Deň 4. PONDELOK
Aj dnes sme po raňajkách vyrazili na bicykloch. Tentoraz od
kempu odbočíme na ľavú stranu. Nevieme čo nájdeme, ale skúsime niečo zaujímavé.
Prvé na čo sme natrafili bolo mestečko
Pustkowo.
Je tu park s krížom. Všetci vieme, že poliaci sú veľmi
silno veriaci a tu pri parku je vysoký oceľový kríž, má 19 metrov. Tu sa
nám prihovorila pani, počula slovenčinu. Ona nám povedala, kde vlastne sme.
Toto je kríž, ktorý je kópiou kríža, ktorý sa nachádza na vrchu Giewont, čo je
najvyšší vrch Poľských Tatier. Originálny kríž má 15 metrov. História kópie je,
že raz „ich“ Poľský pápež Ján Pavol II. v roku 1987 vyslovil slová vo
význame, že všade sú veriaci, ako vietor fúka, od Baltického mora až po vrcholy
Giewontu. A tak Poliaci neskôr postavili tu, pri Balte kópiu Giewontského
kríža. A teraz je tento jeho zrkadlom. Tu, v týchto miestach začína
motocyklová púť „Od kríža po kríž“. Je to trasa motorkárov, ktorým žehná kňaz
a oni prejdú Poľskom až na Giewont. Neviem či stále, ale teraz sú tu
vystavené fotky z takejto jazdy, dokonca aj so svadbou motorkárov.
V zime tu v Pustkowe býva pod krížom osvetlený Betlehem, ale celý rok
je tu drevená socha Márie. Baltický kríž nádeje je len 100 metrov od mora, a je
to pekná zastávka na cyklotrase, pretože park a jeho okolie je krásne
vysadené kvetmi, farebné a upravené.
Pokračujeme ďalej. Našla som na mape jednu skrytú raritu.
Miesto, ktoré by za iných okolností bolo tiež zaujímavé, zrenovované, označené
tabuľkami a okupované turistami. Lenže... Má tak trocha pochmúrnu, či skôr
trpkú históriu.
Pobierowo.
V tomto meste je
v lesíku pri pláži jeden starý, opustený a zarastený dom
v polorozpadnutom stave. Je to letné sídlo Evy Braunovej. Asi polovica
z vás sa zamyslí, kto je to? Bola to Hitlerova milenka
a v poslednej chvíli aj manželka. Smutná história a tak sa
nemôžeme ani čudovať, že Poliaci toto miesto nevnímajú ako priestor vhodný na
ukazovanie turistom. Dom je označený ako súkromný majetok a pozemok, ale
nie je problém sa k nemu dostať. Plot je zničený ako aj samotná stavba,
ktorú by mal chrániť. V podstate tu nie je nič na pozeranie, ale ak si
uvedomím kde sme, tak mám pocit, že tie zimomriavky nemám z teploty
vzduchu v lese. Nie, nebojím sa, ani nič podobné. Ale tá predstava, že som
niekde, kde sa udial malý zlomok niečoho, čo sa zapísalo do histórie aj keď len
v čiernych stránkach. Ale v podstate, veď tá Eva zas nič zlé nespravila,
len bola naivnejšia a zamilovala sa do nesprávneho. Asi málokto vie, že
o ich vzťahu sa verejnosť dozvedela až po ich smrti. Dovtedy o tom
nikto netušil (až na pár celkom blízkych ľudí). Robila jeho fotografku,
kameramanku a asistentku a nezúčastňovala sa jeho politických sedení.
Uličkami plnými turistov ideme naspäť. Čulý ruch plný morského vetra a farebných plážových doplnkov nás vedie von z mesta plynulo nadväzujúceho na Pustkowo a my okolo kríža sa vraciame k obedu. Na ten sme dostali odporúčanie v Trzesadzi, v reštaurácii Wielosmakowa Bistro Bar, rezeň (velkosti M) s prílohou za 9,- Zlt a vraj veľmi dobrý. Na prízemí reštaurácia, na vrchu kaviareň a medzi tým je penzión, ubytovanie. Pekné miesto, plné zákazníkov, personál sa teda v obednom čase nezastaví.
Poobedný čas sme zase trávili na pláži. Káva tu chutí skvele, hlavne keď si ju vychutnávate s výhľadom s nohami na zábradlí kaviarne a vdychujete teplý morský vzduch. Ešte dlho budeme spomínať na ten skutočný relax s výhľadom na more. Toto sú tie krásne momenty, lebo šťastné chvíle spočívajú v kávičke na pláži, alebo pivku na plážovej terase. Plážový predavači sú aj tu, na každej pláži vykrikujú tie svoje sprostosti. Len tu, v Poľsku sú to neni Afričania, v tom je rozdiel.
Niekedy nie je dôležité kúpanie sa v mori. Stačí ležať na pláži, hrabať nohami v piesku. Počúvať škriekanie čajok, rytmus narážajúcich vĺn, opitých Nemcov alebo desať minútové jačanie šialenej matky hrajúcej sa so svojim dieťaťom. S klesajúcim slnkom klesajú aj čajky a v piesku hľadajú zabudnuté zvyšky potravy. Ležíme dolu bruchom a sledujeme ich drzosť kombinovanú so strachom. Čo prevláda? Asi strach, nejdú veľmi blízko nás. Opatrne sa priblížia a hneď zas zutekajú preč. Čakajú kúsky chleba alebo žemle, no u nás neuspejú, nemám ani len keksík. Vlny sa lámu na drevených koloch a slniečko už uberá na svojej intenzite. Tieto zlaté hodinky sú skutočné krásne svojou pastelovou farbou vzduchu, piesku a slnečných lúčov. Fotograf musí vidieť farbu vzduchu, teraz je ideálna. Kiež by sme mali takýchto dní v roku čo najviac.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára