Stránky

pondelok 21. augusta 2017

Palubný denník karavanistu (10.) Rumunsko

Deň 10. – PONDELOK
Niektoré rána bývajú krásne, napríklad keď máte dovolenku, a ste v krásnom prostredí. Je kľud, ticho, nikam sa neponáhľate. Slniečko už je vysoko, niekde tam pod kopcom bučí kravička a keď sa započúvate, tak viete, že susedia už vonku raňajkujú. Ktovie čo dobré, také záhorácke. Ich rada je, že vraj cesta 66 je pekná. Že motorkári im ju odporučili. Tak podľa kontroly v mape je to cesta niekde medzi Transfagarasanom a Transalpinou. A naozaj vedie takmer až tam, kam potrebujeme. Všetky tieto cesty vedú cez národný park, tak neexistuje aby nebola pekná. My sme sa naobedovali, umyli riady, rozlúčili sme sa s Mirom, Andrejkou, Dušanom, Janom a deťmi, no a o 12-tej sme vyrazili. Mapu sme dôkladne preštudovali, smer Targu Jiu (znie to tak japonsky).

Niekde ešte na južnej časti cesty sme natrafili na dedinku, v ktorej bol asi raj keramiky. Každý druhý domček mal obchodík s keramikou, hrnce, taniere, misky, kvetináče a všetko možné. Toto nám nedalo, tu sa nedá prejsť bez zastavenia. Tak pri tom najzaujímavejšom zaškrípali brzdy a z karavanu sa vysypali zvedaví Slováci (ano, my). Bol to domček v tvare hlineného džbánu, vo dvore mal tehličkovú piecku naaranžovanú keramikou, kvetmi, hrncami a starými drevenými sedliackymi vecami. Priamo v jednom domčeku sedela domáca pani za elektrickým kruhom a maľovala hotovú keramiku. Bohužiaľ všetko sa kúpiť nedá, teda dá sa, ale kde by sme to dali ? To by som musela mať u nás chalupu, tak ale aspoň niečo. Kvetináč, hrnček, píšťalka a keramická magnetka. 

Prechádzať týmto krajom je niečo nevypovedateľné. Ja, čo stále v aute spím, to teraz nedokážem. Je stále kam pozerať. Ideme cez les a zrazu len po obidvoch stranách natreté stromy ! Biele, červené, žlté, zelené... neuveriteľné. A domy, tá stará dedinská architektúra, iná než dole okolo Bukurešti. Zaujímavé a trošku aj sranda je, keď vidíte mosty, doslova odnikiaľ nikam. Vidíte kde naľavo začali, napravo skončili a cesta k nim žiadna. Alebo len piliere na mosty a koniec, viac nič. Nič sa nestavia, žiadne pracovné stroje. Ale asi idú podľa hesla: vždy pripravený. Čo ak príde investor a povie si: presne tu chcem mať most ! 
Nekvalitne - zajazdy cvaknuté:
 Most odnikiaľ nikam:


Pred Targu Jiu bola cesta, akú sme doteraz nemali. Vysypaný štrk. Nie že štrková cesta, ako keď cesta prvej triedy skončila, ale štrková cesta ako zámer - nahrubo vysypaná. Vyzeralo to, ako keby išli robiť cestu, tak niekoľko desať centimetrový podklad už vysypali. A keď príde investor, aj asfalt bude. Bol to niekoľko kilometrový úsek, nebola to len časť cesty, ktorú akože práve robili. 
Natankovali sme „motorinu“, teda naftu a v Targu Jiu odbočili doprava na „route 66“ smer Hunedoara. Je tu veľa novostavieb, vyzerajú ako budúce hotely, penzióny, možno rátajú v budúcnosti s turistickým ruchom a už sa pripravujú. A možno sú len veliká rodina a budú tu bývať na dvoch-troch poschodiach. Kúsok za Bumbesti Jiu už začala tá spomínaná cesta – cesta popri rieke, údolím medzi skalami. Kaňon, priesmyk, tiesňava, roklina, tak nejako by sa to dalo pomenovať. Ale stále ideme po rovine, žiadne serpentíny a kopce. Veľa úsekov sa opravuje, rozširuje, alebo len vynovujú asfalt. Sem-tam je zosunutý kúsok cesty, vymytý okraj. A niekde tu, za polovicou priesmyku je kláštor Manastirea Lainici. Tak sme nakukli do dvora, pozreli sme si malú záhradku.Kláštor je sprístupnený turistom a na jeho dvore sú ozajstní bradatí mnísi.

Všade po celom Rumunsku sú jedinečné cestné mílniky, alebo po našom kilometrovníky. Sú betónové, plechové, alebo dokonca plastové. Tie najstaršie betónové už majú niečo odžité. Sú červeno-biele a nedajú sa ukradnúť. Sú prišróbované štyrmi obrovskými matkami. Naozaj, očarili nás, a mali sme kučeravé myšlienky, dokonca dosť dlho sme nad tým rozmýšľali, že ako. Normálne sme celý scénar vymysleli a mali sme z toho dobrú zábavu.

Hunedoara sa už blížila a nás čakal Korvínsky hrad. Nebol problém to nájsť, značenie bolo výrazné. Na historické mesto mali dokonca aj jedinečné parkovisko. Priamo pod múrmi rozpadnutej oceliarskej fabriky. Ale ak sa zameriate len na hrad, nebudete sklamaní. Pre tých, čo sa sklamali Drakulovým hradom, je toto pastva pre oči. Rozprávkovejší hrad sme tu ešte nestretli. Vežičky, vodná priekopa (s tečúcou riečkou) a drevený most bez ktorého by ste sa k hradu nedostali. Už len princezná, drak a filmový štáb chýbajú. Jeden z najkrajších a najfotogenickejších hradov aké som videla. Názov mesta súvisí s menom Hunyady, on sa postaral o prvú prestavbu pevnosti na hrad niekedy v 13.-14.storočí  a potom ho v 15.storočí prestaval Matyáš Korvín. 

Pohli sme sa ďalej, do nášho dnešného cieľa – kemping Aurel Vlaicu, kde to už poznáme, k holanďanovi s jeho úsmevom dookola hlavy. Už sme to ľahko našli (frajeri). Tak sme zaparkovali, začali rozkladať stoličky a.... hádajte kto prišiel ! 100 bodov pre tých čo si tipli správne. Záhoráci na Fiatkách. Tak sme otočili karavan nech parkujeme spoločne s nimi a večer sa môže začať. A dnes si dáme aj bazén (konečne). Do noci sme sedeli vonku. 






Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára