Poznáte Jánošíka ?

Kto by ho nepoznal. 

Či už toho, ktorého obesili, alebo toho čo sedí na syroch, alebo film o Jánošíkovi. Niekto pozná Jánošíka ako majiteľa obchodu v Piešťanoch, niekto zase toho čo v striebornom lesku už naveky bude stáť na kopci v Terchovej. Niekto si pod menom Jánošík predstaví Paľa Bielika, ale niekomu napadne, tak ako mne, meno Stanislav Štepka. A to je práve ten naozajstný Jánošík o ktorom chcem hovoriť. Áno, ja viem, Stanko Štepka Jánošíka nehrá, má tam iných fešákov, ale ten najkrajší príbeh o našom hrdinovi napísal práve Pán Štepka (Pán s veľkým P).

Milujem Pána Štepku. Má ten najkrajší úsmev aký som kedy videla. Jeho úsmev je detsky naivný, smeje sa mu nos, oči, líca a ešte tuším aj uši. Okuliare mu poskočia na tvári a on sa premení na malého škriatka, ktorý rozdáva životnú energiu. Viem, je veľa takých osobností, ale každý z nich to robí inak. A Pán Štepka to robí tak nádherne úprimne.

Môj sen je, aby som si na moju 50-ku mohla sadnúť na večeru práve s ním. Viem, je to nereálne, a práve preto mi moje dcéry o dva roky skôr dali na narodeniny jeho dielo „Jánošík po 300 rokoch“. A nielen to, stretla som sa s Pánom Štepkom, podal mi ruku, zablahoželal mi k narodeninám. Milujem ho ! A zamilovala som sa, keď k nám (strašne dávno) prišiel do obchodu si niečo kúpiť. Taký nádherný úsmev som dovtedy nevidela. Pokrčil nos, prižmúril oči, vystrúhal grimasu a hanblivo sa spýtal či nemáme film do foťáku. Ako malá myšička, krásny nenápadný, pán spisovateľ.

Čo je vlastne Jánošík po 300 (+6) rokoch ? Je to klasika. Klasika obohatená o ľudovku. Dielo ktoré spestrili so SĽUK-om tak, že človeka natriasa na stoličke. Videla som toto dielo Pána Štepku už tri krát a za každým inak. Videla som „pôvodné“ prvé s Milanom Markovičom, potom druhé – po tridsiatich rokoch a teraz tretie – po 300 rokoch. Nie som dinosaurus, tých 300 rokov je od naozajstného Jánošíka, nie divadelného. A aké mám pocity ? Rôzne. Teda rôzne dobré. Musím sa priznať, do hľadiska som si sadala s maličkou obavou, veď už som to videla dva krát, čo bude teraz ? A ešte tam dali SĽUK ? Nesklamali. Len čo to začalo, hneď ma to chytilo. 

Takže porovnanie: Jánošík – ten prvý originál.

Niekedy v osemdesiatich rokoch, už ani neviem či v Piešťanoch, ale mám taký tajný pocit, že boli u nás vo Vrbovom. Zaujímavé, že si nepamätám kde som ich videla, ale tie neprestrelné hlášky si pamätám doteraz. A o tom to je. Stanko Štepka, Milan Markovič a celá partia ostatných Radošincov, mladých a krásnych, dokonale hrali tých pacientov čo sa bavili divadelnou hrou. Zbytočné hovoriť, že na tú dobu to bolo dielo, pri ktorom niektorým možno od smiechu aj cvrklo. Hlášky otca, nesmelého Jurka, alebo zženštelého Tomáša Uhorčíka.... sú nezabudnuteľné. Dej každý pozná, zbytočne rozoberať. Len podotknem, že vtedy ma ten záver šokoval, že sa to odohráva v liečebni nikto netušil. Takže porovnajme si jednotlivé odlišnosti.

Po rokoch dej ostáva, to by sa predsa zničila tá pointa. Herci sa menia, to je samozrejmé, ale stále je tam skvelý výber. Všetky tie najdôležitejšie a trvácne citáty ostali. Tak ako otec, mama a sestra naivnými a úprimnými slovami popisujú svoju životnú situáciu, Tomáš Uhorčík a Jurko Jánošík ju skvele dopĺňajú iróniou súčasného života. Nenápadné narážky na súčasnosť tomu dávajú to správne „chilli do omáčky“. Rozhovory sú z minulého storočia aktualizované o poznámky tak, aby si divák uvedomil, že časy sa zmenili, ale ľudská hlúposť ostala. Tak ako boli ľudia chamtiví, lakomí a hlúpi, tak to aj ostalo, len s ďalšou generáciou. Jednoduchosť a láskavosť ich rozprávania ostala, hlasy spevákov a speváčok sú stále lahodné a Stankove oči rovnako detsky úprimné ako na začiatku svojej kariéry. Divák na začiatku nevie čo má očakávať po tých rokoch, čo zas ten Štepka vymyslel. Po chvíli zistí, že vkročil už tretí krát do tej istej rieky (ako to Pán Š. povedal) ale už s inou vodou. Kamienky na brehu rieky ostali, aj breh je podobný, len tá voda je nová. Aj rybky plávajúce v nej sú zase iné, nové, mladé, s poriadnou dávkou humoru.

 Pán Štepka má dobrý výber, Csongor pred rokmi do „liečebne“ zapadol dokonale. A teraz ? Po 300 rokoch som rozmýšľala, či Mišo Kubovčík nie je Štepkov nemanželský syn. Toľko hlúpostí a nápadov v jeho hlave inak ospravedlniť neviem. Slová a konštatovania sa z neho sypali ako z kombajnu cez žatvu. Je to tak flexibilný herec, že človek by uveril, že ho sem „najali“ z naozajstného ústavu. Komenty presné a trefné, na súčasnosť také, že mi je ľúto, že si ich všetky nedokážem v hlave uložiť. Ľudia sa bavili a slzy smiechu tiekli. Výbuchy v hľadisku neboli o nič menšie ako v prvom Jánošíkovi, v druhom, tak v tomto zatiaľ poslednom. Šperk a osvieženie do predstavenia priniesol SĽUK. Muzika na vlastné uši znie vždy lepšie. Hlavne tá ľudová. Tanečníci štrikovali nohami a my sme len pozerali čo dokážu. Pani Kolníková sa z neba s radosťou pozerá, čo ten jej „synček“ Stanko zas dokázal. Janko Melkovič im úprimne a s radosťou hrá v oblakoch. Ak by som mala nájsť najväčší rozdiel medzi týmito tromi časťami, tak by to boli herci a ich vlastné podanie deja. To čo ste videli pred 40-50-timi rokmi už nie je to, čo ste videli pred desiatimi. A nie je to ani to čo v ich divadle vidíte teraz. Pretože každý herec tam zanechal kúsok svojej duše a tým je to krásne. Každý herec kúsok, ale Pán Štepka tam necháva celú dušu, tým sú tie jeho hry krásne. Pán Štepka nám vychováva krásnych hercov, kiež by mal každý z nich tak krásnu dušu ako on.
P.S.: Keby sme aj my v našich časoch mali takú krásnu maturitnú otázku akou je Stano Štepka.