Palubný denník karavanistu (4.) - NÓRSKO

Deň 4. – UTOROK – Plavba.

Dnes nás čaká trajekt. A keďže nevieme ako sa tam dostaneme a koľko podobných turistov tam bude, tak vyrážame zavčasu. Dokonca tak zavčasu, že o desiatej sme prví karavanisti na čakacej línii. Ešte cestou sme nachystali veci na loď, keďže do auta cestou prístup nebude, tak nech máme všetko pri sebe. Neviem ako tu, ale zo Sardínie máme skúsenosť, že podpalubie sa zamkne a hermeticky uzavrie, v prípade havárie aby bol vrch „v suchu“. Pred nalodením sme mali na tachometri 154.870 km keď sme tankovali. Tu, medzi kamiónmi a pomaly pribúdajúcimi karavanmi a motorkármi čakáme na línii 31. Stretli sme aj slovenského kamionistu, takže bolo s kým kecať. A teraz pozor ! Na lodi si vypnite roaming, hlavne ten dátový, lebo na lodi (aspoň na tejto) si za internet fajnovo priplatíte. Ja som pre istotu na telefóne zvolila letový režim. Trochu sme sa nudili, ale niektorí si aj pospali, bohužiaľ nie všade sa dá zdriemnuť. Loď je dosť plná a driemať môžete len po sediačky. Chodil zriadenec a tých čo ležali na kreslách upozorňoval. Inak celkom luxusná loď, reštaurácie, obchody, duty-free obchod, potraviny, salámy, mäso, suveníry, parfuméria. Všeličo. Slniečko nám praje, hore na otvorenej palube je príjemne, ale fúka. Ak takto budete cestov
ať viac ako dve hodiny, nezabudnite si zobrať vodu a nejaké maškrty, ak nie priamo obložené žemle (ako Slováci). Na lodi sa nedoplatíte. Teda pre našinca. Prechádzať sa dá takmer po celej lodi, dokonca sme boli pozrieť aj biznis triedu, tam to vyzeralo ako v lietadle, alebo v kine, ale aspoň tam bol kľud a ticho na spanie. Len tam bolo prázdno.

Vylodili sme sa o 15,50 hod. a z Kristiansandu sme celkom pekne vyšli. Trasy z prístavu vedú autá po dobre značenej ceste, až po najbližšiu križovatku nad mestom. Tu sa totálne zmenil terén. Z plochého Dánska sme sa vylodili v hornatom Nórsku. Je to ako keď vás zo suchého domu vystrčia do dažďa. Teda našťastie nepršalo, ale ten rozdiel bol neprehliadnuteľný. Kopec, tunel, voda, kopec, tunel na najbližšie dva týždne. Aha ! A ešte medzitým serpentíny a zákruty.

Všade nás vítali samé 70-ky, čo bolo asi naposledy na tejto dovolenke. Ďalej to bolo ešte menej a bez tabúľ.  GPS-kový kemp v Lindesnes sme našli pomerne jednoducho, bol na brehu jazera, malý a teda docela dosť obsadený. Odtiaľ sme sa pešo vybrali k ďalšiemu majáku, čo asi nebol dobrý nápad, lebo priamo na mieste sme zistili, že pod majákom je stellplatz plný karavanov (za 10,-€).
Pohľad z cesty k majáku:

Lindesnes
Bohužiaľ prišli sme sem keď už bol samotný maják zatvorený, možno chvíľu pred nami im „padla“. Ale to nám nebránilo spraviť krásne fotky pri západe slnka. Všetky zábery sa aj tak najlepšie robia pri západe. Maják je na skalách, takže jemu asi splynutie s morom nehrozí. Je tu aj múzeum, ďalekohľad do okolia (zdarma !) a pod ním kružnica so svetovými stranami, názvami a kilometrovníkmi svetových metropol. V súčasnej podobe bol postavený v roku 1915, ale na jeho mieste bol maják už od roku 1656. Tento počas druhej svetovej vojny používali aj Nemci, tí tu vykopali množstvo pozorovacích zákopov, ktoré sú tu ešte stále. V 50-tich rokoch bol elektrifikovaný.
Z tohto miesta je to „už len“ niečo málo cez 2500 km na Nordkapp (najsevernejšie miesto Nórska). Vrátili sme sa o 22.hodine, teda ešte za svetla.

Palubný denník karavanistu (3.) - NÓRSKO

Deň 3. – PONDELOK – Dánsko.

Vyplatili sme 22,-€ za kemp a o desiatej sme vyrazili. Náš smer je jasný, ale nejasné je, či sa tam dostaneme tak, ako to teoreticky podľa maps.googlu vychádzalo. Po jednej hodine sme približne tu, ale to miesto, kde malo byť podľa GPS parkovisko tu nie je. Teda je, ale autom sa tam nedá ísť, je to pešia zóna. Tak sme sa otočili a kúsok odtiaľ je parkovisko. Super, pre karavany je zadarmo, ostatní platia. Sranda, že ? Nie jeden krát sme tú tabuľu čítali či tomu dobre rozumieme.

Takže mesto Aarhus 

leží niekde v strede medzi  Nemeckom a morom do Nórska. Je na východnom pobreží, dôležité prístavné mesto, druhé najväčšie v Dánsku. My sme sa len na krátko zastavili v jeho novej modernej časti, ešte stále nedobudovanej, s krásnou modernou architektúrou, ktorá každým dňom pribúda. Teda nás asi najviac upútali domy s názvom „ľadovec – Isbjerget“. Priznám sa, že sa to tak volá, som zistila až teraz, ale je to výstižné. 

Upútala nás časť (tam malo byť to hľadané parkovisko) kde boli čosi ako minizáhradky. Bola to asfaltová plocha s množstvom drevených bední-kontajnerov a v nich posadené kvety, zelenina, bylinky a všeličo také. Na každej bol štítok s menom, vyzeralo to, že tu obyvatelia mali vlastné záhradky. Bohužiaľ, v tomto „historickom“ lete bolo dosť vecí uschnutých, horúčavy sa podpísali na ich maličkej úrode. Bolo to ale milé miesto v tejto betónovej džungli. Len škoda, že to tam asi neostane, bol veľký plagát ako to tam má v budúcnosti vyzerať, má sa tam stavať moderná budova v štýle majáku, je to zrovna na rohu tohto polostrovčeka.

 Medzi novostavbami bola „bytovka“ ktorá mala balkóny z materiálu ktorý silno pripomínal solárne články. Ktovie, ale je dosť pravdepodobné, že sme to správne odhadli. Kúsok odtiaľ bolo akési verejné (preplnené) kúpalisko, presnejšie  ohradená upevnená (možno plávajúca) časť mora v ktorej sa nachádzala minipláž, detské bazény a plavecký bazén. Vedľa sa dalo previezť na vodných lyžiach a nad tým všetkým dominovala snehobiela rozhľadňa pripomínajúca športovú tribúnu. 

Staré mesto môže byť tiež pekné, ale toto bola len malá zastávka na inej výprave, takže len niečo ako obedná pauza v Aarhus East. Tá krátka zastávka nám ukázala príšerne veľa semaforov, veľa mladých baviacich sa ľudí a zaujímavý dizajn. A po rýchlom obede hurá ďalej za ďalšou GPS súradnicou.

Lokken.

V skorý podvečer (u nás, lebo tu bolo slnko ešte vysoko) okolo 18-tej hodiny sme prišli do Lokken. Parkovisko pri Spar obchode nás už čakalo, tušilo náš príchod. Teraz už len vydedukovať, ktorým smerom sa ide k pláži, na ktorej sú zabudnuté betónové bunkre. Vraj jedna z najkrajších Dánskych pláží, plná bielych plážových domčekov súmerne-nesúmerne uložených v rade, pravdepodobne v súkromnom vlastníctve, v každom iný obsah. Malo by ich byť na celej pláži okolo 500. Betónové bunkre z druhej svetovej vojny mierne deprimujú atmosféru, ale patria sem. Len opustený strapatý drevený bar  usmerňuje predstavu do plážovej hippies atmosféry.  Nad plážou sa na pieskových dunách vyníma pár klasických domčekov, niektoré si slamenými strechami, ale až neuveriteľne pripomínajúce severské prázdninové filmy, kde blonďavé deti behajú po veternej pláži. 

Rubjerg.

Toto miesto je o pár kilometrov ďalej, ale je vlastne súčasťou tej istej pláže. Obrovská migračná piesková duna na sebe majestátne drží starý maják z roku 1899. Migrujúca znamená, že každým rokom z brehu ubúda a piesok sa posúva do vnútrozemia. Môžu za to silné vetry ktoré fúkajú od mora a tak sa jedného pekného, či skôr smutného dňa stane, že sa maják rozsype ako zle postavené lego. A nebude to už dlho trvať. Je to smutné, ale je to tak, sú to zákony drsného vetra a preto sa tam treba pozrieť teraz, lebo do roka 2020 by mal zaniknúť. Je zaujímavé, že je medzi dvomi vyššími dunami, ako to, že jedna duna nie je zrovna na majáku ? Časť domov je síce zasypaná, ale maják trčí. Žeby ten piesok turisti roznášali v topánkach ? Kedysi bol maják zasypaný a po roku 1968 už prestal spĺňať svoju funkciu. Výhľad z vrchu duny je fascinujúci, cítite sa ako na malej Sahare, z jednej strany more, z druhej zelené kopce a pod nohami púšť. Vyšľapte si priehľadné schody hore na maják a uvidíte to z ešte vyššieho nadhľadu. Ešte viac mora, ešte viac piesku, úchvatný západ slnka a dlhý tieň kamenného svedka kedysi navigujúceho námorníkov.

Nocľah sme si vybrali na parkovisku kúsok od majáku, je tu kľud, ticho a záchody.

Maják Rubjerg v roku 1992:

Palubný denník karavanistu (2.) - NÓRSKO

Deň 2. – NEDEĽA – Smer sever.
Určili sme si nepísané pravidlo, že vstávať budeme okolo pol ôsmej – ôsmej. Načo zabíjať čas vyspávaním, keď chceme niečo vidieť. Ale nie zas príliš skoro, lebo večer asi budeme dlho hore. Takže o 8,45 sa nám podarilo vyraziť. Berlín sme o pol dvanástej obišli obchvatom, zatiaľ, naspäť ho neobídeme.  Tam niekde nasledoval dosť dlhý tunel, na Diankinu otázku: „To koľko má ten tunel ?“ nasledovala Dankova odpoveď: „Tri pásy.“

O pol tretej sme si dali obed, fazuľový prívarok a ide sa ďalej. Pred Hamburgom je na diaľnici zápcha, opravy ciest sa začínajú množiť, treba s tým rátať vždy. Keď plánujeme cestu, podľa počtu kilometrov a času, čo mi ukáže google si k tomu pripočítam ešte hodinu. No jednoducho pre tieto situácie. Niekedy sa počas takéhoto čakania dá spraviť jesť, niekedy len zdriemnuť. Ale aj tak sa stojí kvôli hladu, záchodu, káve a bezpečnostným prestávkam. Dnes toho moc nenavštívime, presnejšie: nenavštívime nič.

 Tak pre zvedavcov, ktorých toto baví čítať, by som mohla napísať, ako sme sa nabalili s jedlom. Aj na to sa ľudia pýtajú. My sme priaznivci cestovín, takže nechýbajú špagety, kolienka, sekané potrubie a na to morcadella a pesto z Lidla. Potom som brala polotovarové cestoviny s omáčkou v prášku (Lidl, Kaufland – syrové, šunkové, brokolica a pod.) Polievky sáčkové, ale priznám sa, že aj vifonky, to je najrýchlejšie jedlo keď stojíte len na chvíľku. Inak neviem či si niekto všimol, tak tie Lidlové už majú lepšie zloženie. Tak isto sa dajú tie slíže z nich použiť aj ináč, napr. do rajčinovej polievky, alebo zahustiť francúzsku polievku. Tiež ich ovarené môžete hodiť na panvicu a popražiť so sójovou omáčkou. Mňam. A aby tých sáčkových vecí nebolo málo, tak sme objavili aj prívarky  v prášku. Šošovicový, fazuľový, zemiakový, na to opečenú špekačku a volské oko. Má to úspech. Ja viem, už sa niekto chytá za hlavu, že toľko sáčkovej stravy, ale keď sa chcete prestravovať a nebrať surové a ťažké veci, tak musíte. Z chladničkových vecí sme mali špekačky, salám, maslo, mlieko, horčicu+kečup, syry, vajcia, v mrazničke len párky, mleté mäso a vysmážaný gordon blue. V podstate prázdna mraznička, ale aspoň nepreťažené.

Čím severnejšie, tým krajšia príroda, a my ju stále obdivujeme, polia, lúky...
Dominika: „Aké krásne políčko tu je !“
Dianka: „Tak ho vyplň !“

O 17.33 hod. sme ešte za (lacné) nemecké natankovali – 1,29/L, tachometer hlási 154.357 km.
Nocľah rozkladáme vo Flensburgu, kúsok pred hranicami s Dánskom, v  Zeltplatz Bauer Jensen. V dedinke, niekde na kraji, za zákrutou sa objavil vchod do kempu. Sem za nami neskoro večer prišli už aj Julkovci – Alica s Julkom, naši parťáci a strašne zlatí ľudia, asi najvhodnejší partneri na cestovanie. Oni tú cestu vzali tak hopom – v kuse z Wroclawi až sem.
Cena za kemp 5,-€/osoba, 2,- elektrika, 0,50 sprcha.
GPS - 54.569272, 9.327821

Palubný denník karavanistu (1.) - NÓRSKO

Táto dovolenka vlastne nahradila inú, ktorú sme plánovali. Ale jedného pekného dňa sme boli na veľtrhu karavanov a tam bola prezentácia fotiek cestovateľa Karla Wolfa z Nórska. Prednáška ešte neskončila a už bolo rozhodnuté. Toľko odpoveď na otázku, čo nás napadlo ísť práve sem. Túžili sme po tom dávno, ale ísť tam karavanom sa nám zdalo skôr nemožné ako pravdepodobné.
Ďalšia odpoveď na otázku či sme vopred plánovali kam ideme, na ktoré miesta - áno plánovali, bez toho by sme ani nevyrazili. Ja viem, niekto má rád „na blink“, ale tak sa chodí do Chorvátska a nie do Nórska. Takže plánovala som to už od januára, podrobne, po doporučení len krátke trasy, lebo aj tie tam trvajú dlho, no a precízne s GPS-kami. Najprv treba vedieť čo chcete vidieť, či máte na to, aby ste si dali túru, alebo iba „túričku“, a či je priorita kemp, alebo nadivoko. Mala som pre istotu na každý deň nájdený kemp, aj keď sme tam neplánovali spať stále. Viac-menej len pre hygienické potreby. Takže po vypichnutí bodov a miest čo chcem a čo určite musíme vidieť som začala spočítavať kilometre. Treba sa napasovať do termínu hlavného prvého trajektu, ostatné sa dá prispôsobiť potrebám a náhodným objavom po ceste.

Ďalšia vec na riešenie je strava. Keďže my si nepotrpíme na luxus, väčšina vecí pozostávala zo suchej, práškovej a tak trocha aj mrazenej stravy. Tam sú potraviny drahé, treba sa zásobiť, ale zase tak, aby sa karavan neprevážil. To je dôležité. Kedysi sme dostali radu, že tankovať a dolievať vodu treba až cestou, takže tankuje sa podľa ceny, v tomto prípade to nehrá rolu, lebo sme išli do krajín, kde je cena podobná a drahšia než u nás. Vody sa nikdy neberie plná nádrž, vždy len nutné množstvo a dolieva sa priebežne na benzínkach a v kempoch. A preto treba z auta ešte doma vyložiť všetko, čo určite nebudeme na takejto ceste potrebovať. Teda ťažké stoličky, bočné steny k markíze, hojdaciu sieť a podobný „luxus“. Zhodili sme aj držiak na bicykle, ale to skôr kvôli rozmerom auta na trajekt. Jediné čo sme zobrali a nemuseli sme bol gril, zbytočne ťažký, zavadzal a mali sme ho rozložený len 2x. Takže poďme cestovať:
Deň 1. – SOBOTA – Štart.Dnes nás čaká vlastne jedna z najdlhších ciest. Ťaháme až do Drážďan, tak sa treba poriadne vyspať a v kľude vyraziť. O cca 9.40 sa tak stalo, začíname tradičným spôsobom – natankovať a kúpiť nanuky, bez nich by to nebol správny štart.
Tachometer ukazuje 153.342 km, natankujeme plnú za 73,-€, a ideme na váhu do zberných surovín. Tá ukazuje 3 580 kg, je to dobré, máme len 80 kg preváženie, to sme ani nečakali. Treba začať jesť aby sme to znížili.
Cesta – klasika – česká diaľnica jedna katastrofa,  hitlerove kocky a potom opravy na cestách, ale aj tak lepšie než cez dediny, vydržíme to. O 16,25 hod. prechádzame hranice s Nemeckom a okolo 17-tej sme už v Drážďanoch. Podľa pripravenej GPS sme našli stellplatz, nestojíme tu však, ale kúsok vedľa na parkovisku. Spať pôjdeme inde.

Drážďany sú staré historické mesto. Už dávno sme sem chceli ísť, tak sme to takto spojili s našou dovolenkou a pozrieme si aspoň ten najkrajší stred mesta. Mapu sme nemali, ale stiahla som si z maps.google náhľad kadiaľ sa tam dostaneme. A nebol s tým problém. Je to mesto ležiace na oboch stranách Labe, podobne ako Praha. A má tiež svoj most – Augustusbrucke. Bohužiaľ, zrovna je v rekonštrukcii, ale posedeli sme si aspoň na nábreží kúsok od neho, za chrbtom s historickou budovou Drážďanskej akadémie umenia. Mesto patrí k mýtickým Fénixom, pretože v polovici februára 1945 bolo bombardovaním zrovnané so zemou, no vstalo z popola a jeho historické budovy sú prekrásne.

Tachometer ukazuje 153.827 km keď večer dotankovávame zase do plna za 62,-€.
Na nocľah sme si zašli 13 km za mesto na ďalší stellplatz ku predajni karavanov - aspoň sme sa tak trocha cítili ako v kempe. Dá sa spať aj za vatikánsku cenu, my sme si zaplatili len elektriku. Tá sa platí mincami na stĺpe elektrickej skrinky, ako automat, koľko mincí hodíš, tak dlho ti pôjde elektrika. Za 50 centov sme elektrikovali do rána.

GPS miesta:51.128414, 13.709469