Deň 7. –
Mesto, história, pamiatky.
Je piatok
a my sme si na dnes naplánovali Constantu. To, čo sme nevideli pred dvomi
rokmi teraz chcem dohnať. Pekne v kľude, bez náhlenia, s mapou
v ruke. Vstali sme už po siedmej, lebo kým je príjemne, nech vyrazíme. Včera
sme si pri kauflande vypýtali číslo na taxikára a dnes ráno nás zavezie do
mesta. Ideme na to smerom odtiaľ sem. Teda od najvzdialenejšieho bodu pomaly
naspäť. Taxikár nás vyložil len kúsok od kasína, presne ako sme od neho chceli.
Dalo sa s ním dobre porozprávať. Bol to mladý chlapec, ktorý touto prácou
žil. Auto si musel kúpiť svoje, za veľké peniaze, ktoré si zarobil tiež
v cudzine. Teraz celé leto maká, platí veľké poplatky každý mesiac za
licenciu, a ešte aby si niečo odložil na čas mimo sezónu. Tá končí za dva
týždne. Celkom po konci sezóny ide do Constanty a tam taxikárči. Myslím,
že chlapec má výhodu oproti niektorým taxikárom. Dá sa s ním pekne pokecať
po anglicky, čo tu všetci nevedia. Takže v budúcnosti možno prežije skôr ako
šofér na rozdiel od ostatných podobných.
3,2,1 štart,
začíname:
Casino
Constanta. Už pred dvomi rokmi som písala, aké je to čarovné a krásne
miesto. Budova ako z rozprávky. História, ktorá by si zaslúžila kvalitnú
a detailnú obnovu. Stavbu dokončili, či skôr jeho činnosť slávnostne
rozbehli v roku 1910. Bola postavená na mieste starého kasína, ktoré bolo
z dreva a pre búrku bolo takmer kompletne zničené v roku 1891.
Neskôr sa pokračovalo v oprave a novej výstavbe, až v roku 1910
ho otvoril sám princ Ferdinand.
Fungovalo ako reštaurácia a kasíno, neskôr len reštaurácia, ktorú
v roku 2000 zavreli. Dôvody sú jasné, zlý stav budovy. Momentálne už štát
vyčlenil veľkú sumu na jeho opravu, a skutočne sme videli, že sa tam niečo
deje. Tak snáď na dôchodku si ho už pozrieme opravené celé. Teraz sme si ho
hlavne pofotli zvonka a musím priznať, že sa mi splnil nesplniteľný plán
a boli sme vo vnútri. Nebudem písať ako, ale boli sme. Síce len hlavný
vestibul, schody a horný vestibul, ale boli sme a niečo máme na
fotkách. Som z toho veľmi potešená.
Od kasína
sme sa vybrali po nábreží, miestnej promenáde, zaplavenej ranným slnkom
k Janovskému majáku. Stojí tu od roku 1822 keď nahradil starý. Neskôr bol
zničený, ale v roku 1860 ho znovu opravili. V roku 1905 stratil svoju
funkciu, pretože bol nahradený majákom v prístave.
Kroky nás
viedli ďalej, okolo Katedrály svätého Petra a Pavla, k budove Casa
Manicatide postavenej v roku 1899. Tak ako väčšina budov v tejto
oblasti, aj táto je dosť zanedbaná a jednou z mnohých historických
budov na tejto ulici. Viem si v nej predstaviť múzeum, alebo niečo na ten
spôsob. Na tej istej ulici sme ešte nakukli do kostola svätého Antona. Pekná
tehličková budova bola postavená v roku 1938, čo nie je zas až tak dávno.
Pokračujeme k domu s levmi – Casa cu Lei. Ďalší v poradí, na
ktorý sa akosi zabudlo. Bože, je tu tak neuveriteľne veľa historických domov
a v takom chátrajúcom stave. Jediné, na čo sa zmohli, že sem na
fasádu dali tabuľku, že ide o historickú pamiatku. Táto je z roku 1898
a fungovala pre rôzne využitie až do roku 1989, s posledným skutočne
dobrým využitím ako slávna reštaurácia. Našťastie momentálne nie je opustená,
sú tu nejaké inštitúcie. Prešli sme okolo peknej menšej mešity a Národného
archeologického múzea, cez remeselný trh so starožitnosťami. Maličká tržnica
reprezentovala Rumunsko v najzaujímavejšej zostave tovaru. Od
remeselníckej výroby odevov, kožušín až po starožitnosti, hračky a noviny.
Tu niekde sme na chvíľu zakotvili v kaviarni na spôsob Jula Verna. Doplnky
z morského sci-fi sveta boli naaranžované všade, na wc, na stenách
kaviarne aj nad barom. Skutočne zaujímavé kombinácie starých spotrebičov ako
telefóny, gramofóny, telegfafy, hodiny spojené s kusmi trubiek, hadíc,
ozubených kolies a skla pôsobili zvláštnym starým industriálnym designom.
Tým, že sme boli len kúsok od mora, to pôsobilo ako reštaurácia kapitána Nema.
Posúvame sa ďalej, okolo starej ruiny synagógy, ktorá je ďalším prekvapením pre
mňa. Našla som ju na mape a chcela som ju vidieť, ale až na mieste som
zistila, že je to presne tá synagoga z instagramu, ktorá ma očarila. A vďaka
Dankovej odvahe a drzosti sme nakukli dovnútra. Budova nemá strechu, celá
sa prepadla, vnútro je vyplnené kríkmi a burinou. Je to miesto
s klenbami a už len minimálnymi útržkami malieb. Ale tá najkrajšia
sklená vitráž na oknách prednej steny ešte existuje. Po zničených schodoch sme
vyšli hore a skutočne bolo nutné spraviť pár fotiek aj tu. Potom sme sa už
len poďakovali robotníkom, ktorí si mysleli, že sme židia a išli sme
ďalej. Cieľ bola už len lanovka vedúca popri pobreží. Jedno z turisticky
atraktívnych miest. Lenže ako sme cestou podľa GPS zistili, je to ešte trošku
ďaleko. Zobrali sme si zase taxík. Peši by sme išli cca 5 kilometrov, čo je už
dosť na to, koľko sme dnes toho dali.
Lanovka má
dva kilometre a nie je ani tak
skrátením cesty, ako zaujímavou výhliadkou nad plážou a okolitou
promenádou. Toto je skutočne turistické dovolenkové miesto. Vysadli sme
z nej ešte pekne ďaleko od našej pláže, ale prechádzka po brehu mora bola
dobrým spoznaním využitia turistického ruchu priamo v centre biznisu. Bola
to dlhá a ťažká prechádzka. Tých 6 kilometrov nás zničilo, ale neverili by
ste aké hotely sú na pláži. Keby vás uniesli, zaviazali oči a vyložili tu
v týchto miestach, neverili by ste, že ste v Rumunsku. Luxus, luxus,
luxus. Neuveriteľné plážové lehátka a tienidlá, slnečníky a postele,
tváre zákazníkov ako z najvyššej smotánky. Aj naša pláž je tu, ale až tam,
ďáááleko na konci, pri obyčajnom kempe za 25,-€ na noc. A tak sme si tu „u
nás“ dali obyčajné ľudové pivko a konečne sme sa išli kúpať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára