Deň 13. – našli moji rádcové, našli, našli ?
Po raňajkách sa vraciame smerom k Baia Mare, ale len obchvatom okolo mesta, či skôr popod mesto, okolo jedného obrovského smetiska. Ten neuveriteľný zápach sme cítili už včera, keď sme odbočovali ku kempu. Tu, rovno na rázcestí križovatky, ktorá síce možno nie je hlavnou magistrálou, ale cesta je dosť frekventovaná, pretože je to priemyselná zóna mesta. A presne pri tejto hore smetia je odbočka na inú hlavnú cestu. Tá kopa je neuveriteľná. Nad ňou krúžia mračná vtákov a my sa potom môžeme čudovať, že hynú, keď sa tu nakŕmia odpadom. A tá predstava, že aká veľká by bola tá hora odpadkov, keby tí Rumuni konečne prestali hádzať všetok bodrel popri cestách a po kanáloch. No predpokladám, že minimálne raz toľká. A mimochodom by ma zaujímalo, či to tu len hromadia, alebo spaľujú. Nedozviem sa. Možno za dva roky. Tak so zadržaním dychu sme prešli okolo tej skládky a unikáme na Satu Mare, to je smerom k hraniciam. Po niečo vyše hodinke prichádzame do mesta s názvom Odoreu. Je to miesto, kde som pred dvomi týždňami stratila okuliare. Stojíme a všetci štyria vytrvalo prečesávame trávu, priekopu a všetku tu burinu popri ceste. Po takmer hodine to vzdávame, že asi nie, asi ich už niekto našiel a zobral. Ale zaujímavé je, že presne tie nesprávne okuliare, čo sme tam našli vtedy, sú ešte tu. Tak predsa tu musia byť aj moje ! Najvytrvalejší hľadač sa nevzdáva, berie do rúk metlu a vydáva sa znova prehrabávať terén. Šiel až do dediny, vyzeral ako štátom platený správca ciest a priľahlých pozemkov. Chodil hore dolu, z dediny zase naspäť do bodu, kde sa patričný trestný čin stal. Prehrabával vytrvalo asi ešte ďalšiu trištvrte hodinu (ak nie viac), a neuveríte ! Naozaj ! Nenašiel ich. Aj hrable padli za vlasť a moje okuliare nič. Nevyskočili z trávy, že tu sme ! Kúpim si nové. Danko aj tak stále hovoril, že som ich stratila naschvál, aby som si mohla kúpiť nové. A on sa tak snažil. Jeho motivácia bola jasná: keď ich nájdeme, tak sa večer strašne opijeme. Všetci štyria. Tak nič. Asi sa opijeme zo žiaľu.
Odtiaľto už cez Kráľovský Chlmec, Budkovce až k Zemplínskej Šírave. Teda poviem vám, tak sme sa tešili, že ako tá Šírava vyzerá... no radšej sme ju mohli vypustiť z našich plánov. Nepokazili by sme si dojem. Totálne fiasko celej našej dovolenky. Počas dvoch týždňov, zakaždým, akú GPS som nahodila, tak to sme aj našli. No tu som nahodila 3x súradnice nejakého kempu a za každým to bola tragédia. Najprv pláž – kemp U Borovice – katastrofa, kde preboha je tu kemp ? Nič, len pláž, kemp uniesli mimozemšťania. Ďalej: Kepming Adria – čože ? toto smetisko po akejsi večernej bujarej akcii ? Kto si dovolil toto dať do mapy ako kemping ? GPS lúky so smetiskom, to hej, to by vystihovalo. Poslednú šancu sme dali nejakému kempu niekde pri Kamenci. Neviem už názov, ale okrem deravého plota a parciel na parkovanie tam nebolo nič. Neni som si istá ani či v tých elektrických stĺpikoch nejaká „šťava“ tiekla. Možno niekoľko desať rokov naspäť. A verejnosť (indivíduality) sa tam premávali, ako keby tam nebol nikdy kemp. Vygumovať, vymazať, deletnúť, žiaden kemp (z týchto troch) nech na mapách už nikdy nesvieti.
Ešteže je blízko Vinné – Vinianske jazero. Tam sme o ôsmej večer našli pekné miesto na prespanie. Konečne. Na brehu, pri vode, na peknom zelenom trávniku, kúsok od bufetu. Teba si niečo frknúť na to ako sme sa nas... li na tej Šírave. Dobrú noc.
Po raňajkách sa vraciame smerom k Baia Mare, ale len obchvatom okolo mesta, či skôr popod mesto, okolo jedného obrovského smetiska. Ten neuveriteľný zápach sme cítili už včera, keď sme odbočovali ku kempu. Tu, rovno na rázcestí križovatky, ktorá síce možno nie je hlavnou magistrálou, ale cesta je dosť frekventovaná, pretože je to priemyselná zóna mesta. A presne pri tejto hore smetia je odbočka na inú hlavnú cestu. Tá kopa je neuveriteľná. Nad ňou krúžia mračná vtákov a my sa potom môžeme čudovať, že hynú, keď sa tu nakŕmia odpadom. A tá predstava, že aká veľká by bola tá hora odpadkov, keby tí Rumuni konečne prestali hádzať všetok bodrel popri cestách a po kanáloch. No predpokladám, že minimálne raz toľká. A mimochodom by ma zaujímalo, či to tu len hromadia, alebo spaľujú. Nedozviem sa. Možno za dva roky. Tak so zadržaním dychu sme prešli okolo tej skládky a unikáme na Satu Mare, to je smerom k hraniciam. Po niečo vyše hodinke prichádzame do mesta s názvom Odoreu. Je to miesto, kde som pred dvomi týždňami stratila okuliare. Stojíme a všetci štyria vytrvalo prečesávame trávu, priekopu a všetku tu burinu popri ceste. Po takmer hodine to vzdávame, že asi nie, asi ich už niekto našiel a zobral. Ale zaujímavé je, že presne tie nesprávne okuliare, čo sme tam našli vtedy, sú ešte tu. Tak predsa tu musia byť aj moje ! Najvytrvalejší hľadač sa nevzdáva, berie do rúk metlu a vydáva sa znova prehrabávať terén. Šiel až do dediny, vyzeral ako štátom platený správca ciest a priľahlých pozemkov. Chodil hore dolu, z dediny zase naspäť do bodu, kde sa patričný trestný čin stal. Prehrabával vytrvalo asi ešte ďalšiu trištvrte hodinu (ak nie viac), a neuveríte ! Naozaj ! Nenašiel ich. Aj hrable padli za vlasť a moje okuliare nič. Nevyskočili z trávy, že tu sme ! Kúpim si nové. Danko aj tak stále hovoril, že som ich stratila naschvál, aby som si mohla kúpiť nové. A on sa tak snažil. Jeho motivácia bola jasná: keď ich nájdeme, tak sa večer strašne opijeme. Všetci štyria. Tak nič. Asi sa opijeme zo žiaľu.
Od 12.37 až do 13.32 - hranice, a konečne prechádzame do Maďarska po tomto hodinovom slimačom presúvaní, čo sa vlastne rovná státiu, priamo pred hraničnou čiarou. Po zhruba ďalších dvoch hodinách pretíname aj slovenskú čiaru cez prvý hraničný prechod aký je dostupný, cez Pácin-Veľký Kamenec. Tu sme zistili, že sme prepašovali z Rumunska štyroch imigrantov. Tak sme ich, tu na Slovensku, tie muchy konečne vypustili.
Odtiaľto už cez Kráľovský Chlmec, Budkovce až k Zemplínskej Šírave. Teda poviem vám, tak sme sa tešili, že ako tá Šírava vyzerá... no radšej sme ju mohli vypustiť z našich plánov. Nepokazili by sme si dojem. Totálne fiasko celej našej dovolenky. Počas dvoch týždňov, zakaždým, akú GPS som nahodila, tak to sme aj našli. No tu som nahodila 3x súradnice nejakého kempu a za každým to bola tragédia. Najprv pláž – kemp U Borovice – katastrofa, kde preboha je tu kemp ? Nič, len pláž, kemp uniesli mimozemšťania. Ďalej: Kepming Adria – čože ? toto smetisko po akejsi večernej bujarej akcii ? Kto si dovolil toto dať do mapy ako kemping ? GPS lúky so smetiskom, to hej, to by vystihovalo. Poslednú šancu sme dali nejakému kempu niekde pri Kamenci. Neviem už názov, ale okrem deravého plota a parciel na parkovanie tam nebolo nič. Neni som si istá ani či v tých elektrických stĺpikoch nejaká „šťava“ tiekla. Možno niekoľko desať rokov naspäť. A verejnosť (indivíduality) sa tam premávali, ako keby tam nebol nikdy kemp. Vygumovať, vymazať, deletnúť, žiaden kemp (z týchto troch) nech na mapách už nikdy nesvieti.
Ešteže je blízko Vinné – Vinianske jazero. Tam sme o ôsmej večer našli pekné miesto na prespanie. Konečne. Na brehu, pri vode, na peknom zelenom trávniku, kúsok od bufetu. Teba si niečo frknúť na to ako sme sa nas... li na tej Šírave. Dobrú noc.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára