Deň 3. – STREDA
Dnes je cesta jasná. Už s novými pasažierkami Diankou
a Natálkou pokračujeme na Prachovské skaly. Jedno mestečko cestou ma
zaskočilo, tu sa nabudúce zastavíme. Je to Vysoká Libeň. Pre vás ostatných
nezaujímavé, ale pre mňa je tu ulica plná šumperákov. Že čo je to? Sú to domy,
stavané v 70-tich rokoch a tejto architektúre sa hovorilo „šumperák“.
Náš dom je v tomto štýle, a už nejaký čas ma to tak opantáva, že
premýšľam nad fotoalbumom, zbierkou mojich šumperákov. No asi niekedy
s tým začnem. Cestou naberieme aj inú spoločnosť. Mraky. Začnú sa za nami
podozrivo plížiť, z bezpečnostných dôvodov pribaľujem do ruksakov aj
pršiplášte. Ak patríte k ľuďom, čo si tento zázrak občas pribalia do
tašky, tak odporúčam to vydanie, čo je balené v loptičke ako prívesok na
tašku. Je to síce pršiplášť iba z takého lacného materiálu ako z igelitového sáčku,
ale zaberá minimum miesta. Po dobrom vysušení sa dá na rovnej ploche dokonale
zložiť, vytlačiť prebytočný vzduch a pri troške snahy ho znova poskladáte
do origoš loptičky v ktorej ste ho kúpili (alebo ako suvenír dostali).
Tento fantastický vynález niektoré firmy robia ako repre-darček. Good job!
reklama na triedený odpad:
Takže logicky vás teraz napadlo, že sme zmokli. Áno, ale mali sme spomínané pršiplášte a ten dážď bol len drobné mrholenie, číslo 117 z knihy „Stopárov sprievodca galaxiou“. Martinus Stopárov sprievodca galaxiou.
Otriasli sme sa od dažďa, natankujeme 38 litrov za 1183,- poctivých českých korún a pokračujeme k odporúčanému miestu (Túlavá
kamera) Kuks, konkrétne Hospital Kuks. Je to pomerne neznáme miesto, ale
o to príťažlivejšie. Očarí už zvonka. Zaparkujeme na starom tenisovom
hrisku (parkovisko) a vojdeme do úzkej uličky v dedinke. Spod
stromovej aleje sa pozeráme na druhý breh úzkej rieky ktorá tu preteká. Je to Labe.
Je to zhruba 70-ty kilometer rieky, ale vôbec sa to tak nezdá. Tu, na svahu
jedného z jeho brehov je postavený zámok, v ktorom je (bol) hospital,
ako zámok vlastne ani nikdy nefungoval. Táto perla českého baroka pochádza zo
začiatku 18-teho storočia. Založený hrabětem Františkem Antonínem Šporkem ako
miesto odpočinku vyslúžilých vojakov. Okrem toho, že sa na ňom podieľali
významní architekti je tu aj monumentálny kostol Najsvätejšej trojice
a jedno MEGA zaujímavé miesto – jedna z najstarších lekární v úžasnom
renovovanom rozprávkovom stave. Množstvo šuflíčkov, fľaštičiek a skriniek
vás očarí. Presúvame sa do priestorov v ktorých sú uložené originály sôch
z nádvoria od autora Bernarda Brauna. V jednej rade sú neresti,
v druhej ako pozitívne zrkadlo - cnosti. S výkladom slečny
sprievodkyne je to zážitok, človek si uvedomí ten tenký ľad medzi dvomi
vlastnosťami ľudských zmyslov (alebo nezmyslov). Ešte jedna zaujímavá vec je tu
cenná a asi aj raritná. Kedysi ľudia nebrali smrť ako niečo zlé, nemali
z nej strach, tešili sa na niečo lepšie v ďalšom štádiu svojho
nadpozemského putovania. Je tu dlhá chodba s množstvom nástenných malieb,
tento cyklus malieb má názov Tanec smrti. Je to zobrazenie rôzny ľudských
osobností, od najchudobnejších po najbohatších, ako tancujú so smrťou
a tešia sa na druhú stranu. Teraz sa to zdá morbídne, ale v čase
fungovania hospitalu to bolo niečo povzbujúce.
Historický areál nie je len hospic, je to aj cintorín za ním, ale hlavne proťajší breh odkiaľ sme prišli. Sú tu už len náznaky, pôvodné budovy vyhoreli. Na tomto brehu Labe boli kúpele, je to breh života. Hospital je na brehu smrti, kúpele boli na brehu života. Okrem kúpeľných budov a sôch tu bolo „lázeňské divadlo“, kaplnka, orloj, kolonáda. Schody s kaskádovými žľabmi s vodou z Kukského prameňa (počas slávností tu tieklo víno) nás privedú dolu k Labe, cez ktoré je drevený most. Za ním (už na brehu smrti) bolo závodište so sochami trpaslíkov a bludisko.
Na malé mestečko až príliš krásne miesto s neuveriteľnou
históriou. Skúste ho navštíviť a choďte so sprievodkyňou aj dovnútra,
pozrite si maketu pôvodného rozloženia a budete prekvapení.
Do kempu Stříbrný rybník pri Hradci Králové sa dostávame v čase, keď už doma bijú na veži hodiny a keď sa už deti majú ponáhľať domov. Je sedem hodín večer, síce svetlo, ale večerníček začína za pár minút. My si platíme nocľah na jednu noc a s miernym šokom sa dozvedáme, že v tomto kempe sa platí aj za to, že si pri karavane roztiahnete markízu. Čítate dobre. Otázka na recepcii: „budete rozťahovať aj markízu? 40 korún.“ „Prosím? Robíte si srandu?“ „Nie. Tak sa platí.“ Myslím si, no cica, ty za to nemôžeš, ale tvojho nadriadeného asi porodil kôň. Lepší fór som ešte nepočula. „Ano. Budeme mať aj markízu.“ Už len preto, aby sme podporili kemp. Neviem, či sa smiať, alebo zaplakať, tak si vyberám z výkladu a dáme si pivo. Okrem toho, že kemp má nového majiteľa a príplatok za markízu, sú tu aj nové budovy bufetov, požičovňa detských šľapacích štvorkoliek, ktoré vás za bieleho dňa môžu stáť život, alebo prinajmenšom zdravé nohy. Je tu nový mini kruhový objazd slúžiaci hlavne týmto detským šarkanom. Riad idem umývať až po tme, keď je riziko sťatia štvorkolkou nižšie. Spíme dobre, a náš spolupútnik dážď dal o sebe zase v noci svoje echo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára