Palubný denník Trans Carpathia Rally (8.) Balkán

 Deň 8. – SOBOTA

Dobré ránko! Je sobota, posledný deň Trans Carpathia Rally. Treba si ho užiť. Hlavne bezpečne.

Pobalené, sme po raňajkách a o trištvrte na osem odchádzame z kempu. Body trasy nahodené, môžeme pokračovať v ceste. Hneď po odbočke je štrková šotolina, ktorá pokračuje a my ňou prichádzame popri rieke k prvému bodu – most cez rieku. Železný most s dreveným podlažím je priestranný a výhľad z neho na vodu je krásny. Slnko sa ešte len prediera pomedzi obrovské skalnaté vrchy nad nami, ale do tejto riečky ešte slnko nevkročilo. Teda aspoň dnes ešte nie. Pokračujeme po ceste, ktorá „má potenciál“. Aby som to upresnila, má budúcnosť, má plány, má cieľ a smer (nie SMER). Je vyštrkovaná, široká a okrem serpentín obsahuje aj bagre a buldozéry. Všetko nasvedčuje tomu, že o rok tu už bude asfalt. Síce stratí čaro šotoliny, no bude rýchlejšia, bezpečnejšia a hlavne menej prašná a turisticky prístupnejšia. Týmito prachovými serpentínami pokračujeme stále vyššie a vyššie a výhľady sú čoraz krajšie. Okrem kopy kameňov a atraktívnych drevených elektrických stĺpov sú dolu aj spevnené svahy kamennými stenami. Pár krát sme s autom prešli čistým potokom, lebo iná cesta nebola možná, prešli zopár kamenných mostov s krátkou zárukou (alebo už po záruke). Po asi hodine jazdy, tu hore, v kopci s cestou zmiešanou zo štrku a hliny, natrafili sme na maličkú zablúdenú kaviarničku. Vyzerá, že bežní hostia sú tu len robotníci – cestári a my sme asi spadli z neba. No veď v priebehu hodiny – dvoch nás tu z rally bude stáť viac. Kávička na dobré ránko to istí a okenice na oknách svedčia o tom, že sa mýlim. Tých turistov sa tu počas roka a hlavne leta asi zastaví viac. Tmavo žlté okenice sú posiate dôkazmi o návštevách z celej Európy, tá móda samolepiek sa uchytila aj tu. Sú tu nálepky z Poľska, francúzska, nemecký motorkári sa tiež nedajú zahanbiť, češi tak isto. Za Slovákov tu toho moc nie je, len Pohotovostný policajný útvar Nitra a teraz už aj my. Pridali sme nálepku nášho veterán klubu Hamuliakovo.

Pokračujeme dolu rovnako kvalitnou cestou a nádherné výhľady nám ukazujú Albánsku prírodu, na ktorú si ešte väčšina cestovateľov netrúfne. Dobrodruhovia vedia o čom píšem, pre karavanistov toto ešte nie je. Ešte nie. Cesty sa budujú a to, že táto bude mať za rok, dva asfalt, neznamená, že prípojky k nej ho budú mať tiež. V každom prípade 4x4 a vyšší podvozok to aj karavanu umožní. Pretože to stojí za to. Ľudia sú aj tu usmiaty, kývajú nám a na úzkej ceste sa uhnú, poznajú kde a ako zastaviť aby boli aj oni v bezpečí.

Po 30-tich kilometroch sa už ten plechový hrkací zvuk čo počujem prestane aj Dankovi páčiť. Stojíme. Máme odtrhnutý výfuk. No konečne niečo! Ideš na rally a bez chyby? Každý niečo má a my nie? Našťastie len toto a aj to je dvomi drôtmi opravené. Môžeme pokračovať v ceste, Martin nás obehol a počká niekde nižšie. Na takýchto cestách sa ukáže najväčšia výhoda vysielačiek. Ešte som to doteraz nespomenula, ale vysielačky v aute sú v takomto teréne nenahraditeľné. Nielenže sa dohodneme kedy budeme stáť na pauzu, záchod či kávu, ale hlavne sa upozorňujeme na jamy na ceste, veľké skaly a čo najdôležitejšie: keď ide auto v protismere. Vieme, že ak je miesto máme počkať, máme sa uhnúť, lebo zopár domácich už sa tu pohybuje. Tiež sme stretli oproti na väčších SUV turistov so sprievodcami a tých džípov išlo za sebou asi desať. My z našej rally sme aspoň roztrúsený po okolí a každý ide svoje tempo. Občas nás dobehnú, predbehnú a my si vysielačkami hlásime ak niekoho púšťame, keď sa im uhýbame. Ideme síce s Martinom spolu, ale nie tesne za sebou. Tých zákrut je toľko, že nemôžeme vidieť čo ide pred jedným, alebo za druhým. Tak si to hlásime. Super vec tá vysielačka. Má dosah asi kilometer a na rovine, nížine, mimo vysokých budov bol dosah aj dva kilometre. Niekedy nás to až prekvapilo.

Ďalší gps bod na trase je jaskyňa, diera, možno umelá diera v skale a v nej odkaz na stene od Juraja a Emily. Treba to zapísať, budú body! Cesta sa nijako nelepší, ale ty panoramata! Priebežne všetko zapisujem do palubného denníka, ale poviem vám: budem macher ak to po sebe prečítam. Nie je to jednoduché nahadzovať a sledovať gps body, sledovať mapu a zákruty na nej, fotiť a točiť video všetkého krásneho (a toho tu je!) a popri tom ešte robiť zápisky. Já se pořád kochám!

Serpentíny dolu nemajú koniec, ale keďže sme výfuk opravili a podľa mapy by mala byť pred nami ešte posledná spätná 180-ka (180 stupňová zákruta, pozn. redakcie), tak už to bude kľudnejšie. Už len také „pokojné“ lážo-plážo zákruty do 90 stupňov. Po ďalších desiatich kilometroch sme konečne prišli na asfaltku. Konečne. 40 kilometrov po tej nádhernej vyhliadkovej  šotoline sme išli štyri hodiny. Poriadna cesta je pod našimi kolesami a riečka sa už priblížila našej úrovni, či skôr my jej. Vonku je 39 stupňov a už hľadáme miesto na kúpanie. Rieka je tu pri nás, len ten prístup k nej nie je vždy jednoduchý. V mieste, kde sa to hemží plavcami stojíme na parkovisku a ideme sa ochladiť. Voda je fantastická. Na to, že je to zasa na rieke je super. V jednom mieste plytčina, ale o kúsok ďalej už tečie v skalnej priekope a tam je hĺbka. Tam už odvážlivci skáču zo skaly nad ňou. Voda ako z reklamy a osvieženie ako z druhej reklamy.

O jednej odchádzame, teplota vonku sa nemení, ale my sa aspoň na chvíľu cítime lepšie. Ďalší bod číslo 186 je starý historický typický Albánsky most. Tento kamenný most je tu opravený a označený, večer vysvietený, ako pamiatka. Pri ňom ešte rýchlo kúpime magnetky pre všetkých kamarátov a pokračujeme ďalej, tentokrát už návrat do Čiernej Hory. O štvrť na tri prekračujeme „čiaru“ a za ňou natankujeme. Cena je tu výhodnejšia a aj tak budeme potrebovať plnú nádrž.

Cesta vedie zasa vrchom kopcov, ponad najväčšie Albánske a Čiernohorské jazero. Toto „mini more“ má hraničnú čiaru uprostred vody, no takto zhora je rovnako krásne na obidvoch stranách štátov. Sú v ňom malé ostrovčeky a verím tomu, že je turisticky rovnako využívané ako more, aj keď ho od mora delí len kúsok, aj to hornatý.

Do cieľa nám ostáva už len pár súťažných a informačných gps bodov, no kým cestou klesneme na úroveň mora, ešte sa posledný krát snažíme pokochať pohľadmi a uložiť si ich čo najviac do tej našej, už aj tak redšej pamäti. Všetky tie hory, kopce, skaly, výhľady, kamene a šotoliny tak skoro neuvidíme. A ak sa sem vrátime, tak z niektorých šotolín bude asfalt, z niektorých kameňov budú domy, cesty alebo mosty. Práce tu pokračujú rýchlo. Sú miesta, kde sa vrátite a vidíte všetok ten pokrok a niekedy vám je to až ľúto, že to neostalo tak, ako bolo kedysi. Tak poďme za vôňou mora, ešte posledné kamene a šotoliny, ktoré embéčke v tejto horúčave dávajú poriadne zabrať. Aj nám ventilátor na aute ide naplno a ručička teplomeru motora stúpa vyššie a vyššie. Občas stojíme a po chvíli prichádza posledná náročná výzva našej cesty. Je to starý tunel bývalej jednokoľajky, ktorá kedysi veľmi dávno vozila ľudí cez tieto kopce. Keďže je to už všetko minulosť, tak ani prístupová cesta k nemu nie je. Je to len prudký kopec z kameňov a skál, ktorý sa od výrazu šotolina prudko dištancuje. Pár áut sa tu otočilo, že to nedajú. Nejaké terénňaky pred nami to tu rozrýpali pri pokusoch vyjsť hore. Síce sa im to podarilo, no narobili také jamy, že zbohom a amen. Martin išiel pešo pozrieť až hore aké to tam je. To najhoršie je tento prvý strmák, tak idem s vysielačkou pešo do kopca a cestou nohami zahrabávam jamy. Bol taký nápad, že je nás tu dosť, tak to pomaly jedno auto po druhom vytlačíme. Tak to skúsime a ideme sa škriabať. Nejako sme to dali, Danko sa vyškriabal. Skutočne to zlé je len kúsok, to najstrmšie, potom už bez jám. Po nás ide Martin, Danko ho pre istotu trošku potlačil a za ním biela Felícia. Aj oni to dajú. Kričím chalanom „choďte dolu pomôcť potlačiť ten zvyšok!“ No oni sa medzitým otáčajú a idú preč. Vzdali to. Tak ideme hore, sadáme do áut a pokračujeme asfaltkou, ktorá je tu hore. Zjavne tú dolu niekto rozrýpal a zničil, aby sa tadiaľto nechodilo. Asfalt ide pomedzi krovie a končí pred tunelom. Ten je tak akurát na šírku jedného auta a najprv dosť kamenistý. Ideme pomaličky, opatrne. Je tu chladno, no nie až tak, ako sme čakali. Keď sa cesta zlepšuje a je prašná, ujazdená a vlhká, rýchlosť pridávame a o chvíľu už vidíme svetlo na konci tunela. No ešte pred ním stádo kráv. Čo teraz? Sme prvý v našej trojčlennej kolóne, ale kravy sa nehýbu. No nič, vravím do vysielačky: Martin, nebojíš sa kráv? Ja áno. Ukáž skúsenosti z farmy a vyžeň ich. Ten sa zasmial a vystúpil a pokojným pastierskym hulákaním ich ženie von z tunela. My máme zábavu a Martin naše uznanie. A keď sme vyšli z tunela, tak zasa kone. Chúďatká zvieratká sa sem takto chodia schladiť. Vonku horúčava a my sme ich do nej vyhnali.  

Pokračujeme dolu, cestou uličkami nejakého mestečka a v ňom je ďalší súťažný bod – najstaršia oliva v Európe. Má viac ako 2300 rokov a vstup k nej je spoplatnený, takže som musela utekať naspäť na parkovisko pre peniaze. Desať centov mi chýba, no nenašla som. Baba pri vstupnom sa na mňa škaredo pozrela, ukazujem jej, že len pár minút tu budem, spravím fotku a utekám. No čo, v každom štáte sa nájdu nadutci a dôležitý. Aj tak tam idem a fotím. Tie dve eurá ma síce zaskočili, ale teda aspoň 1,90 som našla. Našla by som viac, ale dlho by to trvalo. A času moc nemáme, lebo slnko už klesá k obzoru.

Pokračujeme smer cieľ, už ideme ponad more a klesáme do mesta. Martin išiel vopred a my zastavujeme na vyhliadke na more a spočítavame si všetky body. Nahlasujú sa do linku ktorý nám poslal Juraj. Je to jednoduchšia ako keby sme mu osobne museli hlásiť všetky dni po bodoch a potom to spočítavať. Cestou však je ešte jedno miesto, kam máme v pláne určite ísť, tak už aj to započítame, odošleme a ideme do kempu. Prechádzame mestom plným turistov, už na pohľad vidieť, že sme v turistickej letnej destinácii. Prešli sme veľký kruháč a skúšame vysielačku, že kde je Martin. Po chvíli sa nám ohlásil, že je je pri tom kruháči a niekto do neho nabúral. Bože! Kúsok pred cieľom! Domorodec mu nedal prednosť a ohol mu blatník. Je to tu zapchaté ľuďmi, nemáme sa kde otočiť. Ideme ďalej, kúsok pred cieľom stojíme a Martin už hlási, že ide za nami, je to vybavené, môžeme pokračovať do cieľa. Skratka vedie po pieskovej ceste s malými havkáčmi. Chúďatká hladnučké tu s mamou žobrú o lásku a jedlo. Až mi srdce trhá. Nejaké dievča sa pri nich zastavilo a asi ich kŕmila a hlavne dala preč z cesty aby ich nezrazili autá.  Po devätnástej hodine sa blížime k cieľu, po jedenástich hodinách jazdy v horúčave bez klimatizácie. Zaraďujeme sa do rady ostatných účastníkov a po jednom prechádzame cieľovou bránou.

Je pol ôsmej a my sme tu! Cieľ! Dali sme to! Bez väčších porúch a nervov, bez ujmy na plechoch a zdraví. S množstvom zážitkov, fotiek a videí. Spotení, zaprášení, ale spokojní, nadšení a šťastní. Po takmer 2 200 kilometroch sa táto „adventure hra“ skončila. Game over.

Plážové parkovisko je plné našich kamperov a prichádzajú ďalší. Je tu záverečný večer, kde sa stretnú všetci, čo sa celý týždeň ani nestretli. A všetci spokojní.

Ďakujeme Jurajovi a Emily. Veľmi pekná akcia.

 P.S. Pre tých čo váhali: Je veľa ľudí, ktorí toto túžia vyskúšať. Stojí to za to, len si treba kvalitne pripraviť auto, zobrať dobre pripraveného navigátora, pretože to nie je jednoduché. Treba to všetko dať do mapy a vyznať sa v tom. Ale hlavne byť trpezlivý šofér a milovať zážitok. Toto sú krajiny, kde nie je draho a vždy sa nájde niekto, kto je ochotný pomôcť. Aj v tom najväčšom konci sveta raz auto prefrčí, hlavne tam, kde to najmenej čakáte. Len sa netreba báť.