Deň 8. – STREDA
Po raňajkách pokračujeme v našej trase smerom na západ,
na Sibiu. V meste Medias je ďalší z mestských hradov, tentoraz je pre
zmenu veža biela, od nej sa tiahne tehlový hradný múr. Toto mesto má pekné
staré centrum, tiež pekne upravené, vysadené kvetmi. Aj na tomto historickom
centre je vidieť, že niektorým Rumunským obciam a mestám záleží na úprave
svojho prostredia a na akejsi reprezentácii ich námestí. Oproti našim
minulým návštevám tu badáme pokrok v tom, že už tu občas vidíme ľudí zametať
ulice, v mestách zbierať odpadky a čistiť si okolie domov. Ale ešte
to nie je až také dokonalé, aj keď sa zlepšujú. Možno by sa to dalo zatiaľ tak
rozdeliť, že čím ste južnejšie, tým viac neporiadku. Čím severnejšie, alebo
bližšie k nejakému známemu turisticky navštevovanému mestu, tým viac si
dajú už záležať na čistote. Je tu všetko. Veď napokon máme veľký okruh
Rumunskom, veľa toho uvidíme. Veľa starých domčekov, veľa psov, veľa kukurice,
veľa bordelu. Niektoré názvy miest a obcí sme už prechádzali po minulé
návštevy, tak pri tabuli mesta si to uvedomujeme. Aj na tejto trase:
Dumbraveni, Rusi, Hamba... Sebes. Ale celkovo sú názvy obcí niekedy úsmevné:
Hidiselu de Jos, Hidiselu de Sus, Sambata de Sus, Sambata de Jos. De Jos a de
Sus znamená „dolná“ a „horná“. Preto tu miest s touto časťou názvu bolo
viac. A väčšinou hneď jedna za druhou. Obce majú spoločný znak, ako u nás
„Vitajte“ a „Dovidenia“, tu je na začiatku obce BINE ATI VENT a na jej konci
DRUM BUN.
Dnešný plán cesty nás vedie od Sibiu na západ, k mestu Sebeș. Je tu jedno miesto, ktoré sme už pred tromi rokmi navštívili, ale je tak úžasne jedinečné, pokojné, nezabudnuteľné, že môj plán cesty ho zahrnul znova. Do Sebeșu sa ani nedostaneme, náš bod je severo-východne, tesne vedľa mesta. Je to ružové svetlo na našej trase, náš ružový bod – Rapa Rosie. Z hlavnej cesty sa pri nadjazde zíde z normálnej cesty na prašnú, miestami štrkovú, miestami hlinenú poľnú cestu. Ďalej už len takto, cez úzky mostík ponad potok a potom zasa poľom, so smrťou v očiach, na tachometri 10 a prachom za zadkom. V polovici cesty kde sa spája družstevná cesta z Lancramu s družstevnou zo Sebeșu idú oproti tri karavany. Aj by sme ich dobehli, ale ich závratná rýchlosť (15) nám to nedovoľuje. No pred mostom ich predsa len dobehneme. Sú to Poliaci. Tri karavany Poliakov, kde sa tu berú? Konečne turisti z našich krajín (a na veľmi dlhú dobu aj jediný). Je tu taký neplešný svah so zákrutou, vysypaný štrkom a pomerne dosť strmý. Ten jeden Poliak na integrale ho nevládze vyjsť. Má nízky podvozok a pravdepodobne išiel veľmi pomaly, tak to nedal. Za ním dve alkovne čakajú, ako to dopadne, tak im kričíme, že sa to dá, že sme tu už boli. Vzdávajú to, ostávajú na lúke pred svahom. My sme sa rozbehli a dali sme to, ale bolo cítiť, že je to už ujazdené a zle zasypané. Zaparkovali sme na lúke a tu už sa začína ten božský pohľad. Na ružový kopec s vráskami od vody a zubu času. Svahy sa zvažujú následkom erózie a odtoku vody a dodávajú tomuto kopcu jedinečný výzor. Táto (v preklade) Červená roklina je chránená oblasť a môžeme len ďakovať, že tu ešte neprepadol turistický ruch vo veľkom. Je to geologická a botanická rezervácia a turisti by sa tak aj mali správať. Bohužiaľ, na mnohých miestach si to neuvedomujú, aj keď mám ten pocit, že ten neporiadok tu robia hlavne domáci turisti. My sme zvyknutí už na iné pravidlá. V oblasti bolo objavených aj niekoľko druhov ohrozených rastlín. Bolo tu pozorovaných cez 30 druhov vtáctva a päť druhov plazov.
Tento ostrý vzhľad vám dáva pocit, že je hora nedosiahnuteľná, ale s dobrou obuvou sa dá krásne vyjsť a pomerne vysoko. Dolu to ide horšie, treba viac opatrnosti, ale v krajnom prípade po zadku zleziete. Výška týchto svahov nie je vysoká, od 80 do 125 metrov, ale nadmorská výška je okolo 400 metrov a tak pohľad zhora je na široké okolie. Hore máte pocit, že ste na nasypanom ružovom piesku a že sa to každú chvíľu s vami zosunie, treba byť opatrní. Na tomto prírodnom zázraku budete vidieť prírodné vežičky, pyramídky, stĺpy, striešky, všetky vytvorené prietokom vody zarývajúcej sa do kamienkov. Vek Rapa Rosie je asi nevyčísliteľný a stále sa na ňom pracuje. Robili sa tu paleontologické výskumy a archeologické vykopávky. Nám je však toto teraz jedno a vychutnávame si kávu na tomto rozprávkovom mieste. Vyšli sme na dve strany, dva kopce tohto pohoria, zasa som urobila veľa fotiek a som spokojná. Medzi svahmi Rapa Rosie a lúkou na ktorej parkujeme je menšia roklina husto zarastená vegetáciou – stromami, kríčkami a rôznymi druhmi chránených rastlín. Na dne je potok, ktorý momentálne nehlási žiadnu vodu, tak sa nám dalo v kľude prejsť na druhú stranu. Je síce úzky, ale vyzerá, že na jar, alebo za dažďa je tu pomerne dosť vody. Celkom bežne sa tu v okolí pasú ovečky, čo je vidieť aj v tráve. V Rumunsku je najkrajšia tá panenská príroda. Ako tu. Idete tam, kde nie je žiadny zákaz, je tam len pár turistov a nikto vás neobmedzuje. Často sú aj tie cesty „panenské“, ale dá sa, páči sa nám tu. Možno keď sem prídeme ako dôchodci po asfaltke, budeme platiť vstupné a spoza ohrady sa budeme na tie kopce pozerať a hovoriť si: „Pamätáš? Tam sme sa kedysi vyškriabali až hore na henten kopec. A cez to chŕščie sme išli naspäť.“ Sú miesta, odkiaľ ti je ľúto, že odchádzaš. A Rapa Rosie je jedno z nich.
Po pol tretej je už načase sa presunúť, aj keď sme pôvodne
mali v úmysle tu ostať na nocľah. Čas dovolenky sa kráti a my máme
ešte niekoľko bodov v mape. Do ďalšieho bodu, respektíve trasy, sa
vraciame pod Sebeș na cestu číslo 67C. Pre cestovateľov – áno, je to trasa a číselné
označenie Transalpíny. Cesta 67C začína už pod Sebeșom a odbočíte na ňu
pri peknom malom bielom kostolíku s oranžovou strechou. A potom už
celá cesta, cez Petresti, Tau Bistra a Obarsia Lotrului. Cestou sme stáli
pri veľkej priehrade Oasa, kúpili sme si Rumunský med a ako správny
turisti aj magnetku. Predavač nám povedal, že tá pravá Transalpina je až asi 30
kilometrov za Obarsia Lotrului. Lenže môj „trasoplán“ bol za týmto mestom
odbočiť na Petrosani. V Obarsia Lotrului
sme chceli ostať v kempe. Na naše prekvapenie kemp bol v polčase rozpadu
a nocľah v ňom by bol asi na vlastné riziko. Ale Holanďania pri
vulkánoch nám povedali, že na vrchu Transalpiny je kemp. Tak teda pokračujeme,
žiadna odbočka s nekoná, odbočenie bola chyba v programe a neznalosť krajiny,
rušíme to. Ešte dosť dlhý čas ideme zákrutami, no lesom, rýchlosťou 30
km/h na kvalte rýchlosti 3. To množstvo hríbarov predávajúcich popri ceste je
neuveriteľné. S dodávkami tu doslova kempujú aby sa čo najskôr ráno
vybrali do lesa a zarobili si predajom hríbov. Po chvíli sa dostávame do
oblasti kosodreviny s odkrytými svahmi a tu začínajú ozajstné
serpentíny. Musíme spomaliť, sú tu podozrivé autá a policajti. A je to
tu! Natáča sa tu nejaké video, alebo film. Filmárska technika s pojazdnými
kamerami je odstavená v jednej zákrute s parkoviskom po pár zákrutách
aj formula. Ozajstná čierna formula ako z pretekov. Pomaly prechádzame
okolo a už nám došlo, prečo sú tu policajti.
Na vrchol kopca „Transalpina view point“ sme dorazili pred šiestou. S takmer prázdnou nádržou, pretože sme rátali s pôvodnou trasou a na nej s čerpačkami. Aspoň že máme so sebou desať litrov nafty v kanistri. Už tu parkuje pár karavanov a kým sa zotmie, je nás tu asi desať. Ešte stihneme obísť kopec po jeho vrchu a stretnúť čechov na motorkách. Pozrieme výhľad dolu na jazerá pod cestou, ale už sa stmieva. Slnko zašlo za vedľajší kopec a ochladilo sa. V noci bude zima, zakúrime.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára