Barcelona - láska na prvý pohľad (1.časť: ako ma okradli)

Láska na prvý pohľad

Barcelona je prenádherná. Áno, slovo prekrásna a nádherná nestačia, je prenádherná a ešte viac. Tak v prvom rade: prečo ? Lebo je plná úžasnej architektúry. Nielen Antoni Gaudí, ale aj veľa iných majstrov tu zanechalo po sebe výnimočnú vizitku. No napriek tomu stoja v tieni práve Gaudího. Ale dostaneme sa aj k nemu.

Takže ak sa sem rozhodnete ísť a už sa sem dostanete, tak na týždeň nestačí. Alebo potom s vyplazeným jazykom. Ubytovanie sme mali cez Airbnb, prileteli sme večer, dokonca s meškaním, takže cesta viedla priamo na ubytovanie. Ale ráno to začalo.

SOBOTA.

Pôvodne sme chceli ísť skoro ráno priamo do Parku Güel, ale vzhľadom na vzdialenosť sme si povedali, že pôjdeme normálne peši až hore, a kedy prídeme, vtedy prídeme, a uvidíme, či budú voľné vstupenky. Škoda, že sme neišli metrom skoro ráno a priamo až hore. Ale čo sa má stať sa stane, a ak nie tu, tak inde, ale stane sa.
Tak sme išli tých 3,5 km peši. Je až neuveriteľné, aká vie byť Barcelona ráno o ôsmej prázdna. Ideálny čas na fotenie a užívanie si mesta. No dobre, bola sobota a po piatkovom večere asi všetci dospávali, ale aj tak. Ten kľud, ticho, pohodička... 

Po ceste ešte máme hlavnú ulicu Passeig de Grácia, ktorá bola kedysi samostatným mestom a neskôr hlavnou časťou už nového mesta. Na tejto hlavnej osi si kedysi stavali domy najbohatší, najslávnejší a najvplyvnejší ľudia. Sú tu samé architektonické skvosty. Je to miesto, kde pulzoval život, pretože ulica bola hlavnou tepnou medzi dvomi mestskými štvrťami, ktoré teraz už vlastne splývajú. Na tejto ulici bol kedysi dom susediaci s krásnou Casou Amatller. Dom kúpil v roku 1903 textilný priemyselník Joseph Batló a ako hlavného architekta si zvolil práve Antoniho Gaudího a dal mu absolútnu voľnosť v prestavbe domu. Ten sa vyhral tak dokonale, že stavba bola zmenená na nepoznanie. Zmenil priečky domu, stropy, balkóny, fasáda dostala na tú dobu absurdný výzor. Dom získal na umeleckej hodnote a jeho prvky už mali znaky nového architektonického štýlu – avantgardy. Do 50-tich rokov patrila budova Batlovcom, teraz je v súkromnom vlastníctve inej rodiny, ktorá ho v 90-tich rokoch dokonale zreštaurovala a časom sprístupnila verejnosti a na kultúrne účely. Momentálne je pod ochranou UNESCO a vyhlásená za svetové dedičstvo.

Bohužiaľ, úžasná stavba Casy Batló je pod „vrecom“ stavbárov, teda lešenie okolo nej je zakryté plachtou s obrazom budovy, takže sklamanie bolo. Túto budovu musí vidieť každý návštevník Barcelony a ona tu teraz „nie je“. Samozrejme, opravy a čistenie takýchto historických pamiatok sú nutné, ale zrovna teraz a zrovna túto budovu ? Ale potvrdzuje sa pravidlo, že na poznávacích výletoch je vždy tá najkrajšia vec akurát v čase vašej návštevy so žeriavom alebo s lešením. Vstup do Casy Batló je možný aj napriek opravám, ale až od desiatej hodiny a aj to „len“ za nejakých 25€ (tuším). Je v nej krásny interiér a tak isto krásna strecha s balkónmi. No tak dnes nie, nabudúce.

Susediaca Casa Amatller patrila čokoládovému priemyselníkovi Antoni Amatllerovi. Tento dom sa architektonicky radí do modernizmu, ale stále je na ňom vidieť pozostatky gotiky a romantizmu. Je to tak isto pekný fotogenický objekt, tak teraz aspoň tento dom pofotíme.

Kúsok ďalej na tej istej ulici je asi najznámejšia stavba – dom Casa Mila, alebo iným menom La Pedrera. Tento ďalší z poradia Gaudího architektonických skvostov je neprehliadnuteľný. Je to rožný dom, ktorý vám jednoducho udrie do očí. Je to miesto, ktoré musíte vidieť, jednoducho musíte. Tak ako kopec iných vecí v meste. La Pedrera je sprístupnená aj vnútri, nielen strecha. Síce vstupné 25€ vás poriadne prefacká, ale takéto miesto ste ešte nevideli a pokiaľ nepoznáte Gaudího, tak ani neuvidíte. Ale je „skoré“ ráno, krátko pred deviatou a dom je ešte zavretý, tak ideme teraz ďalej.
Okolo Palau de BaróQuadras House, Case les Punxes a na ulici Corsega sme našli tú našu osudnú kaviareň.

Kaviareň, takmer prázdna. Úzka maličká, na pravej strane sedačky na šírku dvoch ľudí, v strede maličké stolíky pre dvojice, naľavo bar, záchody a na konci rohové sedenie. Vnútri asi 5 a pol človeka, príjemné miesto. Kávička s croissantom za 2,20 €. Tá správna dovolenková ranná kávička. Stolíky tak maličké, že keď som si položila na stôl foťák, tá tácka s croissanom sa ledva vošla.  Tak som vytiahla z tašky mapu že ktorým smerom ďalej, v mobile mám zoznam miest čo chcem vidieť, tak aj to som vyložila na ten maličký zvyšok miesta na stole. Možno keby Dankovi nezazvonil telefón... a možno keby som nepozerala do mapy...
No skrátka niečo som išla vytiahnuť z tašky ktorú som si prevesila cez operadlo stoličky (a cez to ešte aj moju koženkovú bundu) a tašky nikde. Nebola tam ! Pozerám po zemi, pod stôl, okolo nás a hovorím: nemám tašku. Niekto mi ju zobral. Kedy ? Netuším. Nevšimla som si nikoho, že by okolo mňa prešiel. Bola takmer prázdna kaviareň a predsa. Vedľa taká stará babka začala po španielsky vysvetľovať, že taký chlap s ruksakom v tričku s nápisom Barcelona (zaujímavé, že odrazu človek rozumie). Bože krava ! Prečo nekričala hneď keď ho videla ? Tak sme rýchlo šupli do seba zvyšok kávy (a možno ani nie) a zjedli, šéf kaviarne si zapísal náš mobil keby niečo (ha-ha) a vybehli sme hrabať sa do kontajnerov. Najprv všetky okolo a zastavil nás bezdomovec, čo tam na rohu sedel a povedal ktorým smerom máme ísť, ale že ďalej kam odbočil nevie. Tak mu Danko dal 2€ a dokopy sme asi hodinu kontrolovali všetky kontajnery. Ráno zavčasu chodia smetiari, takže  boli prázdne, ale aj tak sme nič nenašli. Občas je dobré nevymazať tie štyri sms-ky čo vám po vstupe za hranicami prídu, tak sme volali ambasádu. Samozrejme treba ísť na políciu. Ešte pár kontajnerov sme prešli, skonštatovali sme, že šiesty zmysel mi kázal vytiahnuť obidva mobily z tašky. Vlastne až tak škodný sme neboli, len sú to starosti, lebo bez dokladov do lietadla nenastúpim. Ale zlodej bude sklamaný, v peňaženke som mala 10 €, platobné karty som si nechala doma. Takže: občiansky, vodičský, preukaz poistenca, poistenie do zahraničia, pár fotiek, slnečné dioptrické okuliare a obyčajné slnečné okuliare a spomínaných 10€ v peňaženke. Ponaučenie ? Všetky osobné veci si v kaviarni a reštaurácii drž pred sebou v ruke na kolenách. A aj to neni istota.

Ale ideme ďalej. Výlet neskončil a nebudeme si kaziť dovolenku. Síce nás štvala predstava všetkého vybavovania a otázka ako sa dostanem do lietadla, ale to sa vyriešilo neskôr.
Smer Park Güel. Poriadne naštvaní a znechutení kráčame ulicami a po chvíľke som mala zase chuť fotiť budovy a dvere. Nie, nedá sa inak, nebudem kvôli tomu prechádzať okolo takých zaujímavostí bez povšimnutia. A tak stále peši do kopca a do kopca. Veď je to z mesta „len“ zhruba 3,5 km. Vyššie sú už aj smerové tabuľky kadiaľ ísť, tak po prechode ulicou plnou paliem už je to kúsok (čo sme vtedy nevedeli).  

Park Güell .

Prišli sme sem akosi zhora, z najvyššieho bodu parku, pri krížoch na kamennej stavbe ktorá mala byť kaplnkou, ale pre nejaké nájdené predhistorické pozostatky ju Gaudí nestaval. Takže sme najprv popozerali park a na tú najkrajšiu terasu sme prišli až po chvíli. Tam sa platí vstupné a na dnes už mali vypredané. Celý park je rozdelený na dve zóny: jedna zdarma, obrovská časť s lesíkom, kamennou kolonádou, malým múzeom kde pracoval Gaudí a veľa krásnych miest s výhľadmi na mesto ako na dlani.
Rozhodnutie o stavbe parku padlo niekedy okolo roku 1900, Eusebi Güell poveril Gaudiho výstavbou, pretože ten mu už predtým staval dom a vínnu pivnicu. Güell a Gaudí boli priatelia a neskôr bol park za života Güella mestskou atrakciou. A to vtedy nevedeli, že ostane už navždy. Park je miesto, ktoré navodí zaujímavú náladu. Gaudí na tie časy rozmýšľal úplne inak ako ostatní architekti. Ak budete mať dostatok času na Barcelonu, spravte si sem výlet aspoň na pol dňa. Do platených častí je síce vstupné cca 25€, ale do 8.00 a po 19.00 je vstup zdarma. Takže fotoaparát, metro a hurá na svitaní ! Keď už nie pre ušetrené peniaze, tak aspoň tam bude málo ľudí. V čase keď sme tam boli, boli rozkvitnuté vistérie a krásne to spestrilo toto miesto. Horná terasa (platená) je ohraničená hadovitým zábradlím z keramického obkladu, ktoré je typické pre Gaudího. Práve pre toto som si ho zamilovala. Ako keď rozbiješ množstvo obkladačiek a zlepíš si ich po svojom. Toto zábradlie s lavičkami je vždy plné turistov, momentálne aj túto plochu upravujú, takže prístupná je len necelá polovica.

Keďže náš vstup je zdarma, tak pokračujeme ďalej popod kolonády z kamenných stĺpov, jedinečného miesta na prechádzku. Nad touto kolonádou sú chodníky so stĺpmi s kvetináčmi a všade okolo veľa, veľa rastlinstva a škriekajúcich papagájov. Niekadiaľ, už ani neviem presne kade, sme zišli dolu k hlavnému vchodu kde sa kupujú lístky. Masívna železná brána sa tak isto vymyká priemeru. V troch radoch sú kovové palmové listy ktoré sú našťastie dosť nízke na to, aby sa dalo ponad ne fotiť. Po bokoch brány sú dve budovy, ktoré tak isto fotia asi všetci turisti. Okolo parku, hlavne tu dolu to vidieť, je pekný múr s logom Güell, samozrejme v mozaikovej forme tohto svojského štýlu.

Tým naša návšteva končí a my sa musíme venovať nemilej povinnosti. Na radu pani z ambasády ideme na to,čo treba. Taxíkom sme sa dali doviezť (10€) dolu do mesta a hľadáme znovu tú nešťastnú kaviareň. Odfotila som si ju, Danko vypýtal ich adresu a samozrejme nemali pre nás nič nové. Taxikár vravel, že policajné stanice (také dôležitejšie) sú tu dve. Dolu v meste, kde sa s nami asi nikto po anglicky nedohovorí a hore, kúsok od parku. Takže zase naspäť, hore kopcom a hľadať stanicu. Je zbytočné písať ako sme boli unavení, a ako zle sa to hľadalo, ale našli sme. Síce sme tu zabili ďalšie dve hodiny, ale ujo policajt bol strašne milý, fakt zlatý človek. Jasné, že to nebolo pre neho nič nové, ale chápal, že my sme sklamaní a ešte trošku naštvaní. Po vybavení týchto nemilých povinností sme so zodretými nohami až po kolená došli ku Case Mila, ktorá bola ráno zavretá. Môj sen bol, ísť hore. Tak teraz čo ? Splní sa mi ? So zaškrtenou peňaženkou (nie mojou, tá ležala niekde na dne kontajnera) sme si kúpili vstupenku (25€) a išli dnu.

Casa Mila

Hneď za vstupom vojdete na dvor (nádvorím sa to nedá nazvať). Je to skrátka malý dvor vo vnútri „bytovky“. Presnejšie sú tu dva, a teraz sme vošli na ten väčší. Je to že: waw, hore, dookola, akoby ste stáli vo vyšperkovanom potrubí plnom okien a balkónov. Musíte sa pozrieť na oblohu, a znova a znova. Máte pocit, že toto monštrum vás škrtí a tá rúra vás vcucla. Ale je to nádherný pohľad. Rad na výťah je dlhý a jedna zo zamestnankýň nás nasmerovala ku schodom. No bóže, po tých kilometroch v nohách to nedáme ? Cestou vidíme dvere do akýchsi fiktívnych bytov za ktorými je „niečo“ a za niektorými vidieť murárske náčinie. Sme hore. Pohľad fantastický, aspoň pre mňa. Je to neuveriteľné, ale som tu. Komíny v čudesných Gaudíovských tvaroch pripomínajú prilby vojenských zbrojnošov z pieskového materiálu. Pohľad dolu pripomína šikmú hadiu strechu s otvorenými nozdrami žltého tvora. Pod nimi železné zábradlie, na ktoré je úplne iný pohľad ako zdola. Je tu veľa turistov a tak pomaly s týmto roztrúseným davom ideme dolu, kde nás na schodišti nasmeruje akási sprievodkyňa paláca do poschodia, kde je výstavná časť. Príjemne a dobovo zariadené izby, tak ako sa tu žilo v čase rodiny Mila a ich nájomcov.

Dom sa začal stavať v roku 1906, kde na jej mieste stála záhradná veža. Tú aj s veľkým priestranstvom okolo nej kúpili mladí manželia Milovci a poverili Gaudího stavbou. Tá sa časom stala dosť rozporuplnou a kontroverznou. Ale nakoniec aj mesto muselo prijať tento nezvyčajný štýl a dom mal svojich stálych nájomníkov. Po mnohých rokoch sa Casa Mila stala svetovým dedičstvom UNESCO a veľa sa investovalo do jej „znovuzrodenia“ či skôr znovuskrášlenia. Ako kultúrne centrum ho otvorili v roku 1996.

Keď si pozriete na nete staré fotky tejto budovy, tak na oknách sú ešte dobové rolety. Táto stará fotka z ulice pripomína spiaceho draka. Jej zvlnená fasáda je telo, stĺpy sú nohy. Drak už nespí, ale víta tisíce turistov:

Unavení s množstvom fotiek sa po prvom dni plazíme so zapadajúcim slnkom ulicami. Ešte stále je čo fotiť, a stále aj bude. Tak si pomaly vychutnajme končiaci deň na hlavnej triede, aj s davom protestujúcich ľudí, a potom pri zapadajúcom slnku v priestrannej reštaurácii pri pivku a dobrej osviežujúcej ovocnej šťave. Mimochodom, wifi zdarma. A ešte do potravín a „domov“ sa vyspať.