Májová Sofia.

 Sofia. Mesto, ktoré mnohí nepoznajú. Jediné, čo o ňom vieme, že je hlavné mesto Bulharska. Mnohí si myslia, že leží pri mori. Niektorí tušia, že tomu tak nie je, a že od mora je ešte pekne ďaleko, presnejšie 380 kilometrov. Takže pri informácii, že ideme do Sofie padala otázka: idete do Bulharska k moru? Odpoveď: nie, to je poriadne ďaleko. V podstate je to hlavné mesto ako každé iné, veľké, plné ľudí a má svoju históriu a historické budovy. A na tie sme boli zvedaví. Všetko toto je rozložené v akejsi kotline. Pôvodne to tak nebolo, niežeby tam tie kopce okolo neboli, ale mesto bolo len v tej „jame“. Jeho základy sa datujú do čias 3000 rokov starých. Prehnali sa tadiaľto všelijaké udalosti, vojny, náboženstvá. Tomu svedčí aj jeho architektúra, archeologické náleziská a zmeska ľudí a náboženstiev. Postupne ako sa mesto rozrastalo do okolia, prehnali sa ním Osmani, kresťania, Húni, Avari, Maďari a geograficky narástlo. Stavali sa chrámy, inštitúcie, divadlá. No a práve toto sme chceli vidieť. Na naše prekvapenie to mestská doprava funguje perfektne. Z letiska nie je žiadny problém sa dostať do centra. Jediné, čo môže byť problém je, že kde sakra z toho metra vystúpiť aby to nebolo ďaleko od samého stredu mesta. Ja by som odporúčala Serdiku. Je to zastávka metra priamo pod frekventovanou cestou, ktorá pretína centrum, no nijako neruší život v meste a jeho turizmus. Priamo pri východe z podchodu si dáte kávičku na rohu v kaviarni a načerpáte energiu na prehliadku mesta. Toto miesto je akýsi stred, kam by ste si na mape zapichli kružidlo, spravili kružnicu a zistili by ste, že na tomto pomerne malom kruhu je mix absolútnej histórie mesta. Nielenže sedíte na káve len pár metrov od archeologického náleziska z rímskych čias, ale keď sa poobzeráte, tak z jedného miesta to máte na skok k niekoľkým cirkevným chrámom.

Jedným očkom hodíte doľava a máte na dosah mešitu Baňa Baši. Práve tu prebieha ich modlitba, je to dosť frekventovaná budova, tak tú sme nenavštívili. Je zo 16.storočia a je jedinou mešitou v Sofii, takže ten čulý ruch v jej okolí je opodstatnený. 

 Pravé očko vám už škúli na opačnú stranu a tam je pravoslávny chrám – Katedrála svätej Nedele, ktorý nie je ani tak starý ako vyzerá. Bol postavený na mieste starého dreveného kostola, teda vlastne prestavaný pôvodný. Dokončený bol v roku 1933, medzitým sa tu počas dlhých prestavieb odohrali rôzne dramatické udalosti. Po atentáte v roku 1925 sa urobila nová rekonštrukcia budovy do dnešnej podoby, ktorá sa ukončila práve v roku 1933. Zachovala si historickú architektúru a tým to trocha metie naše predstavy o tomto chráme. Teraz, v sobotu je tu krst, je plný ľudí, nakukli sme do dverí, ale slušnosť a úcta nám nedovolili sa tu turisticky prechádzať.

Smerom k mešite, okolo tržnice, doľava a kúsok rovno natrafíte na synagógu. Je to najväčšia synagóga v južnej európe. Je funkčná (žiadna zrúcanina), dá sa ju navštíviť, po zaplatení vstupného a „letiskovej“ kontrole vás pustia do dvora. V budove je dovolené fotiť a naozaj je čo. Stavba je z roku 1909 v maurskom štýle. To je ten s „pásikavou“ vonkajšou fasádou. Ale aj vnútri postrehnete tento štýl. Jej centrálny luster má 1700 kg a tak ako v celej synagóge, aj tu je symbolika čísla osem zachovaná v jeho konštrukcii. Toto miesto stojí za návštevu, pretože jeho interiér a hviezdna obloha na kupolách stojí za to. Maľby a všetky tie svietniky vás očaria. 

 Za rohom kaviarne kde sedíme je ďalšia cirkevná stavba. Síce nie až tak atraktívna, pretože je moderná, patrí rímsko-katolíckej cirkvi. Chrám svätého Jozefa. Je na mieste, kde bol kedysi kostol, ktorý bol na konci druhej svetovej vojny zbombardovaný.

 Naproti kaviarne cez cestu, sa dostanete podchodom na archeologické nálezisko z čias Rimanov. Tu sú pozostatky budov a nad nimi hrdo stojí maličký kostolík, u nás by som ho nazvala kaplnka - Chrám svätej Petky Samardžijskej. Bol postavený v 11.storočí nad anticko-rímskou zo 4.storočia. Archeologické nálezisko okolo tohto kostolíku bolo objavené pri stavbe hotela a bol to amfiteáter – aréna, kde súperili bojovníci s divokými zvieratami. Priestor zostal krásne odhalený pre návštevníkov a v jeho susedstve je aj múzeum.

Len pár metrov od tohto miesta (cez podchod doprava) je v nádvorí hotela ďalší krásny archeologický skvost a je ním Rotunda svätého Juraja. Je to úplne najstaršou budovou v Sofii. Je zo 4.storočia a kedysi bola súčasťou iných budov v jej okolí. Prežila si svoje a istý čas, za čias Turkov slúžila ako mešita. V každom prípade vidieť ju takto utopenú medzi modernými stenami budovy je zaujímavé. Nie, nie je to škaredé, komunisti ju nezbúrali, ani Turci, ani Avari. A preto tu stojí dodnes. Ako cenná pamiatka.

 To je len pár budov tu v okolí (čo by kameňom dohodil), okrem týchto chrámov je tu ešte napríklad stará tržnica. Zvonka krásna budova, z 11.storočia. Zvnútra okrem jej stredu až tak nepôsobí, pretože je plná obchodíkov a občerstvení, čo skrýva jej pôvodnú architektúru.

Kúsok za parkom ktorý je pri mešite nájdete Sofijské historické múzeum. Tejto peknej budove dominuje aj fontána pred vchodom. Múzeum je postavené v blízkosti bývalých kúpeľov, ktoré boli pýchou starej Sofie.

Možno by som nemala zabudnúť na monument – sochu, ktorá sa týči tu pri kaviarni, priamo nad našimi hlavami. Je to monument – pilier so sochou Svätej Sofie. Toto je akýmsi poznávacím bodom, že ste v centre mesta. Priamo nad metro zastávkou Serdiky je na križovatke ciest tento vysoký pamätník, ktorý je len 22 rokov stará a nahradila sochu Lenina. Myslím, že toto je naozaj krajší a vkusnejší monument ako socha toho bradatého dedka. Sova a veniec na jej dvoch rukách symbolizujú spravodlivosť a vieru v hnutie za zmenu celej existencie Bulharska. Toto miesto neprehliadnete, ani z auta, ani z autobusu, ani z električky (z metra ano). Škoda, že som v lietadle nesedela pri okne, možno ju bolo vidieť pred pristátim.

 A keď už sme pri tej Sofii, teda svätej Sofii. Zasvätili jej najstarší pravoslávny chrám v meste. Je druhým najstarším kostolom v meste, z Byzantskej ríše. Prežil si tiež svoje, dokonca slúžil aj Turkom ako mešita. Ale karma je zdarma a zemetrasenie ho poškodilo natoľko, že zhodilo minaret mešity a bolo po mešite. Po dvoch zemetraseniach bola budova opustená. Teraz táto bazilika slúži znova ako chrám pravoslávnej cirkvi. Toto mesto hrdo nieslo pomenovanie Serdika a s týmto pomenovaním sa v meste stretnete veľakrát. Až neskôr, niekedy v 14.storočí začali mesto volať práve podľa tohto kostola – Sofia. Postupne sa vybudovalo na hlavné mesto (1878) a jeho budovy a geografická poloha sa začala zväčšovať. Komunistický režim mu dodal jeho typické paneláky a symetrické budovy.

 Medzi ne patrí napríklad kultúrny dom – Národný palác kultúry. Na to, že bol postavený v roku 1981 je zaujímavý a pekný. Budova so šesť uholníkovým pôdorysom síce vyčnieva zo starých stavieb, ale tu je umiestnená v akomsi parku, teda park, fontány, mramorová promenáda... Vraj je stále funkčný a sú tam divadelné predstavenia a kopa iných kultúrnych akcií. Môj, teda náš pocit z tohto miesta? Sadnite si na okraj jednej fontány za pekného počasia a vychutnajte si tie zvuky vodných trýsk. Vodný prach okolo vás osvieži a tá atmosféra je plná pokoja, kľudu a niečoho príjemného vo vzduchu, čo vám dodá energiu a pocit spokojnosti. Toto sú tie krásne chvíle, ktoré nemusíte zažiť v drahej destinácii, stačí niečo jednoduché a ľudské ako je Sofia. Keď prejdete až ku „kulturáku“, tak zistíte, že je tam ďalšia fontána. Zapustená do zeme, do hĺbky, a nad zem vytŕča len ňou chrliaca voda. V tejto veľkej priestrannej „jame“ sú obrovské zlaté oceľové gule obklopenej mozaikou ako súčasť tejto mega fontány.

 Sme trošku ďalej od centra, ale od fontán sa vydám vľavo a pešou zónou plnou barov, kaviarní, reštaurácií a obchodíkov sa dostaneme znova do centra k monumentu Svätej Sofie. No predtým sa pokocháme vo výkladoch obchodov a doplníme našu pivnú čiarku. Cez víkend sa tu rozkladajú pouličný umelci a medzi nimi babičky a tetušky predávajúce čerstvé rezané kvety. Som asi moc citlivá, ale bolo mi ich ľúto, aj keď to možno robili skôr z radosti.

Ak sa od paláca kultúry vydáte cez park napravo, tak po niečo vyše kilometri natrafíte na staré divadlo – Národné divadlo Ivana Vazova. Aj tu sú fontány a kopec domácich na víkendovej prechádzke. Stromy, tieň, park, príjemné miesto.

 Kúsok ďalej je ďalší kostol – Chrám svätého Nikolasa. V parku, medzi stromami na vás vykukne biela stavba, skôr stavbička, ruský kostol so zelenou strechou a zlatými cibuľovými guľami na vežiach. Typicky ruský kostol postavaný na mieste niekdajšej mešity, ako pripomenutie ruským osloboditeľom spod nadvlády osmanskej ríše (1882-1914). Aj je považovaný za ruskú cerekev.

Pokračujeme ďalej a na veľkej priestrannej ploche je parkovisko a prístup k ďalšiemu kostolu, asi najviac fotografovaný ako symbol Sofie - Chrám svätého Alexandra Nevského. Ďalší ruský kostol s ktorého stavbou sa začalo v roku 1882 a trvalo to 30 rokov. Výsledok vďaky osloboditeľskému ruskému vojsku bol najkrajší a najväčší kostol na Balkáne. Do pravoslávneho kostola umiestnili asi najväčší počet ikon ako vládali a svoju veľkosť dokazuje aj kapacitou (vraj) 10 000 ľudí. No je to naozaj úctyhodná vďaka tým 200 000 vojakom, ktorí oslobodili Bulharsko spod Tureckej nadvlády. Mimochodom, čo sú ikony asi viete. Obrázky svätých väčšinou zdobené plátkovým zlatom, tak typické pre pravoslávnu cirkev. No a viete, že tieto obrazy sa nemaľujú ale píšu? Áno, tak sa tomu hovorí.

Cestou k Leviemu mostu nájdete ešte zopár chrámov a budov. Napríklad medzi domami, medzi stromami cestnej aleje zbadáte ukrytú Katedrálu svätého Paraskeva. Mohutnú budovu s okrúhlou strechou, ktorá sa vám ani nevojde do objektívu musíte obísť dookola po jej dvore a tam si odstúpiť ďalej pod stromy aby vošla celá do záberu. Na to, že je to tretí najväčší kostol v Sofii, je poriadne zastrčený v uličkách a obklopený starými bytmi a „bytovkami“.

Vraciame sa k Leviemu mostu, odkiaľ je len kúsok na náš hotel, no zas nechcem preháňať, často sme sa vozili práve električkou číslo 12. Chodia tu asi štyri typy električiek, ale táto je tak trocha historická. Je zelená a pripomína staré elegantné „šaliny“ čo kedysi jazdili veľkými mestami. V tomto meste je veľkou výhodou, že si kúpite lístok na mestskú dopravu, cviknete si ho a on vám platí 24 hodín. Je jedno či metro, bus, trolejbus či električka. Môžete prestúpiť hocikedy keď si zmyslíte, alebo spomeniete, že ste zablúdili. Je to paráda. Za cca 4€ máte vyhliadkovú jazdu po meste po všetkých koľajniciach (napríklad). A tak sme sa odviezli okolo futbalového štadióna hore na kopec k televíznej veži. Bohužiaľ, zatiaľ tu prístup nie je, mohol by to byť parádny výhľad na mesto. Tak len sme okolo nej pokrúžili, hodili slovo s robotníkom, ktorý vedel trocha rusky (asi ako ja) a pobrali sme sa naspäť.

V priebehu nášho výletu sme sa od centra jeden krát trocha vzdialili, keď sme zamierili k jednej UNESCO pamiatke a to je kostol Boyana. Je úplne mimo mesta, v kopcoch, a keď sme tam išli, začali sme pochybovať, či sme si nemali zobrať aj svetre. Ale nebolo to až také zlé. Kostolík na svahu kopca je v areáli parčíku, do ktorého sa platí vstupné. Na prvý pohľad to nie je až taký zázrak, je maličký, vnútri sa nesmie fotiť. No je to jedna z najcennejších stredovekých pamiatok. To, že bola stavaná na tri krát vidieť na jeho múroch a vnútornej maľbe. Pôvodný maličký kostolík bol nielen zväčšovaný, ale aj maľby premaľovávané. Vnútri je vidieť tri omietky a teda aj tri maľby na sebe.

Ešte jednu atrakciu spomeniem, docela mladú a nedávnu. Múzeum socialistického umenia. Čakali sme aj vnútorné múzeum, nejaký design. Nič. No na dvore boli asi všetky sochy z okolia pozbierané po komunistoch. Od malého Leninka až po velikú sochu Lenina. A kopec ďalších osobností. Ako na nakúknutie zaujímavé, ale za to vstupné sme čakali niečo viac. 

Pokiaľ navštívite Sofiu, nájdete tu všehochuť. Sú tu staré zabudnuté budovy s opadanou omietkou, ale aj staré krásne obnovené s históriou. Nájdete tu aj moderné designové presklené vežiaky, kvalitné cesty a dokonalo fungujúcu dopravu. Či už metro, električka či trolejbus, chodia načas a informácie o jazde sú prehľadné. Môžete si tu pozrieť aj futbalový štadión, alebo botanickú záhradu. Mimochodom s krásnymi, zdravými rastlinkami a vo veľkom množstve. Ceny v obchodoch sú porovnateľné s našimi, no myslím, že on sú platovo na nižšej úrovni. Takže kávičku, či bulharské pivo Zagorka si môžete dovoliť. Šťastnú cestu!