Deň 2. – NEDEĽA
O pol ôsmej po rýchlych raňajkách sa vraciame kilometer
k bodu E2 – na krásny výhľad na meandre rieky tečúcej kaňonom. Nikdy som
nevedela čo je meandre, sú to zákruty na rieke, už to viem a teraz aj vy.
O ôsmej sa už dostávame k bodu E3 a ďalšej raritke – odstrelenému mostu nad riekou, ktorý je len provizórne (zatiaľ pevne) spojený, aby sa dal používať. Cestou je Vodopád a tu vynechávame prvé body z odporúčaných. Máme pred sebou dlhú cestu a treba šetriť časom. Cez bod E8 – horský prechod skutočne nádherných hôr a serpentínami klesáme. Je pol jedenástej a počasie je krásne. Cesta až tak veľmi nie, pretože niekde medzi bodmi 1 a 2, na ceste je to také... no šotolina je luxus. Pre predstavu – lesná cesta pre lesné traktory a stroje. Niekde tu, južnejšie od vysokého horského masívu, pri prameni s vodou, na rázcestí si robíme obed. Na vrchole cesty máme krásnu výhliadku do doliny a potom už pokračujeme, klesáme dolu. Tu je asi o 10% kvalitnejšia lesná cesta, no to neznamená, že rovná, široká a už vôbec nie bezpečná. To potvrdzujú aj policajti, ktorí nás pred chvíľou obehli a už tu stoja a navijakom niečo vyťahujú z hlbokej lesnej priepasti, na konci ktorej je (možno) rieka. Je to tak strašidelná hĺbka (či skôr výška na ktorej sme my?), že keď vidíme a predpokladáme, že sa tam asi skotúľala štvorkolka, tak len dúfame, že šofér stihol vyskočiť. Chlapci pri ceste si medzi sebou niečo vysvetľujú, ale všetko nasvedčuje, že jedna skončila poriadne hlboko. My ideme tak pomaly, že tachometer svoju ručičku ani neunúva zdvihnúť. Tu, v tejto lesno-horskej adrenalínovej úzkej ceste stretávame off roadový karavan s vysokým podvozkom. Terénne sú na tom lepšie než my, ale je veľmi široký a vysoký. Obehlo nás policajné auto čo bolo vyššie pri tej záchrannej akcii a o chvíľu ho už obiehame my. Stojí vedľa cesty, asi hľadal signál. Ktovie ako to tam všetko dopadlo.
Bod 3 je výhľad na bod 4 a ním je jazero. Krásne menšie jazero v nadmorskej výške (predpokladám) 1700-1800 m.n.m. Okolo neho drevenice vytvárajúce niečo ako skanzen. Platí sa vstup a keďže naša trasa nepokračuje tadiaľto, tak sa otáčame a ideme naspäť. Po rovnako hroznej ceste, aj napriek odbočke sa cesta nemení. Stretávame množstvo áut, rôznych, malých, veľkých, obyčajných. Nechápem. Kam sa všetci trepú? Na to jazero? Po takejto ceste? Turistická oblasť, chápem, ale po tomto čo sa cestou nazvať nedá? Kašlala by som na to ak nemám teréňak.
O pol tretej konečne asfalt. Prichádzame po ňom do
mestečka, kde je spadnutý most ako pamiatka na 2.svetovú vojnu. Je to zničená
úzkorozchodná železnička, po ktorej sa počas vojny prepravovali zranení
a chorí. Tu a v okolí sa odohrala bitka pri Neretve, keď vojaci
chránili centrálnu nemocnicu v jej blízkosti. Most bol nedávno s citom
zrekonštruovaný a na brehu nad ním je múzeum – pamätník na tento boj.
Vraciame sa naspäť a hľadáme miesto kde by sme sa
v Jazere okúpali. Zhora je voda krásna, tyrkysová, až pohľadnicová. Dolu
už taká nie je, no je pomerne príjemnej teploty, tak sme si aspoň zaplatili
vstup v kempe kde sme sa mohli aj osprchovať, aj použiť záchody.
Slnko už klesá a my si zadávame do mobilu bod nášho nocľahu – bod 17. To, že to bola chyba zisťujeme až cestou. Keby sme išli postupne a nepreskočili body, asi by to bolo lepšie, pretože tu je cesta taká, že sa nedá popísať. Čistá katastrofa. Toto nie je cesta, toto je zbierka kameňov uložených za sebou striedajúcich sa s jamami. Je to zázrak, že to google pozná, keby to nepoznal, nešli by sme tadiaľ. Stretli sme asi tri autá ktoré sa otočili, že tam nejdu. My sme to skúsili, prvý úsek sa Martin prehrabal hore, my nie. Cúvaním, šmýkaním sme prešli k rozbočke a dali sme sa na zdanlivo zlú cestu, no videli sme tadiaľ ísť autá. Prešli sme. Hurá. No netušili sme, čo nás čaká. Toto bol najhorší úsek celého týždňa (teraz to môžem potvrdiť). Brzdím nohami, ušami. Rukami sa kŕčovito držím dverí a vyvažujem auto. V duchu sa modlím a prosím, aby sme to nejako dali. Predstavte si cestu medzi lúkami, tie lúky sú svahy v kopcoch, medzi nimi ujazdená, vodou vymletá cesta, asi meter hlboká a niekto to zasypal kamienkami, kameňmi, balvanmi a skalami z Čachtického kameňolomu. Voda a dažde to občas vymyjú prúdom vody, občas nejaké SUV to kolesami preryje a vyryje. A tadiaľ sme išli. Hore kopcom, dole kopcom, ani dolu to auto samé nechce ísť. Ale dali sme to. Skoro nasrané v gaťoch, ale dali. Cesta začala o 20.10 a do cieľa, miesta nocľahu sme prišli o 22.00, bolo to cca 15 km. Bohužiaľ, fotky nemám, nervy boli až príliš na špagátiku, takže fotiť ma ani nenapadlo. Teraz to už vidím inak.
Na lúke je tu už veľa „našich“. Sme ako na Makarskej riviére, také zoskupenie sme nečakali. Prišiel aj Juraj, zaparkoval vedľa nás a dozvedáme sa, že sme si zvolili tú horšiu variantu cesty, mali sme prísť z opačnej strany. Mali sme predsa prísť od severu, kde sme vynechali body olympijského mesta. Podľa navigácie to bola zdanlivo obkluka, ale s lepšou cestou.
Sú tu aj poliaci. Majú karbo brúsku, už opravujú odtrhnutý
výfuk. My môžeme bohu ďakovať, že sme sem prišli v poriadku. Síce
rýchlosťou cúvajúcej korytnačky, ale v poriadku. Dnes budeme prvý krát
spať v našom novom stane. Stavanie som zvládla, bude to dobré.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára