Deň 1. – Bardzo šumný andel, ňe ?
Hurá Rumunsko ! Už som sa na to tešila, už mám všetko
naplánované. Keď sme pred dvomi rokmi išli prvý krát, tak som nevedela, čo by sme si tak mohli
pozrieť. Nič zaujímavé som nevygooglila, nič, teda vlastne málo som našla. Po
prvej návšteve a spracovávaní fotiek som musela uznať, že je to krásna
krajina. Tak krásna, že by som si priala, aby ju všetci videli, ale zároveň aby
tam nikto nechodil, nech tam nepríde turistický biznis. Priala by som si, aby
táto krajina zostala tam kde je. Na tej istej úrovni. Aby tam stále boli tak
dobrí ľudia, tak lacné vstupenky a parkovné, tak čistá (ekologicky)
príroda a takmer žiadne bilbordy. Ano, niekto bude oponovať, veď je tam
bodrel, porozhadzované smeti, plastové fľaše a papiere, v tom by sa mohli zlepšiť. Ale majú
krajšie diaľnice než my. Viem, sú nové. A po tých cestách idete, a reklamné tabule vám nezakrývajú žiadny
kostol, kaštieľ, kopec. Oproti stavu pred dvomi
rokmi sa to zmenilo. Pribudli diaľnice, vo veľkých mestách už nájdete aj
bilbordy (stále omnoho menej než u nás), no a určite pribudlo aj veľa
stánkov so suvenírmi a magnetkami. A čoho je tam viac ako kedysi sú
ešte autá s cudzími ŠPZ-kami. Rumunsko má (vraj) 22 miliónov obyvateľov,
z toho 5 ich pracuje v zahraničí. Španielsko, Anglicko, Taliansko
a dokonca aj Belgicko. A všetci prídu v lete domov na dovolenku
na audinách a im podobných autách.
Ale pekne po poriadku, podľa môjho denníka.
Vyrazili sme
v sobotu pred pol desiatou. Stav tachometru ukazoval 162.842 km. No
a keďže treba po ceste vybaviť aj niečo „užitočné“, tak sme sa vybrali cez
východné Slovensko navštíviť spolužiaka s ktorým sme sa roky nevideli.
Trebišov je ďaleko a cestou je jedna malá perlička o ktorej vie málo ľudí.
Nie je to žiadna pamiatka, historická hodnota, je to skôr perlička. V roku
2001-2002 tam za Zádielskou dolinou americkí filmári natáčali film, ktorého dej
sa odohráva počas vojny v Srbsku, toť docela nedávnej. A práve
Slovensko použili filmári ako bývalú Juhosláviu. Po filmovačke ju tu nechali,
veď na čo by ju teperili za oceán, vyrobia si inú. A tak tu o ňu súperili
tri dediny. Ponad obcou Háj (podľa rozprávaní) oddávna viedla anjelská cesta
a tak socha ostala u nich. Je na cintoríne, s pomerne jednoduchým
prístupom. Je iba z polystyrénu, čo na prvý pohľad nezistíte. Nie je to žiadna veľká atrakcia,
ale pre fanúšikov filmu a okolie je to hlavne pekná zaujímavosť. A to, že je na cintoríne, tomu dáva takú
tú správnu štipku tajomnosti.
Anjel má
okolo 10-15 metrov, a ako som písala, je z polystyrénu. Vtáčky ho ozobávajú,
tak ho musia udržiavať a pravidelne opravovať. V každom prípade je to
pekný a zaujímavý objekt na fotenie. Vedľa neho je položené (ako symbol) jeho zlomené krídlo, tu sa dá vidieť materiál.
Do Trebišova
sme dorazili medzi piatou-šiestou. V tomto bardzo vyhoňarskom kúte
o andelovi ani nehutorili. Tak je to aj pre nich novinka. Americký andel
v totem kraji! A taký šumný!
Tak toľko
prvý deň. Prvá plánovaná zastávka, prvá úloha splnená. Druhá úloha – návšteva
spolužiaka bola splnená tiež. Ale o tom písať nebudem. Veď ako môže takéto
stretnutie po rokoch dopadnúť? A ešte k tomu na východnom Slovensku! Je iba jedna možnosť. Karavany sa tu na ich dvor vošli obidva, takže po tom
všetkom sme to do postele nemali ďaleko.
Peťo,
pozdravujem vás!
Dobrú noc.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára