Palubný denník Trans Carpathia Rally (3.) Balkán

 Deň 3. – PONDELOK

Vstávame po studenej noci. Danko ma večer odhováral od teplých ponožiek, veď mám spacák, ale bolo to hrozné. Jediná nevýhoda nášho spania je, že všetky veci sme museli dať dopredu do auta aby sme mohli vo vlečke spať. Nechcela som v noci hrkotať s dverami auta a hľadať ponožky, tak som sa trápila a mrzla v spacáku. Vyrážame o 7.55 a odchádzame smerom ako všetci tu, našťastie opačným ako sme prišli. Po niekoľkých kilometroch sa dostávame na asfalt. Pokračujeme krásnymi výhľadmi, pri odbočke na dedinku, ktorú tú sám pánbožko asi zabudol, tu na hranici s koncom sveta zanechávame našu nálepku.

Prechádzame okolo rímskeho pohrebiska, a od bodu 22 je zasa šotolina a kamene. Pokračujeme ňou na starý železný most. Je to jeden z mnohých z mostov, ktoré boli postavené na pôvodnom, vojnou zrútenom moste. Jeden z tých, ktorým by sa mohol dať prívlastok romantický, keby nemali za sebou pohnutú a smutnú minulosť. Železný hrdzavý most s drevenou pojazdnou plochou je zaujímavý a veľmi fotogenický. Pod ním vidieť zvyšky pôvodného spadnutého betónového prepojenia dvoch svahov. Asi všetkým nám Emily spravila fotky. Sú krásne. Bojovú úlohu z itinerára sme si splnili, fotky máme tiež, pokračujeme.

 Boli sme upozornení, že cesta je šotolinová a tak sa nečudujeme, že „cesta duchov“ je horšie prejazdná, veď duchovia necestujú, oni lietajú, tak asfalt nepotrebujú. No cesta za odbočkou je už hotová katastrofa. Splnili sme body 24 a 25 a touto off-roadovou cestou pokračujeme k bodu 27, ktorým je malé ruské mestečko s maľbou na stene pri ceste. Fotím, zatiaľ čo Danko objednáva v časom zabudnutej kaviarni všetkým kávu. Malé mestečko má možno zaujímavý potenciál, no v tejto horúčave sa po jeho centre pohybuje len pár odolných jedincov a priebežne aj šialenci z našej rally. V kaviarni, ktorá sa zasekla v 90-tich rokoch je pár zákazníkov, no predpokladám, že dnes budú mať tržbu o niečo vyššiu, vďaka návštevníkom zo Slovenska, Čiech, Poľska a ďalším na onálepkovaných autách.

 Zasa sa dostávame do nadmorských výšok 1500-1700 metrov nad morom a o pol druhej sa okrem spojovacích vysielačiek našich dvoch posádok začínajú ozývať aj naše bruchá. Trasa vedie cez bývalé osady a dedinky, v ktorých sú ešte miesta, kam neodporúčajú vstúpiť, ceduľky hlásia zamínované lúky a dvory okolo zrúcaných domov. Prejazdný bod 33 je nad jazierkom na parkovisku, z ktorého je príliš vysoko k vode, tak kúpací zámer rušíme. Sme radi, že aspoň tých pár stromov nám poskytne úkryt na rýchly obed. My sme z tých pomalých jazdcov, vychutnávame si „panoramata“ a tak nie všetko, čo sa dá na tejto trase vidieť a vyskúšať si môžeme dovoliť. Nevadí, bude o to väčší dôvod sa sem vrátiť a popozerať si tie dedinky na konci sveta, jazerá a vodopády, mosty a znova aj vrcholky hôr. Je tu nádherne, pretože oproti obyčajným turistom sa na tie hory pozeráme častokrát z ich výškových bodov. Pohľad zhora je častokrát ako pohľad z lanovky, za každou zákrutou sa ukáže nový ohromujúci pohľad. Pri predstave, že nedávno sme boli dolu v doline a teraz po pár hodinách sme na úrovni vrchov je mrazivý napriek tomu, že vonku je okolo 35 stupňov.

Zasýtený pokračujeme k zbieraniu ďalších bodov na tejto ťažkej trase. Cesta je fakt zlá, niekedy ešte viac ako zlá, ale TY PANORAMATA! Pre toto sa oplatí žiť, nepchať peniaze do ponožky a užívať si cestovanie. Toto vám nikto nevezme. Tá nádhera sa nedá popísať, ak aj občas áno, tak veľmi ťažko, lebo keď to aj ide, tak to po sebe nemôžem prečítať. (Denník píšem priebežne) Kvalita cesty to nedovoľuje. Je tu odbočka k bodu 38, to je cesta vedúca skratkou. A my máme radi skratky! Hlavne ak
trvajú dlhšie než tie neskratky. 15.00 sme odbočili a 15.40 skratka skončila a sme na asfalte. Línia našej jazdy pokračuje roklinou, kaňonom, údolím medzi vysokými skalami na vrcholkoch ktorých rastú mohutné borovice. Stoja ako vojaci brániaci Bosniansku krajinu a z výšky striehnu na nepriateľa. Pozorujú všetkých prechádzajúcich v hlbine skalnatej tiesňavy. A my ich zospodu obdivujeme, fotíme a kocháme sa ich krásou a umiestnením. Teda hlavne ja.

V jednom z mestečiek, ktoré sa ako vajce vajcu podobajú tankujeme do plna. Tieto mestečká a mestá majú podobné domy, bytovky, v každej obci malá mešita, ktorá sa ani na mešitu nepodobá, len to o nej prezrádza jej minaret. Moslimov je v Bosne okolo 50%, tak sa niet čomu čudovať, veď do roku 1875 patrili pod tureckú nadvládu. Až potom sa jej uchopilo Rakúsko-Uhorsko a možno po prelome storočí už niekto dostal „spásonosnú“ myšlienku na atentát na následníka a BUM, začala prvá svetová vojna. Kvalita niektorých ciest sa odvtedy nezmenila, no my už sme zasa na asfalte, ktorý kopíruje kopce nad riekou a jej zákruty slučkujúce pomedzi ne. Cesta nás vedie k hraniciam s Čiernou Horou, je už veľmi vysoko nad vodou a funguje na polovičný úväzok. Teda možno ani nie tá cesta, ako robotníci čo ju stavali, pretože vyzerá asi tak, že úzky pás asfaltu a po bokoch široký pás štrku. Občas, teda často (hlavne pri stretnutí s protiidúcim autom) sú z asfaltu vysoké skoky na vedľajší štrk a kamene. Asfalt už tiež zažil zopár rán a bolestí, čo prezrádzajú asfaltové náplasti na boľačky a zaplátané jamy. Táto krajina je typická širokým spektrom áut – presnejšie farebným prevedením rôznych volkswagenov golfov. Rôzne farby, rôzne fázy rozožrania hrdzou a hlavne 50:50 (špž a bez špz). A ako povedal Juraj – v každom dvore majú aspoň jedného golfa. A ja myslím, že ďalších majú na záhrade a v poli za dedinou a v lese. Kde sa pokazil, tam ho nechali. Automechanik by prišiel na začiatok dediny a kým by prišiel na jej koniec, postaví si z odložených áut nové.

 O 17.20 už vstupujeme do Čiernej Hory a tu si už dáme aj večeru. Pekne, ako ľudia, v reštaurácii. Po ôsmej pokračujeme k ďalším bodom, jedným z nich je obrovská vodná nádrž s gýčovou tyrkysovou vodou. Úžasné vodné dielo medzi skalami od ktorého sa dostanete iba serpentínami, z ktorých je ten najkrajší výhľad na vodu, most, hory, no prejsť musíte niekoľko skalných tunelov, ktoré sú ako vyďobané pracovitým ďatľom. Skúsime sa presunúť čo najďalej a nájsť kemp, alebo miesto na nocľah. Prechod vrchom tohto pohoria je jedna rozprávka. Kopce sú úžasné a je to mix medzi Nórskom a Rumunskom. Obrovské, vysoké ako v Nórsku, ale rozľahlé plošiny ako v Rumunsku. Chvíľami sú tie cesty ako po tých vyhliadkových trasách nad Laerdalom, po samom vrchu skalnatých kopcov, ale tie skaly trčia ešte vyššie. Táto náhorná plošina je rozprávka. Neviete kde natrafíte na osadu, dedinku, či pár domčekov zasadených do krajiny. Tu sme našli maličký rodinný kemping pozostávajúci z troch chatiek, domčeku a malej lúky. Som si istá, že keby som ho hľadala ešte raz, tak ho nenájdem medzi tými kopcami. Majú voľnú ešte jednu chatku s tromi posteľami. Danko bude spať na zemi.