Palubný denník cestovateľa (19.) Austrália

 Deň 19. – UTOROK

Dobré ránko 7.január! Dnes sme si naplánovali skutočne pekný výlet. A čo je dôležité, aj sme si overili, či majú otvorené, nie ako včera. Takže šup, šup, po raňajkách vyrážame!

Tachometer ukazuje 16.180 km a my k tomu pridáme za chvíľu ďalších 60, pretože to je vzdialenosť k miestu, ktoré sme si dnes vybrali. No predtým, za kopcom a za Onkaparinga Valley natankujeme. Mimochodom, strašne sa mi páči to slovo, ten názov Okaparinga. To je tak zhruba polovica cesty do Birdwoodu. Tu prídeme približne pred jedenástou, pretože v tomto meste je hneď za starým (ale rekonštruovaným) mlynom z roku 1888 postavená nová budova, ktorá je auto-moto múzeom. Pôvodná tu bola od roku 1964, no postupne sa rozširovala, s ňou aj jej zbierka dvoch nadšencov. Od roku 1982 je už v rukách historickej asociácie a zbierka v tejto veľkej budove je ohromná. Už to ani zďaleka nie je tých pár kusov, ktoré boli celkom na začiatku umiestnené v mlyne.

Takže o čo ide? Budova, zvonka moderná ako obchodný dom, lenže v jej útrobách sú hotové zázraky. Hneď za dverami vás privíta z lega postavená červená Toyota v skutočnej veľkosti. Toto možno upúta skôr deti a dospelých fandov lega, no vedľa je skutočná benzínová stanica z dvadsiatich rokov a za jej okienkom si kúpite vstupenku. Okolo už sú naaranžované autá ako stoja pri čerpacích stojanoch. A potom to začne. Množstvo farebných áut rôzneho veku. Pretekárske autá, autobusy, hasičské autá, nákladné dodávky, ale aj jedinečné zbierkové kusy, ktorých bolo vyrobených len pár kúskov. Sem tam sa mihne nejaký retro skúter, ale za rohom si hneď všimnete celú zbierku motoriek. Určite vám neujdú staré karavany, kde najstarší obytný príves je z roku 1936. Najstaršie autíčko som našla z roku 1907, ale je tu aj „šasi“, teda niečo ako podvozok s kolesami z roku 1897. No múzeum sa špecializuje na jednu hlavnú značku a to je Holden. U nás absolútne neznámy výrobca áut (u bežného spotrebiteľa) tu má prehliadku tých najlepších a najdôležitejších strojov od roku 1948. Nie bežné, ale najvýznamnejšie kusy, napríklad prvý kus – Holden číslo jedna (1948), alebo úplne posledný vyrobený v Austrálii z roku 2017.

Okrem tejto značky z takých zaujímavostí spomeniem napríklad Bugatti Veyron, Benz z roku 1898, alebo auto-neauto Bigfoot vyrobené pre film Mad Max v roku 1984. Je tu toho veľa a znalec áut si príde na svoje. Čerešničkou na konci sú staré šľapacie autíčka a hračky, alebo hracie automaty z 80-tich a 90-tich rokov, kde si môžete zahrať klasiku ako Cras Bandicoot, alebo zajazdiť s formulkami, či hrať hadíka.

Takže moje hodnotenie dáva tomuto múzeu všetky hviezdičky aké sa dajú dať. No aby som nekrivdila, tak aj mestečko je veľmi pekné.

Vraciame sa naspäť po Okaparinga scenic drive a po tridsiatich kilometroch už prichádzame do mesta Hahndorf. Áno, predpokladáte dobre, je to pre zmenu nemecké mestečko. Toto malé mesto bolo osídlené v rokoch 1838-1840 keď sem prišli prvý osadníci z vtedajšieho Pruska. Pomenovanie Hahndorf dostalo po nemeckom kapitánovi lode, ktorá sem doviezla emigrujúcich starých nemeckých luteránov. Vplyv tejto európskej kultúry je tu evidentný, pretože tu máte pocit, že sa prechádzate starými uličkami nejakej nemeckej dedinky. Domáci z toho ťažia doteraz (alebo hlavne teraz). Je tu množstvo obchodíkov s nemeckými výrobkami (či skutočnými alebo akože...?), reštaurácie ponúkajú nemecké špeciality, ako napríklad typické klobásky, či nemecké verzie párku v rožku, „šnicle“ a pivo.

Nečakali sme, že tu bude toľko ľudí, mestečko je zjavne známe u turistov a tomu nasvedčujú aj preplnené reštaurácie a kaviarne. Miesto na kávu musíme skutočne hľadať a hneď ako sa uvoľňuje stôl v Cafe 1839 si tu sadáme. Pokračujeme po hlavnej ulici a ja si pasiem oči v krásnych obchodíkoch, veď za pozretie sa neplatí a po hube mi nedajú. Jeden z fakt pekných obchodov je vianočný obchod, ktorý ponúka krásne drevené ozdoby, hračky, dekorácie a dve plné steny s kukučkovými hodinami, baterkovými aj naťahovacími. Množstvo vianočných magnetiek, svietiacich vianočných nemeckých domčekov z dreva aj keramiky, ale aj drevené figúrky luskáčikov a pinokiov.

To, čo mňa asi najviac v tomto meste očarilo, a keby som tu bývala, tak určite nakúpim, bol obchod so starožitnosťami. Lietadlom by sa mi veľmi ťažko tie zázraky niesli, tak som si aspoň pofotila tie najkrajšie veci.

Sme v nemeckom mestečku, kde predavačky nevedia nemecky, no v tejto horúčave už pokračujeme preč, na našu pláž, kde zisťujeme, že dnes je voda mimoriadne teplá. Je odliv a my sa zabávame na čajkách snoriacich okolo slniacich sa ľudí, či im neostali nejaké zvyšky jedla. Hádžeme im kekse a niektoré sú také odvážne, že idú celkom blízko. No z ruky si nevezmú, toho sa boja. Zato tie čierno-biele krkavce, tak tie by neváhali drzo až na deku.

Keď sme sa vrátili domov, vonku bolo ešte 28°C a to už je 18-hodín. Pre porovnanie rozdielu, tak dnes ráno bolo 13°C. Teploty sa pohybujú skutočne s veľkým kolísaním. A to môže byť aj v porovnaní jednotlivých dní.

Dnes sme sa pri kockách dozvedeli, že štát Južná Austrália je jediný štát na tomto kontinente, kde nie je povinná technická kontrola na autách a ani emisie nie sú povinné. To sme v meste skutočne videli, keď pred nami auto dymilo, ako keby v jeho vnútri sa pálili pneumatiky. Ešte sme sa smiali, že kde sú emisie? Takže nikde, tu netreba.

Ďalšia zaujímavosť, že povinná výbava auta (na ceste) je len šofér J. Ani lekárnička, ani vesty, ani trojuholník.

A ešte – mesto Canberra. Hlavné mesto Austrálie je umelo vytvorené mesto, pretože „niekedy sa niekde nejaký“ ľudia (asi politici) nevedeli dohodnúť na hlavnom meste, či to má byť Sydney (najznámejšie mesto), alebo Melbourne (najväčšie a najľudnatejšie mesto). Tak v ich myšlidlách skrsla jedna fantastická myšlienka a vybudovali nové mesto - v prvej tretine vzdialenosti od Sydney. Prvé dve majú 5-miliónovú populáciu, Canberra má len 420 tis. obyvateľov.

Palubný denník cestovateľa (18.) Austrália

 Deň 18. – PONDELOK

Po víkende sme si naplánovali výlet do múzea na sever Adelaide do St.Kilda. Krásne sa tam dostaneme po diaľnici M2 a až tesne pred touto štvrťou schádzame dolu. Po dlhšej prázdnej pustatine sa približujeme k tomu miestu, kde bohužiaľ zisťujeme, že je zatvorené. Svoje hangáre majú otvorené len v nedeľu, čo bolo včera. My sme si to nepozreli, inak by sme sa sem ani netrepali. Múzeum vzniklo v 50-tich rokoch a funguje čisto na dobrovoľníckom systéme. Zhromaždili a udržiavajú tu koľajové vozidlá, tak sa niet čo čudovať, že celý týždeň tu asi nemá kto byť. No nič. Ideme naspäť 25 kilometrov a v pláne je Garden Island, a miesto, kde by sa vraj mohli dať vidieť delfíny. Je to ostrov, kde je možné vyraziť na vodu kajakom, má tu priestory klub kajakárov, no dajú sa aj požičať a poplávať po okolí a stretnúť delfínov. Tých kajakov tu bolo veľa, ale delfín ani jeden. Nemáme šťastie. Boli sme pozerať tučniakov a nič, potom električky, zasa nič. Teraz delfínov, detto. Ešte sme sa zastavili „za rohom“ tohto ostrova, kde sú vo vode akože odparkované hrdzavé lode „po službe“, no ani tie moc nebolo vidieť. Je to oplotené a cesta po suchu sa zdá nemožná. Len na kajaku z vody. Takže ďalší neúspech.

Cestou sme stretli niekoľko zaujímavých kamiónov s návesmi, tak sme sa rozhodli, že nabehneme na diaľnicu a pôjdeme na sever. Skúsime, či cestou hore, smerom na Alice Springs neuvidíme tie autovlaky. Kto to nepozná: kamión ťahajúci za sebou niekoľko návesov, minimálne 3-4. Stretávame kamióny, no ani jeden neni to, čo čakáme.  Pokračujeme a dáme si niekde kávu, najlepšie v meste Dublin, ktoré je na smerových tabuliach. Je to asi 50 kilometrov za Adelaide, ale už len ten názov mesta znie lákavo. Na začiatku sme sa odfotili pri tabuli mesta a potom, v reštaurácii Dublin General Store si objednávame kávu. Malý obchodík s kaviarničkou pripomína diaľničný motorest z filmov. Malý, žiaden luxus, len vypiť kávu a goodbye. Spomeňte si na jeden z mnoho filmov, kde cestujúci na veľkom, starom hrdzavom pick-upe ide suchou pustou krajinou a odrazu reštaurácia a benzínová pumpa. Vypije, natankuje a ide zasa do pustatiny. Tak toto mi pripomenulo toto miesto. Aj keď toto nie je až taká savana, ako v tom filme. Odviezli sme sa po niekoľkých uličkách, no mestečko je ozaj maličké. Predpokladám (podľa názvu), že mesto založili prisťahovalci z Írska, tak ako mnoho iných miest s názvami rovnakými na iných kontinentoch. Cestou naspäť zasa rátame nápravy na kamiónoch a maximum čo sme narátali bolo tuším 18 (vraj, už si ani nepamätám), čo je už dosť.

Vraciame sa do mesta a keďže dnes nám tých výletov moc nevyšlo, rozhodli sme sa zaparkovať pri botanickej záhrade a rozdeliť sa. Martin s Ivanou idú do mesta a my si pozrieme zvyšok botanickej záhrady, keďže minule sme to vzali len rýchlovkou. Parkujeme na zadnom parkovisku Plane Tree Dr Parking v tieni množstva stromov. Prešli sme si v kľude veľký kus záhrady, no zasa nie celú. Je obrovská, je to park o rozlohe 51 hektárov. Je oplotený, no vstup je voľný, žiadne vstupenky, nič. Dá sa tu stráviť aj celý deň. Teda ak ste fanúšikom rastlinstva. Oficiálne bola otvorená v roku 1857 (!) a je tu viac historických budov, veď len skleník – palmový dom, je z roku 1877. Nie je až taký obrovský, no je krásny. Vedú k nemu schody a je vo viktoriánskom štýle. Navrhol ho nemecký architekt a dovezený bol v roku 1875 z nemeckých Brém. Je to druhý najstarší skleník v Austrálii.

Botanická záhrada je skutočne rozľahlá, takže zasa sme ju neprešli celú. Lenže ako to už býva, človek až dodatočne zistí, kde všade ešte mal ísť, až keď je neskoro, ďaleko a už to nie je možné. Teraz som múdra, že? Teraz by som vám vedela povedať, kam tam všade máte ísť, hodiť očko. Zo záhrady vychádzame tou istou bránou ako sme prišli, aj keď cestu k nej sme troška hľadali, pretože sme si chceli pozrieť chodník okolo potoka, popod palmy a vysoké stromy. Čakanie na druhú polovičku posádky na parkovisku si krátime pozorovaním netopierov na vysokých stromoch. No poviem vám, toto ste ešte nevideli. To množstvo! Toto sme nevideli ani v telke, ani nikde. Sú obrovské. Rozpätie krídel je skoro meter. A čudné je, že netopiere predsa cez deň nelietajú, spia v chladných a tmavých priestoroch. Toto sú tu doslova nálety a ja sa čudujem, že ich tie stromy udržia. Tisíce netopierov. Možno iný druh.

Takže kaktusov mám pofotených dosť, a po nákupe v supermarkete ideme domov a keď sa Feri vrátil z práce, tak nám vysvetlil, že tie netopiere sa volajú flying fox – lietajúce líšky. Vlastne naša rodina J. Takže sa nevolajú netopiere, ale sú ich poddruh. Oficiálny názov Pteropus, meganetopiere, patria medzi najväčšie netopiere na svete. Jedia ovocie, rastliny a príležitostne hmyz. Toľko wikipédia.

Večernou témou pri kockách sme sa troška vrátili k vianočným rybám. Dnes je síce už 6.január, no nejako prišla do poradia aj téma „kapor“. Tak sme sa dozvedeli, že v južnej Austrálii keď rybár chytí kapra, tak ho nesmie pustiť naspäť do vody. (tak ako sa u nás chytá spôsobom chyť a pusť). Musí ho zabiť, aj keď ho nezje, pretože tu sa kapry nejedia, tu sa to považuje za „škodnú“, za „plevel“. Kapor sem bol dovlečený z Európy a tak sa tu premnožil, že je vlastne nechcený. Možno by pritom stačilo naučiť ich tieto ryby správne opracovať a pripraviť na jedálny lístok a zistili by, že kapor vie byť aj celkom chutná ryba. No tentoraz sa majú oni čo učiť.

Zistenie na dnes: ak niekam cestuješ, over si otváracie hodiny.

 

Palubný denník cestovateľa (17.) Austrália

 Deň 17. – NEDEĽA

Je nedeľa, 5.január, chalani išli ráno zasa behať. Okrem šoféra. Obdivujem ich. Chcela by som to niekedy dokázať, ale nemám ani silu, ani neviem behať. Myslím to doslova, neviem ako sa dýcha, ako sa dopadá na nohy, aké tempo a takú tú behaciu techniku. Neviem to, a to ako výhovorka stačí.

Každé ráno, okolo štvrtej chodí niečo do záhrady pod naše okná. Niečo sa tu naháňa. Znie to, ako keď sa mačky preháňajú po plote a potom skočia na plechovú búdu pod oknom, skočia dolu a naháňajú sa ďalej, sem-tam nejaký zvuk. Už sme sa o tom rozprávali, nevieme čo je to, ale dnes to počul aj Martin, tak si to určite nevymýšľame.

Dnes po raňajkách ideme na pláž, no najprv si pozrieme prístav s jachtami a motorovými člnmi, ktorý je asi 5 km ďaleko. Parkujeme pri jednom z parkov a pešo si pozrieme tie jachty zaparkované hneď vedľa Gleneg Beach. Je to kúsok pod letiskom, takže z pláže je každú chvíľku vidieť vzlietať lietadlá. Toto je pomerne obľúbené centrum, je tu veľké ruské kolo, na pláži sa hrá volejbal, dokonca to vyzerá na nejaké turnaje. Hráči majú čísla, športové plavky a každú chvíľu počuť pískanie rozhodcu. Je to taký, že ozajstný beach-volej-cupp. Presne oproti jette, teda asi by malo byť správne, že tú jettu, mólo postavili pri námestí, Moseley Square, oddeľuje ich len to ruské kolo a pamätník. Ozaj, napadlo niekoho, či vie niekto, prečo sa tomu hovorí ruské kolo? Námestie začína pomníkom – memoriálom, postaveným v roku 1936 na počesť výročia – 100 rokov založenia provincie Južná Austrália. Má byť pamiatkou všetkým prisťahovalcom a stojí vedľa radnice Gleneg, ktorá je dnes už asi skôr múzeom. V tomto čase sa na námestí koná nejaký manifest, pretože už nás oslovili dve panie, či sme odtiaľto, či sa zapojíme do petície, no po odpovedi, že sme turisti, sa radi porozprávali odkiaľ sme. Tá jedna dokonca vedela kde je Slovensko, lebo predkov má z Poľska a Rakúska. Trošku sme sa zakecali, ale aspoň si Ivanka mohla ísť pohľadať cukráreň s vraj super zmrzlinou, ktorá má perfektné referencie, dokonca by sa asi dala nazvať že „značková“. Neviem čo to za výrobcu, ja moc zmrzlinu nemusím, ale vraj bola ozaj dobrá. Tak si aspoň prišla na svoje a splnila si túžbu ju ochutnať. 

Pokračujeme po ulici Colley Terrace až na miesto, kde parkujeme – na ulicu Adelphi Terrace, okolo parkoviska s autami, kde parkujú domáci. Tu ma napadlo, koľko je tu áut, čo u nás vôbec nejazdia, neexistujú. Sú to hlavne také tie veľké SUV autá a pick-upy, také, čo sa robia pre americký a austrálsky trh. No hlavne značky áut, o ktorých obyčajný Európan ani netuší. Kúsok ďalej ideme po chodníku, dlažbe, kde jednotlivé dlaždice majú vyryté mená, texty, ďakovania... nerozumieme tomu prečo. Príde nám to ako poďakovanie ľuďom, príbuzným, lekárom, všelikomu. Nie je to história, sú tam aj 80-te, 90-te roky, aj 2000-ce. Ako keby to dávali pri nejakej príležitosti z vďačnosti. Ale vyzerá to pekne.

Prešli sme sa po pláži, nie po našej. Táto má pod promenádou veľa navezených kameňov, je to akýsi val, hrádza. Je severnejšie od našej a myslím, že sa volá Gleneg. Našli sme lietajúci tanier, tak sme si ho chvíľu  hádzali, no fúka taký vetrisko, že takto sa zabaviť dnes nedá. Nielenže je pod mrakom, ale ešte aj vietor. Áno, vieme, tu sa počasie mení každý deň. Jeden deň je slniečko, teplo, 35 stupňov a druhý deň 20 a zamračené s vetrom. No dnes je ten stred. Nie je síce 20, ale vietor poriadny. Lietajúci tanier nám odfúklo vysoko na kamene, a ako sme ho našli, tak sme o neho prišli, nechce sa nám tam škriabať, možno ho zajtra zas niekto nájde. Posedeli sme si tu, nadýchali morského vzduchu (a piesku), porobili pár fotiek, našla som pekné mušle. Ideme domov, kúpať sa nedá. Cestou sme ešte skočili na brzdu, lebo sme zbadali sedieť na lavičke železnú sochu človeka – hranolkáča. Teda neviem čo je to za sochu, nenašla som to na webe, ale je zvarený z kúskov železných tyčiek a na kolenách má tácku s hranolkami a „niečím“. Tak som ho tak nazvala.

Doma dojedáme špagety zo včerajška a chlapci konečne doskladali regále, čo začali pred pár dňami. Konečne bude garáž troška uprataná, ale čo je najdôležitejšie – akú radosť z toho chalani majú. Dneskajšok bude asi celý taký zamračený, ideálne počasie na popolievanie záhrady, zem neuschne tak rýchlo. Ujde sa konečne aj citrónovníku. Potreboval by častejšiu závlahu. Stále čakáme ten posratý dážď, ktorý mobilná aplikácia tak sľubuje, no ten asi ostal niekde v Európe a tejto suchej zemi nedopraje. A tak by to dobre padlo. Hneď by bol aj trávnik krajší, aj ten voňavý park, aj tie kopce na okolí. Tak nič. Nič z toho nebude. Trocha sa nudíme. Teda len niektorí, tí pri stole. Ja si vždy niečo nájdem. Už som na tejto dovolenke ostrihala levandule, agapanty, jabloň aj marhuľu. Umyla okná, pozametala dvor aj vytrhala zelinu z chodníka. Keby sa mi susedia zložili na letenky, tak nabudúce by som aj im prišla upratať dvor.

Dnes je oblačno až do večera, ale západ slnka je krásny. Fotím si ho z Ferkovej obývačky, lebo žeravé svetlo z neho ju osvetľuje celú. Hore sú tmavo fialové mraky, ten odtieň prechádza do dymovej, potom do žeravo oranžovej a až nakoniec do ostro žltej. Tesne nad obzorom a strechami susedných domov slniečko zapadá a čoskoro bude tma. Keď slnko zájde, tak sa veľmi rýchlo zotmie. Ale my máme naše kocky! Už nás čakajú. Ferko našiel luxusné vonné tyčinky, tak si zapaľujeme jednu a podľa nej si veštíme kto má v čom pridať. Kam padne popol, tak nám napovie o čo sa viac snažiť. Ideme doradu po jednom, a máme z toho dobrú zábavu. No ale stálo to za to. Dnes konečne vyhral Feri! Gratulujeme!

Večer, keď hrávame kocky, tak náš hostiteľ nám vždy rozpráva nejaké Austrálske zaujímavosti. Minule nám povedal, že prečo má okolo domu v zemi tie plastové kolečká. Sú to návnady na termity. Pravidelne chodí firma kontrolovať (na ich náklady) tieto návnady, otvorí plastové deklíky a skontroluje miesto. Podľa toho vie, či tu nemajú termity nový rajón, aby ho zavčasu zachytili, deratizovali a predišli škodám, ktoré by napáchali. Austrálske domy, hlavne tie novšie, sa budujú na drevených základoch, akoby na koloch (pre predstavu), a tie keď napadnú termity, tak viete čo. Dom je zničený zospodu.

Alebo dnes nám zas povedal informáciu, že mesto Adelaide malo 10 rokov jednosmernú diaľnicu, po ktorej sa doobeda jazdilo jedným smerom a poobede zasa opačne. Podľa premávky, ráno sa išlo do práce, po obede z práce. Logické. Tak zasa sme trošku múdrejší.

Zistenie na dnes: nehraj kocky keď nepiješ!