Deň 21. – ŠTVRTOK
Dnes po raňajkách chceme ísť ešte posledný krát na pláž. Niekto je už fajne opálený, niekto už aj spálený. UV-index je zasa veľmi vysoký, takže po celý čas nič iné ako 50-ku nepoužívam. Aspoň sme tu dve také, ja a tá v žltom obale s UV-faktorom. Nechcelo sa mi ísť do Austrálie, a teraz sa mi nechce ísť domov. Začína mi byť ľúto, že naša dovolenka končí. Ráno keď sa pozerám na tú hromadu obuvi pod Ferkovým stolíkom, tak mi začína byť smutno. Musím si to odfotiť, a mal by si to večer aj Feri odfotiť, lebo toľko topánok pokope tu zas dlho neuvidí.
Dnes sme sa na pláži zdržali len do 13-tej hodiny.
O chvíľu začne to najhoršie slnko, ale my máme dnes aj povinnosť vrátiť
auto do požičovne. Ešte stíhame obchod, teda ten fľaškový. Tu, v celej
Austrálii sú obchody s potravinami zvlášť od tých s alkoholom. Tie sú
samostatné a v nich majú aj víno, pivo, aj tvrdší alkohol. Musíme sa
stihnúť ešte osprchovať, najesť a hlavne natankovať, lebo auto sa musí
vrátiť s plnou nádržou do 15-tej hodiny.
Do plna nám chýbalo 39 litrov a keďže Martin auto už trocha povysával, tak s kľudným svedomím ho ideme odovzdať. Nieže by bolo chlievového typu, no piesku sa tam za ten čas nahromadilo dosť. V centre hľadáme adresu požičovne, už je čas na vrátenie a my to nikde nevidíme, nevieme to nájsť. Je tu časť ulice, kde sa niečo prerába a nedá sa tam odbočiť. Predtým nás to viedlo nejako zvláštne zozadu budovy do areálu univerzity a teraz zas zablokovaná ulica. Tak sme tam volali a nakoniec je to v krytom poschodovom parkovisku na piatom poschodí. Keď sme sa sem vracali po jednosmerných uliciach, tak už to auto v odbočke nestálo a my sme videli, že sme mali smolu, lebo ono vlastne predtým zakrývalo veľký nápis s názvom požičovne. Špirálujeme parkoviskom na piate poschodie a konečne sme na mieste. Tachometer ukazuje 16.500 km, to znamená, že počas nášho pobytu v Austrálii sme na ňom spravili približne 2.400 km. Odovzdanie prebehlo bez problémov, dokonca ho po nás ani neskontrolovali, vraj ho pozrú neskôr. Pre tých čo nevedia: zaplatili sme cenu za požičanie (1000,-€/14 dní) a zatiaľ nám požičovňa na účte zablokovala depozit 500,-$. Keď auto skontrolujú a nebude poškodené, depozit nám odblokujú – vrátia.
Autopožičovňa je takmer v centre mesta. My sme sa rozdelili, Martin s Ivanou išli po svojom a my tiež. Máme určený čas, kedy sa máme stretnúť tu v centre s Ferim, tak sa tam potom zasa dáme všetci dohromady. Sme na hlavnej ulici pešej zóny, už sme tu boli predtým, len teraz máme veľa času, tak popozeráme obchody a hlavne si dáme kávičku. V historickej nákupnej pasáži s názvom Regent Arcade je množstvo obchodíkov a kaviarní. V jednej sme si našli miesto na náš obľúbený pôžitok z kávy. Budova je veľmi pekná a vidno, že jej interiér pochádza z rúk architektov rokov 1880-1900. Prešla dvomi zničujúcimi požiarmi, no jej znovuvybudovanie sa podarilo.
Len tak si sedíme na drevených lavičkách pešej zóny a pozorujeme obyvateľstvo. Znova obdivujem vkus ázijských obyvateľov a štýl, akým sa obliekajú mladí ľudia tejto etnickej skupiny. Ešte nám ostáva nejaký čas na stretnutie so zvyškom osadenstva zájazdu. To stretnutie máme na rohu ulíc King Wiliam ST. a North Terrace, pri Austrálskom parlamente. Sme tu načas, už len čakáme nášho sprievodcu. Feri hlási: mám prekvapenie, mením pôvodný plán, najskôr ideme inde na pivo než som plánoval, tam pôjdeme až potom. Zobral nás na ôsme poschodie výškovej budovy hneď na rohu ulíc a tam na otvorenú terasu baru. Je tu krásny výhľad na dve strany mesta. Nie, nie na celé mesto, nie je to vyhliadková veža, taká vraj v Adelaide ani nie je. No aj tu je poriadny výhľad a mňa osobne týmto nápadom veľmi potešil. Príjemné sedenie pri citrónovom pivku je akousi symbolickou rozlúčkou s mestom, s dovolenkou, s Austráliou a s januárovým letom dohromady. Nezabudnuteľný pocit si tu posedieť a pozerať z výšky do ulíc toho príjemného mesta.
Pokračujeme v staničnom bufete pri pive. Znie to
smiešne a divne. Lenže... lenže toto je miesto vo veľkej historickej
budove železničnej stanice z roku 1856. Je centrálnou konečnou stanicou
metra Adelaide a má deväť podzemných nástupíšť. Do roku 1984 bola táto
stanica aj konečnou pre štátne a medzištátne vlaky. Tie sú teraz
presmerované juhozápadne na druhú železničnú stanicu. Staničná reštaurácia
vyzerá ako historický bar s reštauračnou časťou, všade veľa dreva
a na zemi šachovnicová dlažba. Interiér je príjemný, na strope biele
industriálne trubky klimatizačného zariadenia, visiace jednoduché guľaté lampy pod
ktorými kraľuje bar s výčapom. Toto miesto má skutočne veľmi ďaleko od
staničných bufetov. Využili sme každodennú akciu - od 16-tej do 18-tej pivo za 6,-$, normálne je za 12,-$.
Naspäť už ideme zasa metrom. Auto už nemáme a metro je
jednoduchý a priamy spôsob ako sa dostať domov. Zo zastávky metra to potom
je už približne len nejakých 700-800 metrov.
Dnes končíme deň zasa kockami. No dnes to je aj so smotanovou tortou, rozlúčkovou. Hodnotíme dovolenku. Spomíname komu sa čo páčilo a čo zasa nie. Tie kocky nám budú chýbať. Bola sranda každý večer. Tak sme sa v hre zdokonalili, vieme kedy ostať pri tom, čo sme hodili, a kedy ešte risknúť posledný hod. No niekedy je lepšie držať sa hesla: lepší kakadu v hrsti, ako lorika na broskyni (moja austrálska verzia). Ale ešte aj dnes nám pán domáci rozpráva zaujímavosti zo života v Austrálii. Napríklad, že tu majú zamestnanci nárok na 12 dní plateného voľna pri maródke. Ak vyčerpajú, potom už len dovolenka, neplatené voľno, alebo ak má poistenie, tak mu to uhradí poisťovňa (tú PN-ku). Ak to nevyužije, tých 12 dní sa mu prenáša do ďalšieho roka.
Ľudia sú tu neni diskriminovaní. V banke si aj 80-ročný
môže zobrať 30-ročnú hypotéku. Záleží aké bude ručenie.
A dnes sme znova skonštatovali, že revízor vo vlaku je
príjemný a ochotný, poradí keď treba a pomôže.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára