Palubný denník Trans Carpathia Rally (2.) Balkán.

 Deň 2. – NEDEĽA

O pol ôsmej po rýchlych raňajkách sa vraciame kilometer k bodu E2 – na krásny výhľad na meandre rieky tečúcej kaňonom. Nikdy som nevedela čo je meandre, sú to zákruty na rieke, už to viem a teraz aj vy.

O ôsmej sa už dostávame k bodu E3 a ďalšej raritke – odstrelenému mostu nad riekou, ktorý je len provizórne (zatiaľ pevne) spojený, aby sa dal používať. Cestou je Vodopád a tu vynechávame prvé body z odporúčaných. Máme pred sebou dlhú cestu a treba šetriť časom. Cez bod E8 – horský prechod skutočne nádherných hôr a serpentínami klesáme. Je pol jedenástej a počasie je krásne. Cesta až tak veľmi nie, pretože niekde medzi bodmi 1 a 2, na ceste je to také... no šotolina je luxus. Pre predstavu – lesná cesta pre lesné traktory a stroje. Niekde tu, južnejšie od vysokého horského masívu, pri prameni s vodou, na rázcestí si robíme obed. Na vrchole cesty máme krásnu výhliadku do doliny a potom už pokračujeme, klesáme dolu. Tu je asi o 10% kvalitnejšia lesná cesta, no to neznamená, že rovná, široká a už vôbec nie bezpečná. To potvrdzujú aj policajti, ktorí nás pred chvíľou obehli a už tu stoja a navijakom niečo vyťahujú z hlbokej lesnej priepasti, na konci ktorej je (možno) rieka. Je to tak strašidelná hĺbka (či skôr výška na ktorej sme my?), že keď vidíme a predpokladáme, že sa tam asi skotúľala štvorkolka, tak len dúfame, že šofér stihol vyskočiť. Chlapci pri ceste si medzi sebou niečo vysvetľujú, ale všetko nasvedčuje, že jedna skončila poriadne hlboko. My ideme tak pomaly, že tachometer svoju ručičku ani neunúva zdvihnúť. Tu, v tejto lesno-horskej adrenalínovej úzkej ceste stretávame off roadový karavan s vysokým podvozkom. Terénne sú na tom lepšie než my, ale je veľmi široký a vysoký. Obehlo nás policajné auto čo bolo vyššie pri tej záchrannej akcii a o chvíľu ho už obiehame my. Stojí vedľa cesty, asi hľadal signál. Ktovie ako to tam všetko dopadlo.

Bod 3 je výhľad na bod 4 a ním je jazero. Krásne menšie jazero v nadmorskej výške (predpokladám) 1700-1800 m.n.m. Okolo neho drevenice vytvárajúce niečo ako skanzen. Platí sa vstup a keďže naša trasa nepokračuje tadiaľto, tak sa otáčame a ideme naspäť. Po rovnako hroznej ceste, aj napriek odbočke sa cesta nemení. Stretávame množstvo áut, rôznych, malých, veľkých, obyčajných. Nechápem. Kam sa všetci trepú? Na to jazero? Po takejto ceste? Turistická oblasť, chápem, ale po tomto čo sa cestou nazvať nedá? Kašlala by som na to ak nemám teréňak.

O pol tretej konečne asfalt. Prichádzame po ňom do mestečka, kde je spadnutý most ako pamiatka na 2.svetovú vojnu. Je to zničená úzkorozchodná železnička, po ktorej sa počas vojny prepravovali zranení a chorí. Tu a v okolí sa odohrala bitka pri Neretve, keď vojaci chránili centrálnu nemocnicu v jej blízkosti. Most bol nedávno s citom zrekonštruovaný a na brehu nad ním je múzeum – pamätník na tento boj.

Vraciame sa naspäť  a hľadáme miesto kde by sme sa v Jazere okúpali. Zhora je voda krásna, tyrkysová, až pohľadnicová. Dolu už taká nie je, no je pomerne príjemnej teploty, tak sme si aspoň zaplatili vstup v kempe kde sme sa mohli aj osprchovať, aj použiť záchody.

Slnko už klesá a my si zadávame do mobilu bod nášho nocľahu – bod 17. To, že to bola chyba zisťujeme až cestou. Keby sme išli postupne a nepreskočili body, asi by to bolo lepšie, pretože tu je cesta taká, že sa nedá popísať. Čistá katastrofa. Toto nie je cesta, toto je zbierka kameňov uložených za sebou striedajúcich sa s jamami. Je to zázrak, že to google pozná, keby to nepoznal, nešli by sme tadiaľ. Stretli sme asi tri autá ktoré sa otočili, že tam nejdu. My sme to skúsili, prvý úsek sa Martin prehrabal hore, my nie. Cúvaním, šmýkaním sme prešli k rozbočke a dali sme sa na zdanlivo zlú cestu, no videli sme tadiaľ ísť autá. Prešli sme. Hurá. No netušili sme, čo nás čaká. Toto bol najhorší úsek celého týždňa (teraz to môžem potvrdiť). Brzdím nohami, ušami. Rukami sa kŕčovito držím dverí a vyvažujem auto. V duchu sa modlím a prosím, aby sme to nejako dali.  Predstavte si cestu medzi lúkami, tie lúky sú svahy v kopcoch, medzi nimi ujazdená, vodou vymletá cesta, asi meter hlboká a niekto to zasypal kamienkami, kameňmi, balvanmi a skalami z Čachtického kameňolomu. Voda a dažde to občas vymyjú prúdom vody, občas nejaké SUV to kolesami preryje a vyryje. A tadiaľ sme išli.  Hore kopcom, dole kopcom, ani dolu to auto samé nechce ísť. Ale dali sme to. Skoro nasrané v gaťoch, ale dali.  Cesta začala o 20.10 a do cieľa, miesta nocľahu sme prišli o 22.00, bolo to cca 15 km. Bohužiaľ, fotky nemám, nervy boli až príliš na špagátiku, takže fotiť ma ani nenapadlo. Teraz to už vidím inak.

Na lúke je tu už veľa „našich“. Sme ako na Makarskej riviére, také zoskupenie sme nečakali. Prišiel aj Juraj, zaparkoval vedľa nás a dozvedáme sa, že sme si zvolili tú horšiu variantu cesty, mali sme prísť z opačnej strany. Mali sme predsa prísť od severu, kde sme vynechali body olympijského mesta. Podľa navigácie to bola zdanlivo obkluka, ale s lepšou cestou.

Sú tu aj poliaci. Majú karbo brúsku, už opravujú odtrhnutý výfuk. My môžeme bohu ďakovať, že sme sem prišli v poriadku. Síce rýchlosťou cúvajúcej korytnačky, ale v poriadku. Dnes budeme prvý krát spať v našom novom stane. Stavanie som zvládla, bude to dobré.

 

Palubný denník Trans Carpathia Rally (1.) Balkán.

 Čo to vlastne Trans Carpathia Rally je? Pre tých, čo sa tým nezaoberali, je stručný popis: cestovateľský zážitok naplánovaný mladým párom, ktorý miluje prírodu, hory a šotolinu. Rally ponúka všetko okrem pohodlia, čistoty cestovania, asfaltových ciest prvej triedy a pravidelnej dennej sprchy. Je to dokonale zorganizovaná trasa na otestovanie vášho auta, vašej technickej prípravy, vašich nervov, trpezlivosti a spolupráce navigátora so šoférom. Práve preto na takéto akcie chodia dobrodruhovia, adrenalínoví cestovatelia a „salamisti“. Každý sem ide trocha inak naladený. Ale dalo by sa to rozdeliť (tak zaokrúhlene) do dvoch skupín: Jedna skupina chce vidieť krásnu prírodu, ktorú videli na fotkách, na ktorú sa bežným autom nedostanete, kde vidíte ozaj prírodné poklady a panenské cestičky, domčeky a chalúpky, jazierka a vodopády. Druhá skupina ide s tým, že sa vybúria na upravených autách na štrkových a kamenistých cestách, zozbierajú všetky body a navštívia všetky body za každú cenu, aj pri šoférovaní do neskorej noci a pri maximálnej rýchlosti. Ale obidve skupiny majú niečo spoločné. Chcú zážitok, srandu, adrenalín a množstvo krásnych fotiek. Lebo na takejto akcii aj s najhorším mobilom urobíte krásne fotky. Vďaka prírode, ranným budíčkom na planinách a krásnym vysokohorským výhľadom. A vo výsledku každý je rád, že cesta je už hotová, naplánovaná a teda vie, že prejazdná. A to je niekedy naozaj dôležité, aj keď na prvý pohľad neuveriteľné.

Deň 1. SOBOTA.

Prvý deň je tentoraz trocha dlhý, náročný, vyčerpávajúci a teplý. Oficiálny štart je tu, pár kilometrov z domu, na Duchonke. Včera večer sa začalo zhromažďovanie posádok v kempe, pretože účastníci sú tu ozaj zo všetkých končín. To nemyslím len Slovensko. S Poliakmi sa vrece roztrhlo (bývajú to veľmi zábavní členovia), sú tu Maďari, Česi, Litovci, Rakúske špz sme tuším tiež videli a to ich ešte príde kopa.

Takže štart a smer juh. Mám pred sebou itinerár, ktorý je absolútne dokonalý. Množstvo GPS bodov (vyše 200), popisky a komenty k príslušným bodom, atrakciám, zaujímavostiam, vychytávkam. Jurajovi trvalo dosť dlho kým nám ho poslal, a teraz, keď ho mám pred sebou, lepšie povedané keď som si ho začala nahadzovať do mapy, tak som pochopila prečo. Je to obrovské množstvo roboty, hľadania, zapisovania, označovania, fotografovania, zaznačovania GPS súradníc... a potom to všetko dať „na papier“ A to som ešte nespomenula rozdelenie do kategórií, do obtiažnosti, upozorňovanie na množstvo nedostatkov na trase pre autá bez 4x4 alebo s nízkym podvozkom. No nechceli by ste to robiť. A Juraj s Emily tie body všetky prešiel, fyzicky tie cesty našiel a vyskúšal. Neposiela nás do neznáma.

Je 8.15 hod. a naše auto prešlo štartovacou rampou. Máme nabalené všetko. Nielen stan, spacáky a karimatky, ale bedničky s jedlom, vodu, lieky, najnutnejšiu drogériu a na Jurajove odporúčanie aj magnézium a jonťáky. To je len malá smietka z toho, čo nám odporúčal. Malá, ale ako sa ukáže neskôr, tak veľmi dôležitý detail na takejto ceste. Jurajove odporúčania sú ako keď vás babka vyprevádza do školy. Pousmejete sa, ale potom zistíte, že vlastne mala pravdu a že to odporúčanie je dobré.

V Hlohovci sme dotankovali, cesta ide rýchlo, keďže sme pre ušetrenie času kúpili diaľničnú známku aj našu, aj Maďarskú. Na poludnie malá prestávka a o pol druhej už prekračujeme hranice z Maďarska do Slovinska. To berieme len malým rožtekom tohto štátu a o druhej už vchádzame do Chorvátska. Vo Varaždine jedna povzbudzujúca káva a už len smer Bosna. Tohtoročná rally tak jemne nadväzuje na tú minuloročnú, ktorej sme sa síce nezúčastnili, no veľa účastníkov áno. To znamená, že štart je niekde približne v miestach, kde tá minuloročná trasa prebiehala, resp. možno aj končila. A my sa musíme dostať tam, kde sú určené GPS body, alebo aspoň čo najbližšie k nim. Tam už začína riadna rally, zbieranie bodov a hľadanie GPS súradníc, fotenie objektov a prírodných zázrakov.

Dnes je teda väčšia časť trasy taká turistická, teda asfalt, diaľnice, mestá a o osemnástej vstup do Bosny, kde na hraniciach stojíme vyše hodiny. Bosna a Hercegovina nie je členom EU, napriek tomu, že o to požiadali ešte v roku 2016. Takže si odčakáme radu, zisťujeme, že data na internet touto čiarou skončili, resp. teda ešte mám nejaké darované data voľné, ale už treba kontrolovať svoju rozšafnosť. Danko si priplatil, a ja môj mobil mám v pláne používať skôr ako navigáciu a fotoaparát. Na Jurajove odporúčanie som si všetky oblasti s GPS bodmi stiahla ako offline mapy, čo sa mi v budúcich dňoch potvrdí ako super vec. Vlastne ani nie v budúcich dňoch, ale už teraz, po prekročení Bosnianskej čiary. Vypínam data, na neurčitú dobu končím so sociálnymi sieťami. V pondelok máme v pláne kúpiť v Kosove ich kartu s datami. Za touto hraničnou čiarou, na ktorej sme stáli vyše hodiny za pomerne horúceho letného podvečera pokračujeme diaľnicou, na ktorej sa platí v mítniciach. Od rána sme preši 700 kilometrov a moje nadšenie začína klesať rovnako ako zapadajúce slnko. Neviem, či je to vonkajšou teplotou 32°C, alebo tým čakaním na hraniciach (väčšinou na slnku), no naše auto je ako rozpálený hrniec na šporáku. Je v ňom jedna slepačia a jedna bravčová polievka. Alebo teľacie a husacie stehno v jednom vývare. Áno, sme v aute bez klímy, a celý týždeň budeme. Ale nie sme na tejto akcii sami. Toto nie je akcia o luxuse, pohodlí a zubných kefkách. Toto je o jednoduchosti a dobrodružstve.

Bosna sa preslávila nielen štartom prvej svetovej vojny, ale aj vojnou v rokoch1992-1995 po tom, ako sa chcela odtrhnúť od Juhoslávie a spolu s ostatnými krajinami (medzi sebou) bojovala o nezávislosť. Väčšina účastníkov dnešnej rally si Juhosláviu ani nepamätá a nie ešte aby ju zažili, veď dovolenka sem bola už pred rokom 1989 problematická. Ale všetci asi vedia o horúcej krvi týchto Juhoslovanských národov. V súčasnosti je Bosna a Hercegovina plná holých a neomietnutých domov. Na niektorých miestach ešte stopy po vojne nájdete, no na našej trase sú to skôr smutne opustené tehlové stavby, alebo obývané, s muškátmi v oknách, no smutne nedokončené. Pri pohľade na väčšinu z nich premýšľate, či sú tí ľudia tak chudobní, tak nenároční, alebo tak lajdaví. Alebo mladí odišli za prácou do veľkých miest a hlavne do zahraničia, tak rodičia tu už len dožívajú, kam by išli, im to stačí takto.

Blížime sa k Banja Luke, tu je to už iná úroveň. Netvrdím že luxus, ale poznať, že sme vo veľkom meste. Je to druhé najväčšie mesto v tomto štáte a mieša sa v ňom história s modernizmom a absurdnosťou. Slnko čoskoro zmizne z obzoru a za Banjou ešte popozeráme pár odporúčaných bodov z itineráru. Skaly nad asfaltovou cestou sme vymenili za starý mlyn s riečkou a vodopádom a cestu po vrchu hôr, ktorou kontrolujeme klesajúce slnko a začíname hľadať nocľah. Niekde za bodom E2 je pri ceste penzión a v ňom majú voľné izby. No ani sa nečudujem. S plesňou na stene  si starosti nerobia, no po 760 km je nám vzácne aj to. Je tu sprcha, je tu záchod. Namiesto tej ich konvertibilnej meny platíme eurami a bod E2 si pozrieme ráno, dnes by sme nič nevideli. Dobrú noc.