Impingement syndrom

 Ako to vlastne začalo, čo to naštartovalo...

Ťažko povedať. Možno niekedy keď som zdvíhala ťažké bedničky v robote, možno keď som každú jar a jeseň nosila kaktusy hore dole von a dovnútra. Ale tých 1500 kvetináčov by som po troške nosila asi mesiac. Asi to bolo jedno s druhým, ruka bola namáhaná viac ako chcela. Potom si spomínam, že prvá bolesť tohoto ramena bola, keď som šila kryt na auto. Bol to taký ťažký materiál, niečo ako gumová plachta. Pri druhej plachte to bolelo, ani som ju nedokončila, až keď bolesť ustala a materiál mi zavadzal, som to dokončila. A potom jedného dňa, tuším na jeseň, sme tlačili auto, s prázdnymi vyfučanými kolesami po tráve. Išlo to ľahšie než som čakala, jediné čo som po tom cítila bolo zápästie. Ale možno toto bola tá kvapka do pohára, čo pretiekla a spustila to. Potom ten chlad v robote už nedal šancu to zahojiť. Vekom je človek háklivejší aj na prievan, aj na teplotu a ja som vždy mala radšej teplé leto ako chlad a zimu.  Tou zimou človek vopchá hlavu medzi plecia a inštinktívne si myslí, že mu bude teplejšie. Mala som v robote na sebe päť vrstiev a ešte aj ručník na krku, no ten chlad liezol aj do rukavíc. Niekedy v januári, keď som zažla lampu v izbe, ma prvý krát pichlo v ramene. Bol to pohyb takým spôsobom, že medzi dverami som ľavou rukou akoby spätným pohybom (k sebe) ťukla na vypinač. Tento čudný uhol asi spôsobil to pichnute. Potom som pri prudších pohyboch, alebo zvláštnych uhloch rukou cítila bolesť. Aj som sa nahrievala, aj natierala flectorom, aj turmalínovú bandáž skúšala. Neprestávalo to, skôr sa to stupňovalo.

A tak tu teraz maródujem a počítam následky.

V januári, presne 22.1.2020 som po odporúčaní navštívila doktora Mašana, neurológa. Začal vyšetrením a obstrekmi a ja som sa tešila, že sa toho čoskoro zbavím. Mýlila som sa. A pritom som nebola ďaleko od zlepšenia, keby....

Impingement syndróm. Diagnóza podľa sonografického vyšetrenia. Laický popis je taký, že tam niekde v ramene, blízko kĺbu,  mám výrastky, tie mi tlačia, alebo privierajú nervy pri pohybe.

Prvé vyšetrenie a obstreky ma stáli 70,-€, ďalšie rehabilitácie u neho v ambulancii 23,-€, potom zase obstrek a rehabilitácie 53,-€ a potom zase 20,-, a tak ďalej... Spolu za asi mesiac a pol okolo 200,-€. Ale nevadí. Teda nevadilo by to, keby bolo aspoň malé zlepšenie. Po poslednej kortikoidovej injekcii, keď už to malo byť lepšie, doktor skonštatoval, že keď už ani toto nepomohlo, tak jedine laparoskopická operácia a výrastky na kosti obrúsiť. Doplatok na operáciu 250,-€. Tak som si povedala, že celý život platím zdravotnú poistku, tak si tú operáciu vybehám po štátnych doktoroch a nech to platí štát. Lenže človek mieni a príde corona. Zastavil sa život, zavreli sa školy, lekári mali obmedzene otvorené ambulancie. Veď za mesiac, možno viac, to prejde a budem chodiť po doktoroch. Lenže situácia sa trošku natiahla. Keďže ruka bolela, a stále viac, začala som si ju šetriť a obmedzovať pohyby. Nosila som ju ako prívesok vedľa seba, hýbala som ňou menej, aby som ňou niekde nebuchla, nezvrtla a nebolela ma. Bolelo ma buchnutie pleca, prudší pohyb rukou, vytočenie ruky po jej prirodzenej rotácii. V noci som sa stále budila na bolesť, musela som aj hodinu sedieť na gauči, kým ruka „nesadne“ na miesto a prestane bolieť. Nemohla som spať na boku, ani na bruchu. Moje spanie bolo obmedzené na ľah na chrbte a tak sa celú noc spať nedalo. Bolo to viac krát za noc a často až tak, že som len sedela a plakala. Po pol hodine, niekedy po hodine bolesť prešla a ja som si ľahla do postele. Niekedy tak na 2-3 hodinky a potom znova. V ľahu akoby mi tam niečo vyskočilo z normálu a tlačilo na nerv. Ruku som mala zablokovanú tak, že som ju nedokázala upažiť, zdvih od tela bol zhruba 45 stupňov. Najlepšie mi bolo, keď som ruku držala pri tele akoby som mala teplomer, do postele som líhala s dlaňou na ramene, ako keď sa drží ruka pri tele po odbere krvi. Nedokázala som si umyť hlavu, natrieť plecia, sprchovanie a kúpanie bolo pre mňa veľká robota. 

Koncom apríla mi môj masér povedal, aby som išla na magnetickú rezonanciu, že teraz tam nie je taký nával ako normálne cez rok a rýchlo sa vybavím. Tak najprv ktorému lekárovi ? Až 12.5.20 som mala termín na ortopédiu.  Všetko som mu povedala, že obstreky už mám za sebou, že moja diagnóza podľa dr.Mašana je impingement syndróm. Poslal ma na rengen, ten som stihla na otočku a okrem iného vraj mám aj zodratú platničku niekde v krku, medzi 6. a 7. stavcom. Tým sa asi vysvetľuje to chrupkanie počas cvičenia pri otáčaní krku. Ozaj, musím poznamenať, že nie som tvor lenivý a stále som (aj keď už menej) cvičila základné naťahovacie cviky. Možno keby pre coronu neprestanem chodiť na tanečnú, tak to až takto nedopadne. Ale ja už som bola v štádiu, že som mala problém zdvihnúť ruku, nie ešte niečo ňou robiť. Mala som problém umyť riad, oškriabať zemiaky, ustlať postele a nie ešte vešať prádlo. Pri tejto činnosti som musela vyzerať ako skrútený paragraf, alebo ako človek s čiastočnou obrnou.  Problém bol takmer s každou prácou, pretože ten pohyb ruky a akákoľvek rotácia svalstva bola utrpením.

Od bolesti mi bývalo zle. Ako keď si pribuchnete prst do dverí. Bolo mi zle od žalúdka, zoslabla som a bolo mi ako tesne pred vracaním. Nevládala som. Len ľahnúť a spať. Najhoršie to bolo v robote. Už som sa cítila ako múmia. Doma po menšej robote som musela odpočívať. Nič ma nebavilo. Najhoršie je, keď človeka prestanú baviť aj jeho koníčky. Už som bola zúfalá, stále mi bolo do plaču. Tešila som sa na operáciu, nech už to konečne je.Je to síce blbé zistenie, ale teraz, v tejto boľavej situácii som začala chápať nevyliečiteľne chorých, prečo uvažujú nad samovraždou. Asi sa zhrozíte nad mojimi myšlienkami, ale sú situácie, keď si človek uvedomí, aký je bezmocný.

Po rentgene som dostala lístok aby som sa objednala na magnetickú rezonanciu, tam som sa vlastne u lekára aj sama pýtala. Toto by malo ukázať poškodenie kĺbu. Objednaná som bola už za dva týždne. Medzitým som vybrala dávku flectoru, doktor sa čudoval, prečo som doteraz nemala nič na zápal. Po vyše týždni som mala výsledky a bolo jasné, teda doktorovi, že tam to zúžené miesto je a priviera mi to (asi) nervy a preto to tak bolí. To miesto malo 4-5 mm a normálne má byť 9 mm. Musím spomenúť, stále som chodila do roboty, našťastie len každý druhý deň. Ortopéd mi odporučil doktora v Bánovciach, tak ma potešil, že čoskoro sa problému zbavím. Lenže v Bánovciach som sa dozvedela, že mi to nebude robiť, kým ruku nerozhýbem, nerozcvičím, aby som ju mala normálne pohyblivú. Dátum na redres (násilné naťahovanie a otáčanie svalov a ruky) som mala na 9.7.2020 (PN-ku mám od 8.7.20). Potom hneď 10 dní intenzívneho cvičenia aby svaly zase nestuhli a nezrástli dokopy. To som netušila, že naše zdravotníctvo je také flexibilné, že termín na vyšetrenie v rehabilitačnej ambulancii dostanem až na 23.7. Hneď po zákroku ruka bolela, že som plakala na posteli. Nie plakala, revala. Sestrička po asi 10 minútach prišla a dala mi do žily niečo od bolesti a behom chvíle bolesť ustupovala. Ale nie až tak aby som si unavená pospala. Ruka bolela stále dosť a ja som len čakala kedy sa bolesť ustáli aby som mohla ísť domov. Je to jednodňová vec v nemocnici, bez nutnej hospitalizácie. Doma už bolo lepšie. Po 15-tich rokoch som zistila, že naša posteľ je polohovateľná a ja som „spala“ po sediačky. Človek by neveril, aké je náročné sa vyspať celú noc po sediačky. Hlavne keď to bolí a na tej ľavej strane ležať nemôžem. Ale na druhej strane musím skonštatovať, že to nebola už taká veľká bolesť ako pred zákrokom. 

Izba o akej sa mi ani nesnívalo:

Čo sa týka cvičenia. Asi najviac mi pomohol sused Braňo. Síce chodí domov len od štvrtka na víkend, ale ale cvičil somnou poctivo, vysvetlil mi, v čom je môj problém a od neho som toho vedela viac ako od lekára. Nedá sa cvičiť cez bolesť, ako hovoria všetci doktori. Keď vás to bolí, ako keby vám ruku lámali, tak vám nepomôže ani ibalgin, ani flektor ani nič. Jednoducho to nejde. Jediné čo sa dá, je cvičiť na hranicu bolesti, nádych, výdych, podržať, uvoľniť a znova. Pomaličky po dňoch sa tá hranica uvoľnuje. A cvičiť poctivo každý deň viackrát. Ruka sa pomaly začala uvoľňovať, nie až celkom ako treba, určitú časť mám stále zablokovanú, ale snažím sa. Popravde, už po týždni ma to prestalo baviť. Ale teraz som v takom režime, že dva krát za deň si stanovím čas a cvičím. Prvý krát 20-30 minút doobedu, po obede hodinu v kuse. Niekedy cvičenie musím skrátiť. Niektoré bolesti sú zvláštne. Pri cvičení na prah bolesti mi ostáva zle. Na vracanie, mdloby. Musím prestať a v polosede oddychovať. Rehabilitácie za štátne sú ako cvičenie v materskej škôlke. Zmerajú vás na začiatku a na konci, o koľko, o aký uhol viete lepšie zohnúť ruku. Kto poctivo necvičí aj doma, len tu, má to márne. Ale asi najlepšia je tu tá elektroliečba a možno aj to svetlo – biolampa. Uvidím čo dostanem po kontrole v rehabilitačnej ambulancii. Vraj na elektroliečbu mám nárok raz za tri mesiace. Super štát. Prvý krát v živote som na PN-ke a také obmedzenia. Možno treba uvažovať o zmene poisťovne. 

Jednoznačne a zreteľne vytŕčajúca ľavá lopatka. Nedrží na svojom mieste, ale hýbe sa s rukou. Tak kosť stále pri cvičení vychádza pod pazuchou. Maximálny zdvih ruky po zákroku:

Tak okrem Braňovej rehabilitácie som bola aj na akupunktúre. Neviem posúdiť do akej miery to ovplyvnilo môj stav, dúfam, že to prispelo a idem zase. Ale určite mi pomáha to denné cvičenie a vyhrievanie ruky na slniečku. No a niektoré pohyby mi od začiatku išli v bazéne lepšie. Tak tam si ruku ešte k tomu troška naťahujem. Niekedy sa zamýšľam, aké prirodzené pohyby sú teraz pre mňa vlastne cvičením. Zdravý človek si povie, že veď nič to neni, nič nerobím. Ale keď ležím na zemi a upažím, a položím ruku ešte vyššie než len upažením, tak sakramentsky tie svaly bolia. Potom masírujem, mentolové maste, hrejivé a podobne, stláčam boľavé body a znova naťahujem.  Noc ešte stále neprespím. Je vyše mesiaca od zákroku, budím sa dva, tri krát za noc, každé otočenie na posteli je s bolesťou, ale je to nič proti tomu, ako to bolo predtým. Už som asi 5 mesiacov poriadne nespala. Ale raz to dám. Teraz sa v noci už len prejdem po dome, „občas“ niečo schrúmem, napijem sa, wc-ko a asi po 15 minútach idem spať. Ak sa mi nechce spať, tak sa hrám na mobile. Dokonca už som pár krát prespala tak, že som sa len zobudila, posadila a po 2-3 minútach  ľahla znova.

Keď som si začiatkom leta upratovala skriňu, tak som si veci triedila podľa dvoch kritérií. Všetci si ich triedia: vojdem sa/nevojdem sa. Alebo moderné/obnosené. Ja som podľa vzorca: vyzlečiem si ich sama/vyzlečiem si ich s pomocou druhých. Lebo vyzliekanie trička, šiat je pre mňa obrovský problém.

A tak som si povedala:
Môj cieľ keď sa to všetko skončí a budem zase v dobrom stave:
- oholím si nohy
- zafarbím vlasy
- dám si zase po dlhom čase gelové nechty
- oblečiem si niečo krásne z mojej preplnenej skrine
- nájdem si novú prácu.
Zatiaľ mám splnené len prvé dva body. A tak si tu sedím, bilancujem uplynulých dvadsať rokov a rozmýšľam, o čo som múdrejšia a čo som pokazila. Bolo by toho viac, tak ostanem pri zemi a aspoň si budem plniť moje malé sny. Veď budúci rok mám 50 a je toho ešte dosť čo chcem stihnúť.

Kontrola v Bánovciach na ortopédii ukázala, že som slabo cvičila. Vraj prečo som tak neskoro po zákroku mala rehabilitácie (no prečo, lebo Piešťany), ako somnou cvičili, keď tú ruku nezdvihnem až hore (no prečo, lebo...), a že takto teda nie, či sem chcem chodiť ešte päť krát. Hovorím mu: pán doktor, keby ste vedeli aká je situácia v Piešťanoch, tak poviete ako som dobre postúpila, ako som dobre cvičila. Aj to len preto, že cvičím poctivo 2x denne. A na operáciu chcem ísť aj preto, lebo pri niektorých cvikoch ma dosť ostro pichá v ramene. Nie bolesť z krátkych svalov, ale ostré pichanie, predpokladám, že tie výrastky.

Takže znova. Mám termín na ďalší redres, plus k tomu obrúsiť výrastky – artroskopicky. Je mi zle pri predstave tej pooperačnej bolesti, ale utešujem sa tým, že ruku mám už čiastočne rozhýbanú, takže už mi nebudú trhať všetky tie svaly čo prvý krát. Musím vymyslieť ako to vyriešim s rehabilitáciou, nech to už nepokazím. Ako možné riešenie sa ukázalo cvičenie v NURCH-u. Lenže pre túto pandemickú situáciu sa mi ambulantne nemôžu venovať naplno, teda denne. Pani doktorka mi poradila žiadosť o hospitalizáciu. Tak som si ju podala, ortopéd mi žiadosť bez problémov podpísal, tak som čakala, či sa mi ozvú. Medzitým som oslovila jednu pani, ktorá tam pracuje o súkromné cvičenie. Súhlasila. Ale aj tak mi povedala, že základ je, cvičiť pomaly. Nie rýchlo a prudko, ale pomaly, s nádychmi výdychmi, postupne posúvať hranicu bolesti. Denno-denné cvičenie je základ.

5.október 2020 bol zlomový deň. Bola to šanca dať sa dokopy a nepremárniť to. Bála som sa tej bolesti po zákroku, ale bola to moja jediná možnosť ako s problémom skončiť. Stratiť som už nemala čo, len získať.

Každý deň cvičí somnou:

POTOM.

Po prebratí z narkózy som sa cítila hrozne. Prvá otázka sama sebe bola: bolo mi to treba? Ozaj som sem mala ísť? Nemala som sa vykašľať na to a radšej poctivo cvičiť ďalej? Ale snáď aspoň to pichanie prestane. Mala som po operácii a vedela som, že toto bol krok späť. Možno aj päť krokov. Jediné čo bolo pozitívne, bola moja nálada. Ja som našťastie pozitívna nebola, lebo test na covid pred operáciou dopadol v môj prospech. Nálada bola na izbe dobrá. So spoluležiacou sme prekecali noc do pol tretej, lebo obidve sme na tom boli tak, že toľko ovečiek v stáde nikdy nebolo, koľko by sme ich narátali, kým by sme zaspali. Prepustili ma domov už pred obedom. Cítila som sa dobre, až na tú ruku. Za dva dni mám pooperačnú kontrolu. Pohyby mojou rukou boli bolestivé a nepríjemné. Jediné čo ma tešilo, že mám nádej sa z toho dostať a zákrokom som nič nepokazila, môžem len získať. Spalo sa mi zle. Kto zažil, aké je to trápenie, spať celú noc v jednej polohe, vie o čom hovorím.

Dve pooperačné ranky, pekne sa hojace:

Doktor na kontrole ma sprdol, že prečo necvičím. Ale veď ešte sa nedá! A povedala som mu aj to, že rehabilitačná doktorka povedala, že cvičiť budú somnou až keď budú stehy vonku. A on na to: liečim vás ja alebo ona? A mal pravdu. Ľahla som si tam na lehátko a nasilu mi ju natiahol hore. Zatínala som zuby, slzy v očiach. Ale teraz si myslím, že mi to pomohlo. Ľahšie sa mi ešte v ten večer cvičilo. Nedala som síce celkom ruku hore, ale už to bolo rapídne viac.

Potom som už na žiadne rehabilitácie neišla. Na čo? Doma si zacvičím lepšie a doma sa niekto nájde, čo mi tú ruku zatlačí. Takže všetko odznova: hodina denne, nasilu s bolesťou, pri dobrej hudbe.

V októbri som ruku už podstatne lepšie natiahla. No kosť lopatky stále vychádzala von. Rotátorová manžeta nepracovala ako mala, jej svaly bolo ochabnuté a nedržali ju:

Počas týchto cvičení som samozrejme musela predlžovať moju PN-ku. Pri jednom predlžovaní sa ma doktorka spýtala, že kde cvičím. Ona potrebuje papier z rehabilitácií. To, že som doma, musí byť podložené. Bolo mi do plaču. Ja poctivo denne cvičím a ona mi ukončí PN-ku? Keby som chodila do roboty, tak nemôžem tak často a dlho cvičiť. Tak ma napadlo, že sa spýtam v NURCH-u. Po hube mi nedajú. Rehabilitačná doktorka mi povedala, že vzhľadom na situáciu ma nemôžu zobrať cvičiť ambulantne. Musela by som tam ležať. Volala som ďalej, že čo sa stalo s mojou žiadosťou o rehabilitačný pobyt. Hurá! Majú miesto voľné a v pondelok môžem nastúpiť. Teda samozrejme, ak budem na hromadnom testovaní negatívna. Super. Už len tento detail. Cítila som sa dobre, ale kým som nemala papier v ruke, nemohla som si zbaliť kufor.

Strávila som tam dva týždne. A to bolo asi to druhé najlepšie, čo som mohla spraviť (po cvičení s Braňom). Bála som sa výstrahy, že to bude bolestivé cvičenie, ale nevadí. Ak pomôže, vydržím. No nebolo to až také. Ano, chvíľami to bolelo. Lenže tie dievčence somnou cvičili a radili mi ako dýchať, ako držať telo, ako sťahovať svaly. A to bolo to najdôležitejšie. Technika! Ak má niekto podobný problém, môžem túto časť rozobrať extra. Počas pobytu v ústave sa dodržiavali všetky opatrenia. Takže strava v polystyréne na izbu, vychádzky len do mini parku v rámci areálu NURCH-u a hlavne rúška pri kontakte s ostatnými. Na izbe som bola sama. Aj to bolo jedno z opatrení -  po jednom pacientovi na izbe. Tak to bolo o to lepšie. Síce som sa nudila, ale wifi fungovala a bola som jednou z tých, čo pravidelne vyšľapávali dookola cestičky v parčíku ústavu. Kľud, ticho, veveričky na stromoch, vrany všade okolo. Niekedy bolo tuším počuť trávu rásť. Teda ak ju zrovna nekosila kosačka na vedľajšom futbalovom hrisku.

Dva týždne prefrčali a ja som sa cítila výborne. Viem, že už budem musieť stále cvičiť. Nezdvíhať ťažké a nenachladnúť. Ale už teraz som získala 80 percent svojej pohyblivosti naspäť. Na 100 percent to už nikdy nebude. Tak cvičím ďalej aj doma. Poctivo, až sa sama sebe čudujem. Rotátorová manžeta je ešte obmedzená, ešte to neni ono, ale zlepšuje sa.

Je december, idú vianoce. S novembrom mi skončila aj PN-ka. Mám brigádu, pár hodín mesačne, aspoň prežijem zimu. Cvičím poctivo, neflákam sa. Som asi na 90-95 percentách z pôvodnej pohyblivosti. Vďaka tomu, že som sa dostala dobrému ortopédovi a do NURCH-u. Sú tam zlatí ľudia. Možno, keby som tam išla po prvom zákroku, po prvom redrese, urýchlilo by sa viac vecí. Možno. Ale už sa konečne vyspím. Po niekoľkých mesiacoch plaču a bolesti. Už si dokážem umyť vlasy, vyzliecť oblečenie cez hlavu. Mám vyhraté..

Tak dobrú noc.