Palubný denník karavanistu (9.) - RUMUNSKO

 Deň 9. – ŠTVRTOK

Ráno som si privstala. Teda ako sa to vezme. V pyžame som sedela na prednej sedačke a čakala východ slnka. Prvé chvíle som vládala, aj som odfotila, ale keď už slnko bolo vidieť, padla som do postele jak kabela. Vonku je zima, okná zarosené, treba ešte spať. Keď sme vstali, dali sme teplomer von na okno a ukazoval štyri stupne. Hovorí sa, že najnižšia teplota je vtedy keď vychádza slnko, tak predpokladám, že vtedy mohli byť tak 2-3 stupne. Riadna kosa na 8.september. Ale zase v takejto výške, otvorenom prostredí bez stromov... Ešte raz sme sa s pribúdajúcim slnkom prešli po okolí, pozreli výhľady do údolí a na chvíľku som zdvihla drona. Nefúkalo, dalo sa. Táto časť Transalpiny je asi najkrajšia. Ak budete mať čas a cestu, tak sa tu na chvíľku zastavte. Miesta na parkovanie je tu habakuk. Z nášho parkoviska je vidieť serpentíny na náprotivnom kopci, ak by sme chceli prejsť cez celé pohorie, tak by sme pokračovali tadiaľ. Nabudúce skúsime prísť z druhej strany, z juhu a pozrieme si aj tú časť. Transalpina je pekná cesta. Chvíľku mi pripomenula tie výhľady z Nórska nad Laerdalom, no nepodobá sa, len privodí spomienky. Tam bola iná zeleň a sneh, tu je to viac trávnaté, aj keď už zožltnuté, vlahy bolo tohto roku asi aj tu málo. Východy a západy slnka bývajú v takýchto oblastiach krásne, pokiaľ nie je nízka oblačnosť.

O pol deviatej sa už hadíme spolu s cestou dolu svahom, počítame zákruty, či ich je trinásť ako včera večer. Cestou sme stretli malých žobráčikov, teda somárikov, ktorí sú už zvyknutý vopchať hlavu do okna auta a čakajú maškrtku. Čím ich ponúknuť? Sme na konci dovolenky a všetko sme pojedli, ani jablká, ani mačacie granule už nie sú. Tak sme im to aspoň vysvetlili, ospravedlnili sme sa a ideme ďalej. Z jednej zákruty na nás vybehol nasraný pes, až sme sa zľakli, že nám skočí pod kolesá. Ideme zasa ukrutnou rýchlosťou 30 a spaľujeme prvé kvapky záchrannej rezervnej nafty. Po filmároch už ani smradu, zato s hríbarmi sa tu vrece roztrhlo. Tu, kde už začína lesný porast parkujú autá na každej trocha rozšírenej krajnici a na každej lesnej odbočke. Teraz tu majú raj. A hlavne tí kempujúci predavači hríbov. Vzduch je nasiaknutý vôňou húb, stačí sa nadýchnuť a predstavujem si vianočnú kapustnicu s hríbmi. Keby sme ich poznali, tak si tu nazbierame asi na celý rok. Ale ja bojím sa aj kupovať od predavačov. Voči hríbom mám rešpekt.

Len pre informáciu, táto cesta je len pre vozidlá do 3,5 tony, takže nákladiaky ani autobusy nehrozia, našťastie. Hríbarov pribúda, červených muchotrávok pri ceste tiež a sem tam aj nejaká Cabana. Teda to je po Rumunsky chata, to sme si domysleli až po niekoľkých tabuliach pri drevených chatách a ubytovniach. Vrátili sme sa k odbočke na ktorej sme podľa pôvodného plánu mali včera odbočiť na Petrosani. Začína tu veľmi zaujímavá cesta. Možno podľa vzoru programovacej dvojkovej sústavy 0-1-0-1, alebo cestári hrali párne/nepárne. Je tu asi desať metrov asfaltovej cesty, potom dvadsať otrasnej rozbitej, alebo štrkovej, zasa asfalt a zasa rozbitá. Tak sa to striedalo niekoľko kilometrov. Ale pravdepodobne to bude nejaká stratégia, ktorej nerozumieme. Zas nemusíme rozumieť všetkému, ani ich jazyku, ani ich cestárom. 

V Petrosani natankujeme konečne 54 litrov, tachometer hlási už 181.459 km a my sa otáčame okolo kruhového objazdu s modrým dvojplošníkom. Smerujeme na sever a už po desiatich kilometroch máme prestávku. Tu je bod záujmu číslo 16 našej dovolenky, tak isto starostlivo pripravený GPS bodmi a nájdený na Instagrame. Nenápadne vedľa hlavnej cesty, zídete na štrkovú cestu s parkoviskom, kde je momentálne (asi) nefunkčná malá reštaurácia a traja tuláčikovia. Keby kúsok ďalej neboli kopce a skaly, tak dosť pochybujeme, či sme správne, ale v Rumunsku je veľa zaujímavých a na prvý pohľad nenápadných miest. Možno cez sezónu je tu veľa ľudí, ale teraz sme tu my a ešte jedno auto a ujo, ktorý nám potvrdil, že sme tu správne. Obúvame gumáky a ide sa do lesa.

Cheile Băniței. Roklina, či skôr prasklina medzi skalami je miestom, ktorým preteká plytký potok a skaly sa nad vašimi hlavami skláňajú nad vodou. Prístup je sem jednoduchý, žiadna túra, žiadna veľká trasa. Je to až zarážajúce, aký kúsok je to od hlavnej cesty, a také nenápadné. Prešli sme okolo tabule, kde sú inštrukcie o vstupnom, platíte SMS-kou. Stojí tu nejaký SBS-kár a ktovie čo kontroluje. Možno či poctivo zaplatíme vstupné. Prejdeme mostíkom so žltým zábradlím, potom pár metrov po betónovom múriku potoka a už je tu malý plytký vodopád od ktorého začínajú tie jedinečné skaly. Na ich okraji je na skobách upevnené lano, no my máme gumáky, ideme rovno do potoka a potom po jeho dne ďalej cez tú skalnú trhlinu. Je tu naozaj málo vody, dno je väčšinou kamienkové, no v miestach kde je piesok idem opatrne. Nechcem aby sa mi zvrtla noha, alebo zaryla do piesku a mne sa podarí okúpať aj s foťákom a kamerou. Prišli sme až na koniec, nie je to dlhý úsek a teraz aj trocha ľutujem, že sme sa nepozreli ešte ďalej, či tam niečo pekné nenájdeme. Naozaj pekné fotogenické, turisticky nenáročné miesto. Zoberte si gumáky, ja si myslím, že správny karavanista ich má vždy v aute, lebo v teniskách to celé neprejdete. Pokiaľ si ich nechcete namočiť do vody. Dá sa aj naboso, no neviem aká teplota vody je tu cez rok. Teraz bola čerstvá. Pokiaľ pôjdete cestou medzi Targu Jiu, Petrosani a Devou, je to vedľa obce Pestera a sú tu aj nejaké jaskyne. Poznávacím znamením je stará opustená benzínová pumpa na odbočke. Zatiaľ tam stojí. Zdržali sme sa asi hodinu, psíkom sme dali naše posledné štyri párky z chladničky a presúvame sa ďalej na sever, na pôvodne neplánované miesto, ale viete ako to je. Páchateľ sa vracia.... a tak si to tu pozrieme znova, porovnáme, čo sa za tie roky zmenilo, čo je lepšie a čo nie.

V roku 2017 sme desiaty deň našej dovolenky navštívili rozprávkové miesto – Hunedoaru a teraz, v deviaty deň dovolenky roku 2022 sme tu zas. Na parkovisku je viac áut ako minule, aj turistov okolo. Vyzerá to tak, že kaštieľ sa má dobre a turisti pribúdajú. Teraz máme čas a tak sme si povedali, že minule sme nešli, tak dnes si zaplatíme vstupné. Hrad je veľký. Naozaj, a pomerne vysoký, jeho základy začínajú hlboko pod cestou, na dne vodnej priekopy. Vysoké kamenné múry sa ťahajú až do úrovne cesty a tu sa hrad spája s návštevníkmi dlhým dreveným mostom na mohutných vysokých kamenných pilieroch.  Má rozprávkové tvary. Priam si žiada, aby z brány vyšiel princ na koni, alebo celý kočiar. Je to hrad, ktorý sa vryje do pamäte, podobne, ako sa vryjú Bojnice, alebo Spiš. Jedinečný tvar, nepomýliteľný, keď sa povie Hunedoara, tak toto je to, čo vám prebleskne hlavou.

Oproti minulosti tu pribudla v jeho susedstve reštaurácia s penziónom. Veľmi pekných tvarov ladiacich s okolím. Ešte tu pribudol (a to nejde prehliadnuť) turniket pred mostom. To bolo prvé, čo som si všimla. Predtým sme prešli mostom až po nádvorie, pod bránou predávali vstupenky, teraz ich predávajú v stánku pred mostom, pred turniketom. Vstupné je 36,-RON na osobu, čo je v prepočte 7,30€, takže nie až tak moc. Tento hrad skutočne dominuje okoliu a musím povedať, že je sto krát krajší ako biznisový Bran grófa Draculu. Toto je PÁN hrad. Patril Matejovi Korvínovi, preto sa s ním stretnete pod názvom Corvinilor alebo Corvin Castle. Patrí medzi najkrajšie v Európe a na jeho renovácii sa momentálne pracuje. Vnútro nie je až tak zaujímavé, pomerne prázdne s minimom nábytku, možno skôr zaujme to množstvo miestností a výhľad naokolo, pretože sa dá dostať aj do tej najvyššej veže. Napriek tomu, že sa tu pohybujú stavbári a niektoré steny majú lešenie, tak je veľká časť sprístupnená. Jeho prvé opevnenie pochádza už zo 14.storočia a múry majú hrúbku dva metre. Postupne bol budovaný o čom svedčí aj výstava dobových kresieb a fotografií v jednej miestnosti hradu. Podobne ako Omarova studňa v Trenčíne, aj tu je studňa s podobne smutnou povesťou. Prístup je možný do kaplnky, do obrovských sál so stĺporadím s vysokým stropom, do strážnych veží, aj do väznice a mučiarne.  O jeho kráse vás presvedčí, keď vám poviem, že je postavený v gotickom slohu, čo už samo o sebe napovedá množstvu klenieb, stĺpov, zaujímavých okienok a vežičiek. O tom, že sa tu konajú rôzne kultúrne podujatia v dobových kostýmoch niet pochýb, no momentálne tu stretávame aspoň spevákov v historických kostýmoch brnkajúcich na starých hudobných nástrojoch. Prešli sme všetky miestnosti ktoré boli prístupné a bolo ich dosť. Pofotili sme si a spokojne môžeme pokračovať v ceste.

Táto oblasť okolo Hunedoary má jedno veľké typické WAW. Už sme to videli minule, aj predminule a teraz je to tu zas. Sú to domy – stavby, honosné cigánske bývanie. Nie, nie chatrče. Domy, domiská. Pri prvej návšteve (r.2017) som myslela, že sú to penzióny, ale zase toľko by ich v jednej dedine nebolo. Dvoj, troj-poschodové domy v štýle gipsy-versače, strechy pripomínajúce skôr staré rozprávky z číny – troj, štvor- vrstvové s množstvom ozdôb a detailov. Poznávacie znamenie sú vstupné dvojkrídlové dvere s vypuklými zlatými sklami. Domy musia byť veľké a musia mať „krásnu“ čiernu ohradu s bránou so zlatými prvkami. Podobnosť s bránou na Pražskom hrade je čisto náhodná. Predpokladám, že ich inšpiroval Versailles, alebo Petrohrad. Podľa našich informácií títo cigáni ani nebývajú v celom dome, len na prízemí, ale musia ukázať svoju pozíciu. Kúria, žijú, bývajú a spia na prízemí, aby nemuseli kúriť všade, to by už bolo drahé. Niekoľko týchto domácich obyvateľov sme videli aj v dedine, teda ženy. Netvrdím, že všetky tak chodia oblečené, ale tieto mali krásne cigánske sukne a blúzky, na hlave ručníky. Tak ako to my už vidíme len v starých filmoch. Naozaj pekné kostýmy z krásnych červených kvetových látok, tak ako si to praje ich cigánska tradícia.

Pokračujeme na Arad a Nadlak a cieľom sú hranice. Z diaľnice A1 schádzame do Nadlaku na starú cestu s nádejou, že väčšina kamiónov ide cez hranice na diaľnici. Omyl. Tak si tu počkáme zhruba hodinu a potom už hurá do Makó, do kempu, kde sme už tiež raz spali. Po menšom motaní sa po meste kvôli zablokovanej ceste na ktorej sú rozložené kolotoče a ďalšom zaváhaní na odbočke z hlavnej cesty, zájdeme si navyše kilometer aby sme sa presvedčili, že áno, tá odbočka bola správna. A tak konečne zakempujeme a môžeme oddychovať.