Deň 7. – PIATOK
Dobré ránko! Celkom fajn sme sa vyspali, ráno nebolo studené
a ranné slniečko zasa vyhrialo náš stan ešte pred našim prebudením. Dnes
je predposledný deň našej rally, tak si to musíme užiť. Po zbalení ešte krátka
kontrola wifi siete a správ od spolucestovateľov, či sa nič závažné
neudialo. Po ôsmej odchádzame, smer Albánsko a bod 165. Po dohode
vynechávame zasa nejaké miesto na trase a o 8.50 hod. už vstupujeme
na hranice Albánska.
Cesta okolo rieky ponúka množstvo možností na kúpanie v čerstvej vode. Jeden z bodov itinerára je práve pri jednom z nich. Po prejdení starého mosta stojíme a parkujeme a hneď na pravej strane sú schodíky k vode. Rieka, pri ktorej trčia staré mostné piliere má priezračnú a lákavú vodu. Preto sa tu už niekto takto z rána kúpe. Medzi bielymi skalami si čerstvá voda prerezala svoju cestičku a kúsok za piliermi sa vytvorila malá nádržka, jazierko, bazénik s tyrkysovo-zelenkavou vodou. Pohľad ako z National geografic, alebo z najkrajších instagramových profilov. Tam, kde končí trojuholníkový bazénik sú už väčšie skaly, prechádzajúce do balvanov. Po metri aj tie končia a všetko sa prepadáva v rýchlom spáde do malého vodopádu a po ďalšom (už väčšom) vodopáde z tej nádhery vzniká dravá rieka. Zdanlivo stojaté jazierko na tejto riečke je len akýmsi maličkým oddýchnutím vody pred jej rýchlym tokom ďalej. A v tom malom jazierku je jedinečná možnosť sa ovlažiť. Potom treba pokračovať v ceste a hľadať ďalšie možnosti kúpania, aj keď nie vždy tak jednoducho prístupné z cesty.
Serpentínami stúpame do hôr, a z jej svahov vidíme tyrkysové vody kľučkujúce pomedzi skaly dolu pod nami. Množstvo skál a kameňov okolo cesty len pridáva na teplote vzduchu, lebo stromy už sú poredšie, až skončia celkom a zelené porasty sú len ako občasné mapy na skalnatých svahoch. Niekde tu, kde sa kamenné svahy dotýkajú jeden druhého, v malom kaňone si doprajeme kávu, v tomto stratenom a bohom zabudnutom kraji. Ale po nej už zasa začína stúpanie cik-cak, teda zákruta 180, rovinka, zákruta 180, rovinka... a tak to pokračuje. Po množstve výhľadov a „panoramat“, kde okrem kameňov sa dajú zazrieť aj staré, opustené kamenné domy, alebo ich zvyšky, kde sa dá len predpokladať, že niekedy nejakí ľudia bývali. Tu, v tejto pustatine musel byť život veľmi ťažký. A keď sme sa vyškriabali až takmer pánbožkovi pod okenice, po krátkom úseku cesty po vrchnej plošine tejto skaly, je tu ďalší gps bod našej trasy. Priamo v 180-kovej zákrute je bod bodov! Tak teda tento určite zatrasie všetkými cestovateľmi. Je to Albánska Trolltunga, k ničomu inému to neviem prirovnať.
Klesáme pomaličky, ale nie až tak, aby sme sa dostali na úroveň mora. O tom Albánsko neni. Keď sme aj na chvíľu prišli na nížinu, tak len preto, aby sme sa nadýchali horúcejšieho vzduchu a presunuli sa do ďalších hôr. Vonku je 34 stupňov, my sa varíme a Martin varí aj auto. Miestami je nutné stáť a počkať, kým sa mu motor ochladí. Pri tejto teplote vzduchu je to ťažké. Pokračujeme do kopcov a turistických chatiek je tu viac ako odpadkových košov. Aj to tu tak vyzerá. Prechádzame pohorím, ktoré sme na minulých serpentínach videli pred sebou - v diaľke, dá sa povedať, že opačná strana tej kotliny. A keď sme sa zasa vyškriabali na jej vrcholky, tak na jednom z nich je pekná reštaurácia s krásnym výhľadom, ako stvorená na obed. Podľa Google mapy tu v roku 2016 ešte nebol žiadny asfalt. Teraz, po deviatich rokoch je to krása. Reštaurácia bola len drevenicou s terasou a teraz je to skutočne iná úroveň. Všade bola len cesta ako z kameňolomu, úzka, ujazdená, hrubší kameň, niečo ako makadam. Naozaj mám pocit, že cestárov majú šikovnejších a v tom čase aj vláda bola asi lepšia než naša. Neuveriteľný zázrak, nenormálny rozdiel v tom, čo tu vytvorili. Neviem v ktorom roku robili cestu, ale spravili ju výborne. V reštaurácii s obedom a wifi naplníme brušné dutiny a môžeme pokračovať v jazde.
Ďalšia zastávka bola pri vode s pokusom o kúpanie, no v rieke pod mostom mala voda takú teplotu, že bolesti nôh prišli po pár sekundách. Ale také bolesti, že taká voda – nikdy! Predpokladaná teplota je okolo 10 stupňov (ak vôbec). Cesta ešte neskončila, ideme ďalej, k bodu 177, kde voda tečie do kopca. A ozaj! Síce je to miesto nenápadné, keby sme nevedeli, že máme hľadať nejaký bod, asi ho aj prešvihneme. Ale keďže sme zastavili, tak po chvíľke som si všimla potôčik a optický klam – voda ide hore brehom! Na fotke to nebude vidieť, no realita to dokazuje.
Dnes prichádzame do kempu pomerne zavčasu. Aspoň si v kľude všetko rozložíme a okoštujeme to najlepšie pivo ktoré Juraj v Albánsku objavil. Tak realita – už ho nečapujú. Bohužiaľ. No v kempe ostávame aj pri inom pive. Je tu príjemne, trošku zdvihnem drona a skúška vody v potoku za kempom ukazuje, že voda má asi o päť stupňov viac ako v rieke predtým. Takže o 10 sekúnd vydržím dlhšie, ale na kúpanie nie je. Aj keď Marek si myslí iné.
Dnes sa cez náš informačný kanál dozvedáme, že českí chlapci
na fiatke havarovali. Zlyhali im brzdy. Našťastie sú v poriadku. Je nám to
moc ľúto. Ešte predvčerom sme s nimi sedeli a kecali v kempe na
lúke. Zlyhali im brzdy dolu serpentínami. Nabúrali do domorodca, čo im možno
zachránilo život. Teraz je zelený malúch na vyšrotovanie. Smola, deň pred
cieľom, 100 km do plážového cieľového kempu. Snáď sa im podarí nejako dostať domov.
Držíme im palce.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára