Deň 5. - Tam, kde končí dlhá rieka.
Vstávame
o 5.20 a dalo nám to zabrať. Človek je na dovolenke a aby
vstával tak skoro. Ale je to zážitok. Oktavian, majiteľ kempu, nás odviezol do
prístavu s loďkami a sám osobne nás aj zobral na 8-miestnu loď. No
popravde, tie prvé pocity pre mňa boli, ako keby som bola na Baťovom kanáli v Skalici. Teda vlastne nič extra. Lenže to sme len vychádzali z toho
jazera, čo bolo pri dedine. Jedným z kanálov sme sa dostali až na otvorenú
vodu Dunaja. Ono to ako Dunaj ani nepôsobí. Je to akoby ste boli na obrovskom
rybníku obkolesenom rákosím. Alebo ako keď vylejete obrovské množstvo vody do
listnatého lesa a na lúky medzi ním. Čím sme plávali ďalej, voda bola
širšia a priestrannejšia. Vtáky pribúdali a z obyčajných čajok sa to
spestrilo na vyšší level. Všetky tie vodné lietajúce tvory a žabky boli
všade okolo. Už to bolo tak zaujímavé, že sme sa cítili ako v dokumente na
Discovery. Toto krásne, civilizáciou nepoškodené miesto, je ako čerešnička na
torte, ktorou je priemyslom poznačená rieka Dunaj. Vidíte miesto,
a neveríte, že je to tá istá voda, ktorá preteká cez Viedeň, Bratislavu,
Budapešť... a po 2 800 kilometroch prichádza jej krásny záver
v podobe vodnej perly. V tomto prírodnom zázraku a dedičstve
UNESCO žije okolo 320 druhov vtákov. A to ani nehovorím, koľko je tu
druhov rastlín, rýb a malých, ťažko viditeľných živočíchov. Na niektorých miestach bolo okolo nás doslova
more žiab. Ich malé očká nás sledovali z každej vodnej bublinky. Východ
slnka nad Dunajom je rovnako krásny ako nad morom. Labute a bociany boli
jedny z mála vtákov, ktoré sme poznali. Všetko čo tu bolo sme kedysi
videli v učebniciach a v telke, ale pomenovať to neviem.
Pomaly cez
močariská sme preplávali do ďalšieho a ďalšieho „rybníka“. Tam už boli aj
pelikány a kormorány. Tie biele kolosy plávali na vode ako najkrajšie
prírodné plachetnice. Bezstarostne sa hojdali na vlnkách a nechali sa
pokojne fotografovať. Ale iba z určitej vzdialenosti. Potom už pre istotu
vzlietli a my sme tieto boeingy a ich
obrovské telá videli s mávajúcimi krídlami štartovať. Elegantný let sme si
vychutnávali. Potom sme si to namierili medzi labute. Najskôr opatrne
a potom Oktavian pridal plyn a leteli sme člnom smerom k bielemu
mračnu na hladine. A ako sa dalo čakať, mračno začalo vzlietať, štartovali
ako vystrelené, jedna za druhou. Medzi nimi kačky, tie tak smiešne utekali po
hladine až kým sa neodlepili od hladiny. Bolo to ako keď na námestí San Marco
vbehneš medzi kŕdeľ holubov a tie hromadne vzlietnu. Takto to vyzeralo,
len vzlietali kačky a labute. Kŕdeľ, obrovský kŕdeľ sa vzniesol nad hladinu
a my sme len pozerali na ich pohyby krídel. Stálo to za to, vstávať tak
skoro. Len ten had vo vode nás trocha vystrašil. Z vody trčali drevené
koly, kde mali rybári natiahnuté siete a koše. Plavili sme sa tesne okolo
nich. Opatrne, aby sme ich neporušili. Tým, že sme tu boli sami (až na pár
rybárov) to stálo za to.
Vracali sme
sa úzkymi močariskami a vodnými
cestičkami plných lekien, žltých aj bielych. Po ich listoch sa pohybovali vtáky
všetkého menšieho druhu. Lekná boli všade, až ste mali pocit, že je to ako
burina, rastie všade, nekontrolovane, ale krásne. Bolo spojnicou
a plávajúcimi ostrovčekmi pre okrídlených lovcov rýb. Prechádzali sa po
nich a obzerali si votrelcov na loďke.
Pri vplávaní
do posledných ramien pred prístavom sme už stretali oneskorených turistov. Tak
tí si to tak neužijú ako my. Už ich tu bude moc a nebude to taký zážitok v
tichu ako na svitaní. Východ slnka nad riekou...
Po tomto
výlete sme sa rozhodli, že sa presunieme ďalej. Pôjdeme k moru
a radšej strávime pár dní tentoraz aj tam. Takže smer Navodari. Ale ešte
cestou máme jeden bod.
Sarichioi.
Cesta taká
veselá. Vedela som, že kostolík je v dedine, ale kde presne vedela len
naša GPS. Tak sme podľa nej v dedine odbočili z „hlavnej“ cesty. Bisericu
sme videli už zo začiatku dediny, ale na presné miesto nás zaviedla až
navigácia. A tak sme z asfaltky odbočili do ECHT rumunskej dedinskej
ulice. Do ulice, ktorá o slove asfalt ešte ani netušila a betón
považovala za luxus na stavbu domov. Mysleli sme, že nás to vedie skratkou, ale
biserica, katedrála, kostol bol tu. Na tejto ulici. Závratnou rýchlosťou na
druhom stupni prevodovky sme dofrčali až k nemu. Len sa za nami tak
prášilo od tej rýchlosti. Modrá budova so zlatými cibuľovitými strechami
svietila na celú ulicu. Patrilo by jej honosnejšie a výhodnejšie miesto,
ale nedostalo sa jej. Tu, zašitá v malej prašnej uličke, na kopčeku na
kraji dediny, je pod ňou pár domov a potom už rieka. Je práve
v menšej rekonštrukcii, menili rýny a vnútri vyzeralo, že natierali
podlahu. Bolo zamknuté, ale aj zvonka to vyzeralo jedinečne. Rozprávkový
modro-biely kostol sme nemohli vymeniť za kvalitnú asfaltku a obísť ho.
Materiál, z ktorého bola strecha a vysoko lesklé modré rýny sme
u nás asi ešte nevideli. Vraj je to nejako špeciálne upravovaný nerez. Všetko
to spolu tak jednoliato ladilo, že treba uznať, že tí Rumunskí majstri majú
ozaj vkus a cit pre rozprávku. Lebo tu, na dvore kde cirkev ukázala
rozprávkovú budovu ste museli stáť s údivom. Chrám ani nebol taký veľký,
to vôbec. Bol to skôr taký malý brat veľkých ortodoxných kostolov
z veľkomiest. Ale čo mu nebolo dopriate na veľkosti, vyvážila jeho krásna
fasáda. Takto si predstavujem starú Ruskú rozprávku, kde Nastenka kráča
s Ivanom na sobáš.
Z uličky,
kde sa prach lial a kamene sypali, sme vyšli zase na hlavnú cestu, ktorá
už poznala slovo „asfalt“. Máme pred sebou ešte nejakých sto kilometrov
a budeme v kempe. Cesta na polostrov Mamaia vedie cez Navodari.
Priemyselnú časť s prístavom, okolo zvláštnej budovy v podobe ryby
s ťažko vysvetliteľným využitím. Pripomína morské múzeum, alebo akvárium,
ale teraz som sa dočítala, že tam mal byť rybí trh. Budova postavená
s dobrým úmyslom zhltla obrovské peniaze z eurofondov, ale bohužiaľ má asi
zlých manažérov, ktorý ju nedokážu využiť. Tak ostáva napospas zubu času, politikom
a byrokratom. Zíva prázdnotou a opatrujú ju len dvaja „panáčikovia“.
Kemp už máme
istý, tak ako pred dvomi rokmi: Camping S - 44.28452, 28.62151. Našťastie mali
voľné miesto pre dvoch socialistických tulákov, aj keď teda LTT. Bolo niečo po
obede, tak dnes sa ešte aj okúpeme. Paráda, už sme sa tešili.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára