Palubný denník karavanistu (2.) - RUMUNSKO

Deň 2. – Aj hroby vedia ľudí zabaviť.

Podarilo sa nám odísť okolo desiatej, máme pred sebou dlhú cestu. Dnes chceme prejsť Maďarsko, na jeden šup, je to kúsok. Samozrejme neletíme, to nie je štýl karavanistov. Ozaj, viete aký je rozdiel medzi obyčajným dovolenkárom a karavanistom ? Že karavanista má dovolenku hneď ako sadne do auta. Obyčajný dovolenkár sa „trepe“ kopec kilometrov autom, lietadlom, alebo busom aby si užil dovolenku niekde na mieste. Ale karavanista sadne do auta a užíva si. Lebo sadnutím do auta začína jeho dovolenka.  Zastaví sa kde chce, uvarí si kávičku cestou, hocikde pod stromom, zbadá hrad, kostol, zastaví a vychutnáva si to. Obyčajný dovolenkár príde zmorený z cesty do destinácie a povie si: konečne na mieste! Karavanista sadne do auta a povie: konečne! Vyspí sa hocikde, aj v polovici cesty, veď aj toto je miesto jeho dovolenky. Ako niektorí z nás hovoria: domov je tam, kde zaparkuješ.

 Na hraniciach s Rumunskom sme čakali, síce nie tak veľmi dlho, ale čakali. A chups ! Zmena času, zrazu je o hodinu viac. Ešteže sa tie mobily prehodia automaticky s operátorom. Tu, kúsok za hranicami sú naše prvé body záujmu. Ale ešte predtým, stalo sa niečo nevídané. Nie, nepriletela Majka z Gurunu, ale mamička zas ukázala svoju nepozornosť.  Cítila som v aute plyn (v dedine), tak za dedinou som vystrčila hlavu z okna, že či to je vonku, alebo v aute, lebo máme dve plynové bomby. No a okuliare (dioptrické) ktoré som mala na hlave zrazu FRNK ! A ako vranu na poli, už som ich len videla odletieť do priekopy.

Ponaučenie:
1.Keď sa má stať na dovolenke niečo nepríjemné, vždy sa to stane na začiatku (ako keď ma v Barcelone okradli)
2. Nech hľadáš ako hľadáš, nenájdeš. Štyria hľadáte ? Zbytočne. Marfyho zákony. Sú nenájditeľné a neviditeľné.
3. Ako na potvoru náhradné si si predsa len nevzala. Budeš musieť čočky drahá navigátorka !

Takže naša snaha hľadať bola márna a ja som si povedala: aj tak si si chcela dať spraviť nové. Teraz máš dôvod.

Druhý špendlíček na našej plánovanej trase sa blíži. Je ním kaštieľ Lónyai. Zrúcanina hradu spredu a na fotkách pôsobí veľmi zaujímavo. Dokonca tak, že človek by mal mať pocit, že ho treba opraviť. A fotky na nete hovoria, že niečo sa tu aj pre jeho záchranu deje. Ale potom prídete do reálu a vidíte, že kaštieľ má ešte krajšie okolie ako na fotkách. Je tu vysadených množstvo ruží, kríčkov, spravený chodník, lavičky. Prejdete dookola celého (zvyšku) kaštieľa. No a zozadu je vidieť, že opravy sú zbytočné. Kaštieľ je ako filmová kulisa. Spredu a boky. Zozadu nič. Teda nie celkom nič, zrúcanina,  je v tom určitá krása a v každom prípade tí ľudia robia veľmi dobre, že sa o to starajú a chcú ho udržať aspoň tak ako je. Nechcú o túto pamiatku prísť. Je ozdobou obce. História siaha až do rokov 1200-1400, ale na skutočný hrad bol prebudovaný až niekedy okolo r.1620-1650. Do takéhoto úbohého stavu ho priviedli nemci na konci druhej svetovej vojny keď ho vypálili, rozbombardovali.

Na severe Rumunska sú miesta, kde zastal čas. Červená cesta (podľa mapy) nie vždy zodpovedá červenej. Nespoliehajte sa na to. Môže byť úzka, plná hrbolov a dier, záplat a ešte je aj serpentínová. Medzi Livadou a Negresti –oas si vychutnávame „žuvačkovú“ cestu. Pre vysvetlenie: keď sa pozriete na cestu, máte pocit, že každý, kto tadiaľto išiel vypľul žuvačku na cestu a zaplátal ju.

Je nedeľa a to je (ako sme práve zistili) v Rumunsku deň, keď sa konajú svadby.  Cestou ich bolo niekoľko. Prečo v nedeľu ? To v pondelok si berú všetci voľno ?

Prechádzame obcou, ktorá sa volá Ľudovítovo údolie. Áno, po slovensky, Ľudovítovo údolie. Na mape ho nevidím, ale je tu. Tu medzi kopcami, medzi serpentínami a typickými Rumunskými domčekmi. Ale pozor ! Nie maličkými chalúpkami, ale dvoj-troj-štvor  poschodovými vilkami, tak pre tri-štyri generácie. Vyzerajú ako penzióny, ako reštaurácie s ubytovaním, ale sú to súkromné domy. So strechami aké sa zatiaľ u nás nerobia – oblúkovými a tiež aj oknami v tomto tvare. Nie je to môj vkus, ale musím uznať, že niektoré z nich sú ozaj pekné. Žiadny gýčový vkus. Keď si to predstavím, že by to bol  penzión, tak pekný a zaujal nás. A nie jeden. Plná dedina. Tak keď pôjdete do Sapanty, choďte cez Ľudovítovo údolie. 

Malá prestávočka sa ešte neplánovane spravila na Ukrajine. Teda nie tak doslova, išli sme tak tesne okolo hraníc, že sme sa museli zastaviť. Naša cesta išla tak blízko rieky, ktorou okrem vody pretekala aj štátna hranica s Ukrajinou. Tak sme vkročili do hraničného pásma a pozreli sme sa na druhú stranu. Ano, videli sme Ukrajinu. Iba jej breh s kúskom zrúcaného mosta, ale bola to ona.

Sapanta. Bod, ktorý sa nedá vynechať. Bod, kde sa z dedinského cintorína stal skanzen a turistická atrakcia. Je mi ľúto, že si po rumunsky  neprečítam texty na hroboch, ale sú to veselé príbehy ľudí, ktorý tu majú svoj odpočinok. Folkloristicky vyfarbené kríže svojím modrým odtieňom pripomínajú skôr detskú škôlku. Takmer všetky krásne renovované starostlivými pozostalými. Modré drevené mohyly okolo  kostola rozprávajú svoje príbehy tým, ktorý rozumejú.  Sú ilustrované kresbami, jednoduchými, až naivnými kresbami, mne pripomínajúcimi Jozefa Ladu. Tak každý z nich žije a spomína sa aspoň takýmto spôsobom. Nie všetci vidia smrť ako utrpenie, tu je smrť zobrazená skôr ako radosť z očakávania, že čo krásne príde na druhej strane. A dokazuje to každý z týchto vyše 600 krížov. Tieto diela začali vznikať v tridsiatich rokoch 20.storočia, ale svet ich spoznal, až keď ich v sedemdesiatich rokoch objavil jeden francúzsky novinár. Ironické a trefné príbehy sú príbehmi ľudí zo života, ale mnohokrát aj príbehmi ako zomreli. Keď autor Ioan Patras zomrel v roku 1977, ešte predtým si vyrezal vlastný kríž. Teraz v tejto tradícii pokračuje najúspešnejší učeň Dimitru Pop.

Náš ďalší cieľ bol jasný. Tam to zapichneme a prespíme. Ešte predtým sme prechádzali dedinou Oncesti. Krásne miesto s tradičnými historickými drevenými vstupnými bránami. Neviem, či toto miesto patrí medzi akési skanzeny, ale tie brány by tomu zodpovedali. Hotové umelecké diela.

Večer sme dorazili do Barsany okolo ôsmej. Matka predstavená práve zavrela dvere kostola, tak tam sme sa už nepozreli. Pozreli sme si len krátko areál, veď aj ráno je deň. A na svitaní bude aj tak všetko sto krát krajšie.