Palubný denník Trans Carpathia Rally (1.) Balkán.

 Čo to vlastne Trans Carpathia Rally je? Pre tých, čo sa tým nezaoberali, je stručný popis: cestovateľský zážitok naplánovaný mladým párom, ktorý miluje prírodu, hory a šotolinu. Rally ponúka všetko okrem pohodlia, čistoty cestovania, asfaltových ciest prvej triedy a pravidelnej dennej sprchy. Je to dokonale zorganizovaná trasa na otestovanie vášho auta, vašej technickej prípravy, vašich nervov, trpezlivosti a spolupráce navigátora so šoférom. Práve preto na takéto akcie chodia dobrodruhovia, adrenalínoví cestovatelia a „salamisti“. Každý sem ide trocha inak naladený. Ale dalo by sa to rozdeliť (tak zaokrúhlene) do dvoch skupín: Jedna skupina chce vidieť krásnu prírodu, ktorú videli na fotkách, na ktorú sa bežným autom nedostanete, kde vidíte ozaj prírodné poklady a panenské cestičky, domčeky a chalúpky, jazierka a vodopády. Druhá skupina ide s tým, že sa vybúria na upravených autách na štrkových a kamenistých cestách, zozbierajú všetky body a navštívia všetky body za každú cenu, aj pri šoférovaní do neskorej noci a pri maximálnej rýchlosti. Ale obidve skupiny majú niečo spoločné. Chcú zážitok, srandu, adrenalín a množstvo krásnych fotiek. Lebo na takejto akcii aj s najhorším mobilom urobíte krásne fotky. Vďaka prírode, ranným budíčkom na planinách a krásnym vysokohorským výhľadom. A vo výsledku každý je rád, že cesta je už hotová, naplánovaná a teda vie, že prejazdná. A to je niekedy naozaj dôležité, aj keď na prvý pohľad neuveriteľné.

Deň 1. SOBOTA.

Prvý deň je tentoraz trocha dlhý, náročný, vyčerpávajúci a teplý. Oficiálny štart je tu, pár kilometrov z domu, na Duchonke. Včera večer sa začalo zhromažďovanie posádok v kempe, pretože účastníci sú tu ozaj zo všetkých končín. To nemyslím len Slovensko. S Poliakmi sa vrece roztrhlo (bývajú to veľmi zábavní členovia), sú tu Maďari, Česi, Litovci, Rakúske špz sme tuším tiež videli a to ich ešte príde kopa.

Takže štart a smer juh. Mám pred sebou itinerár, ktorý je absolútne dokonalý. Množstvo GPS bodov (vyše 200), popisky a komenty k príslušným bodom, atrakciám, zaujímavostiam, vychytávkam. Jurajovi trvalo dosť dlho kým nám ho poslal, a teraz, keď ho mám pred sebou, lepšie povedané keď som si ho začala nahadzovať do mapy, tak som pochopila prečo. Je to obrovské množstvo roboty, hľadania, zapisovania, označovania, fotografovania, zaznačovania GPS súradníc... a potom to všetko dať „na papier“ A to som ešte nespomenula rozdelenie do kategórií, do obtiažnosti, upozorňovanie na množstvo nedostatkov na trase pre autá bez 4x4 alebo s nízkym podvozkom. No nechceli by ste to robiť. A Juraj s Emily tie body všetky prešiel, fyzicky tie cesty našiel a vyskúšal. Neposiela nás do neznáma.

Je 8.15 hod. a naše auto prešlo štartovacou rampou. Máme nabalené všetko. Nielen stan, spacáky a karimatky, ale bedničky s jedlom, vodu, lieky, najnutnejšiu drogériu a na Jurajove odporúčanie aj magnézium a jonťáky. To je len malá smietka z toho, čo nám odporúčal. Malá, ale ako sa ukáže neskôr, tak veľmi dôležitý detail na takejto ceste. Jurajove odporúčania sú ako keď vás babka vyprevádza do školy. Pousmejete sa, ale potom zistíte, že vlastne mala pravdu a že to odporúčanie je dobré.

V Hlohovci sme dotankovali, cesta ide rýchlo, keďže sme pre ušetrenie času kúpili diaľničnú známku aj našu, aj Maďarskú. Na poludnie malá prestávka a o pol druhej už prekračujeme hranice z Maďarska do Slovinska. To berieme len malým rožtekom tohto štátu a o druhej už vchádzame do Chorvátska. Vo Varaždine jedna povzbudzujúca káva a už len smer Bosna. Tohtoročná rally tak jemne nadväzuje na tú minuloročnú, ktorej sme sa síce nezúčastnili, no veľa účastníkov áno. To znamená, že štart je niekde približne v miestach, kde tá minuloročná trasa prebiehala, resp. možno aj končila. A my sa musíme dostať tam, kde sú určené GPS body, alebo aspoň čo najbližšie k nim. Tam už začína riadna rally, zbieranie bodov a hľadanie GPS súradníc, fotenie objektov a prírodných zázrakov.

Dnes je teda väčšia časť trasy taká turistická, teda asfalt, diaľnice, mestá a o osemnástej vstup do Bosny, kde na hraniciach stojíme vyše hodiny. Bosna a Hercegovina nie je členom EU, napriek tomu, že o to požiadali ešte v roku 2016. Takže si odčakáme radu, zisťujeme, že data na internet touto čiarou skončili, resp. teda ešte mám nejaké darované data voľné, ale už treba kontrolovať svoju rozšafnosť. Danko si priplatil, a ja môj mobil mám v pláne používať skôr ako navigáciu a fotoaparát. Na Jurajove odporúčanie som si všetky oblasti s GPS bodmi stiahla ako offline mapy, čo sa mi v budúcich dňoch potvrdí ako super vec. Vlastne ani nie v budúcich dňoch, ale už teraz, po prekročení Bosnianskej čiary. Vypínam data, na neurčitú dobu končím so sociálnymi sieťami. V pondelok máme v pláne kúpiť v Kosove ich kartu s datami. Za touto hraničnou čiarou, na ktorej sme stáli vyše hodiny za pomerne horúceho letného podvečera pokračujeme diaľnicou, na ktorej sa platí v mítniciach. Od rána sme preši 700 kilometrov a moje nadšenie začína klesať rovnako ako zapadajúce slnko. Neviem, či je to vonkajšou teplotou 32°C, alebo tým čakaním na hraniciach (väčšinou na slnku), no naše auto je ako rozpálený hrniec na šporáku. Je v ňom jedna slepačia a jedna bravčová polievka. Alebo teľacie a husacie stehno v jednom vývare. Áno, sme v aute bez klímy, a celý týždeň budeme. Ale nie sme na tejto akcii sami. Toto nie je akcia o luxuse, pohodlí a zubných kefkách. Toto je o jednoduchosti a dobrodružstve.

Bosna sa preslávila nielen štartom prvej svetovej vojny, ale aj vojnou v rokoch1992-1995 po tom, ako sa chcela odtrhnúť od Juhoslávie a spolu s ostatnými krajinami (medzi sebou) bojovala o nezávislosť. Väčšina účastníkov dnešnej rally si Juhosláviu ani nepamätá a nie ešte aby ju zažili, veď dovolenka sem bola už pred rokom 1989 problematická. Ale všetci asi vedia o horúcej krvi týchto Juhoslovanských národov. V súčasnosti je Bosna a Hercegovina plná holých a neomietnutých domov. Na niektorých miestach ešte stopy po vojne nájdete, no na našej trase sú to skôr smutne opustené tehlové stavby, alebo obývané, s muškátmi v oknách, no smutne nedokončené. Pri pohľade na väčšinu z nich premýšľate, či sú tí ľudia tak chudobní, tak nenároční, alebo tak lajdaví. Alebo mladí odišli za prácou do veľkých miest a hlavne do zahraničia, tak rodičia tu už len dožívajú, kam by išli, im to stačí takto.

Blížime sa k Banja Luke, tu je to už iná úroveň. Netvrdím že luxus, ale poznať, že sme vo veľkom meste. Je to druhé najväčšie mesto v tomto štáte a mieša sa v ňom história s modernizmom a absurdnosťou. Slnko čoskoro zmizne z obzoru a za Banjou ešte popozeráme pár odporúčaných bodov z itineráru. Skaly nad asfaltovou cestou sme vymenili za starý mlyn s riečkou a vodopádom a cestu po vrchu hôr, ktorou kontrolujeme klesajúce slnko a začíname hľadať nocľah. Niekde za bodom E2 je pri ceste penzión a v ňom majú voľné izby. No ani sa nečudujem. S plesňou na stene  si starosti nerobia, no po 760 km je nám vzácne aj to. Je tu sprcha, je tu záchod. Namiesto tej ich konvertibilnej meny platíme eurami a bod E2 si pozrieme ráno, dnes by sme nič nevideli. Dobrú noc.