“. (Bosna Hercegovina po vojne má krásne cesty).  Za hranicami v Medveďove tankodrom.  Vitajte na Slovensku ! Dobro došli !





Denníček z ciest Jugoslávie (12.)

12. deň – ŠTVRTOK
Doobeda sa ešte kúpeme, potom balíme a vyrážame o 11.30 hod. – tachometer 128 600 km.

Cestou k diaľnici je odbočka k Národnému parku KRKA. Ideme ? 10 km zachádzka, nevadí, ide sa. Niečo podobné ako Plitvice, ale pre mňa nie až tak krásne. Parkovisko zadarmo, vstupné 95,-KN/os.
Smola, že sme časovo prišli dosť neskoro, Treba sem ísť hneď ráno, teraz už je tu hlava na hlave. Od vstupného areálu je odvoz autobusmi dole do parku – cesta „o držku“ či skôr o blatníky a spätné zrkadlá keď sa stretli dva autobusy. Ten kto tú cestu naposledy opravoval si presne spočítal šírku dvoch busov a tak urobil cestu. Aj to nie všade, niekde musí jeden autobus cúvať až do miesta kde sa obídu.
Park je pekný, nie je tam také výškové prevýšenie ako v Plitviciach, ani taká číra voda, pripomína mi to prechádzku nejakým Tatranským údolím plným riečok, potôčkov a menších vodopádov. Aj tento má svoje čaro, len keby tu nebolo toľko ľudí.


Kritika: Národný park = národné mravenisko. Mapka trasy síce pekná, ale orientačné body (nejaké to číslo) žiadne, takže sme s mapou v ruke aj tak nevedeli kde práve sme. Ďalšia vec je, žiadne odpadkové koše po celej trase (typické Chorvátsko), a tak si tú prázdnu fľašu, obal z keksov, alebo hocičo, nesiete až do cieľa. Až na takmer konečnej sú lavičky a koše. A čo je to triedený odpad ? Ešte nedorazil, ak tam niekto pôjde za 10-20 rokov, nech mi dá vedieť. Jednoduchšie je poslať vlastného človeka s rukavicou nech  z tých košov vyberá PET fľaše. Podotýkam že som sa dozvedela, že oni majú všetky PET fľaše zálohované, tak sa nečudujte, keď uvidíte (ako my) auto so šoférom a za chrbtom mal plné sedačky plastových fliaš. Detail – bola to kombička, nie sedan, takže plná kombička, ani stopári by sa nevošli.
Po celom parku tečie vodýýý a vodýýýý, ale žiaden občerstvujúci prameň nenájdete (zas až na konečnej – a tu bol nával ako v Komunistickej samoobsluhe).

Mala som pocit, že z NP spravili národné kúpalisko. Rovno pod najväčším vodopádom. Možno to je pre niekoho zážitok, ale prišla som do chránenej oblasti, do rezervácie. Tak toto bol pre mňa hnus, odpor, katastrofa.
Kto chce vidieť ozaj krásny park s nedotknuteľnou prírodou – radšej na Plitvice.

Keď sme si na parkovisku uvarili obed (okoloidúci závideli naše pohodlie), cesta smerovala na diaľnicu – smer Zagreb. Dovidenia neporiadne Chorvátsko.

 Kúsok pred Plitvicami sme sa rozhodli ušetriť €, zliezli sme z diaľnice (11,-€) a po krásnej červenej ceste sme sa vybrali našou už známou „Route Plitvice“. 
Novo Selo – vôňa levandule nás ovanula vnútri auta – krása.
Karlovac – (cca 19-hod.) znova tie dostrieľané domy.
Varaždin – nocľah na benzínke v „najlacnejšom kempe“. Konečne sme vytiahli bedminton ! Aspoň sa v ňom nespravili pavučiny. Nespíme tu sami – cca plus 3 prívesy.

štvrtok 15. augusta 2013

Denníček z ciest Jugoslávie (11.)

11. deň – STREDA
Vyrážame cca o 10.00 hod., tachometer ukazuje 128 577 km.
Zastávka vo veľkom prístave ktorí patrí Primoštenu -  v meste Rogoznica. Veľké milionárske  jachty. Ešteže sme neni takí bohatí ! Čo by sme s takou obludou robili ?
Rogoznica - Zmajevo oko. Vytvorilo sa prepadnutím strechy jaskyne a podtečením spodnej morskej vody.



Kúsok za Primoštenom ostávame v maličkej dedinke Šparadiči v maličkom rodinnom kempe Legend. Voda je zatiaľ najbližšie zo všetkých kempov, asi 30-40 m od karavanu. Veľmi pekné miesto, ukladáme do GPS. Dianka stále šnorchluje a hľadá mušle. Zo všetkých vyliezajú kraby. To by bola večera ! Ale nemám to svedomie a priznám sa ani chuť na to. Ostávame 1 noc, koniec dovolenky sa blíži. Obec Šparadiči, kemp Legend, cena 35,- €.



Denníček z ciest Jugoslávie (10.)

 10. deň – UTOROK
Raňajky s cigaretovou arómou z rakúskeho prívesu. Neni nad príjemnejší budíček ako keď sa ti dvaja chlapi rozprávajú pod otvoreným oknom. Asi preberali vážny problém hladu v Afrike.
Keď tak rátam, tak na priestore cca 20x20 metrov je 5 karavanov. Aspoň vieme kto čo raňajkuje. Dáni spia dlhšie než my, Rakúsky pár fajčí v prívese rovno pri stole (nevadí že majú maličké dieťa), Taliani čo do noci hrali žolíka vstávajú rovnako ako my (8.00 – 8.30), Slovinskí chalani počkajú na raňajky od frajerok.
Balíme. Úspešnej a obľúbenej Makarskej stačilo. Odchod cca 9.45 hod.

Cesta po Jadranskej magistrále smer Omiš – Split – Primošten. Nájdeme niečo malé, rodinné kempy sú najlepšie. O ceste vidím reštauráciu „Pizza Espaňa“.  Ten názov nedáva logiku. Čo má spoločné Španielsko a pizza ? To je ako cigán a lopata !

Z horných ciest na kopci je vidieť more. Tak ma napadá, veď more, voda je stále v pohybe, sú na ňom vlny, voda prúdi. A predsa takto zhora vidíte „koľaje“ kadiaľ išla loď. Je to zaujímavé.

*Rogoznica
Iba kúsok pred Primoštenom: Stupin – tesne pred Rogoznicou, kemp za 30,-€.  Maličká dedinka bokom od hlavnej cesty. More hneď pred bránkou tetinho dvora ! Ostávame.
Náš "kemp" - dvor u tety:
 Narýchlo varím rizoto a ideme sa kúpať na maličkú pláž kúsok za rohom, je to celé vlastne morský záliv. Nič extra, vysypaná stavebným štrkom, asi aby zmiernili prudké klesanie. Ale páči sa nám tu. Je to doslova ako keby ste bývali v rodinnom dome, vyjdete na ulicu, prejdete cez cestu a ste na pláži. Žiadny kopec, žiadne schody, paráda.

Dnes sme sa konečne odviezli na bicykloch, aspoň raz sme ich obidva zvesili z auta. Výlet na kopec oproti dal zabrať. Pohľad na prístav v Rogoznici stál za to.
Prístav pre jachty v Rogoznici:
Pohľad na našu pláž zhora:
Zistenie dnešného dňa: Platí priama úmera – čím severnejšie Chorvátsko, tým viac Čechov a Slovákov. Na pláži si ani zanadávať nemôžeš.




streda 14. augusta 2013

Denníček z ciest Jugoslávie (9.)

9. deň – PONDELOK
Kemp Jure – pláž + more.
Čím väčší kemp, tým menej priestoru pre seba okolo karavanu. Typ megalomanského kempu. Ešte jednu noc ostaneme nech si pozrieme trošku aj mesto.

Prišli 3 noví susedia – Rakúšania, Taliani, Slovinci.

*Makarska.

Večer sme si dali dlhú prechádzku až do starého mesta. Plno stánkov, lodiek v prístave a všade kopec ľudí. Až moc. Mimo sezóny to tu môže byť pekné, teraz je to tu prepchaté, preľudnené.





Večer 22-hodín. Prechádzka bola ozaj dlhá. Umyvárky sa nám moc nepáčia. Stále je tam ucápaná voda a stále moc ľudí. Nechápem čo tie baby tam tak dlho pred zrkadlom robia. Keby, že  večer - pred večerou, že sa chystajú na tú večeru, tak ok, ale pred spaním ? Šak osprchujem a idem ! A nie vyše pol hodiny sa trápia pred zrkadlom. Aj tak im to nepomôže, ráno budú rovnako škaredé ako teraz.

A na toho PAKA, čo mu svietila naša lampa do očí asi na 20-metrovú vzdialenosť radšej zabudnem (to máme fakt takú dobrú lampu ?).
A jedna záverečná:

Denníček z ciest Jugoslávie (8.)

8. deň – NEDEĽA
Čas presunúť sa zase ďalej. Odchod po raňajkách – smer Bosna Hercegovina. Tachometer – 128 200 km. Prechod hraníc za chvíľku o 10.20 – nutná zelená karta. Tak ako v ČH, aj tu nám ju kontrolovali, Holanďanov vrátili naspäť. Colník asi nevie čítať, lebo s každým jedným dokladom odbiehal do tej colnej búdky, chudáčik.
Bosna sú samé hory, kopce, hory, kopce.... kamenné domy, nedostavané domy, rozbombardované, opustené domy, bodrel, hory, kopce, hory, kopce...zákruta, kravy, kopce, kvalitná cesta, pozor padajú kamene... hory, kopce.... zbombardovaný kostol.... Smutná krajina.

*Mostar

Dosť veľké mesto. Pozreli sme len starú časť s rozbombardovanými domami (stále, stále rovno) a známy most. Staré uličky so suvenírmi. Most je po vojne znova postavený, krásny. Pod ním tyrkysová rieka. Na moste je chalan chodiaci zvonku zábradlia, vyberá peniaze a potom skočí. Neviem či sa mu to vyplatí takíto zárobok. Je tu pomerne lacno, dajú sa kúpiť pekné veci v obchodíkoch.




Prechod hraníc BH – HR ca 16.20 hod., smer dolu z kopcov – smer Makarska. (No v prípade Chorvátska je to dosť otázne či je to dolu z kopcov).
Malá zastávka pri meste Imotski, hneď za hranicami. Červené a Modré jazero – dve jazerá v kamenných kráteroch. Pohľad do priepasti plnej vody.
O 17.30 prechod fungl nového tunelu za mestom Zagvoz do Bašky Vody (4€ / 4,2 km). Ušetrilo sa asi 50-60 km než po bežnej starej ceste.
*Makarska - kemp Jure
40,- € (karavan+4os.) po dohode. Kemp typu „hlava na hlave“ alebo „auto na aute“.

Denníček z ciest Jugoslávie (7.)

7. deň – SOBOTA
Dnes sme len na pláži a v kempe. Závisláci si poobede zase skočia na internet – 1 hod zadarmo. Čierny kocúrik chodí na striedačku na stravu do všetkých karavanov dookola. Cez deň spí u Francúzov.

Dnes je celkom pekný deň. Dlho sme boli na pláži, tuberáci z kempu už odišli, čajky sa úžasne rehocú, nikdy by som neverila, že tieto biele lietajúce tvory sa vedia rehotať ako človek. Poobede sme si uvarili našu obľúbenú mliečnu polievku s kukuricou.

Podvečer sme sa peši prešli popri pláži z nášho mestečka Mlini až vedľa so Srebrena a do jeho malého prístavu.