Deň 4. – UTOROK
Z kempu odchádzame pred ôsmou a ešte sa fotíme so
staručkým majiteľom pozemku, ktorý obdivoval Martinovu embéčku a spomínal na mladosť.
Cesta ako z filmu: hore kopcom, dolu kopcom, zákruta
a zasa tie výhľady. Po hodine jazdy a prechodoch pár dôležitých bodov
z itinerára sme na slnečnom kopci porastenom vysokou suchou trávou so
starým kostolíkom. Pod poradovým číslom 73 sa ukrýva táto opustená kamenná
budova s cintorínom. Neviem, či sa niekto pomýlil keď ho staval tak ďaleko
od akejkoľvek dedinky, keby to bol len kostolík, tak to beriem ako obeta
a dar tomu hore, no ten cintorín... Možno to súvisí s vojnou, možno
niekde blízko bola dedinka, alebo sú na okolí roztrúsené domčeky. Tomu by
nasvedčovali aj hroby s dátumom 2017, 2021.
Dnes je to už štvrtý deň v tejto nebeskej rozprávke. Je utorok a ja sa už teraz bojím, že sa mi nebude chcieť ísť domov. A to napriek tomu, že po tom útrapnom druhom dni, keď sme po západe slnka prechádzali tou najhoršou cestou, som povedala, že už nikdy viac. Všetko sa mení a asi najhoršie je cestovať po tme, vtedy toto všetko človek nielenže nevidí, ale aj tá cesta sa zdá omnoho horšia, keď nevidíte čo je pred vami. Po ceste horskými planinami, okolo roztrúsených dreveníc na lúkach, po tridsiatich kilometroch prichádzame na čerpačku a pre istotu dopĺňame. Znova do kopcov, kde sa zasa opakuje história z jednej z našich dovoleniek: idete, idete, zdanlivo na koniec sveta, skončila asfaltka, začína rally a keď už si myslíte, že zaklopete svätému Petrovi, tak pred vami budovy, hotely a rozostavané lyžiarske strediská. Tak nič, zaklopeme inokedy. Dnes sa aspoň pozrieme čo nás čaká na ďalšom bode. Táto cesta nám pripomína Rumunské Bucegi, rovnaká nadmorská výška, ak nie vyššia, rovnako zázračné pohľady na kopce a údolia. A prichádzame do bodu trasy 87 a ním je najvyššie položený úsek našej rally. Sme vo výške 2000 m.n.m a nad nami už je len televízny vysielač. Fotíme si nenápadne to, čo sa vlastne nesmie fotiť, no dôkaz, že sme na vrchole mať musíme. K vysielaču autom nejdeme, zasa „odtál-potál“, niektoré pravidlá treba rešpektovať.
Cestou dolu sa zasa držíme nami vytvoreného pravidla: neni asfalt, nie sú pásy. Už som si aj zvykla, ľahšie sa fotí a keď každú chvíľu stojíme pri niečom peknom, ľahšie sa mi z auta vyskakuje. A hlavne rýchlejšie. No a nakoniec ideme tak pomaly, že pri zrážke by tie pásy aj tak nereagovali. Viem, sú tu priepasti a úzke cesty, ale kým by sme sa skotúľali dolu, tak tie pásy by ma vôbec nezachránili. A ako Danko povedal: aspoň umrieme spolu. Takže zasa sa plazíme dolu až k bodom 83-84 a držíme sa vopred určenej trasy. Okolo druhej hodiny poobede, ako prestávka medzi bodmi 91 a 92, čo sú pomocné prejazdné body, ideme obedovať. Čo sú pomocné prejazdné body? To sú GPS súradnice kde sa má buď odbočiť, alebo len tak, bod ničoho, ktorý sme si nahodili do mapy, aby sme vedeli, že ideme dobre, že sme niekde tu „vo vesmíre“ správne odbočili, že sme nezablúdili, aj keď sa to môže tak zdať. V tomto je itinerár dokonalý. Juraj tam dal tieto body, pretože veľakrát sa zdá, že cesta tam nie je, alebo nikam nevedie, alebo ste na konci sveta, a zrazu kukuk! A skratka, alebo zázrak v podobe mostu, rieky, vodopádu, jazera, kostolíku, alebo čohokoľvek čo by ste tu nečakali. A čo je podstatné, Juraj nás upozorňuje aj na miesta horšie či lepšie zjazdné. Dal si tú námahu a popísal čomu sa vyhnúť, po ktorej strane cesty ísť, alebo čo obísť.
Obedná pauza skončila a s ňou aj zmizli párky v konzerve. Typ jedla, ktoré si človek asi bežne nekúpi, ale na takéto rýchlovky ako stvorená. Ohreješ, zješ a ideš. Medzitým vyčúraš a kolobeh je uzavretý. Priznávam, tu vynechávame dva GPS body, čím prichádzame o 5 bodov, no nič nie je povinné. Obetujeme ich pre bezpečnosť a skorý príchod na nocľažisko.
Klesáme Čiernohorským „kameňolomom“ a dostávame sa zasa
do civilizácie. Na našich trasách je tak málo čerpacích staníc, že treba
natankovať hneď ako nejakú vidíte. V kopcoch má auto vyššiu spotrebu a nikdy
neviete kde by vás to mohlo nechať. Bandasky na korbe sú samozrejmosťou, ale čo
keby.
Naše rozhodnutie, že ideme na bod 114, ktorý je vlastne jedným z prvých zajtrajších bodov, bolo vybrané preto, že slnko začína klesať a my by sme radi zakempovali za svetla. Pri tomto bode sme sa ešte okúpali v rieke pod mostom a potiahneme ešte cca 20 kilometrov. Dosahujeme vrchol pohoria, odkiaľ je pohľad na hory patriace Kosovu. Dolu na hranice sa dá zísť, ale len kúsok, potom cesta končí a už len pešo. My pokračujeme cestičkou po vrcholku hory a popri ďalších foteniach už hľadáme niečo a spanie. Týmto smerom ukazovala aj tabuľka kempu, len nepísala vzdialenosť. Po ďalšej ceste-neceste pokračujeme v jazde až po lúku, na ktorej majú dvaja starší manželia salaš. Vraj sa môžeme rozložiť kde chceme, nič neplatíme. Postupne sa tu začínajú zhromažďovať naše autá a Martin sa pustil do opravy auta. Na náprave sa mu niečo zlomilo a teraz je najlepší čas objaviť chybu. Kým bude celkom tma to doriešiť. Majitelia salaša sú milí a ochotní, pýtajú sa čo potrebujeme, či nám môžu pomôcť. Oni tu bývajú od jari do jesene a na zimu idú dolu do dediny. Na otázku, či by sa nedalo niekde zavariť zlomenú časť nápravy pán domáci vydal rozkaz synovi (alebo zaťovi): pôjdeš do dediny a zavaríš to. Teraz hneď. My sme sa už báli, že tu ostaneme visieť a on je takýto akčný. Danko s Martinom sa od samej radosti opili, čoby nie, veď aj bača im venoval jednu fľaštičku. Mne dala bačovka metlu, pýtala som sa či nemá a ukázala jej tonu prachu na korbe našej Felície. Priniesli ovčí syr, stále sa pýtajú čo potrebujeme. Zlatí ľudia. Tak tu budeme spať. Musíme. Ráno snáď bude diel zavarený a Martin to namontuje.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára