Časť štvrtá: Cesta domov
Ráno po raňajkách odchádzame a ideme po pobreží aby sme
videli ešte časť Normandie. Zastavili sme v oblasti kde sú hneď štyri
bunkre vedľa seba (ak nie viac) a pokračujeme Francúzkami uličkami. Som
veliteľ trasy, teda navigátor, sedím vpredu a obdivujem tie staré kamenné
domčeky. Srdce plesá z domov a hortenzií okolo nich. Ešte stojíme pri
najväčšom bunkri na okolí – v Ouistreham, Le Grand bunker musee. Táto masa
betónu vo veľkosti niekoľkoposchodového obytného domu je v útrobách bunker
s úzkymi miestnosťami a schodišťom. 17 metrov vysoká zrekonštruovaná
stavba v sebe ukrýva ukážku ako to kedysi v tomto obrannom bunkri
vyzeralo. Atmosféru dopĺňajú a zdokonaľuje nielen technika, ale aj
figuríny vojakov a množstvo dobových doplnkov a novín. Je tu všetko.
Od strojovne, ošetrovne, cez veliteľov štáb, miestnosť spojárov, pozorovateľne,
a až na samom vrchu ostreľovacia rozhľadňa. Toto miesto stojí za návštevu.
Pokračujeme na juh, okruhom okolo mesta Caen, Lisieux, smer
Paríž. Na okraji Lisieux vidím krásnu katedrálu, zapisujem si to. Hľadanie
miesta na obed bolo úspešné, našli sme parkovisko pri múzeu veteránov.
A väčšina z nich je na predaj. Majiteľ týchto priestorov má
zaujímavého koníčka, a verte tomu, že by som si vybrala niečo. Pokračujeme
krajinou kvetov a kruhových objazdov, krajinou hortenzií a cestných
retardérov. Historických budov a živých plotov. Táto slnečná krajina
obilia a kravských pastvín je úžasná. Je vidieť, že Francúzi si vážia
svoju krajinu, svoju zem, úrodnú pôdu a architektonické dedičstvo svojich
predkov. Asi by sme potrebovali ich vládu, ich hrdosť. Túto zem si chcem ešte
niekedy pozrieť. Áno, viem to, naplánujem to. Veď je tu na čo pozerať, napríklad
len tak voľne pohodené kravy na lúke. Romantika.
Cestou sme vyzdvihli (Martinovu) Ivanku pri letisku
v Beauvais a pokračujeme na nocľah na ubytovňu F1. Druhý deň cesty už
je veselší. Síce som z Terezky prestúpila do Paprikášu, ale zmena je život
a tu je sedačka aspoň pohodlnejšia. A Miško je tiež dobrý šofér.
Mesto Reims je cestou a mapy ukazujú, že je tu veľká katedrála. Síce nie
na prvý raz, ale predsa sa nám podarilo nájsť parkovisko. Buď bolo podzemné,
alebo len do výšky dva metre. Naša Terezka je pekná vysoká štíhla dáma
a tu by sa asi nevošla. No dá sa aj na ulici parkovať, len niekoľko ulíc
od katedrály Notre-dame. Katedrála z 13.storočia zažila korunovácie
mnohých francúzskych kráľov a je skutočne krásna. Užila si svoje, aj veľký
požiar, no jej krásne vitrážové okná z farebného skla aj naďalej púšťajú
dovnútra farebné svetlo. Budova funguje aj pre návštevníkov aj pre veriacich.
My si neďaleko sadneme a dáme si kávičku. S výhľadom na Notre-dame
samozrejme. Chlapci si zatiaľ kúpia originál Francúzke šampanské, veď čo je
originálnejší suvenír pre chlapa ako víno z tejto oblasti. Z tohto mesta je ťažké sa vymotať, lebo
Reims je historické mesto s veľkou modrou zónou, kam nesmú staré autá,
lebo mesto myslí na ekológiu.
Veliteľovi zájazdu sa pozdáva, keby naša trasa išla cez
Belgicko a Luxembursko, tak píšem spolužiakovi, že v Luxembursku mu
cestou hodím kameň do okna. On si stretnutie nedá ujsť a že sa určite
musíme vidieť, veď býva na ceste k diaľnici do Nemecka. No a motyka
vystrelila, náhoda sa udiala a my sme jediný voľný kemp na trase našli
priamo v jeho meste. Len pár minút pešo od jeho domu. Takže jeho prianie
sa splnilo a on nám v kempe spolu s manželkou porozprával všetky
pikošky o živote v Luxembursku. Tak konečne po 15-tich rokoch viem
ako sa tam dostal. Asi najzaujímavejší a najdôležitejší postreh pre
turistov je, že je to drahá krajina. Ale benzín a alkohol sa tam oplatí
kupovať viac ako v Nemecku či na okolí. Je na to nižšia daň. Dá sa
povedať, že tu sme mali jedno veľké šťastie, lebo ako Marcel povedal, asi 1,5-2
hodiny predtým ako sme prišli sa tu prehnala veterná smršť, víchrica čo lámala
stromy. V čase nášho príchodu je už kľud.
Ráno sušíme stany, večer tak mierne popršalo. Chalani zatiaľ
skočili do obchodu pre nejaký ďalší chlapský suvenír, ale potom už pokračujeme
do 200 km vzdialeného Speyeru, kde je technické múzeum. V tomto rozľahlom
múzeu sme strávili asi 3,5 hodiny a stálo to za to. Od áut, vlakov, lodí,
lietadiel cez kolotoče, ponorku, až po družicu a raketoplán. Prídu si na
svoje dospelý aj deti.
Po pol šiestej sme už v kempe pri Heilbrone, ktorý niektorí z nás nazvali hrozným, ale my cestovatelia vieme, že kemp je
veľmi slušný. Možno nižšia trieda, menej hviezdičiek, ale čistý, pekný,
prehľadný.
Predposledný deň našej výpravy bol menej šťastný. Vyšli sme
na diaľnicu s tým, že po 40-50 kilometrov musíme dolu a natankovať.
Veľa čerpačiek cestou nebolo a posledné kilometre pred pumpou už boli
trápením. Terezka kašľala, skákala a motor pracoval podozrivo. No na
čerpačku došla. Natankovali sme a pre istotu ostávame na cestách mimo
diaľnic. Dobre robíme. Po niekoľkých kilometroch to vzdáva aj Paprikáš.
Normálne na drzovku zhasol motor. Našťastie v dedine na námestíčku, tak
Miško prehovára do duše tomuto červenému stvoreniu v tieni pod veľkým
stromom. Porucha je neuveriteľná a oprava rýchla. V rozdeľovači sa
doslova unavila a v teple roztopila maličká plastová podložka –
tesnenie. Šup-šup a šikovný chalanisko to má za chvíľku vymenené.
Z náhradného repasovaného rozdeľovača si to požičal a ideme ďalej.
Pokračujeme po „okreskách“ mimo diaľnic a po piatich hodinách prekračujeme
české hranice. V Plzni nás už čaká ďalší „servisák“ a tak po našom
príchode o 19-tej sa púšťa hneď riešiť Terezkin problém. Tento Martinov
kamarát aj s otcom Terezku vyliečia aj bez Martinovej pomoci. Lebo my si
už užívame pohostinnosť domácich a ich malého záhradného chvíľkového
kempu. Túto noc budeme spať slušnejšie. Stany sme zamenili za ďalšiu 1203-ku
a poľský Newiadow.
Posledný deň expedície začíname štartom o deviatej
a potom už z Plzne na Budějovice, Viedeň až do Bratislavy. Tu sa naša
cesta končí. Posledná foto na rozlúčku a koniec. Ostali zážitky, fotky
a videá. A kopec spomienok. Vitajte doma na Slovensku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára