Deň 6. – ŠTVRTOK
Dnes je štvrtok. Od štartu sme už prešli 1 700 kilometrov.
Dnes sa nám podarilo celkom v slušnom čase pobaliť a o ôsmej už
štartujeme a odchádzame ďalej. Tak ako sme išli hore, tak ideme aj dolu.
Tou istou cestou k bodu 151. Na trase máme jeden z mnohých prameňov,
ktoré tu pri ceste vytekajú zo skál. Ľudia im spravili trubice - vývody
a tak sa ľahšie nalievajú do fliaš či bandasiek. Je celkom bežné, že tu
stoja aj domáci s viacerými bandaskami a tankujú vodu. Ani my sa teda
nebojíme, že by mala byť nejaká závadná, sme v takej nadmorskej výške, že
znečistenie niečím zhora je asi málo pravdepodobné.
Cestou stojíme pri jednej súťažnej úlohe, tá sa nachádza pri rezorte s chatkami. Je tu kaviareň, takže aj s rannou kávou na povzbudenie a tiež je tu vzácna (pre nás) wifi. Poposielame fotky, nech všetci vedia, že sme v poriadku, zapíšeme odpoveď na bojovú úlohu, získavame body a na parkovisku už nie sme jediný z našej rally. Povedala by som, že až na jedno auto sú tu len „naši“. Aktualizácia off-line máp prebehla a my pokračujeme v ceste. Trasa vedie týmto nepoznaným kútom sveta, kde nielen líšky ako my dávajú dobrú noc. Pre osvieženie našich očí ešte prechádzame okolo niekoľko hviezdičkového hotela, ktorý je ukážkou Kosovskej smotánky a toho, že aj tu žije určitá vrstva ľudí, ktorej sa zázračne darí vlastniť takýto luxus. Obrovský mega hotel a pred ním koče s koňmi.
Asfaltka pokračuje dolu zákrutami popod skalami a skalnými tunelmi. My sa zrazu ocitáme v zákrute nad kaňonom, pri sklenej vyhliadke, kde sme boli včera. Zastávka tentoraz len minimálna a pokračujeme popod skalami s feratami a zip-linami až dolu na začiatok mesta, kde sa včera Martin s Marekom kúpali. Už som spomínala, že tento kaňon je obľúbené miesto turistov, pre tých menej zdatných sa dá krásne jeho údolím prejsť asfaltkou, ktorá je dostatočne široká. Treba byť opatrný, miestami, hlavne blízko kamenných tunelov, keď sa stretnú dve autá. Inak je to krásna trasa ponad kľukatú rieku.
Cestou máme mesto Peja. Odbočili sme sem, aby som konečne mohla poslať list na Slovensko. Riadnu obálku so známkou a Kosovským razítkom. Zberateľ sa určite poteší, tak keď už je taká šanca, aj my si kupujeme aj známku, aj pohľadnice. Prejdeme sa mestom a dávame si obed v jednej peknej reštaurácii. Je tu prázdno, no asi je ešte skoro pre domácich. Marekov cieľ bol ostrihať sa tu, u ich barbiera. Bez toho aby vedel cenu si sadol do kresla a na konci práce ostal prekvapený. 5 €. To ozaj? Áno, ozaj. Na rozdiel od predavačov na tržnici, ktorí keď videli turistov (keď sme obzerali tričká), tak povedali úplne inú cenu než bola na figurínach. Viem, že tu sú platy veľmi nízke, ale zrovna Slováka klamať...
Kosovo vyzerá pekne. Asi som už spomínala, že veľmi veľa ľudí pracuje v Nemecku a vo Švajčiarsku. A také autá, teda také špz sa tu pohybujú. Teraz sú v Európe prázdniny a dovolenky, tak veľa Kosovčanov prišlo domov na dovolenky. Prišli dovolenkovať domov a ukázať, čo si môžu dovoliť. Celkovo je tu veľa kontrastných domov, je ich tu skutočne veľa z tehál, z ktorých máme pocit, že sú nedostavané. Možno práve čakajú valuty zo Švajčiarska, aby dostali aj fasádu. Biznis, obchodíky lákajú ľudí. Domáci sa začínajú prispôsobovať, že sa tu už začínajú pohybovať turisti a čoskoro turizmus aj v Kosove prepukne. Aj keď nemajú more, no majú obrovské čarovné hory, majú skaly pre lezcov, lesy pre turistov, šotoliny pre off-roady a štvorkovky. Majú rieky na raft a jazerá na kúpanie. V zime strediská na lyžovanie. Nie, Kosovo nie je zaostalé. Má iný vkus než sever Európy, ale má aj ochotných a zhovorčivých ľudí. Údolia a vodopády ešte len čakajú na objavenie turistami zo zahraničia. Ceny sú priaznivé, povedala by som výhodné, len treba (ako na tom trhu) občas dať pozor. S čistotou je to biednejšie. Predsa len: Balkán. Majú čo dobiehať. Dokonca toto štve aj niektorých domácich pracujúcich na západe. Uvedomujú si, že takto turistov len odlákajú.
Pokračujeme naspäť k hraniciam s Čiernou Horou a rada na hraniciach je fakt nečakaná 😊. Medzi hranicami na jednej a na druhej strane je veľká hora, takže prejdete jednu kontrolu v Kosove a kým sa dostanete k druhej hranici v Čiernej Hore, tak vás čakajú serpentíny cez vysokú horu. Sotva sme odčakali radu na jednej strane hraníc, už čakáme na druhej strane za kopcom znova.
Cestujeme ďalej, zopár malých mestečiek a dediniek
a ideme cestou, ktorou sme už raz išli, ale opačný smer. Zasa sa blížime
k bodu 114, teda on je len kúsok z cesty, ale je to miesto, kde sme
sa v rieke kúpali. Odbočujeme a ideme zasa. Blíži sa večer
a večerná hygiena musí byť. Skúšam nájsť náramok, ktorý som tu pred pár
dňami vytriasla zo sedačky, ale márne. Nevadí, snáď niekomu urobí radosť. Ja si
aspoň opláchnem vlasy plné prachu a konečne mi (dúfam) pôjdu rozčesať.
Blížime sa k jednému z tých menších Čierno – Horských jazier a znova to tu kvitne turizmom. Čo mi je najviac ľúto na tejto akcii, že ani jedno miesto zo zoznamu si nepozrieme dôkladne. Čas to nedovolí, už aj tak vynechávame veľa bodov a budeme radi ak aspoň polovicu bodov získame, ale veď zasa v tejto „hre“ nejde o víťazstvo. Ide o to poznanie zeme, krajiny, kopcov, hôr a údolí. Ide o to, aby človek videl tie mestské kontrasty, mentalitu ľudí a nádherné národné parky. Táto „hra“ je ako koštovka bonboniéry. Vyťahujeme si bonbóniky a nevieme, no tušíme, čo nás čaká. Raz sú to sladké výhľady na náhorné plošiny a lúky, inokedy pikantné strmé svahy so serpentínami plné orieškov v podobe skál, kokosové pusinky v podobe snehových čiapočiek na vrcholkoch hôr. Ľadové bonbóniky v prevedení čírych tyrkysových riek zasa volajú na kúpanie, aj keď ich voda skôr pripomína ľadovú drť. Celá táto bonboniéra láka na ďalšiu dovolenku v tejto rozprávke, v našich autách nám zatiaľ zanecháva každodenné omrvinky v podobe bieleho prachu. A aby nám nebolo smutno, tak ho máme všade. Úplne všade. Aj toto turistické mestečko nás víta pravým letným vzduchom, ktorý vonia zmrzlinou, letnou trávou a malými obchodíkmi. Ideme za Martinom, ktorý na mape našiel malý kemp, takže pokus o civilizované a pohodlné spanie je na dosah. V jednej z úzkych uličiek majú ešte miesto. Len jedno, jednu chatku s dvomi postelami. Vôbec to nepovažujem za problém, ja sa na korbe auta dobre vyspím a záchod a sprcha bude v Martinovej chatke. Príchod o 18.30 sa vyplatil, už po krátkej dobe prechádza okolo pár áut hľadajúcich miesto na nocľah. Posledné lúče slnka sa nám opierajú o auto a domáca pani nám priniesla čerstvú šťavu z vlastného ovocia. Chutnú, chladenú, prekvapila a potešila. Tak dnes budeme spať dobre.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára