Palubný denník karavanistu (2.) - RUMUNSKO

 Deň 2. ŠTVRTOK

Vstávame o 8.20 Rumunského času, tak keď sa zamyslím, u nás 7.20 – no dosť skoro sme sa zobudili, ale treba mozog prehodiť na ich čas a chvíľu tak fungovať. Dnes ráno som si ešte pofotila kemp, aby som si po rokoch s tým Nemcom čo ku mne chodí pospomínala kde sme vlastne boli. Presúvame sa o 60 kilometrov na juho-východ k prvému bodu nášho záujmu. Je to miesto, ktoré som mala pôvodne v pláne vypustiť, pretože podľa maps.googlu to nevyzeralo nič moc a photoshop zdá sa z toho čaroval niečo úplne iné. No máme to po ceste s nie veľmi veľkou zachádzkou, tak to skúsime. Malou dedinou Luncasprie preteká rieka Vida a na nej menšia vodná nádrž toho istého mena – Vida. Priehrada na konci dediny je nenápadná, a ani sa nezdá, že je tu taký zvláštny odtok – prepad vody.  Je to dosť fotografované miesto a cesta tam vám príde ako nepochopiteľná vec, že to tu niekto našiel. V jej blízkosti je prameň čistej pitnej vody, kam si chodia všetci z okolia brať vodu do bandasiek. Po výstupe hore na hrádzu (prístupovú cestu opravujú) sme sa ocitli len na pár metrov dlhej hrádzi. Skutočne má len možno 20 metrov, hladina vody v nádrži je tiež len pár metrov pod vami, kľudne by ste si mohli skočiť rybičku, alebo sa šmyknúť po zadku do vody. Doslova pod nosom sa vám predstaví ten foto-objekt. V tomto ročnom období síce voda nie je moc číra, ale aj tak ten vodný prepad, jama, diera, kruh, vypúšťací lievik, či ako to nazvať, v nej vyniká. Nádrž bola dokončená v roku 1967, to dokazuje aj nápis nad vypúšťacím kanálom. Bola postavená na mieste údolia, kde už neboli žiadne domy, len mlynárov a jeho syna. Jej hrádza je vysoká 10 metrov, a asi raz tak tak aj dlhá. Je to (až na domácich) turisticky opustené miesto, aspoň tak pôsobí. A nebyť toho prameňa vody, aj dedinčanov by tu bolo menej. Prístupová cesta je vysekaná a pracujú na novej, tak auto parkujeme pod hrádzou, kde je niečo ako štrkové turistické parkovisko. Tu sme stretli prvého milého a ochotného Rumuna, ktorý nás privítal angličtinou a povedal, čo zaujímavé je v okolí.

Cestou sem aj naspäť si prezeráme všetky dediny a typické domčeky a kostolíky. Kostoly a kostolíky, to je na tom celkom zaujímavé. V každej dedine ich majú... koľko sa im zachce a kde sa im zachce. V každej dedine sú dva aj tri. Samozrejme grekokatolícke, ale na moje prekvapenie aj baptistické. Prechádzate dedinou a vidíte kostol, alebo ako som ja hovorila bisericu. A už sa akosi automaticky môžete obzerať po ďalšom, lebo vždy sú blízko seba aspoň dva, a za zákrutou aj tretí, niekedy štvrtý. 

Cesty krajinou sú z každého druhu. V tejto zemepisnej šírke často nájdete také, že nechápem, ako sa mohli dostať do navigácie. Sú tak zlé, že na ne neexistuje ani dopravná značka, ktorá by označila jej stav. Lebo tá s tými dvomi kopčekmi označuje zlú, hrboľatú cestu. No toto  sú cesty po ktorých idete na dvojke a aj to sa vám zdá rýchlo. Poľná vyštrkovaná cesta sa nemá za čo hanbiť.

V Beiuse znova tankujeme, tentoraz 58,35 l za 513,48 Lei (8,80Lei/liter), tachometer hlási 179.579 a nás obiehajú prvé Slovenské ŠPZ-ky – motorky. Míňame ďalšie benzínové pumpy a jediné, čo nám vychádza je „Líškov zákon“: všade je benzín/nafta lacnejšia než tam, kde práve natankuješ. Smerujeme k Deve a cestou začínajú prvé serpentíny, že aj šofér klopí hlavou a vyvažuje zákruty. Na tejto ceste jazdí pomerne málo áut, Danko skonštatoval, že asi preto, že u nás je štátny sviatok. Počasie nie je nič moc, prší drobný dážď a my potrebujeme kávu. Na odpočívadle pri ceste, kde si ju doprajeme, sú zaujímavé plastové lavičky. Využitie recyklovanej „umelej hmoty“ do tejto podoby je skutočne obdivuhodné a chvályhodné. Toto je jeden z mnohých príkladov ako by sa mala využívať recyklácia v praxi. Druhou zaujímavou vecou na týchto odpočívadlách bol železný rám, konštrukcia, podobná držiaku detskej hojdačky, len bez úchytov. Čierno-biely rám bol takmer na každom novom odpočívadle, kde boli tieto plastové lavičky. Netuším, na čo slúžia, ale Danko poznamenal, že možno aby sa šoféri mohli zavesiť a vyrovnať chrbát. Možno hlúposť, ale iné mi z toho nevychádza.

O pol štvrtej sa už (po malom zablúdení) dostávame do dediny Banpotoc a v nej do botanickej záhrady, alebo zámockej záhrady (?). Našla som to na googli a predpokladala som, že je súčasťou zámockého, či kaštieľového parku a preto sme sa trošku cestou k nej trošku motali. Pred jej vstupom sa opravuje cesta a most na nej, ale nakoniec sme to našli. Bohužiaľ prší a my musíme nasadiť pršiplášte, tak aj fotenie je nepraktickejšie. Vstupné je 6,-€ pre obidvoch. Hoci sa natíska otázka „kde je kaštieľ?“, tak žiadny tu nie je. Záhrada začala vznikať v roku 2003 pod rukami jedného talianskeho majiteľa. Miesto sa mu zapáčilo, a začal budovať park s kvetmi, talianskymi stromami a kameňmi, v štýle jeho vlastných predstáv. Pomenoval ho po neteri Zoe a rozloha by mala byť 3,5 hektára. Na mieste vidíte, že práce sa ešte neskončili a záhrada sa stále rozvíja. Okrem Rímskych stĺpov, kalichov a fontán tu rastie množstvo bylín, šípových ruží, živých plotov a ozdobných stromov. Jar tu môže byť krásne. Dokonca aj leto. My sme bohužiaľ už po sezóne, a navyše v daždi. Ja som už tam povedala, že to vyzerá, ako obrovská súkromná záhrada. Je to krásne miesto na svadobné fotenie, alebo fotenie celkovo. Výborný, aj keď finančne náročný nápad. Ako turistická atrakcia upútala až v roku 2018 a to právom. Stále sa rozrastá, a má titul najkrajšej aristokratickej záhrady v Rumunsku.

Do poslednej GPS súradnice dnešného dňa nám ostáva približne 60 kilometrov na juh. Densus a jeho najstarší kamenný kostol v Rumunsku. V tejto podobe je z 13.storočia, ale je na mieste kde bol rímsky chrám od 4.-6.storočia. V 13.storočí ho obnovili a postavili z kameňov z pevnosti z neďalekej Sarmizegetuzy. Kostolík má zaujímavú architektúru a to historikov navádza k predpokladu, že skôr ako z neho urobili kresťanský chrám, tak bol pohanským miestom. Okolo je starý cintorín a myslím, že do kostola sa dá v niektorých prípadoch nazrieť. Ja som bola rada, že sa mi ho podarilo v tom mizernom daždi aspoň nafotiť. Pršiplášte to zachránili a keď už sme plánovali odchod, tak dážď na pár minút ustal a ja som mala nádej vytiahnuť dron. Všetko som si nachystala a čakala som na dažďovú prestávku, ktorá sa blížila. Stihla som to na tretí krát. Vybehla som v gumákoch ako reklama na triedený odpad a dúfala, že na päť minút to vydrží a ja ho zdvihnem do vzduchu. Podarilo sa.

Pomaly sa presúvame ďalej do Sarmizegetuzy, kde som našla kemp v ktorom by sme mohli ostať na noc. Cestou je v dedine vyššie spomínaná ruina pevnosti Ulpia Traiana Sarmizegetusa, čo bolo kedysi veľmi, veľmi dávno hlavným a najväčším mestom rímskej Dácie (provincia rímskej ríše v rokoch 106-271 n.l.) Zvyšky amfiteátru, fóra a niekoľkých chrámov sú hneď pri ceste. Náš malý kemp Zamolxe je len kúsok ďalej, v zastrčenej uličke dediny. Pani veľmi milá a ochotná, ako väčšina ľudí v tejto krajine. Za 12,-€ na noc s elektrikou sme sa tu pohodlne v kľude uložili na spanie. Tak na dnes dobrú noc.