Palubný denník karavanistu (10.) - RUMUNSKO

Deň 10. – Náš Balkan Express Rallye
Z kempu odchádzame okolo desiatej. Mám rada tento kemp. Možno preto, že je v lesíku, celkom slušne vybavený, ale možno len preto, že je tu chatka, do ktorej som sa pred dvomi rokmi zamilovala. Recepčný povedal, že za tie dva roky sa tu nič nezmenilo, iba on je tu nový. A chatka stále nie je dokončená. Vnútri je stavebný materiál a ona chúďatko tu spolu so susednou stoja ako dve divadelné kulisy. Asi si ju budem musieť kúpiť, alebo adoptovať. Je krásna. Okrem nej je tu ešte kopa chatiek, ale tie sú neni také milené. Toto je Nastenkina chalúpka a potrebovala by rekonštrukciu.

Odchádzame okolo desiatej a dostať sa po okruhu mesta preč nie je až taká sranda. Je pondelok a cesty sú plné. Po obchvate idú nie len ľudia do práce, ale aj rôzne stavebné mechanizmy, a nie aby sa tam trepali ešte aj nejakí blbí karavanisti. A hneď dvaja !
Za nejaké dve hodinky sa dostávame k ďalšiemu GPS bodu. Je to zasa jedno z miest, ktoré keď si nenaplánujete, nemáte šancu ho vidieť. A preto to plánujem. Pre takéto krásne miesta.

Curtea de Arges.

Rumunská pravoslávna katedrála je jedným z mnohých ortodoxných chrámov na tomto území. Tento biely šperk z bledého vápenca je v byzantskom štýle, je postavený na vyvýšenej plošine v krásnom zelenom rozkvitnutom parku. Jeho menšie vežičky sú zdobené úzkymi okienkami a dekoračnou fasádou pôsobiacimi, že sa krútia. Je to tak zaujímavo spravené, že vás to jednoducho musí upútať. Pred vchodom je malá otvorená kaplnka. Všetky vrcholky sú zakončené trojkrížom, ktorý je symbolom svätej trojice. Z trojkrížov vedú na strechu akési korálky, ktoré tento šperk dokonale dopĺňajú. Chrám je zo 16. storočia a bol niekoľkokrát opravovaný. Spájajú sa ním aj rôzne legendy. Blízko neho je kláštor, a preto je jeho okolie krásne upravené. Vedľa areálu je nový chrám. Je to katedrála patriaca ku kláštoru a je tu hneď niekoľko hrobiek. Architektúra Rumunských kostolov je neuveriteľne krásna. Stavajú kostoly tak, že keď sa k nemu blížite, tak neviete, či je to niečo staré, alebo tak dobre rekonštruované. A zrazu zblízka nájdete nejaký detail a ten vám prezradí, že je to vlastne novostavba. Aj toto je príklad takej stavby. Tehličková rotunda má vo svojom srdci malý kostolík, ktorý sa ešte stále dokončuje. Je už v užívaní, slúžia tu omše, ale ešte stále na jeho steny lepia malé tehličky. Ale ako hrobka už funguje, je tu pochovaných niekoľko dôležitých ľudí, sú tu dvaja Rumunskí králi a jedna kráľovná. Pozostatky ďalších sem budú ešte prenesené.

Pokračujeme ďalej, smerom k obrovskej priehrade, ktorú už tentoraz musíme vidieť. Minule, pred dvomi rokmi by to bola pre nás veľká zachádzka, preto som teraz plánovala trasu okolo nej. Našla som dva kempy, teda dve GPS-ky a podľa situácie zakotvíme. Prvý kemp je pod hradom Poenari. Je to zrúcanina hradu na ktorý vedie neuveriteľne veľa schodov. Takže hore nejdeme. Ale ako zaujímavosť uvediem, že toto je hrad, kde naozaj žil Vlad Tepeš, teda gróf Dracula. Na hrade ktorý slúži ako jeho atrakcia, teda Bran, tam nežil vôbec a dokonca tam ani veľmi nechodil. To len spisovateľ vložil vymyslený príbeh do toho hradu. Skutočné obydlie Vlada Tepeša bol hrad Poenari. Tu, vysoko na kopci, nad údolím, ktorým vedie naša cesta. Kemp pod ním vyzerá dosť opustene. Neviem, či funguje, ani sme to nepreverovali. Skúšame ísť ďalej a hľadať druhý kemp. Ten je až za priehradou.

Vidraru Dam.
Obrovská, naozaj obrovská vodná stavba. Dielo, ktoré pre jeho gigantické rozmery je ďalšou turistickou atrakciou. Bola dokončená v roku 1966, čo je už dosť dávno. Budovala sa päť rokov a vyžadovala stavbu 42 km podzemných tunelov. Výška hrádze je 166 metrov a dĺžka tejto oblúkovej hrádze je 305 metrov. Priehrada je vraj stavaná tak premyslene, že keby praskla hrádza, bomba alebo podobný teroristický zámer, tak v jej okolí je umiestnených niekoľko základní dynamitu. Ten by vybuchol, vytvorila by sa druhá hrádza zo zosypanej horniny a tým by sa zabránilo zaplaveniu dedín a obcí za ňou. Na jednej strane hrádze je výhliadková veža na ktorú sme sa bohužiaľ nedostali. Pre nedostatok parkovacieho miesta nie je možné naše dva veľké vozy niekde rozumne odstaviť. Tak sme zastavili až kus cesty vyššie a zbehli sme pár metrov dolu pešo, až na terasu reštaurácie. Tu je prístup k vode. Hlboko, hlboko dolu idú schody, odkiaľ sa dá nasadnúť na výhliadkovú loď. Nie sme tu sami, preto len urobíme pár fotiek a nezdržujeme sa, Bobo nás čaká ako strážnik pri aute.

Na trase stretávame stále častejšie autá s číslami, polepené nápismi, väčšinou veterány.
Zabudla som napísať, že navigácia nám ukazovala cestu do druhého kempu doľava, okolo priehrady. Takže by sme ani cez hrádzu neprešli. Lenže v odbočke na začiatku hrádze, tam kde sme mali zabočiť, boli postavené stánky so suvenírmi, čo by nebol až taký problém. Okolo stánkov by sme prešli, horšie by bolo okolo toho veľkého kamiónu plného dreva a policajtov, ktorý nás nasmerovali automaticky doprava na hrádzu. Takže sme do toho kempu nemohli ísť. No veď niečo snáď nájdeme.
Cesta z priehrady na vrch Fagarašu je dlhá a my hľadáme kde sa uložíme. Jedna zachádzka k penziónu s kempom nevyšla, prostredie pekné, ale pre kaziacu sa chladničku potrebujeme elektriku a tu nie je. Ideme ďalej, možno sa dostaneme k tej druhej GPS súradnici kempu, kam sa nedalo na prvý krát odbočiť, čo je na konci priehrady. Odbočka k nemu je taká podozrivá, že nevieme, či by sme tadiaľ prešli. Je napršané, cesta je plná mokrého štrku, neriskujeme. Miesto sme objavili až kúsok pod Fagarašom. Vyzerá to tak, že tu začína južné stúpanie. Počasie sa zhoršuje, prespíme tu, možno ráno bude krajšie. Už čo sa týka počasia, nie je čo stratiť, v týchto nadmorských výškach je to premenlivé. Sme vo výške 1285 m n.m. a tu je Transfagarasan kemp - 45.570032, 24.611257.  Kemp je celkom milý, máme elektriku, pokojné miesto aj keď kúsok od cesty, no a dokonca nám majiteľka povedala, že keď si navaríme, môžeme si to zjesť u nej v bufete, teda pod prístreškom. A mala aj pálenku z tejto oblasti, na výber niekoľko druhov. Bola dobrá.

Pristavujú sa tu ďalšie autá, veterány z nejakej akcie čo sme už pár stretli. Tak konečne sa pýtame odkiaľ sú. Je to jazda starých áut, akcia sa volá Balkan express rallye, idú 4500 km bez navigácie len s mapami. Jazdí sa to každý rok a tento rok vyrazili myslím v Drážďanoch. Pýtali sa podľa mapy kde presne sú, aby vedeli koľko majú ešte do dnešného cieľa. Potvrdili sme im ich lokalizáciu a boli spokojní.
Takže my po večeri ešte chvíľku posedíme, hráme karty, psíkovi dáme špekačku. Upraceme si autá, vonku je chladno, pôjdeme spať skoro. Dobrú noc.

Palubný denník karavanistu (9.) - RUMUNSKO

Deň 9. – Za symbolom komunizmu.

Dnes je deň odchodu. A tak sme si hovorili, že si pláž tentoraz poriadne užijeme, ale zase rozum premohol ničnerobenie. Je nedeľa a v nedeľu je menšia premávka. No a čo je lepšie, ako vybrať sa na výlet počas prázdnejších ciest. Ešte sme sa tak symbolicky rozlúčili s morom, ráno bolo príjemné, slniečko ešte nízko a vietor fúkal. O pol jedenástej sme  mali zbalené a GPS Čierna voda je už nahodená.  Je to miesto, kde sú vedľa seba postavené dva mosty, mosty cez Dunaj. Tak som na maps.googly našla miesto, odkiaľ bude dobrý pohľad na obidva. Miesto, kde je reštaurácia, takže si kávičku dáme tam a nie v karavane. Z diaľnice sme zliezli na cestu druhej triedy a keď sme boli už takmer tam, začala som mať podozrenie, že to nebude ono. Bolo to ono, bolo to TO miesto, ktoré som našla na mape. Jediný rozdiel bol, že tam, kde mala byť reštaurácia, bola firma. No keď už sme tu, aspoň si popozeráme okolie, lebo odtiaľto je výhľad na mosty. Poza plot, okolo oviec, po priekope, štrku, hline a ovčích prebytočných zapáchajúcich produktoch sme sa vynorili pod obrovským bilboardom.

Pre tých čo bývajú blízko Vrbového... tak keď za  Krakovanmi odbočíte doprava, prídete do Ostrova, ale keby ste išli rovno, tak prídete až do Bukurešti:

Za tou firmou, ktorá tam vlastne nemala čo robiť a zavadzala nám tam, bol obrovský železný rám s reklamou a pod ním sa pásli ovce. Neviem, či som mala ja strach z nich, keď sa oproti nám rozbehli, alebo oni z nás, keď nás tam zbadali. Isté je, že preskakovali priekopy, až to vyzeralo, že popadajú. Ale mosty sme videli. Síce nie tak celkom ako som chcela, ale nabudúce, keď prídeme s motorovou pílou, tak ich uvidíme ešte lepšie. Mosty sú, ako som spomínala, cez Dunaj. Pri prechode  cestným mostom vám neujde ozdobné priečelie susedného železničného mosta. Lepší pohľad je, keď idete od mora smer Bukurešť. Máte ho vedľa vášho jazdného pruhu. V opačnom smere už je na druhej strane cesty a horšie sa fotí. Je to starý železničný most postavený pred 120 rokmi. Bol slávnostne otvorený samotným Karolom I. V roku 1987 potom otvorili vedľajší cestný most a tým ho odľahčili. Ak budete tadiaľto cestovať, nachystajte si zavčas svoj fotoaparát, lebo po ceste sa zastaviť nedá, a vy okolo neho prejdete pomerne rýchlo. Po prechode cestným mostom sme platili 13,-Lei za prejazd, čo sú necelé 3€.

Cesta na Bukurešť je príjemná. Nová, teda relatívne nová, ešte kvalitná, oproti stavu spred dvoch rokov tu pribudli odpočívadlá, pumpy a tiež aj autá. Okolie, to sú pekné zvlnené polia, dosť vyschnuté, ale to nebráni, aby sa tu za diaľničným plotom pásli kozy, ovce, kravy. Tu blízko Čiernej vody je pomerne dosť veterných elektrární. Po horizonte kopcov sú rozosiate ako ihly krútiace sa vo vetre. Miestami hustejšie, inde poredšie chytajú vietor do vlastných krídel.

Niekde medzi Constantou a Bukurešťou sme si spomenuli, že by sme po týždni mohli dopiť tú otvorenú Colu. Skvelé občerstvenie. Je teplá, vyprchaná a nie je to ani originál. Rumun by ju už vyhodil von oknom. Stretli sme aj prvých Slovákov. No konečne ! Obehlo a trúbilo na nás SUV s Dunajskostredskou ŠPZ. Ale stretli sme aj jednu chuťovku. Už zozadu sme sa čudovali, že to auto ide akosi... no na miestne pomery pomaly. Čím sme boli bližšie, tým to bolo jasnejšie. Nemecká značka a auto... ROBUR ! Menší nákladiak upravený na bývanie, vlastne starý spôsob vojenského „karavanu“. To je paráda ! Tak ďaleko a na takomto aute.

Bližšie k Bukurešti sa už cesta zhoršila. Od Fondulei je cesta fest zničená. Niekoľko kilometrov sa po nej hrkoceme, až kým s Bukureštianskym obchvatom začne slušnejšia.

Bukurešť.

Parkujeme priamo na tom veľkom parkovisku pred parlamentom. Toto miesto sa nedá nenájsť. Asi aj slepý, alebo v krajnom prípade každá GPS sem trafí. Cesta vedie takmer stále rovno, až tesne pred cieľom je nejaká tá odbočka, aj to záleží len od toho, z ktorého smeru sem prídete. (Ale z toho jedného SMER-u sa sem nedostanete.) Parkovisko zíva prázdnotou a parkovné sa neplatí. Zatiaľ. Ale raz myslím aj to začne, za pár rokov.

Do parlamentu sa ide tak trocha zozadu. Netušili sme kde je vchod, tak sme išli doprava popod múr, veď niekde tá „diera v plote“ musí byť. Bolo to tam, z rohu parcely viedla prístupová cesta k budove a tam predávali vstupenky. Dovnútra sa chodí po turnusoch a so sprievodcom, vo viacerých jazykoch. Tak nám neostávalo, len anglický. Keďže maďarský zrovna nebol k dispozícii, tak som dúfala, že anglicky aspoň máličko pochopím. A (kapitán) Danko nám niečo prekladal. Za vstupné 40,- Lei na osobu, čo je zhruba 8,-€ je to paráda. Z najzaujímavejších vecí čo si spomeniem: je to druhá najväčšia, ale najdrahšia administratívna budova na svete. Tento symbol totalitného režimu má 1100 miestností. Na exkurzii sa dá pozrieť možno tak 5%. Má dvanásť poschodí nad zemou a osem pod zemou. Megalomanskú stavbu začal stavať Nicolae Ceausesca a kvôli nej ľahlo niekoľko mestských štvrtí. Len Bukurešťská avenue, ktorá k nej vedie pohltila budovy, aby bol pekný výhľad na palác a tiež z neho na mesto. Rumunský diktátor, ktorý ju dal postaviť, chcel ukázať svoju nadvládu. V roku 1984 ju začali stavať, aj keď človek z jej výzoru má pocit, že je to ďaleko staršia architektúra. Budova, ktorá v Európe nemá obdoby bola vyčíslená na štyri bilióny dolárov a aj to bolo podcenené. Na stavbe pracovali ľudia za minimum čo mohli dostať. Ak by nestavali s takou lacnou pracovnou silou, bolo by to omnoho viac. Čo sa týka miestností, je tu naozaj všeličo. Od salónikov, zasadačiek, kancelárií sme videli aj priestor pripomínajúci divadlo, alebo operu. Len málo priestorov je prístupných, ale prechádzali sme okolo novinárskych zasadačiek a tlmočníckych kabíniek. Ceausescu (Čaušesku) myslel na všetko, je tu protiatómový kryt. Vybavenie je dokonalo mamonárske. Všade samý mramor, sklo a kvalitné drevo. Mramoru je tri milióny ton, 200 tisíc metrov kubických skla. Niektoré lustre majú 4 aj 5 ton ! Sú z krištáľu a spolu je ho tu 3 500 ton. To, koľko vážia záclony a závesy sa ani povedať nedá, niekoľko stoviek kilogramov (jeden), vraj je tu aj dvoj-tonový záves ktorý bol tkaný na mieste. Alebo koberce, tak obrovské, že sa vkuse nedali vyrobiť. Museli ich zošívať dohromady priamo v miestnosti do ktorej patril. Zdá sa vám, že píšem hlúposti ? Nie, je to ozaj tak. Toto diktátorovo celoživotné dielo a jeho sen je realita. Bohužiaľ, alebo v tomto prípade skôr našťastie, diktátor sa jeho kompletného dokončenia nedožil. Bol pri stavbe, riadil, kontroloval. Napríklad sem nechcel dať ani klimatizáciu, lebo sa bál, že ho cez ňu otrávia. Keď ho ľud zhodil z pomyselného trónu, budova ešte nebola funkčná a jej stavba sa pozastavila. Avšak už zhltla toľko, že nová vláda sa rozhodla ju dokončiť. Keď bolo jej otvorenie, diktátor už nežil. Takže vlastne sa dá povedať, že staval, ale nebol tu v hotovom diele.

Doteraz budova vytvára rozdielne názory. Na jednej strane je to krásna budova v historickom štýle, plniaca si funkciu parlamentu, zasadaní a príjmu veľkých vzácnych návštev. Je to reprezentačná, jedinečná turistická atrakcia. Patrí medzi najkrajšie budovy Európy a sveta. No druhá strana mince hovorí opak. Že je najškaredšia, zadĺžila Rumunsko na mnoho rokov. Prácou doslova týrala a ochudobňovala ľudí, ktorí museli pracovať takmer ako otroci. Im bolo jedno, že diktátor chce ukázať svoju veľkosť, alebo že Bukurešť bola kedysi považovaná za Paríž východu. A práve tento kontrast s režimom na budovu vrhá smutný tieň. Hlavná ulica vedúca od parlamentu má niekoľko fontán. Aj tu architekti čerpali z histórie a z francúzskeho štýlu. Zabudnime na ten zlý tieň a obdivujme stavbu ako množstvo turistov, ktorí do mesta prídu hlavne pre túto jedinečnú budovu.
Bukurešť je krásna. Veľa historických budov, ale aj komunistických bytoviek. Pokiaľ chcete vidieť tú prvú možnosť, zaparkujte buď pri parlamente, alebo zavčas ráno priamo na bulvári vedúcemu k nemu. Sú tu stromy a auto sa dá zaparkovať aj do chládku. Potom už len okruh okolím a uvidíte najkrajšie budovy mesta. A keď si trošku zájdete, tak aj víťazný oblúk – kópiu toho francúzskeho. Len tento je z roku 1936.

Kemping v Bukurešti sme zvolili ten, čo pred dvomi rokmi dva krát. No prečo ? Lebo iný sme tu nenašli, tak vedľa policajnej akadémie, skrytý v uličke už pre nás nebol hlavolamom. Kemping Casa Alba: 44.517578, 26.091964 - cena 90,- Lei/noc pre dvoch, t.j. cca 18,-€.

Palubný denník karavanistu (8.) - RUMUNSKO

Deň 8. – SOBOTA

Sladké ničnerobenie. Dnešok zase strávime len úplne obyčajne. Na pláži. Takže po oneskorených raňajkách pláž, potom obed, poobede sme skočili do Kauflandu. No a poobede zas pláž. Takže dnešný deň preskočíme a poberieme sa ďalej.

Palubný denník karavanistu (7.) - RUMUNSKO

Deň 7. – Mesto, história, pamiatky.

Je piatok a my sme si na dnes naplánovali Constantu. To, čo sme nevideli pred dvomi rokmi teraz chcem dohnať. Pekne v kľude, bez náhlenia, s mapou v ruke. Vstali sme už po siedmej, lebo kým je príjemne, nech vyrazíme. Včera sme si pri kauflande vypýtali číslo na taxikára a dnes ráno nás zavezie do mesta. Ideme na to smerom odtiaľ sem. Teda od najvzdialenejšieho bodu pomaly naspäť. Taxikár nás vyložil len kúsok od kasína, presne ako sme od neho chceli. Dalo sa s ním dobre porozprávať. Bol to mladý chlapec, ktorý touto prácou žil. Auto si musel kúpiť svoje, za veľké peniaze, ktoré si zarobil tiež v cudzine. Teraz celé leto maká, platí veľké poplatky každý mesiac za licenciu, a ešte aby si niečo odložil na čas mimo sezónu. Tá končí za dva týždne. Celkom po konci sezóny ide do Constanty a tam taxikárči. Myslím, že chlapec má výhodu oproti niektorým taxikárom. Dá sa s ním pekne pokecať po anglicky, čo tu všetci nevedia. Takže v budúcnosti možno prežije skôr ako šofér na rozdiel od ostatných podobných.

3,2,1 štart, začíname:

Casino Constanta. Už pred dvomi rokmi som písala, aké je to čarovné a krásne miesto. Budova ako z rozprávky. História, ktorá by si zaslúžila kvalitnú a detailnú obnovu. Stavbu dokončili, či skôr jeho činnosť slávnostne rozbehli v roku 1910. Bola postavená na mieste starého kasína, ktoré bolo z dreva a pre búrku bolo takmer kompletne zničené v roku 1891. Neskôr sa pokračovalo v oprave a novej výstavbe, až v roku 1910 ho otvoril sám princ Ferdinand.  Fungovalo ako reštaurácia a kasíno, neskôr len reštaurácia, ktorú v roku 2000 zavreli. Dôvody sú jasné, zlý stav budovy. Momentálne už štát vyčlenil veľkú sumu na jeho opravu, a skutočne sme videli, že sa tam niečo deje. Tak snáď na dôchodku si ho už pozrieme opravené celé. Teraz sme si ho hlavne pofotli zvonka a musím priznať, že sa mi splnil nesplniteľný plán a boli sme vo vnútri. Nebudem písať ako, ale boli sme. Síce len hlavný vestibul, schody a horný vestibul, ale boli sme a niečo máme na fotkách. Som z toho veľmi potešená.

Od kasína sme sa vybrali po nábreží, miestnej promenáde, zaplavenej ranným slnkom k Janovskému majáku. Stojí tu od roku 1822 keď nahradil starý. Neskôr bol zničený, ale v roku 1860 ho znovu opravili. V roku 1905 stratil svoju funkciu, pretože bol nahradený majákom v prístave.

Kroky nás viedli ďalej, okolo Katedrály svätého Petra a Pavla, k budove Casa Manicatide postavenej v roku 1899. Tak ako väčšina budov v tejto oblasti, aj táto je dosť zanedbaná a jednou z mnohých historických budov na tejto ulici. Viem si v nej predstaviť múzeum, alebo niečo na ten spôsob. Na tej istej ulici sme ešte nakukli do kostola svätého Antona. Pekná tehličková budova bola postavená v roku 1938, čo nie je zas až tak dávno.

 Pokračujeme k domu s levmi – Casa cu Lei. Ďalší v poradí, na ktorý sa akosi zabudlo. Bože, je tu tak neuveriteľne veľa historických domov a v takom chátrajúcom stave. Jediné, na čo sa zmohli, že sem na fasádu dali tabuľku, že ide o historickú pamiatku. Táto je z roku 1898 a fungovala pre rôzne využitie až do roku 1989, s posledným skutočne dobrým využitím ako slávna reštaurácia. Našťastie momentálne  nie je opustená, sú tu nejaké inštitúcie. Prešli sme okolo peknej menšej mešity a Národného archeologického múzea, cez remeselný trh so starožitnosťami. Maličká tržnica reprezentovala Rumunsko v najzaujímavejšej zostave tovaru. Od remeselníckej výroby odevov, kožušín až po starožitnosti, hračky a noviny.

 Tu niekde sme na chvíľu zakotvili v kaviarni na spôsob Jula Verna. Doplnky z morského sci-fi sveta boli naaranžované všade, na wc, na stenách kaviarne aj nad barom. Skutočne zaujímavé kombinácie starých spotrebičov ako telefóny, gramofóny, telegfafy, hodiny spojené s kusmi trubiek, hadíc, ozubených kolies a skla pôsobili zvláštnym starým industriálnym designom. Tým, že sme boli len kúsok od mora, to pôsobilo ako reštaurácia kapitána Nema.

 Posúvame sa ďalej, okolo starej ruiny synagógy, ktorá je ďalším prekvapením pre mňa. Našla som ju na mape a chcela som ju vidieť, ale až na mieste som zistila, že je to presne tá synagoga z instagramu, ktorá ma očarila. A vďaka Dankovej odvahe a drzosti sme nakukli dovnútra. Budova nemá strechu, celá sa prepadla, vnútro je vyplnené kríkmi a burinou. Je to miesto s klenbami a už len minimálnymi útržkami malieb. Ale tá najkrajšia sklená vitráž na oknách prednej steny ešte existuje. Po zničených schodoch sme vyšli hore a skutočne bolo nutné spraviť pár fotiek aj tu. Potom sme sa už len poďakovali robotníkom, ktorí si mysleli, že sme židia a išli sme ďalej. Cieľ bola už len lanovka vedúca popri pobreží. Jedno z turisticky atraktívnych miest. Lenže ako sme cestou podľa GPS zistili, je to ešte trošku ďaleko. Zobrali sme si zase taxík. Peši by sme išli cca 5 kilometrov, čo je už dosť na to, koľko sme dnes toho dali.

Lanovka má dva kilometre a nie je ani  tak skrátením cesty, ako zaujímavou výhliadkou nad plážou a okolitou promenádou. Toto je skutočne turistické dovolenkové miesto. Vysadli sme z nej ešte pekne ďaleko od našej pláže, ale prechádzka po brehu mora bola dobrým spoznaním využitia turistického ruchu priamo v centre biznisu. Bola to dlhá a ťažká prechádzka. Tých 6 kilometrov nás zničilo, ale neverili by ste aké hotely sú na pláži. Keby vás uniesli, zaviazali oči a vyložili tu v týchto miestach, neverili by ste, že ste v Rumunsku. Luxus, luxus, luxus. Neuveriteľné plážové lehátka a tienidlá, slnečníky a postele, tváre zákazníkov ako z najvyššej smotánky. Aj naša pláž je tu, ale až tam, ďáááleko na konci, pri obyčajnom kempe za 25,-€ na noc. A tak sme si tu „u nás“ dali obyčajné ľudové pivko a konečne sme sa išli kúpať.

Palubný denník karavanistu (6.) - RUMUNSKO

Deň 6. – teplo, teplo, horúco...

Dnes sme boli leniví a hnilí. Preto dnešný text je skôr pre karavanistov, alebo tých, čo radi sedia v jednom kempe.

O trištvrte na osem sme už boli hore. Slnko je vysoko a nám sa už nechcelo spať aj napriek tomu, že dnes nemáme na pláne absolútne nič, budeme len dovolenkovať na pláži. Tak sme zahájili pomalé dovolenkové raňajky a vychutnávali si kľud. Muchy nás nad ránom od skorého svitania dobre vyžrali, tak sme to museli doplniť. Včera sme si chytili celkom dobré miesto, jedno z posledných, ale dnes už niektorí začínajú baliť, tak miesta bude asi dosť pre ďalších dovolenkárov.  K popisu kempu pre zvedavcov: Camping S - je tu asi 98% Rumunov, teda domácich dovolenkárov. A aj z tých zvyšných 2% iných ŠPZ by sa dalo zaváhať, že na ktorom prišiel domorodec pracujúci v zahraničí. Ale Rumunsko je obrovské, tak im nekrivdime, aj oni sú radi, keď cez leto môžu po veľa kilometroch docestovať k moru a stráviť tu dovolenku. Veď napríklad z Temešváru je to k moru 800 km ! A úplne z rohu, od maďarsko-srbských hraníc až 900. Tak vzhľadom k tomu, že tu na pobreží Mamaie tých kempov nie je až zase tak moc, sa tá preplnenosť kempu dala čakať. V tomto kempe  autá stoja tak, ako komu vyhovuje. Nie sú tu boxy, ani nejaké vyhradené plochy, alebo označenie kde a ako stáť. Kde ťa napadne a vyhovuje ti miesto, tak stojíš. Ak máš pocit, že „tam“ sa vojdeš, tak tam zaparkuješ. 

V kempe sú aj chatky, aj niečo ako ubytovňa. O penzióne nemôže byť ani reč, pretože toto je poschodová budova so vstupmi do bytov z balkóna, no a je to bez stravy. Strava je možná v reštaurácii, ktorá je zhruba v strede kempu. Varia ozaj dobre a na naše počudovanie, tak aj pomerne rýchla obsluha. Jedálny lístok je pestrý, aj keď sme dosť jedál nepoznali, ale popis obsahu bol aj v angličtine. Pivo tiež čapujú, čo je podstatné hlavne pre chlapov. So sociálnymi zariadeniami je to poslabšie. Nie, nie sú v zlom stave, boli ozaj čisté a upratovačky sa tu motali aj v priebehu dňa. Jediné mínus, pre našinca ozaj veľké mínus, že wc boli v pomere asi 8:2, teda 8 tureckých a (až) dva normálne. Takže dosť často sa tu práve na tie čakalo a tie ostatné boli prázdne.

Táto pláž je vo veľkej výstavbe. Keď sme tu boli pred dvomi rokmi, všetko bolo rozostavané. Samé holé stavby, žeriavy, jamy, štrkové cesty so stavebnými strojmi. Teraz, je jedno či sa prejdete po pláži alebo po ulici, okrem ďalších stavieb je tu kopa nových hotelov a apartmánových bytov. Takmer všetky smrdia luxusom a novotou. Fakt obrovský pokrok. No a na tento úkor sú tu potom kempy. Priamo tu, kde sme, sú asi len tri. Dva sme videli od cesty, ale keď sme išli po pláži, bolo vidieť ešte jeden. Ubytovanie v apartmánoch a hoteloch môže byť ozaj pekné, ale čo to kazí, je neporiadok na ulici a v okolí. Kráčate popri múre krásnej rezidencie, za bránkou sedí a vysoko nudou obklopený strážnik. Nevadí mu, že 2-3 metre od jeho nôh, popod múrikom je množstvo plechoviek, pet-fliaš a papierikov. Keby nudu zahnal vyzbieraním bordelu, tak aj ten hotel by pôsobil lepšie. Ostáva nám dúfať, že aj oni, Rumuni, raz prídu na to a nebudú to hádzať všade po zemi. Do Kauflandu sme to mali asi 500-600 metrov a za ten čas by sme nazbierali niekoľko vriec odpadu. Ozaj Kaufland. Bol tu, medzi hotelmi a vysokými budovami, schovaný v ich tieni pri malom parkovisku. Pre turistov ideálna poloha. Bol to len jeden, nazvime to hangár, a bol ako ten stanový prístrešok čo používajú firmy ako náhradný sklad. Ale v jeho vnútri normálne vybavenie obchodného domu. A čo vás prvé upúta, že tu frčí mierna klimatizácia ako vo veľkom Kauflande. Príjemné a dobré nakupovanie.

Tento deň sme strávili len plážou a nákupom, takže žiadne extra zážitky. Dnes to bolo rýchle čítanie.

Ranné kúpanie:

Palubný denník karavanistu (5.) - RUMUNSKO

Deň  5. - Tam, kde končí dlhá rieka.

Vstávame o 5.20 a dalo nám to zabrať. Človek je na dovolenke a aby vstával tak skoro. Ale je to zážitok. Oktavian, majiteľ kempu, nás odviezol do prístavu s loďkami a sám osobne nás aj zobral na 8-miestnu loď. No popravde, tie prvé pocity pre mňa boli, ako keby som bola na Baťovom kanáli v Skalici. Teda vlastne nič extra. Lenže to sme len vychádzali z toho jazera, čo bolo pri dedine. Jedným z kanálov sme sa dostali až na otvorenú vodu Dunaja. Ono to ako Dunaj ani nepôsobí. Je to akoby ste boli na obrovskom rybníku obkolesenom rákosím. Alebo ako keď vylejete obrovské množstvo vody do listnatého lesa a na lúky medzi ním. Čím sme plávali ďalej, voda bola širšia a priestrannejšia. Vtáky pribúdali a z obyčajných čajok sa to spestrilo na vyšší level. Všetky tie vodné lietajúce tvory a žabky boli všade okolo. Už to bolo tak zaujímavé, že sme sa cítili ako v dokumente na Discovery. Toto krásne, civilizáciou nepoškodené miesto, je ako čerešnička na torte, ktorou je priemyslom poznačená rieka Dunaj. Vidíte miesto, a neveríte, že je to tá istá voda, ktorá preteká cez Viedeň, Bratislavu, Budapešť... a po 2 800 kilometroch prichádza jej krásny záver v podobe vodnej perly. V tomto prírodnom zázraku a dedičstve UNESCO žije okolo 320 druhov vtákov. A to ani nehovorím, koľko je tu druhov rastlín, rýb a malých, ťažko viditeľných živočíchov.  Na niektorých miestach bolo okolo nás doslova more žiab. Ich malé očká nás sledovali z každej vodnej bublinky. Východ slnka nad Dunajom je rovnako krásny ako nad morom. Labute a bociany boli jedny z mála vtákov, ktoré sme poznali. Všetko čo tu bolo sme kedysi videli v učebniciach a v telke, ale pomenovať to neviem. 

Pomaly cez močariská sme preplávali do ďalšieho a ďalšieho „rybníka“. Tam už boli aj pelikány a kormorány. Tie biele kolosy plávali na vode ako najkrajšie prírodné plachetnice. Bezstarostne sa hojdali na vlnkách a nechali sa pokojne fotografovať. Ale iba z určitej vzdialenosti. Potom už pre istotu vzlietli a my sme tieto boeingy  a ich obrovské telá videli s mávajúcimi krídlami štartovať. Elegantný let sme si vychutnávali. Potom sme si to namierili medzi labute. Najskôr opatrne a potom Oktavian pridal plyn a leteli sme člnom smerom k bielemu mračnu na hladine. A ako sa dalo čakať, mračno začalo vzlietať, štartovali ako vystrelené, jedna za druhou. Medzi nimi kačky, tie tak smiešne utekali po hladine až kým sa neodlepili od hladiny. Bolo to ako keď na námestí San Marco vbehneš medzi kŕdeľ holubov a tie hromadne vzlietnu. Takto to vyzeralo, len vzlietali kačky a labute. Kŕdeľ, obrovský kŕdeľ sa vzniesol nad hladinu a my sme len pozerali na ich pohyby krídel. Stálo to za to, vstávať tak skoro. Len ten had vo vode nás trocha vystrašil. Z vody trčali drevené koly, kde mali rybári natiahnuté siete a koše. Plavili sme sa tesne okolo nich. Opatrne, aby sme ich neporušili. Tým, že sme tu boli sami (až na pár rybárov) to stálo za to.

Vracali sme sa  úzkymi močariskami a vodnými cestičkami plných lekien, žltých aj bielych. Po ich listoch sa pohybovali vtáky všetkého menšieho druhu. Lekná boli všade, až ste mali pocit, že je to ako burina, rastie všade, nekontrolovane, ale krásne. Bolo spojnicou a plávajúcimi ostrovčekmi pre okrídlených lovcov rýb. Prechádzali sa po nich a obzerali si votrelcov na loďke.  

Pri vplávaní do posledných ramien pred prístavom sme už stretali oneskorených turistov. Tak tí si to tak neužijú ako my. Už ich tu bude moc a nebude to taký zážitok v tichu ako na svitaní. Východ slnka nad riekou...

Po tomto výlete sme sa rozhodli, že sa presunieme ďalej. Pôjdeme k moru a radšej strávime pár dní tentoraz aj tam. Takže smer Navodari. Ale ešte cestou máme jeden bod.

Sarichioi.

Cesta taká veselá. Vedela som, že kostolík je v dedine, ale kde presne vedela len naša GPS. Tak sme podľa nej v dedine odbočili z „hlavnej“ cesty. Bisericu sme videli už zo začiatku dediny, ale na presné miesto nás zaviedla až navigácia. A tak sme z asfaltky odbočili do ECHT rumunskej dedinskej ulice. Do ulice, ktorá o slove asfalt ešte ani netušila a betón považovala za luxus na stavbu domov. Mysleli sme, že nás to vedie skratkou, ale biserica, katedrála, kostol bol tu. Na tejto ulici. Závratnou rýchlosťou na druhom stupni prevodovky sme dofrčali až k nemu. Len sa za nami tak prášilo od tej rýchlosti. Modrá budova so zlatými cibuľovitými strechami svietila na celú ulicu. Patrilo by jej honosnejšie a výhodnejšie miesto, ale nedostalo sa jej. Tu, zašitá v malej prašnej uličke, na kopčeku na kraji dediny, je pod ňou pár domov a potom už rieka. Je práve v menšej rekonštrukcii, menili rýny a vnútri vyzeralo, že natierali podlahu. Bolo zamknuté, ale aj zvonka to vyzeralo jedinečne. Rozprávkový modro-biely kostol sme nemohli vymeniť za kvalitnú asfaltku a obísť ho. Materiál, z ktorého bola strecha a vysoko lesklé modré rýny sme u nás asi ešte nevideli. Vraj je to nejako špeciálne upravovaný nerez. Všetko to spolu tak jednoliato ladilo, že treba uznať, že tí Rumunskí majstri majú ozaj vkus a cit pre rozprávku. Lebo tu, na dvore kde cirkev ukázala rozprávkovú budovu ste museli stáť s údivom. Chrám ani nebol taký veľký, to vôbec. Bol to skôr taký malý brat veľkých ortodoxných kostolov z veľkomiest. Ale čo mu nebolo dopriate na veľkosti, vyvážila jeho krásna fasáda. Takto si predstavujem starú Ruskú rozprávku, kde Nastenka kráča s Ivanom na sobáš.

Z uličky, kde sa prach lial a kamene sypali, sme vyšli zase na hlavnú cestu, ktorá už poznala slovo „asfalt“. Máme pred sebou ešte nejakých sto kilometrov a budeme v kempe. Cesta na polostrov Mamaia vedie cez Navodari. Priemyselnú časť s prístavom, okolo zvláštnej budovy v podobe ryby s ťažko vysvetliteľným využitím. Pripomína morské múzeum, alebo akvárium, ale teraz som sa dočítala, že tam mal byť rybí trh. Budova postavená s dobrým úmyslom zhltla obrovské peniaze z eurofondov, ale bohužiaľ má asi zlých manažérov, ktorý ju nedokážu využiť. Tak ostáva napospas zubu času, politikom a byrokratom. Zíva prázdnotou a opatrujú ju len dvaja „panáčikovia“.

Kemp už máme istý, tak ako pred dvomi rokmi: Camping S - 44.28452, 28.62151. Našťastie mali voľné miesto pre dvoch socialistických tulákov, aj keď teda LTT. Bolo niečo po obede, tak dnes sa ešte aj okúpeme. Paráda, už sme sa tešili.

Palubný denník karavanistu (4.) - RUMUNSKO

Deň 4. – Kde zmizli všetky somáriky z Rumunska ?

Dnešný smer je jasný – delta Dunaja. Tak sme sa pomaličky, okolo deviatej vyplazili z kempu smerom na Bacau. Dnešná trasa je dosť dlhá a bude mať málo zastávok. Ako som spomínala, tu sa cez obec chodí 60-70 km rýchlosťou. A pokiaľ to tak nie je, a vy musíte ísť pomalšie, tak sú len dva dôvody: buď ide pred vami linkový autobus, alebo autoškola. Nič iné to nemôže byť. Tu niekde sa už cesta začína zlepšovať, dokonca  je širšia, veď je pomerne hlavná a frekventovaná. Táto je štvorprúdová. Síce tie krajné pruhy svojou šírkou skôr pripomínajú odstavné, ale normálne sa po nich jazdí. Je to na úkor dedinčanov, pretože tu dediny veľakrát ani nemajú chodník. A tak sa domáce babenky a dedkovia musia trmácať popri ceste (tie odvážnejšie), alebo ťarbavo idú popri múrikoch domov po okraji kanálov. Ani tu sa nedá prejsť cez cestu. Premávka je tak hustá a rýchla, že je to nemožné. 

Rumunská štvorprúdová magistrála:

Celá hlavná magistrála od severu až k delte Dunaja ide cez dedinky. Sú ako korálky navlečené na asfaltovej nitke, ktorú nemožno preťať. Domčeky sú korálky, a to doslova ako na dlhej niti. Pretože dedina je jedna dlhá ulica, ktorá je tou spomínanou frekventovanou cestou. Dedina je prakticky len málokedy rozvetvená do šírky. Pri pohľade do bočných uličiek vidíte okrem totálne prašnej štrkovej cesty len málo domov. Netvrdím, že sa to týka všetkých dedín, ale je to vo väčšine. Domy majú dlhé humná, niekedy aj viac domov za sebou, ale dvor je spoločný. Takže aj prístup od cesty je z jednej strany, z hlavnej cesty. My sa snažíme ísť tak prijateľne, ani veľmi rýchlo, ani nezdržovať. Ale aj tak nás v obci predbiehajú aj kamióny.  Ak sú mimo obce nejaké parkoviská, alebo odpočívadlá, a je ozaj nutné zastaviť, tak so zavretými očami. Tá príroda je tak krásna, ale domorodcami tak znečistená. Našinec toto už nijako nemôže chápať. Je to mimo ľudského zmýšľania. A mohlo tu byť tak pekne.

Dôkaz, že ideme tak pomaly cez obec (60-70), že nás "strihne" aj kamión:

Netrpezlivo už hľadáme miesto, kde by sme si uvarili nejaký rýchly obed. A tu pred mostom, starým železným mostom, je celkom pekné miesto. Odbočka, z ktorej je pohľad na jeho železnú konštrukciu, je dosť priestranná. Most je postavený tak šikovne, že nad cestou pre autá ide železnica. Dvojposchodový, na maximum využitý, naraz pre autá aj vlaky. Geniálna myšlienka.

Nejako sme si neuvedomili, že do delty sa nedá prejsť po súši na vlastných kolesách. A tak keď nám navigácia hlási po niekoľkých kilometroch, že sa máme nalodiť na trajekt, troška nás to zaskočí. Za nejakých 44,- Lei, čo je cca 9€ nás za 20 minút prevezú na druhú stranu. Je to pomerne premyslený trajektový prístav, lebo cesta je síce úbohá, ale organizovane tu presmerovávajú autá na jednotlivé trajekty, či skôr kompy. Napríklad na vedľajšej ceste sa nakladajú kamióny.

Sme v Rumunsku a ja som stále nevidela žiadneho somárika. A tak veľmi by som chcela. Bol to znak tejto krajiny. Rumunsko a somárik = nerozlučná dvojica sedemdesiatich/osemdesiatich rokov. A teraz nič. Už len kone ostali. Aspoň že tie. A kto nemá ani koňa, ani somárika, tak drevený voz plný zemiakov ťahá za starou Daciou. Ano, za guľu na Dacii mal pripojený starý drevený voz. Nestihla som to odfotiť, bol to taký veselý šok, ale skutočne, 2x sme to videli.

Tu na „druhej strane“ za Dunajom sa krajina rapídne mení. Na to, že za chvíľu začína oblasť Dunajskej nížiny s riekou rozliatou do polí a kanálov, tak sú tu suché a žlté kopce. V niektorých miestach to skôr vyzerá, že sa blížime k púšti. Na jednom svahu je dedinka, či skôr osada, ktorá pôsobí tak troška ako škandinávsky vidiek. Malá farebné hlinené domčeky a medzi nimi veterný mlyn a kaplnka. Domčeky majú slamené strechy, tak ako pred mnohými rokmi, keď sem prišlo veľa prisťahovalcov. Okrem Rumunov tu vraj žije veľa Ukrajincov, Bulharov, Židov a Turkov.

Suché kopce sú len na chvíľku, lebo už čoskoro sa objavujú zavlažovacie kanály, riečne ramená a rybníky. A tu už je vidieť prvé ozajstné znaky, že sa blížime k delte tejto obrovskej rieky. Delta má rozlohu 4 152 km štvorcových, z toho na území Rumunska je 3 446 km štvorcových. Zvyšok je na Ukrajine. Je to najzachovalejšia riečna delta na našom kontinente. Je rozdelená na tri hlavné ramená a medzi nimi a okolo nich sú menšie ramená, jazierka a vytvorené ostrovčeky.

Mestečko Murighiol leží na brehu jedného z jazier. A tu je náš kemp. Kemping Lac Murighiol - 45.041063, 29.156135. Odporúčal nám ho Michal a mal dobrý tip. Patrí Ukrajincovi, ktorý kedysi dávno prišiel žiť sem. Hovorí anglicky aj nemecky, ale po rusky už odmietal. Vraj už zabudol. Ale dá sa zabudnúť reč ktorou si rozprával od narodenia ? Kemp je vlastne vo dvore domu, takže vstup jednoducho: od cesty odbočíte do dvora. Aký dlhý je dvor, taký dlhý je kemp. Michal nám deltu odporúčal, vraj nebudeme ľutovať, tak sme si dohodli  ranný výlet do jej plytčín. Začína o šiestej, takže dlho ponocovať nebudeme. Ešte pár pivečiek pre lepší spánok  a radšej už dobrú noc.

Palubný denník karavanistu (3.) - RUMUNSKO

Deň 3. – Stará Rumunská cirkev.

Vstali sme o siedmej, na kostole už zvonili, treba ísť. Tak namiesto omše si dáme raňajky a pôjdeme sa pozrieť na kopec nad naším „kempom“. Teda náš kemp je vlastne priestranné parkovisko, vyštrkované vo svahu, my sme stáli kolmo na svah. Zaparkovali sme na druhej strane ako je osvetlenie parkovacej zóny, takže sme sa vyspali celkom dobre. Raz nám niekto povedal, že najlepšie je spať pri kostole, alebo pri cintoríne. Tam sa vraj zlodeji kradnúť boja, lebo Pánbožko ich tu viac vidí. Nebola to informácia konkrétne o Rumunsku, ale možno pravdivá. A tu v Rumunsku sa zase až tak nekradne ako sa to u nás hovorí. Samozrejme, že zaparkovať vo veľkomeste a nechať niečo drahé na sedačkách je ako pozvánka pre zlodejov. Nemáme im čo nechať na sedačkách. Foťák beriem so sebou a notebook neberieme na dovolenku. Televízor a dvd tiež nemáme, tak námaha zlodejov by bola zbytočná.

Barsana. Celý tento areál, alebo aspoň jeho kostolík je chránený UNESCOm. Veža kostola je 57 metrov vysoká a nielen ona, ale aj ostatné drevené domy v tejto zóne sú dielom remeselníkov z Maramures. Tak ako drevené brány v okolitých dedinách, aj toto je jedno z umeleckých diel ich svedomitých a poctivých rúk. Mali sme výhodu, že sme tu hneď ráno. Skôr, než sa nahrnuli turisti. Takže je tu pomerne prázdno a všetko sa dá v kľude popozerať. História kláštora siaha do roku 1326, písomná zmienka je o držobnom práve Barsany od Uhorského kráľa. Okolo roku 1700 ho Tatári vypálili a v roku 1720 bol znovu postavený. V roku 1806 bol premiestnený na súčasné miesto z kopca, kde bol cintorín pre morové obete. Kostol je zaujímavý aj tým, že má dve poschodia. Takže sú tu akoby dve kaplnky, dva  priestory krásne dekorované maľbami. Môžete tu v jeho výzdobe vidieť typickú ortodoxnú cirkev, maľby, obrazy, štýl tak typický pre túto cirkev.

Ideme ďalej, pre dnešok ešte nejaká tá zastávka bude. Po ceste vidíme ešte zopár (dosť) kostolov podobnej architektúry. Tie typické vysoké vežičky je vidieť už z diaľky, takže trčia ponad dedinu a nedajú sa nevšimnúť. Je to poznávacie znamenie Maramurskej župy. Tak ako aj ďalšia vec, ktorú neprehliadnete. Nádherný pohľad na obyčajných ľudí, ktorí trávia svoj čas na lavičkách pred domom. Babičky, dedkovia, ujovia a tety, občas aj nejaké vnúčence tu vzájomne klebetia a pozorujú okolo nich plynúci čas, a bohužiaľ čím ďalej, viac hustnúcu premávku. Niekedy som fakt mala pocit, že keď chce babka navštíviť susedu odnaproti, musí vstať zavčas ráno a domov až večer. Inak nemá šancu prejsť cez cestu. Bohužiaľ. Aj to je daň modernej doby, ktorú im naozaj neprajem. Keby tu jazdili  len domáci, alebo turisti, ale je tu veľa nákladiakov a kamiónov. Človek by aj zastavil, nech babka prejde, ale zozadu by bol taký náraz... Tu sa po obci nejazdí  50 ako je predpísané, tu idú domorodci minimálne 70. Tak sa prispôsobujeme a ideme 60. Dreveničky lemujú rozbitú cestu a my po nej ako skúšobné vozidlá na žuvačkovej ceste mierime ďalej. Tlmiče sú v prdeli, ale príroda je krásna. Nedá sa popísať, čo človek prežíva pri pohľade na týchto jednoduchých, skromných a krásne spokojných ľudí. Aj na potulných psov, no a tí sú všade. Toto veru nie je pohľad pre psíčkarov a ochrancov zvierat, plakali by ste. Je nám ich ľúto, ale toto my nevyriešime.

Okolo trištvrte na jedenásť sme dorazili pod lanovku v Borse. Najprv sme prehliadli smerovú tabuľu a neodbočilo sme, ale po malej zachádzke sme tu. Lanovka je zdá sa pomerne dosť využitá. Je tu veľa turistov aj napriek tomu, že jej sedačky a celkový vzhľad pripomína muzeálny dopravný prostriedok dávno po zenite. U nás by ju už pravdepodobne odstavili, pretože z hľadiska BOZPO by isto porušovala všetky body smernice. Naprotiveň všetkým týmto aspektom sme sa vyviezli až na kopec. Tu už sa hromadia a zároveň rozchádzajú hlúčiky turistov, ktorí smerujú k vodopádu Cascada Cailor. Podľa legendy sa volá Konský vodopád, pretože kedysi sa k nemu zhora na kopci chodili pásť divé kone. Raz ich medveď za búrkovej noci hnal až k vodopádu, kde ich veľ a padlo a zahynulo. Preto ho dedinčania nazvali takto. Vodopád je v národnom parku Rodnei a je vysoký cca 90 metrov. Ku podivu Rumunsko má hornatý ráz, a toto je najvyšší vodopád aký majú. Na jar ním preteká veľké množstvo vody, teraz bohužiaľ je možné vidieť hlavne porozhadzované odpadky. Raz darmo, tí Rumuni sa to nenaučia. A tak krásne tu mohlo byť. Keby si každý odniesol to, čo si priniesol. Cesta k nemu je pomerne pohodlná. Takmer stále idete len dolu kopcom. Naspäť je to horšie, teda pokiaľ máte obojsmerný lístok na lanovku za smiešnych 6€. Inak sa dá ísť aj pešou trasou lesom naspäť do dediny. Ešte sa kocháme výhľadom na dedinu a potom už plánujem, akým spôsobom vyskočím z lanovky, keďže to vyzeralo dosť  zložité v tej rýchlosti.

Po obede na parkovisku niekde cestou pokračujeme ďalej. Rumunská špecialita opravy ciest je, že nedajú značku vopred, že pozor práce na ceste, ale len odrazu HOP ! A skočíš na vyfrézovanú dráhu. A tu niekde medzitým, keď sme mali konečne pocit z peknej a dobrej cesty, sme o 15.15 hod. konečne zaradili piaty rýchlostný stupeň na prevodovke. A neuveríte ! Išli sme tak až (!) dve minúty.

Po prestávke na kávu som už striehla ďalší GPS bod našej cesty.

Voronet.

Krásny maľovaný kostol, ktorý je súčasťou kláštora, postavený v roku 1488 na podnet dvoch mníchov. Je zaradený do dedičstva UNESCO a právom. Nádherné maľby vás očaria. Nielen zvonka, ale aj vnútri si popasiete oči. Všetky fresky s biblickými a cirkevnými výjavmi a príbehmi sú dookola vás. Vstup do areálu je spoplatnený, ale symbolické 2€ nás predsa nezabijú a stoja za to. V Bucovine je niekoľko takých kostolov, možno by stálo za to, ísť pozrieť ešte niektoré.

V tejto hríbovej oblasti, kde všade po ceste predávali lesné plody, no najmä hríby sme postupne prešli do zemiakovej krajiny. Domáce plodiny záhrady všetkých farieb tu ponúkali asi pred každým druhým domom. Vozy ťahané koňmi sú tu všade. Darmo, najekonomickejšie a najekologickejšie dopravné prostriedky sú tu tradíciou. Je to krásne, keď cestu vám skríži krava, koník, alebo ovečky.

Vo večerných hodinách a po tme sme konečne našli trošku „odruky“ zašitý kemping Octogon za 15€/noc(46.88831, 26.42975). Je to vlastne penzión, ktorý má v humne kemp. Ale pekný, čistý, s bazénom. Dobijeme mobily, dochladíme chladničky a dobrú noc. Pekný deň za nami a pekný pred nami.