Palubný denník karavanistu (7.) POĽSKO

 Deň 7. ŠTVRTOK

Okolo pol ôsmej odchádzame z kempu. Predtým som si ho ešte stihla pofotiť. Kemp je pekný a udržiavaný, ďalej od mora a možno to mu práve dáva ten kľud, poriadok, iný typ kempistov. Pokračujeme cestou na východ a po zhruba 23 kilometroch je ďalší maják v poradí.

Stilo.

Zaparkovali sme v obci pod kopcom, ešte nikde nikoho, ranná turistika ešte len začína. Krátko po zaparkovaní doletela na bicykli dievčina rýchlosťou starej strigy na metle a zbadala, že moc nechýbalo a prišla by o kšeft. Začala vyberať parkovné (stáli sme tam dva karavany) a poviem vám, asi zatiaľ najväčšia suma čo sme platili na parkoviskách. 20,- Zlt. Je to v prepočte asi 4,50€, čo nám pokazilo náladu. Asi ani nie to parkovné, ako skôr tá jej arogancia akou reagovala na otázku prečo až toľko. Keby sme vedeli, že kúsok za rohom je ďalšie parkovisko, tak tie peniaze radšej necháme tam. Ale v takomto priestore, kde naozaj neviete kde môžete čakať parkoviská a parkplatze je to niekedy zložité. Nechceli sme sa tu baviť dlho hľadaním miest, pretože dnes to chceme potiahnuť ďalej až do Gdaňska. Keby sme tušili, že majáky sa otvárajú až o desiatej hodine, tak by sme asi to miesto hľadali. Lenže tá „zlatá“ bosorka na bicykli nás na toto neupozornila. Tak sme sa presúvali cez les asi 15 minút na kopec, aby sme zistili, že maják je ako jediný oplotený a mimo otváracieho času sa až k nemu nedostaneme. Fotila som len cez plot, no a priznám, že sme odchádzali trocha naštvaní. Áno, viem, mohli sme počkať, ale čakať pol hodinu niekde, kde sa nedá ani sadnúť, len stáť na kopci (naštvaní) sa nám nechcelo. No a čas stratený čakaním, keď kilometre ciest sú pred nami... inokedy, nie sme tu posledný krát.

Cesta dedinami zase odkrýva lásku poľských domácností k hortenziám. Sú asi všade. Ich veľké farebné hlavy svietia v každom dvore, ich pestrosť je nepriehliadnuteľná. Míňame ďalšie a ďalšie červené kostolíky z „tehličkovej architektúry“ a všetky sú krásne. Niektoré väčšie a mohutnejšie, niektoré skromnejšie, úzke so špicatou zvonicou. Cestné stromové aleje nám skrášľujú naše túlanie sa Poľskom a my ich nonstop obdivujeme a predstavujeme si, aká krásna by mohla byť cesta z Vrbového do Šterús, keby bola takto husto vysadená stromami. Všetky mestá a dediny majú tak pekné mená, že čakáte blížiace sa tabule obce, ako sa volá tá čo príde a potom zase tá a tá... Veľa ich je tu pomenovaných ako keby to bola mama a dieťa. Staršia a menšia: Sasino, Sasinko, Ciekocino, Ciekocinko, Chozewo, Chozewko, Lublewo, Lublewko. A pekne dvojica vždy po sebe. Pred mestom Klanino je odbočka na Ameryku, ale my chceme ostať v Poľsku, neodbočujeme. 

Pred dvanástou prichádzame k ďalšiemu bodu našej trasy:

Rozewie – Jastrabia Gora.

Miesto na mapách označené jedným majákom, ale v skutočnosti sú tu vedľa seba dva majáky. Len jeden je otvorený verejnosti, ten väčší, výraznejší, ten čo je na fotkách a pohľadniciach. Ale keď už ste tu, neujde vám aspoň takto spoza plota ten druhý. Ten dôležitý (fotografovaný) je najstarším majákom na pobreží. Postavený v roku 1822 a veľakrát bol prestavovaný a vyvyšovaný. Je k nemu úplne ľahký prístup,  len kúsok od hlavnej cesty. Miesta na odstavenie auta je popri ceste dosť. Je vysoký takmer 33 metrov a dosvit svetla je 48 kilometrov. Tiež prešiel rôznymi spôsobmi svietenia od repkového oleja cez petrolej až po súčasnú elektriku. Keď si ho pozriete - iný štýl stavby oproti ostatným, tak tento má spodok murovaný – biely zrezaný kužeľ a nad tým červený vrch, ktorý je vlastne oceľová rúra stojaca na tejto betónovej základni. V majáku je múzeum a zaujímavosťou je aj to, že práve tento najstarší maják sa nachádza na najsevernejšom poľskom výbežku. Pod ním je také čudo, volá sa to nautofón. Nechápala som čo je to, teda to možno áno, ale načo to bolo, ako to fungovalo vôbec. Tak je to výstražný systém, ktorý vydával nízke tóny, ktoré sa lepšie niesli v hmle ako tie vyššie. Preto boli nautofony na lodiach aj na pobrežiach. V prípade zlého počasia, keď loď nevidela na cestu po mori, tieto zvuky ich upozorňovali na pevninu. Niečo ako zvukové majáky. Jeho zvuk bolo počuť na vzdialenosť 20 kilometrov. Pod majákom je budova, ktorá je skutočne prekvapivá tým, že v nej bola niečo ako zabudovaná lokomotíva, ktorá bola zdrojom energie a cez kompresory a rozvadzače dodávala majáku energiu na svietenie. A navyše stlačený vzduch z nej v hmlových dňoch bol fúkaný do nautofónu a tým aktivoval bzučiaky vydávajúce výstražný zvuk.

K vedľajšiemu majáku sa dá dostať cez uzučkú lipovú alej. Tento je novší, nie však o moc, pravdepodobne obývaný, všetko tomu nasvedčuje. Okolo plota sa dá prejsť dookola, až prídete k otvorenému dvoru s rodinnou idylkou. Kedysi majáky fungovali obidva naraz, a obidva sú naozaj hodné pozornosti.

Pod majákmi, pri parkovisku je malý areál s miniatúrami Poľských majákov. Vedľa je Dom hore nohami. Už som si všimla v niekoľkých mestách niečo také, nabudúce to musíme pozrieť. Je to asi podobná atrakcia ako múzeum voskových figurín. Tie boli tiež vo viacerých mestách, pravdepodobne patriace jednej spoločnosti, lebo reklamné letáčiky boli identické. Na parkovisku sme si dali obed, Danko zase navaril zapiekanku aby sme netrpeli hladom a naši rodičia boli spokojní.

Do Gdanska je to ešte necelých 80 kilometrov, tak ďalšie dve hodiny obdivujeme krásy miestnych obcí. Cestou prechádzame cez Wladyslawowo, kam sa ešte musíme vrátiť, pretože je to akýsi centrálny bod, kde sa cesta rozdvojuje na polostrov na ktorom sú dva majáky chýbajúce do našej zbierky. Je to Jastarnia a Hel. Dnes sa to bohužiaľ časovo stihnúť nedá, chýba nám minimálne jeden deň voľna. Cestou som na FB objavila, že kamarát Ivo z Hradca Králové práve ide  v Poľsku podobným smerom ako my. Tiež popri Baltickom mori, len nie po majákoch. Tak mu počas jazdy podávam informácie kde sme boli, hlavne odporúčam kemp v Lebe, pretože tam má namierené. Neskôr som sa dozvedela, že tam bol a spokojný. Dostávame sa podľa majstra gúglu do jedného z najstarších a najväčších Poľských miest:

Gdaňsk.

Toto mesto je že: WAW! Naozaj, nepreháňam. Podarilo sa nám zaparkovať priamo v centre, tam, kde by sme normálne asi ani nemali skúšať hľadať, pretože parkovisko je skutočne vyhovujúce osobným autám a navyše jedna jeho časť je opáskovaná, pre rekonštrukciu divadla. Dá sa povedať, že sme zúfalo zaparkovali s našou 6 metrovou loďou tesne popri páske a s malou dušičkou to tu plánujeme nechať. Nečakane prišiel robotník zo stavby (ako dobre, že zrovna obedoval vo vedľajšom aute) a povedal nám, nech zaparkujeme za pásku. Nemalo by sa, ale dosť stojíme v ceste a niekto do nás nabúra. Vďaka ti chlapče! Tak sme odstránili pásku, nacúvali a znova zapáskovali. Parkovné sme zaplatili na niekoľko hodín, zložili rowery (bicykle) a vydali sa poznávať mesto. Naivne sme sa viezli, keď sme zistili, že mesto je tak plné ľudí, že bude ich treba tlačiť. Tak poviem vám toto je mesto! Tu nestačí deň, dva, tri. Toto je mesto histórie, nádherných domov, kostolov a bazilík. A nielen tým je známe. Smutne ho preslávil prístav, z ktorého začala druhá svetová vojna. Gdansk bol začiatkom 20. storočia pod silným vplyvom Pruska a neskôr Nemecka. A to sa prejavilo aj neskôr. Asi 90% obyvateľstva tvorili Nemci a to využilo nacistické Nemecko na prvý útok na mesto a blízke okolie aby si na ich zem nárokovalo. Tak tu sa vlastne začala druhá svetová vojna.

Momentálne je v meste akciou číslo 1 trh. Je to akcia poriadaná raz do roka a trvá dva týždne, preto je tu duplom viac ľudí a davom sa doslova predierame. Teraz sú nevýhodou bicykle, ktoré ťaháme so sebou, lebo nemôžem toľko fotiť a už vôbec nie moje obľúbené dvere. Tých je tu.... no minimálne toľko a ešte viac. A tie námestia! No štýlovo by som to popísala niečo medzi Holandskom a Dánskom. Chvíľu máte pocit, že to okukali v Holandsku: úzke na seba nalepené vysoké domy so špicatou strechou doplnené ozdobnými rímsami a výklenkami. Potom prídete do prístavu a neviete či toto okopírovala Kodaň od Gdaňska, alebo opačne. Ale v každom prípade toto je ten krajší, honosnejší a väčší originál. Máme pocit, že stará architektúra sa tu rozliala všade, kam pozriete alebo odbočíte, je všade. Nie je šanca to pozrieť všetko, nemá to konca. A tak sa prejdeme po nábreží rieky Motlawa až neuveriteľne pripomínajúce práve Kodaň. Sme až veľmi ďaleko od mora a Gdaňského majáku a máme na to len tento deň. Niekde tam, kde je ešte história, ale už novšia, sa vezieme cez staré nákladné lodné doky a ich polorozpadnuté budovy. Je pekné, že to tu nezrovnali so zemou a niektoré už postupne využívajú na celkom iné účely. Mladí sa tu môžu realizovať v umeleckej a hudobnej sfére, sú tu bary, bufety, kaviarne. Konečne sa nám po asi 8 kilometroch vozenia podarilo dostať do Nového Portu. Je to prístav so starým majákom z roku 1893, ktorý bol ako prvý z Baltských majákov elektrifikovaný. Jeho činnosť bola ukončená keď postavili spustili nový maják v severnom prístave. Paradoxne je troška južnejšie od starého. Tento starý je vysoký 27 metrov a na jeho vrchole je časová guľa, jedinečnosť medzi Poľskými majákmi. Táto guľa bola pohyblivá hore a dolu a v absolútne presných časových intervaloch „padá“ dolu. Pre námorníkov to bola informácia o čase na diaľku aby si vedeli nastaviť svoj lodný chronograf.

Vraciame sa naspäť na parkovisko v starom meste, tentoraz už svižnejším tempom. Zase sa potvrdilo pravidlo, že keď ideš naspäť, vždy je to kratšie a rýchlejšie. Mestom sme prešli niečo cez 15 kilometrov, ale únava ani svalovica sa nedostavila, boli to pokojné a bezkopcové kilometre mestom.

Cesta vedie stále ďalej, pre dnešok sme ešte neskončili. Čas sa kráti a my by sme chceli ešte veľa vidieť. V obci Rybina prechádzame spúšťacím mostom k poslednej našej latarnii, a je to

 Krynica Morska.

Jednoduchý, sýtočervený maják bol pôvodne postavený v roku 1895 v úplne inom štýle, ale počas vojny pri ústupe nemeckých vojsk zničený. V 50-tich rokoch ho znova postavili z betónových blokov. Je vysoký 27 metrov a turisticky je tiež ľahko dostupný. Okolo neho je čulý cestovný ruch a dokonca aj ubytovanie a kemp. My neostávame, pokračujeme do posledného bodu dovolenky, stále viac na východ, čo najviac ako nám asfalt dovolí. Za mestom Skowronki sme ostali zaskočení. Cesta spomalená, presmerovaná, realizuje sa tu jedinečná stavba. Prieplavová komora. Z Wislanského zálivu do mora. Kopú a betónujú tu plavebné komory a je to obrovská stavba. Prechádzame mostom nad ňou a vidíme, že je to aj tak trochu turistická atrakcia (momentálne). Ešte 22 kilometrov a sme tam, na konci sveta. Je deväť hodín večer a my sme zaparkovali v kempingu Piasky, z jednej strany more, z druhej záliv. Večer sme narátali 52 padajúcich hviezd, Perzeus sypal statočne a môžeme ísť spať. Zajtra nás zase čakajú rowery.