Stránky

pondelok 16. septembra 2019

Palubný denník karavanistu (3.) - RUMUNSKO


Deň 3. – Stará Rumunská cirkev.
Vstali sme o siedmej, na kostole už zvonili, treba ísť. Tak namiesto omše si dáme raňajky a pôjdeme sa pozrieť na kopec nad naším „kempom“. Teda náš kemp je vlastne priestranné parkovisko, vyštrkované vo svahu, my sme stáli kolmo na svah. Zaparkovali sme na druhej strane ako je osvetlenie parkovacej zóny, takže sme sa vyspali celkom dobre. Raz nám niekto povedal, že najlepšie je spať pri kostole, alebo pri cintoríne. Tam sa vraj zlodeji kradnúť boja, lebo Pánbožko ich tu viac vidí. Nebola to informácia konkrétne o Rumunsku, ale možno pravdivá. A tu v Rumunsku sa zase až tak nekradne ako sa to u nás hovorí. Samozrejme, že zaparkovať vo veľkomeste a nechať niečo drahé na sedačkách je ako pozvánka pre zlodejov. Nemáme im čo nechať na sedačkách. Foťák beriem so sebou a notebook neberieme na dovolenku. Televízor a dvd tiež nemáme, tak námaha zlodejov by bola zbytočná.

Barsana. Celý tento areál, alebo aspoň jeho kostolík je chránený UNESCOm. Veža kostola je 57 metrov vysoká a nielen ona, ale aj ostatné drevené domy v tejto zóne sú dielom remeselníkov z Maramures. Tak ako drevené brány v okolitých dedinách, aj toto je jedno z umeleckých diel ich svedomitých a poctivých rúk. Mali sme výhodu, že sme tu hneď ráno. Skôr, než sa nahrnuli turisti. Takže je tu pomerne prázdno a všetko sa dá v kľude popozerať. História kláštora siaha do roku 1326, písomná zmienka je o držobnom práve Barsany od Uhorského kráľa. Okolo roku 1700 ho Tatári vypálili a v roku 1720 bol znovu postavený. V roku 1806 bol premiestnený na súčasné miesto z kopca, kde bol cintorín pre morové obete. Kostol je zaujímavý aj tým, že má dve poschodia. Takže sú tu akoby dve kaplnky, dva  priestory krásne dekorované maľbami. Môžete tu v jeho výzdobe vidieť typickú ortodoxnú cirkev, maľby, obrazy, štýl tak typický pre túto cirkev.

Ideme ďalej, pre dnešok ešte nejaká tá zastávka bude. Po ceste vidíme ešte zopár (dosť) kostolov podobnej architektúry. Tie typické vysoké vežičky je vidieť už z diaľky, takže trčia ponad dedinu a nedajú sa nevšimnúť. Je to poznávacie znamenie Maramurskej župy. Tak ako aj ďalšia vec, ktorú neprehliadnete. Nádherný pohľad na obyčajných ľudí, ktorí trávia svoj čas na lavičkách pred domom. Babičky, dedkovia, ujovia a tety, občas aj nejaké vnúčence tu vzájomne klebetia a pozorujú okolo nich plynúci čas, a bohužiaľ čím ďalej, viac hustnúcu premávku. Niekedy som fakt mala pocit, že keď chce babka navštíviť susedu odnaproti, musí vstať zavčas ráno a domov až večer. Inak nemá šancu prejsť cez cestu. Bohužiaľ. Aj to je daň modernej doby, ktorú im naozaj neprajem. Keby tu jazdili  len domáci, alebo turisti, ale je tu veľa nákladiakov a kamiónov. Človek by aj zastavil, nech babka prejde, ale zozadu by bol taký náraz... Tu sa po obci nejazdí  50 ako je predpísané, tu idú domorodci minimálne 70. Tak sa prispôsobujeme a ideme 60. Dreveničky lemujú rozbitú cestu a my po nej ako skúšobné vozidlá na žuvačkovej ceste mierime ďalej. Tlmiče sú v prdeli, ale príroda je krásna. Nedá sa popísať, čo človek prežíva pri pohľade na týchto jednoduchých, skromných a krásne spokojných ľudí. Aj na potulných psov, no a tí sú všade. Toto veru nie je pohľad pre psíčkarov a ochrancov zvierat, plakali by ste. Je nám ich ľúto, ale toto my nevyriešime.

Okolo trištvrte na jedenásť sme dorazili pod lanovku v Borse. Najprv sme prehliadli smerovú tabuľu a neodbočilo sme, ale po malej zachádzke sme tu. Lanovka je zdá sa pomerne dosť využitá. Je tu veľa turistov aj napriek tomu, že jej sedačky a celkový vzhľad pripomína muzeálny dopravný prostriedok dávno po zenite. U nás by ju už pravdepodobne odstavili, pretože z hľadiska BOZPO by isto porušovala všetky body smernice. Naprotiveň všetkým týmto aspektom sme sa vyviezli až na kopec. Tu už sa hromadia a zároveň rozchádzajú hlúčiky turistov, ktorí smerujú k vodopádu Cascada Cailor. Podľa legendy sa volá Konský vodopád, pretože kedysi sa k nemu zhora na kopci chodili pásť divé kone. Raz ich medveď za búrkovej noci hnal až k vodopádu, kde ich veľ a padlo a zahynulo. Preto ho dedinčania nazvali takto. Vodopád je v národnom parku Rodnei a je vysoký cca 90 metrov. Ku podivu Rumunsko má hornatý ráz, a toto je najvyšší vodopád aký majú. Na jar ním preteká veľké množstvo vody, teraz bohužiaľ je možné vidieť hlavne porozhadzované odpadky. Raz darmo, tí Rumuni sa to nenaučia. A tak krásne tu mohlo byť. Keby si každý odniesol to, čo si priniesol. Cesta k nemu je pomerne pohodlná. Takmer stále idete len dolu kopcom. Naspäť je to horšie, teda pokiaľ máte obojsmerný lístok na lanovku za smiešnych 6€. Inak sa dá ísť aj pešou trasou lesom naspäť do dediny. Ešte sa kocháme výhľadom na dedinu a potom už plánujem, akým spôsobom vyskočím z lanovky, keďže to vyzeralo dosť  zložité v tej rýchlosti.

Po obede na parkovisku niekde cestou pokračujeme ďalej. Rumunská špecialita opravy ciest je, že nedajú značku vopred, že pozor práce na ceste, ale len odrazu HOP ! A skočíš na vyfrézovanú dráhu. A tu niekde medzitým, keď sme mali konečne pocit z peknej a dobrej cesty, sme o 15.15 hod. konečne zaradili piaty rýchlostný stupeň na prevodovke. A neuveríte ! Išli sme tak až (!) dve minúty.
Po prestávke na kávu som už striehla ďalší GPS bod našej cesty.

Voronet.
Krásny maľovaný kostol, ktorý je súčasťou kláštora, postavený v roku 1488 na podnet dvoch mníchov. Je zaradený do dedičstva UNESCO a právom. Nádherné maľby vás očaria. Nielen zvonka, ale aj vnútri si popasiete oči. Všetky fresky s biblickými a cirkevnými výjavmi a príbehmi sú dookola vás. Vstup do areálu je spoplatnený, ale symbolické 2€ nás predsa nezabijú a stoja za to. V Bucovine je niekoľko takých kostolov, možno by stálo za to, ísť pozrieť ešte niektoré.

V tejto hríbovej oblasti, kde všade po ceste predávali lesné plody, no najmä hríby sme postupne prešli do zemiakovej krajiny. Domáce plodiny záhrady všetkých farieb tu ponúkali asi pred každým druhým domom. Vozy ťahané koňmi sú tu všade. Darmo, najekonomickejšie a najekologickejšie dopravné prostriedky sú tu tradíciou. Je to krásne, keď cestu vám skríži krava, koník, alebo ovečky.
Vo večerných hodinách a po tme sme konečne našli trošku „odruky“ zašitý kemping Octogon za 15€/noc(46.88831, 26.42975). Je to vlastne penzión, ktorý má v humne kemp. Ale pekný, čistý, s bazénom. Dobijeme mobily, dochladíme chladničky a dobrú noc. Pekný deň za nami a pekný pred nami.







Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára