Stránky

utorok 10. septembra 2019

Palubný denník karavanistu (1.) - RUMUNSKO


Deň 1. – Bardzo šumný andel, ňe ?

Hurá Rumunsko ! Už som sa na to tešila, už mám všetko naplánované. Keď sme pred dvomi rokmi išli prvý krát, tak som nevedela, čo by sme si tak mohli pozrieť. Nič zaujímavé som nevygooglila, nič, teda vlastne málo som našla. Po prvej návšteve a spracovávaní fotiek som musela uznať, že je to krásna krajina. Tak krásna, že by som si priala, aby ju všetci videli, ale zároveň aby tam nikto nechodil, nech tam nepríde turistický biznis. Priala by som si, aby táto krajina zostala tam kde je. Na tej istej úrovni. Aby tam stále boli tak dobrí ľudia, tak lacné vstupenky a parkovné, tak čistá (ekologicky) príroda a takmer žiadne bilbordy. Ano, niekto bude oponovať, veď je tam bodrel, porozhadzované smeti, plastové fľaše a papiere,  v tom by sa mohli zlepšiť. Ale majú krajšie diaľnice než my. Viem, sú nové. A po tých cestách idete, a reklamné tabule vám nezakrývajú žiadny kostol, kaštieľ, kopec. Oproti stavu pred dvomi rokmi sa to zmenilo. Pribudli diaľnice, vo veľkých mestách už nájdete aj bilbordy (stále omnoho menej než u nás), no a určite pribudlo aj veľa stánkov so suvenírmi a magnetkami. A čoho je tam viac ako kedysi sú ešte autá s cudzími ŠPZ-kami. Rumunsko má (vraj) 22 miliónov obyvateľov, z toho 5 ich pracuje v zahraničí. Španielsko, Anglicko, Taliansko a dokonca aj Belgicko. A všetci prídu v lete domov na dovolenku na audinách a im podobných autách.

Ale pekne po poriadku, podľa môjho denníka.
Vyrazili sme v sobotu pred pol desiatou. Stav tachometru ukazoval 162.842 km. No a keďže treba po ceste vybaviť aj niečo „užitočné“, tak sme sa vybrali cez východné Slovensko navštíviť spolužiaka s ktorým sme sa roky nevideli. Trebišov je ďaleko a cestou je jedna malá perlička o ktorej vie málo ľudí. Nie je to žiadna pamiatka, historická hodnota, je to skôr perlička. V roku 2001-2002 tam za Zádielskou dolinou americkí filmári natáčali film, ktorého dej sa odohráva počas vojny v Srbsku, toť docela nedávnej. A práve Slovensko použili filmári ako bývalú Juhosláviu. Po filmovačke ju tu nechali, veď na čo by ju teperili za oceán, vyrobia si inú. A tak tu o ňu súperili tri dediny. Ponad obcou Háj (podľa rozprávaní) oddávna viedla anjelská cesta a tak socha ostala u nich. Je na cintoríne, s pomerne jednoduchým prístupom. Je iba z polystyrénu, čo na prvý pohľad  nezistíte. Nie je to žiadna veľká atrakcia, ale pre fanúšikov filmu a okolie je to hlavne pekná zaujímavosť.  A to, že je na cintoríne, tomu dáva takú tú správnu štipku tajomnosti.

Anjel má okolo 10-15 metrov, a ako som písala, je z polystyrénu. Vtáčky ho ozobávajú, tak ho musia udržiavať a pravidelne opravovať. V každom prípade je to pekný a zaujímavý objekt na fotenie. Vedľa neho je položené (ako symbol) jeho zlomené krídlo, tu sa dá vidieť materiál.
Do Trebišova sme dorazili medzi piatou-šiestou. V tomto bardzo vyhoňarskom kúte o andelovi ani nehutorili. Tak je to aj pre nich novinka. Americký andel v totem kraji! A taký šumný!
Tak toľko prvý deň. Prvá plánovaná zastávka, prvá úloha splnená. Druhá úloha – návšteva spolužiaka bola splnená tiež. Ale o tom písať nebudem. Veď ako môže takéto stretnutie po rokoch dopadnúť? A ešte k tomu na východnom Slovensku! Je iba jedna možnosť. Karavany sa tu na ich dvor vošli obidva, takže po tom všetkom sme to do postele nemali ďaleko.
Peťo, pozdravujem vás!
Dobrú noc.







Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára