Palubný denník cestovateľa (3.) - Francúzsko

 Časť tretia: Normandia.

Očarujúcim Francúzskom sme sa presunuli na severné pláže Normandie. Cieľom boli históriou poznačené pláže vylodenia vojsk koncom druhej svetovej vojny. Pre upresnenie sme si vybrali miesto vylodenia Američanov – Omaha Beach. Keďže okruh Le Mans je pod mestom, v meste Arnage, tak cestou sme po obchvatoch mesta obchádzali samotné slávne Le Mans. Zase sa potvrdzuje, že Francúzi asi nevedia odbočovať doľava, pretože všade, ale skutočne všade sú kruhové objazdy. Naši cestní architekti by sem mali prísť na školenie a konečne spraviť jeden medzi Leopoldovom a Hlohovcom. Trasu vedieme mimo diaľnic a platených úsekov, ale aj tieto cesty „nižšej triedy“ sú neskutočné. Sú priame, rovné, prehľadné a zákruty sú len keď potrebujete prejsť cez hory, kopce a teda menšie serpentíny. Inak idete rovno, že máte chuť podoprieť volant vidlami. Lenže tie nemáme a tak si spoza predného okna vychutnávame čarovné mestečká a dedinky. Neuveriteľné staré kamenné domy v ktorých sa stále býva. Francúzi nebúrajú staré domy, ale ich renovujú, dajú im pridanú hodnotu, vdýchnu dušu a oživia minulosť. Úžasné drevené bránky nesiahajú vyše človeka a množstvo dvorov je bez betónových plotov. Pozemok oddeľujú len kvety, záhony a živé ploty. Tu nevadí keď susedovi vidíte do dvora, tu sa môžete pokochať peknou upravenou záhradou a je sa na čo dívať. Architektúra stavieb vás prenesie do večného času dovoleniek a romantických filmov. Ak budete cestovať Francúzskom a bude vo vašich možnostiach, tak choďte mimo diaľnic. Ja viem, Francia je drahšia, ale správny Slovák si tú svoju pašteku, vifonku a špagety zoberie z domu. A zase kávička pred štýlovou kaviarňou nemusí vyjsť zas tak draho. My si túto cestu ešte niekedy zopakujeme len s inou posádkou a iným autom. Potom zastavíme všade kde bude niečo pekné a budeme veľa fotiť.

O pol štvrtej sme už prišli do kempu na Omaha Beach, na kopci nad pieskovou plážou. Kým vládzeme (a chce sa nám) rozkladáme stan a zútulníme si naše parkovacie miesto. Dolu je práve odliv a tak za kúpaním treba pomerne ďaleko od brehu. Oceán je studený a ani to, že sme v Lamanšskom prielive tú vodu pocitovo nezohreje. Miško sa okúpal, veď ide o zážitok ale mne stačilo do pol lýtiek. Uspokojím sa so soľou za nechtami na nohách, nemám potrebu moje telo ponárať do tej možno 18 stupňovej vody. Ale ako Miško povedal: tá voda v oceáne je ako pálenka. Najprv ťa strasie, ale potom sa ti to zaľúbi. Nebyť silného vetra, bolo by toto ideálne počasie, ani tá teplota nevadí, hlavne že neprší.

Po večeri sme si dali malú prechádzku po útese, hore, na západ od kempu. Slniečko sa už približovalo k hladine mora a zistenie, že miesto, ktoré sme chceli vidieť je 7 kilometrov vzdialené nám na nálade nepridalo. Otočili sme sa naspäť a za veselého spevu účastníkov zájazdu sme kráčali do kempu. Sme ďaleko na západ od domu, len kúsok od zlomu časového pásma. Je asi 11 hodín a keď si líham do spacáku, vonku je svetlo ako doma keď sa poobede o tretej poriadne zamračí. 

Druhý deň sa naše spojenecké vojská rozdelili. Chalani išli autom hľadať bunkre na čele so supermarketom a my s Dankom sme sa vybrali pešo na vojenský cintorín popri pláži. Je to 6 kilometrov, riadna prechádzka, ale pri pláži vedie cesta a chodník, a hlavne veľa krásnych domov. Je čo fotiť a obdivovať. Už je príliv a tak v porovnaní s predošlým dňom je voda až po cestu. Pri oceľovom pamätníku umiestnenom do mora si robíme prestávku a samozrejme čas na kávu. Cesta k cintorínu od pláže je obtiažna, lebo nevieme kadiaľ sa ide hore na kopec. Ale teraz už vám viem povedať, že choďte stále po pláži a tam kde je viac ľudí, parkovisko a výhľad na kopec hľadajte pomník. Hore pri ňom je skvelý výhľad a smerovky k cintorínu. A ten je už len kúsok nad vami. Miesto s takmer 9400 hrobmi amerických vojakov je esteticky starostlivo upravené a vstup je voľný. Môžete sa prechádzať koľko vás to bude baviť a nikto vás nevyženie. Na udržiavanom zelenom trávniku svietia biele mramorové kríže a 151 židovských Dávidových hviezd. Udržiavaný zelený trávnatý koberec cintorína je na útese nad časťou pláže s názvom Omaha Beach, kde sa vylodila väčšina tu pochovaných amerických vojakov. Súčasťou cintorína je polkruhový pamätník s obrazmi – mapami vylodenia a veľká socha z bronzu. Toto miesto je zaujímavé a krásne aj pre tých čo sa nezaujímajú o históriu vojny, či vylodenie armád tu v Normandii. Cintorín je zážitkom tak historickým, pamätným, dovolenkovým, ako aj fotogenickým. A tým, čo vedia o čom bolo toto vylodenie, pri predstave koľko mladých chlapcov tu išlo na istú smrť naskočia zimomriavky.

No poďme trošku pozitívnejšie. Naspäť pešo už more zasa poskytlo iné pohľady. Znova tu je odliv a my máme možnosť vidieť širokú odhalenú pláž. Prechádza sa tu množstvo ľudí a my zasa neodoláme maličkému občerstveniu a mini waflom s kávou. Cestou si natrhám suché kvety a pozbierame pár kamienkov z pláže. Sú už takmer štyri hodiny a nám sa ešte nechce ísť do kempu. Využili sme odliv a ideme na druhú stranu od nášho kempu. Tu už nie je otvorená pláž, sú tu skalné útesy a pod nimi veľké kamene porastené prílivovým zeleným machom. Je to mierne závetrie, tie útesy nárazy vetra trocha zastavujú, tak dvíham opatrne drona, aby som aspoň pár fotiek spravila. Je zaujímavé sledovať, ako ďaleko je teraz voda, ale keď začne príliv, tak pomerne rýchlo sa približuje.

Chalani absolvovali tiež výlet. Síce nie ako my (18,5 km v nohách), ale tiež si pozreli cintorín a aj nejaké múzeá. Tých je tu v mestečkách popri pobreží dosť. Veď po celej pláži boli po vojne zvyšky vojenskej techniky, zbraní, bunkre a o pozostatkoch vojakov už nehovorím.  No večer pri grile bolo o čom hovoriť.