Palubný denník karavanistu (7.) - NÓRSKO

 Deň 7. – ŠTVRTOK

Ranný budíček za zvuku benzínovej kosačky. Je to na asfaltovom parkovisku zvláštne. Keď to prišlo bližšie, tak z kosačky to bol parkoviskový zametač. No ale keď to bolo vedľa nás, tak to nebolo ani jedno, ani druhé, ale chlapík striekal na zem parkovacie čiary.

Teraz ráno ešte treba ísť pozrieť do Santovej dedinky ten obchod, lebo detská zvedavosť nedá. Už je otvorené a my sa cítime ako v decembri v nákupnom stredisku. Je to všetko zimné. Oblečenie, mikiny, čiapky, papuče, šály. Všetko. Aj vianočné gule a dekorácie na stromček. Všade veľa Trollov, ale to tu je v každom obchode, nielen v tom vianočnom. Troll je (severská mytologycká bytosť) ich severským symbolom. Kúpite tu aj letné tričko s vianočným motívom, čo je pre nás trošku sranda, ale okrem miniatúrnych Santov tu majú aj sošky pani Santovej. A to už je voľačo! Veď od nej je už viac tajná len pani Colombová. Takže takto vyzerá pani, ktorá Santovi varí večeru a perie tie červené gate! Tu si môžete kúpiť a doma zavesiť na stromček nie len trollov, autíčka, snehuliakov, domčeky, ale aj mníšky z filmu Sestry v akcii. Neberte sem deti! Nedoplatíte sa. Plyšákov je tu kopa. Ak máte nutkanie, tak aj teraz v lete si môžete ísť sadnúť k Santovi a vyfotiť sa, stojí to 10,-€ a budete mať fotku – originál od nich.

Odchádzame o 10-tej, tachometer hlási 190.260 km, sobíkov sme síce nevideli, ale zabudli sme vrátiť kľúčik od elektriky. Ešteže sme to pomerne zavčasu zistili, tak sa vraciame len asi 8 kilometrov. Kľúčik je od búdky - stojana s elektrickými zástrčkami. Asi nie sme prví, lebo včera nám pani na pumpe povedala, že na vedľajšom stojane funguje len jedna zástrčka, od druhej im nevrátili kľúčik.

Vonku máme 23°C, čo je pomerne dosť na to, že sme za polárnym kruhom. Kto neverí na globále otepľovanie, tu to vidí v praxi. Je tu také leto, ako kedysi bývalo u nás, len sem to vôbec nepatrí. Potom sa čudujeme, že sa topia ľadovce. V takom teple sa skôr čudujem, že ešte vôbec toľko z nich drží pokope. 

Stretli sme prvého sobíka alebo losíka. Nevieme ešte rozdiel medzi nimi, uvidíme čo bude, aké zvieratká budú ďalej. Cesta je krásna, rovná, kvalitná, okolo sú samé brezy. Sú aj borovice, ale medzi nimi doslova svietia biele kmene vysokých briez. Domčeky sú takmer všade červené. Samozrejme len drevené, ale 95% je natretých na červeno, teda bordovo. Zvyšok sú žlté a väčšie budovy sú biele. Pripadá mi to, že tie „stretávacie“ budovy ako škola, alebo nejaký úrad, tak tie sú biele. Ale možno je to hlúposť. Domčeky sú roztrúsené popri ceste, sú aj v lesíkoch, často nenápadné, no takmer nikdy nie sú sústredené tak na kope ako je to u nás na dedinách. To vidíte iba vo väčších mestách. Tu je označenie dopravnou tabuľou že ste vošli do obce, no vyzerá to ako keby to boli len nejaké lazy, ale lazy na rovine. No často tie domčeky sú nenápadne umiestnené a uvedomíte si to až keď chcete zastaviť (napríklad na záchod, alebo pauzičku na kávu), vidíte rozšírenú cestu, ako odpočívadlo a na nej je odbočka. Lenže nemôžete odbočiť, lebo to je vjazd niekomu do dvora. Je to 99% zo všetkých takýchto malých odbočiek. V niektorých prípadoch na to upozorní poštová schránka na rohu, no aj na to treba postupne prísť, že ten drevený stojan so strieškou je niečo ako poštová schránka. Niekedy dokonca na tomto rázcestí je nápis, možno s menom majiteľa pozemku, možno si tak pomenovali svoj pozemok, možno je tam ubytovanie, penzión. To by ste zistili až po odbočení, alebo keď pozriete do odbočky, uvidíte za stromami dom, auto, dvor.

Tu zasa prechádzame cestou, ktorá pripomína pristávaciu dráhu. Medzi obcami Kalliovaara a Korpela 67.066089, 26.530238 . Je široká a rovná s niekoľkými pruhmi, no žiadne označenie. Na konci toho rozšírenia je žlto-čierna značka, ktorá naznačuje niečo také. A niekde za ňou sme už na ceste videli celú rodinku sobíkov. A za chvíľku ďalších. Predpokladáme, že keď je takéto teplo, tak sa im nechce ani z lesa von, no po asfalte sa im lepšie kráča než po lese a mäkkej či močaristej pôde.

Na začiatku Sodankylä sme museli dotankovať do nádrže 56 litrov za 1,799 za liter. Tachometer ukazuje 190.395 a oteplilo sa na 25°C. Priamo v meste sme si spravili prestávku v supermarkete, no takú ozajstnú pauzu si robíme pri rieke, a to sa využije na hygienu – Danko sa umýva. Voda má červenú farbu. Teda možno je to v tých kameňoch, ale máme pocit, že skôr tá voda obsahuje nejaké prvky ktoré ju sfarbujú do červena. Vieme, že v týchto zemepisných šírkach je čistá voda, takže nás to neodradí. Možno má dokonca nejaké prospešné látky (sa utešujeme).

Cestou ďalej začína pršať. O pol tretej máme zase prestávku, tentoraz oddychovú. Dáme si „dvacet“ a kým sa zobudíme, obloha sa začína vyjasňovať. Ešte prší, ale už to nebude na dlho. Veľa domorodcov tu má vo dvore zaparkovaný karavan. Je ich ozaj dosť. Začína to pripomínať národný šport, no ako karavanisti majú veľké plus, všetci odzdravia.

Naplánovaný bod na našej trase je horská turistika. Z hlavnej cesty schádzame za Vuotso a tu už končí sranda, teda skôr asfalt a sranda začína v podobe krásnej šotoliny. Toto slovo šotolina sa nám veľmi zapáčilo. Prvý krát sme ho poznali pri Dankovej ceste do Rumunska, keď s Martinom išli zimnú rally. Odvtedy je slovo „šotolina“ naše obľúbené. Táto cesta je tá originál šotolina a ešte po krátkom čase aj deravá. Mám popísať pre nešoférov? No je to cesta, ktorá asi čo sa týka tried nemá zaradenie. O asfalte či betóne ešte ani nešuškali pred ňou, nieto ešte nahlas to tu spomínať. Je to skrátka ujazdený, miestami by sa dalo o ujazdenosti polemizovať, štrk. Prímes hliny, piesku, či kamienkov je povolená. Jamy, cestné krátery sú tiež povolené. Šotolina prvej triedy je prašná, sypká, ale rovná. Tu je možná aj vyššia rýchlosť okolo 30-40 km/h. Šotoliny ďalších tried majú umiestnenie podľa počtu dier a jám, tomu prináleží aj rýchlosť na nej. Ale pozor! Ak idete spotrebákom, dáte to aj 60-kou, na SUV možno viac. Ak máte staré Daewoo čo Ladu Nivu, tak prefrčíte. Čím rýchlejšie pôjdete, tým ľahšie sa povznesiete ponad jamy. Lenže karavanisti s vŕzgajúcimi skrinkami, hrkotajúcimi šálkami, putovnými bandaskami, poduškami a obuvou idú iný level. Tieto biele kotúľajúce sa obytné domčeky potrebujú trošku viac lásky a opatrnosti. Takže nám tachometer ukazuje 10 km/h, a niekedy aj menej. Už som vám upresnila kvalitu cesty a konečne napíšem prečo a do akej diery sa sem trepeme. Náš dôvod: Pyhä Nattannen – oblasť ktorá už spadá do Laponska, takže svojím spôsobom sme už v inej krajine. Laponsko je severná časť Fínska, Nórska a Švédska. Tiež sa používa výraz Saammi. Slovo Laponsko už samo osebe jasne definuje studenšiu krajinu. Je to oblasť za polárnym kruhom a Laponci sú pôvodní obyvatelia tejto krajiny. Preto tu (časom uvidíme) veľa Saam-múzeí. Vlastne už Santa Claus Village je v Laponsku, veď predsa Santa býva za polárnym kruhom. Takže sme v Laponsku, na východe tohoto územia v Národnom parku a ideme na turistiku. Kopec Pyhä-Nattanen je veľmi nenáročná turistika. 

Vedú k nemu dve trasy. Samozrejme, vždy je jedna dlhšia a druhá kratšia. My sme si povedali, že ideme autom pokiaľ to pôjde, takže sme sa dostali k štartu tej kratšej. Po vytriasajúcej ceste sme sa dostali na celkom slušnú šotolinu na ktorej je aj jednoduché parkovisko.( parkovisko: 68.107561, 27.325359). Tu začína túra s prevýšením 300 metrov. Jednoduchá, krásna prechádzka prírodou s kopou kamenia na vrchole. Veľmi pekné miesto s krásnymi najskôr ružovými, neskôr zelenými (zoxidovanými) kameňmi s lišajníkmi. Celý čas je pekne značená, takže nie je kde zablúdiť. Príjemná prechádzka je podľa tety wiki zaradená do strednej obťažnosti, ale našinec by sa tomu zasmial. U nás by som povedala, že stredná obťažnosť je možno Tatranská Lomnica-Skalnaté pleso. Toto je „ľavou zadnou“ aj pre neturistu. Trocha horší je úplný vrch túry, pretože sa ide po kameňoch, takže treba poriadnu obuv aby ste si nevytkli nohu na kameňoch, ale tie výhľady na jazerá a okolie stoja za to. vrch Pyhä-Nattanen )   Ozaj pekná panoráma. Na vrchole je okrem latríny a turistickej chatky aj obrovská plochá skala ošľahaná a opracovaná vetrom a dažďami a tiež pozorovateľňa z čias druhej svetovej vojny. Na slniečku si vychutnávame výhľady, zapísali sme sa do návštevnej knihy a pomaličky sa poberieme dolu. Keď ste tu, tak sa to fakt nezdá, že ste len o 300 metrov vyššie ako parkovisko, možno preto, že nadmorská výška je tu 590 m.n.m. Počasie nám prialo, vďaka bohu a aj našim dvom anjelom strážnym. Cestu naspäť dáme tú istú, možno tá dlhšia trasa je náročnejšia, my však máme auto na parkovisku, tak musíme ísť tam. Len dodatok: cesta tam a späť (pešo) je cca dve hodiny, plus koľko sa zabavíte hore je na vás.

Pokračujeme naspäť 10 kilometrov deravej šotoliny (takže ako dlho?) a na rohu kde sme na túto cestu odbočili je kemp. Ešte stretáme zablúdeného domáceho sobíka, ktorý tiež odbočil do kempu, len na rozdiel od nás nie oficiálnym vchodom, ale krížom cez lúku. O 19-tej sa ubytovávame v kempe za 38,- €, ( 68.106825, 27.128471) majiteľ je suverénny strýco, ktorý keď sme povedali že je to dosť, tak odvetil: nepáči sa ti? Môžeš ísť, ceste je voľná. Slniečko je nízko a my si začíname zvykať, že o 21.00 hod. je krásne svetlo. Nádherná farba vzduchu a svetla. Tak premýšľam, že keď je u nás fotografická zlatá hodinka, čo je to tu? Zlatá noc? Pribúdajú mraky, ale krásne farby svetla ostávajú. Asi bude pršať.

Neprší. Zase je to čudné. Vonku ani duša a pritom je tam pekne, svetlo, krásne prostredie a tam jak vymreté. Všetci pozaliezaní v karavanoch. No dobre, je 11 hodín v noci, už išli spať. Ale keď vonku je tak krásne... Ach jo... tak dobrý deň, či vlastne dobrú noc.

 

 

Palubný denník karavanistu (6.) - NÓRSKO

 Deň 6. – STREDA

Vstávame o pol ôsmej a zisťujeme, že sme zabudli vytiahnuť chleba z mrazničky. Veď za chvíľku zmäkne a najeme sa. Problém. A veľký. Nejde naštartovať auto. Vyčistili sme kontakty na baterke, vymenili baterku za vnútornú. Nič. Všetko čo sa dalo je skontrolované a autu sa nechce. Tu, v divočine, ďaleko od asfaltky a ešte zastrčení v poli. Jediná výhoda je, že naše PZP nám poskytuje zdarma odvoz do najbližšieho servisu. Telefonicky to máme povrdené, tak čakáme na odťahovku. Je 12.45, polka dňa fuč a my sme sa z miesta nepohli. Jediné čo sa podarilo, že Danko zastavil karavan z Lotyšska a ten nás potiahol na „hlavnú šotolinu“ a neboli sme zastrčení v poli. Tiež majú namierené na Nordkapp a karavan majú z požičovne. Ale boli ochotní pomôcť a to si ceníme. Tu na ceste nás odťahovka hneď uvidí a hlavne ľahšie naloží ako na tej poľnej ceste.

Všetky hnusné muchy majú liaheň práve tu. Ak sa vám zdá, že u babky okolo latríny alebo pri sliepkach majú hniezdo, tak tu majú také hnusné ovady sídlisko. Niekde v tráve majú svoje mrakodrapy a pokazený biely karavan je pre nich atrakcia ako Slovenská blondínka v Sudáne. Tie čierno-sivé mrchy sa nám sem napchajú a potom sedia a narážajú do okien a chcú ísť von. Aspoňže mám tú slížovú záclonu na dverách. Je ich tu toľko, a vraj je to normálne, že Číňania čo jedia hmyz by tu mali hody. Odtiahli sme a to na cestu, myslela som si, že ich bude menej a prd. Spravili sme bielu atrakciu ďalším rodinám ovadov. Svine štipľavé. A to sme si mysleli, že tá mucha čo s nami cestovala z Poľska do Fínska je protivná. Asi si začnem vážiť naše muchy, tie aspoň neštípu. Tieto aj cez nohavice kúšu ako kone.

O 13.30 už odchádzame s odťahovkou. Šofér odmeral baterku, je slabá, možno alternátor pokazený. Naložil, či skôr zapriahol nás za svoje auto systémom závesu predných kolies do kovového držiaku a auto ťahal po ceste. Aký je to pocit sedieť takto v kabíne a v spätnom zrkadle pozerať na vlastný karavan? Zmiešaný. Na jednej strane radosť, že konečne prišla pomoc a na druhej strane strach z toho ako to naše auto tam vzadu zvládne. Cesta je jak tankodrom, všetko skáče. Snáď som v ňom všetko pozavierala a nič nebude po zemi rozsypané a rozbité. Nekonečných 15 km do Tervoly. Odtiaľ by mala byť lepšia cesta. Teraz sa bojím nielen opravy karavanu, ale či ho nestratíme. Dokonca aj toho, či tu nespadnem potej ceste zo sedačky. Cítim sa tak zúfalo, že už mi ani nevadí, že šofér odťahovky fajčí. A to už je voľačo u mňa.

Za Tervolou je pekný asfalt a ja konečne svojim zadkom nezakusujem do sedačky. O 14.40 príchod do servisu na začiatku Kemi a my už začíname byť hladní. V servise chlapík povedal, že možno sa zajtra na to pozrú keď bude čas. Objednajú náhradný diel a možno pozajtra príde a potom niekedy ho vymenia. ☹ To snáď nie!!! Tak ich Danko ukecal, že nech sa pozrú na to, možno to bude len nejaká somarina, maličkosť. My chceme ísť ďalej a nie kempovať týždeň v servise. Prišli dvaja aj so servisným štartovacím vozíkom, zapojili a naštartovali. Slabá baterka aj jedna aj druhá. Vymenili káblovú svorku na baterke. Za hodinu je porucha odstránená, zaplatili sme 80,-€ a čakáme s naštartovaným autom nech sa baterka dobije.  Zatiaľ sme sa najedli. Po asi dvoch hodinách mi ten motor išiel na nervy, tak sme sa dohodli, že ho vypneme a uvidíme či naštartuje. Ak áno, ideme ďalej. Pôvodne sme chceli ostať do rána potom buď odísť, alebo v prípade nutnosti opravovať auto. Vypli sme a nenaštartovali. Nič sa nedá robiť, kúsok ďalej je obchodný dom. Nová baterka a pre istotu aj nabíjačka 130,-€. Cudzia pani sa ponúkla odviezť Danka keď ho videla vliecť tú ťažkú baterku. Aj tu sa nájdu dobrí ľudia. Auto naštartovalo na prvý šup a my ideme ďalej.

Okolo cesty stále veľa brezí a radarov. Nafta tu stojí 1,95. Blížime sa k Rovaniemi, toto miesto je známe hlavne tým, že blízko neho je vybudovaná dedinka Santa Clausa – Santa Clause Village - 66.543764, 25.847659 . V jej areáli je veľké parkovisko – kemp pre karavany, my však stojíme oproti na benzínovej pumpe a Stellplatzi za 15,-€ na 24 hodín za elektriku. Je tu viac karavanov, no ešte viac ich je v dedinke cez cestu. Tu sme sa len boli prejsť, už je po záverečnej, tak obchodíky sú už zamknuté, aj sobíky už išli do postieľok. Pol desiatej a slniečko vysoko. Touto Santovou dedinkou prechádza polárny kruh a ten je po Santovi druhou atrakciou. Skôr by som povedala, že pre dospelákov je možno ten zaujímavejší. Súčasťou kempu sú aj červené chatky s celoročnými vianočnými stromčekami a ozdobami. Tu sú Vianoce po celý rok. Autá, budovy, všetko má Santa Clausovské nálepky a dekorácie. Je to veľmi zvláštne, vonku je také svetlo a všetko je tu prázdne. Skoro ako vo Vrbovom uprostred leta, lenže tu je 23.00 hod.

Ideme spať. Všetky prístroje dáme na nabíjačky a dobrú noc. Lenže zaspávať počas polárneho dňa je nič oproti svietiacemu displeju hodín alebo svietiacej pouličnej lampe priamo do spálne. Tu si lahýňam do postele s pocitom, že som zabudla vonku zhasnúť. Je 24.00 hod., slnko je tesne za kopcom ale nevidíte ho, len jeho svetlo. Nezapadlo. Len nás od neho delí kopec. A jeho svetlo vám nazerá do postele a vysmieva sa z toho vášho čudovania. Predstavte si, že v lete si idete o ôsmej večer (za svetla) ľahnúť do postele lebo skrátka už je čas. Nechce sa nám ísť spať, ale po tomto vyčerpávajúcom dni už treba. Všetky rolety a oknách slúžia ako majú, tak o chvíľu sa nám to aj podarí.

 Fotené krátko pred polnocou:

 

Palubný denník karavanistu (5.) - NÓRSKO

 Deň 5. – UTOROK

Je deväť hodín, 19 stupňov a pomaly odchádzame. Slnko v noci vôbec nezapadlo. Také je v noci svetlo ako u nás v lete večer o siedmej-ôsmej. Teraz je už slniečko vysoko, teplota letného vzduchu pripomína, že je dovolenkové obdobie. V kempe všetci zalezení v karavanoch až má človek zlé svedomie, že ich o deviatej zobudí štartovaním auta. Je nádherne, nechápem čo nevylezú. Pokračujeme severne na Oulu, za Jyväskylä prechádzame okolo letiska po ľavej strane. Tu sa diaľnica podozrivo rozširuje a križujú ju žlté stĺpy, také, ako usmerňujú lietadlá na pristávaciu plochu. Oni nás vlastne upozornili, že je tu letisko. No čo padlo Dankovi do očí bolo, že cesta je až príliš široká, príliš rovná a určite je to ďalšia prípadná pristávacia dráha. V jednom mieste, akoby výjazde z diaľnice, oddelené betónovými blokmi, sú čiary podobné tým na letiskovej ploche čo určujú smer trasy a otáčania lietadiel. Pravdepodobne prepojené s letiskom. Niekde tu, na tejto priamej Fínskej ceste som nabrala odvahu a išla som šoférovať. Dala som 109 km, čo je pre mňa už rekord. Po pauze na kávičku kúsok od mesta Emolahti som si zasa pofotila tú krásnu fialkovú burinu. Teda nie tak celkom burinu, tu to tak rastie, ale sú to krásne fialkové a ružovo-fialové kvety rastúce všade.  Google hovorí, že je to kyprina úzkolistá. Sú ich tu celé lány, plochy zarastené touto divou rastlinou sú všade. Nutne ju potrebujem mať doma! A dokonca som tu videla to, čo u nás kedysi v lese – kopcové mraveniská. No možno sú aj u nás len ja tam nechodím, ale kedysi ich bolo viac a tu sú tiež hocikde. Veľké mravenčie bytovky dokonale zapadajú do panenskej prírody, do jej lúk a voňavých lesov.

Cestou sme natrafili na čerpačku pri zvláštnom pamätníku, alebo skôr múzeu zvonov. Drevená stavba so zavesenými piatimi zvonmi hore a desiatimi zvonmi dolu dovoľovala dotknúť sa veľkých zvonov a buchnúť srdcom zvonu o jeho telo. Zvon sa ozval a Danko sa tešil ako malý chlapec. Zvonov je tu viac a blízka reštaurácia ponúka okrem občerstvenia aj možnosť kúpiť si takýto suvenír. Jej priestory sú zdobené porcelánovými, sklenými aj kovovými zvončekmi. Vonku je niekoľko mohutných zvonov, ale tu sú stovky maličkých zbierkových. Ozdobené sú okná, stoly, steny aj celý priestor. Takže magnetka maličkého zvončeka je samozrejmá. Ak niekto náhodou pôjdete týmto smerom, tak je to tu: 63.713886, 25.919336  .

Fínsko je pekné, možno nie tak atraktívne ako Nórsko, ale podľa mňa aj tu by si každý našiel svoje. Karavanisti pribúdajú a všetci sa slušne zdravia. Mraky sa rozliezli a my pokračujeme za slnečnej oblohy ďalej. Biele mráčiky sú ako obkukané a naklonované z počítačovej plochy windowsu a my po krátkej dobe zasa tankujeme. Samoobslužná pumpa nám viac ako 30 litrov nedá, jej nastavenie asi na jeden raz to neumožní, nevadí. Pred chvíľou sme tak tankovali, tak dáme ešte jed raz tak.  Premávka hustne, je pracovný deň po 14-tej hodine a domácim už asi padla. Blížime sa k Oulu a kúsok odtiaľ je národný park Liminka s jedinečným osadenstvom vtáctva. 

Drevená veža – pozorovateľňa umožňuje panoramatický pohľad na široké okolie. Vtáky sem chodí nielen pozorovať, ale aj fotiť veľa prírody chtivých fotografov. Výhľad na močariská o okolité ticho je príjemné aj pre laikov ako sme my. Trošku mi to pripomína deltu Dunaja. Niečo sa tu vlieva do niečoho, presnejšie záliv Liminganlahti tu má svoj močaristý výbežok, celá je to súčasťou veľkého Botnického zálivu. Vtácvo, hmyz a rastlinstvo tu majú fotografi a prírodovedci ako na dlani. Preto je to súčasťou Národného parku a je to tu oplotené. No predpokladám, že ten plot je výhodou, pretože skočiť pri prechádzke do jedného z nenápadných močarísk by asi nikto nechcel.  Pôvodný plán tu bol aj prenocovať, ale ešte je málo hodín a my sa môžeme presunúť ďalej, a svetlo je dlho, ideál na cestovanie.
 Miesto: 64.824193, 25.311726

K nášmu cieľu vedie istá pevná cesta, ale Danko má chuť na skratky a niekde tu, v lone prírody chce prespať. Lenže nič sa mu nepáči, alebo sa bojí na niektorom mieste prespať. Hľadáme ďalej, po šotoline medzi lesmi a rúbaniskami, keď konečne uvidel tú správnu šotolinu, správnu odbočku a správne miesto kúsok ďalej, aby sme neboli tesne pri ceste. Tu, medzi fialovými kvetmi a navŕšeným dreveným odpadom po zvoze stromov sa mu páči. A tak fotíme nezapadajúce slnko a konečne som zdvihla aj dron. Komárov a múch je tu požehnane a štípu aj cez oblečenie a tak spíme pri dôkladne zatiahnutých sieťkach, ale deti tých malých hnusákov sa prepchali aj sieťkami a my sme zasa poslúžili ako dobrovoľný darcovia krvi, teda stravy pre zahraničný hmyz. 

Posledná fotka je polnočné slnko, ktoré ešte netuší zajtrajšie nepríjemnosti:

Palubný denník karavanistu (4.) - NÓRSKO

 Deň 4. – PONDELOK

Na dnes máme objednaný trajekt. Teda nielen objednaný, ale aj zaplatený a to už je to podstatné, prečo musíme byť ráno v prístave  a čakať na check-ine. Natankovať sme mali v pláne ešte v Jüri, pretože v Talline sme predpokladali, že bude drahšie a na druhej strane vody v Helsinkách tiež. Takže benzínka Alexela – iný spôsob tankovania ako u nás. Na to sme prišli až neskôr, až po tom, ako sme (teda Danko) v úmysle zavolať tlačidlom obsluhu pumpy aby pomohla, zablokoval celú pumpu. Až potom si uvedomil, že to nebolo help tlačidlo, ale emergency a pravdepodobne vypol možnosť tankovania na celej pumpe. Pretože odrazu sa nedalo natankovať nielen na našom stojane, ale ani na stojane chalana čo nám chcel pomôcť. Tak sme rýchlo zdúchli a tankovali sme na druhej strane kruháča na CircleK(1,569/l). Pre vysvetlenie: tankuje sa tak, že najprv sa musí vložiť platobná karta, naťukať PIN-kód a až potom vytiahnuť pištoľ zo stojana. My sme najprv pištoľ a až potom kartu. Tak ale tu sme sa to naučili, ďalej už boli hlavne takéto pumpy.

Tachometer ukazuje 189.309, to znamená, že sme už prešli vyše 1 634 km. Čo bolo pre nás zaujímavé, tak tu sme natankovali naftu s nulovým obsahom repky.

O deviatej sa už checkujeme na trajekt a o pol desiatej aj naloďujeme. 10.20 loď zdvíha kotvy a 12.30 pristávame v Helsinkách. Na trajekte si vraj treba kúpiť alkohol (ak máš málo svojho), lebo ďalej je už drahý. Tak sme si kúpili aspoň malý biely rum, pol litra za 11,-€. No nekúp to. Ale lacnejšie nič nebolo a tento má aspoň peknú a praktickú butylku. Cukríky sme si ale nekúpili, tie boli balíček gumkáčov Haribo za 8,60€. Ale akcia! Keď kúpite dva, tak ich máte za 12,90! Nekúpili sme aj tak.

Pre tých čo nevedia: na veľkých trajektoch ako je tento sa za plavby musí opustiť karavan aj auto. Dvere do podpalubia- parkoviska sa zavrú a uzamknú. Z bezpečnostných dôvodov. Takže všetci pasažieri aj so svojimi psíkmi sú hore a buď si pospia, navštívia reštauráciu, alebo jednoducho sedia vonku vo vetre a sledujú more. K autám sa dá dostať až tesne pred pristátim, dvere sa odomknú a to už na schodoch k nim stojí a prešľapáva väčšia hŕstka nedočkavcov. Až keď dvere povolia sa môžeme rozliezť a prešmyknúť pomedzi autá k tomu svojmu. Niekedy sú tie autá tak na tesno, že poriadny veľký a tlstý chlapisko by neprešiel. Minimálne nie zo strany predkov a zadkov áut, lebo tu sa parkuje natesno. Pri každom parkovaní musíte po vypnutí motora zaradiť rýchlosť, zatiahnuť ručnú brzdu a my zvykneme hodiť aj „šuter“ pod koleso. Vozíme dlažobnú kocku, alebo kto má klin. Takto tomu viac dôverujem. Podľa dĺžky plavby si treba zobrať do batôžku vodu, kekse, alebo slovenského lepeňáka, no a nejakú knihu, časopis a ja aj štrikovanie. Pretože človeka zas nebaví dve hodiny fotiť a sledovať vonku vodu a psíkov. Karty, nabíjačka na mobil či nejaký zápisník tiež poslúžia. A to už ani nehovorím o tých čo majú deti ako Kluci na cestách, tam je povinnosťou vymyslieť deťom zábavu.  Zvukové (jééééj) pobehovania z paluby na palubu, alebo od okna k oknu nevydržia dlhšie ako 30-40 minút. Do 10 minút od vzdialenia sa od brehu začína nuda, hlad, smäd, driemoty a podobné veci. Sedíme v aute na trajekte, čakáme na výjazd a prišla dôležitá SMS: v Krajnom sa budú predávať kačice. Z lode najprv vychádzajú osobné autá a je ich mrte. Do Pi... ešťan, odkiaľ vychádzajú? Z neba? Veď toľko ich na svete ani neni! Vítajme v Helsinkách. Je pol dvanástej, 21°C, pekne slnečno. O hodinu sme už aj von z mesta, je lákavé pozrieť si ho, no cesta nás vedie pekne obchvatom mimo mesta, ťaháme sa v kolóne áut vychádzajúcich z trajektu a hľadať parkovanie sa nám nechce. Veď ešte toho uvidíme dosť za nasledujúce týždne.

Vezieme sa krajinou, pomerne plochou, teda to prevýšenie kopcov tu nie je až také značné, že by ste to nejako veľmi cítili. Podľa tety wiki je tu prevýšenie krajiny len okolo 50 metrov. Tu na juhu je to skôr o jazerách, močiaroch, veď sa aj hovorí, že je to krajina tisícich jazier, je ich tu skoro 188 tisíc. Vidíte to na každom kroku. No a všade sú lesy. Všade, všade, všade. Fínsko je krajina ideálna pre turistov, ktorí moc nemusia veľké výstupy do hôr. Pre tých, čo majú radi skôr prechádzky lesmi a národnými parkami, jazerami a obdivujú močariská a rašeliniská. Ak nie ste zdatný „kopcolezec“ tak toto prostredie vám bude vyhovovať. Len je tu veľa komárov, čo asi odradí. Keď nám to povedala mladá Fínka v kempe pri Talline, nechápali sme. Dáva to logiku: veľa vody, jazier močiarov + v poslednom čase vyššie teploty ako kedysi = ideálne liahne komárov. Dokonca vraj pri týchto vysokých teplotách sa rozmnožili viac ako je bežné aj nejaké otravné štípajúce muchy (to ešte len zistíme). Ozbrojte sa repelentom, alebo sa primerane oblečte. 

Najvyššie hory sú až celkom na severe s výškou 1300m.n.m. a k nim z Helsínk vedie priama cesta, ktorá nás vedie okolo miest a obcí, ktoré majú názvy podobné tým v Estónsku. Tiež znejú ako čarodejnícke zaklínadlá. (Klaukkala, Tervakoski, Holola, Kujala, Lepsala – čítajte bez čiarok a už chýba len dexempo šupoplesk) O druhej si robíme obednú pauzu a polievka od Vitany a zemiaková kaša od Maggi nás majú za úlohu posilniť. Niekde v týchto geografických pásmach na diaľnici začíname obdivovať fínsku raritu – kamióny. Toto je v málo európskych krajinách, možno to bude práve tou priamosťou ciest, sú tu ťahače s návesmi, aj dvomi, tromi a my počítame nápravy: 4+5, 4+4. Ťahač ťahá náves za ktorým je ešte príves. Ty sou! Co? (čítaj česky). Zázraky pre Danka.

Nasledujúca zastávka je u chalanov – Fínov, priaznivcov škodoviek, s ktorými sa Danko zoznámil cez instagram a tak bola jeho túžba tu tie škodovky vidieť. Chalanisko (hlavný hrdina) moc angličtinu neovláda, možno ako ja, ale zavolal bratranca, ten tlmočí. A tak okrem kávy a krásnych stromov na dvore si pozrieme Favorita, 120-ky, dve 1203-ky, Feliciu pick-up, 100-večku a dokonca tu má aj červenú tisícku. Nepojazdnú, zapadanú rúškom tmy a prachu, ale úzky stĺpik. Hlavný bod návštevy bol vyložený - na nás čakajúci Sedan – Škoda 1200. V pôvodnej patine, ale pojazdná kráska. Toto je to auto, ktoré bolo smerodatnou vecou zoznámenia sa tohto Fína s týmto Slovákom. Bolo to video zo zimnej jazdy po snehu na zelenej krásavici. A tak sme tu, fotíme, spíkujeme a tešíme sa z nového kamarátstva. Mimochodom, býva v krásnej prírode severského vidieku.

Cesta pokračuje smerom na Jyväskylä. Karavany hustnú a musím zložiť pochvalu karavanistom domorodcom, že všetci krásne zdravia. Tak každého jedného zdravíme a mávame. A tešíme sa z toho (hlavne ja). O 19-tej už stojíme v meste vzdialenom „len“ 270 km od Helsínk, v meste, ktoré preslávil svojím narodením športovec 80-tich rokov, ktorého som ako puberťáčka doslova žrala a pozerala všetky skoky na lyžiach. Bolo to v čase, keď našu komunistickú republiku reprezentovali mená Pavel Ploc a Jiří Parma, tak Fíni mali svojho – Matti Nikänen, zázrak na lyžiach. Tu sa narodil, tu mu postavili pomník, keďže zomrel len 56-ročný. Tento najlepší skokan všetkých dôb asi nezvládol celebritný život a zomrel na pankreatitídu a zápal pľúc. Bol hviezdou olympijských hier a všetkých svetových pohárov, no alkohol ho premohol. Park a pláž nesie Mattiho meno, je to ich hrdina.

Jyväskylä je deviate najväčšie mesto vo Fínsku a je tu (vraj) veľmi veľa škôl. No negatívna informácia je, že je tu až 15% nezamestnanosť. A vraj tu veľmi stúpol aj zločin a násilie. A pozitívum - úchvatná jazerná príroda a štyri národné parky, rally tisícich jazier a mesto študentov.

Do kempu v tomto meste prichádzame o pol ôsmej, cena je 35,-€ a na dnes kilometrovo stačilo. Laajavuori Caravan je kemp na kraji mesta (62.255727, 25.696630 ), len kúsok od skokanského mostíka, ktorý je vidieť. Práve sa tu koná nejaký festival, koncerty, či akcia pre mládež. Pod mostíkom je lezecká dráha, Rambo-dráha, či Tarzanova dráha, ako tomu hovoríte vy? Mysím, že tento kemp je plne využitý aj cez zimu, keďže je tu blízko aj vlek so svahom. Do kempu sa ide cez padaciu rampu a všade používate čip. Aj otvorenie dverí do kuchynky, do sprchy, na wc. A „za příplatek“ ako sme mali my budete mať aj dúhu nad kempom.

Palubný denník karavanistu (3.) - NÓRSKO

 Deň 3. – NEDEĽA

Je polovica júla, presnejšie 14.júla, leto vrcholí a my ráno balíme už krátko po siedmej hodine. Ešte sa zastavíme na veľmi estetickej rozhľadni na kopci oproti mostom. Je hneď vedľa cesty ktorou sme prišli, takže žiadna zachádzka. Musím povedať, že kto tú vežu architektonicky navrhol mal veľmi dobrý vkus a cítenie s prírodou. Má 20 metrov a je to mladica. Postavená v roku 2020 a jej vyhliadková plocha je vo výške 15 metrov. Jej kvalitná stavba sa potvrdí aj pri stúpaní po jej schodoch, vôbec nemáte pocit, že by sa pod vami kolísala. Výhľad na okolité kopce, jazerá a hlavne mosty nenarúša ani jej  žlto-béžová konštrukcia. Pod týmito drevenými stĺpmi sa skrýva pevná oceľová konštrukcia. Ak pôjdete okolo, či už na sever k moru, alebo do Litvy, zastavte sa tu. Poliaci si dávajú záležať na cestovnom ruchu a to sa potvrdí aj tu. Je tu kam chodiť a tiež aj bicyklovať.

Ako som spomínala, odtiaľto je len kúsok do Litvy a bohužiaľ aj do Ruska. Nie, nechcem rozoberať politickú situáciu, len doteraz som nepochopila, že štát obrovský od nevidím do nevidím, najväčší štát sveta, načo do prdele potrebuje mať ešte aj tento slíž medzi poľskom a Litvou. Historicky to územie patrí Litve alebo Poľsku, no pýcha a nenažranosť zatemňuje mozgy. Takže my nemôžeme ťahať priamo na sever, ale tento kúsok štátu, ktorý tu zavadzia musíme obísť. Ideme malými cestami k neplánovanej atrakcii – trojštátie. Tí, čo už na podobnom mieste boli vedia, že tam niekde bude „kolík“ zakopaný v zemi a na tri strany štáty. Tu je rozdiel, že ten „kolík“, teda mramorový stĺpik je za množstvom ostnatého drôtu. Na webe sú fotky z čias, keď ho bolo menej. Len nechápem, že ak je toto ten „kút“ každého štátu, prečo je za plotom? Plot mal ísť predsa až od neho. Asi nejaká bezpečnostná zóna. A teraz keď premýšľam, tak my parkujeme v Poľsku, a do Litvy sme sa dostali skôr pešo ako karavanom. To preto, že turistický chodník k tomuto bodu vedie Litvou. Nie je to nijako významné ani atraktívne miesto, také normálne. Zaujímavým ho robia turistické trasy, chodníky, príroda, ale hlavne tá predstava, že tam za ostnatým drôtom je to celkom inak. Len pár metrov od vás a celkom inak. Ako bol svet rád, keď padol ostnatý drôt u nás, a duplom, keď to padlo v Berlíne. Kto vlastne ho dal sem? Kto sa bojí koho? Kto si neželá návštevy tej druhej strany? Tento tripoint  - 54.363291, 22.792090 by bol omnoho krajší bez plota, tak ako na starších fotkách na webe. Teraz sa ho nemôžete dotknúť.

Prechodom do Litvy sa začala cesta krajinou bocianov. Teda kvalitatívne pekná cesta je už pred hranicami v Poľsku, no „za čiarou“ vám pridá aj na veku. Teda skôr na čase, lebo je tu o hodinu viac, takže kto má ručičkové hodinky pretočiť a odteraz budem písať v posunutom čase. Cesta je nádherná. Ideme po funglovke, ktorá tu minule (keď sme tu boli) ešte nebola. Čerstvo upečená, voňavá, no u nás by ju ešte neotvorili. Iné štáty to kľudne urobia tak, že spravia polovicu diaľnice aby mohli frčať autá a druhú stranu ešte dokončujú. A tak tu frčíme, pozeráme ako vedľa nás makajú ľudia a stroje, a na obed zasa tankujeme. Karavanov pribúda a napadá ma začiatok vtipu: Stretnú sa Rakúšan, Nemec a Slovák na karavanoch v Litve... (viac som nevymyslela). Hranice z Litvy do Lotyšska prechádzame o pol tretej, no a to sme do Litvy vstúpili o 10-tej ich času.

Lotyšsko sme už raz prešli a stále je tu krásne a čisto. Rýchlosť sa poctivo dodržiava, všade je veľa kamier pri cestách. Tak si spomínam na toho kamionistu z Litvy čo ho v Rumunsku vytrubovali ďalší kamionisti. No on je zvyknutý dodržiavať rýchlosť, nie ako Rumuni a Poliaci.

Veľa ľudí u nás ani neregistruje, že krajiny ako Litva, Lotyšsko a Estónsko existujú. Nieže by o nich nevedeli, ale nejako to neregistrujú. A to už vôbec nevedia ako je tu krásne. Nielen cesty, ale aj stromy, príroda, budovy. Tieto štáty sa dokonale vymanili a vytiahli z tieňa ZSSR. A myslím, že ekonomicky sú ďaleko pred nami. Predstavte si, že cestujete zelenou krajinu preťatou priamou cestou, okolo ktorej je množstvo vysokých stromov popretkávaných bielymi brezami. Ak nie sú stromy, tak polia s obilninou, alebo jednoduché zelené polia. No ja mám najradšej tie brezy.

Tu v Lotyšsku sme minule našli jednu krásnu pláž a tak sme mysleli, že sa tu zase zastavíme a dáme prestávku - 7.622118, 24.386279 No tak na tú pláž sme neprišli, bola skôr ako som myslela, tak sme zastali na ďalšom parkovisku, no a keď tak rozmýšľam, tak asi tej istej pláže, pretože tá piesková pláž sa tiahne od Rigy až takmer po Pärnu. Danko sa okúpal, spravili sme si kávičku, trošku oddýchli a pôjdeme ďalej. Dnes máme veľmi dlhú trasu, no vďaka perfektným cestám sa to dá zvládnuť. Trasa je rovná, kvalitná, počasie fantastické, jediná nevýhoda je, že je to aj hlavná trasa kamiónov do Tallinu a do Helsínk. No opakujem sa, rýchlosť sa dodržiava. Nikto sa vám netlačí na zadok, nikto vás nevytrubuje, nikto na vás nebliká. Máme radi tieto baltské cesty. Teraz nám parádne vyhovuje ich kvalita a priamosť. Pre úsporu času potrebujeme prejsť až po Tallin, a tam už poznáme jeden kemp. Teraz sa znova prejavuje výhoda autokaravanu (oproti prívesu). Aj keď by sa nemalo, teda doslova sa to nesmie, tak za jazdy sa dá prejsť po aute aby vám netŕpli nohy. No šofér teda nie, ale ja ano. Takže ak je chuť na maškrty alebo na paštekový chleba, nech sa páči. Dokonca (!) keď to tak znenazdajky príde, tak za jazdy sa dá aj vyčúrať. A už sme mali skúsenosť s členmi rodiny, že aj niečo viac. Viem, nesmie sa to, ale ak má prísť k takému nepríjemnému „úrazu“ a ste na diaľnici či ceste kde sa nedá zastaviť, tak toto je jediné riešenie. A tak sa z kabínky záchoda môžem pozerať na cestu kam ideme. 😊

Pred deviatou večer už zakempovávame v Kivi talu, nami v minulosti odskúšaný kemp, ktorý by od nás dostal 9 z 10 hviezdičiek. Chýbajúca hviezdička by bola za to, že je tam málo záchodov, ale v týchto končinách sa ráta so záchodmi v karavane (čo sa nám aj neskôr potvrdilo) a ešte za to, že sme ho po rokoch ledva našli. To značenie pri ceste je, len nie až také výrazné a navigácia nás viedla cez lúku a už sme z nej boli zúfalí. Kemp nikde vidieť nebolo. Takže sme sa vrátili naspäť na hlavnú cestu a hľadali sme kde sme naposledy videli tú nenápadnú tabuľu. Ak budete v meste Jüri pred Tallinom, tak sa v centre obzerajte po tabuľke kempu a držte sa jej. GPS kempu - 59.351990, 24.915630 . Ešte by som mu odobrala hviezdičku za to, že z kempu odstránili starú električku, ktorá sa nám pred šiestimi rokmi najviac páčila. Bola krásnym doplnkom ku všetkým tým výmyslom a dekoráciám kempu. Pán majiteľ rád vymýšľa zaujímavé dekorácie zo železa, preto rôzne stojany na kvety, bicykle, sedačky a stolíky sú po celom kempe. Jednu z prvých vecí čo som tu hľadala bol plochý kameň v trávniku, ktorý bol vlastne Leninovou hlavou z profilu. Bol tu, aj po rokoch. Dnes by ho možno bolo lepšie nechať zarásť trávou, ale v histórii sú veci, ktoré skrátka boli. Či zlé, či dobré, ale boli. Nebudem to rozpitvávať, pre nás je toto minulosť, pretože v minulosti sme v tomto kempe boli a očaril nás. Ten kameň bol jednou z vecí na ktorej sme sa tu bavili. Tak ako drevená morská panna na brehu jazierka, alebo autobusová zastávka v lese, alebo knižnica v záchode. Na tento kemp si treba spraviť čas a poprechádzať sa a presnoriť všetky zákutia a chodníky v lesíku, Cena za noc s elektrikou pre dve osoby 30,-€.

Palubný denník karavanistu (2.) - NÓRSKO

 Deň 2. – SOBOTA

Nočné dažďové prehánky nám na nálade nepridali. Nieže by sme sa nevyspali, ale ranné zistenie, že nás zase zradilo okno číslo tri a zatieklo, prihnalo sklamanie. Pravidelne pretesňujeme všetky okná, pravidelne si to pýtajú, ale zdá sa nám, že až pričasto. Teraz sa budeme tri týždne pozerať na fľakatý plafón. Moja výhoda je, že pri mojej výške mám k nemu ďalej a moje dioptrie, ktoré nenosím stále mi to zatečenie tak veľmi neukážu. Takže čo riešim? Nedáme si pokaziť dovolenku a nabudúce musíme lepšie zaparkovať. Stále sme na tom lepšie ako ľudia, ktorých tá búrka zastihla priamo. Nás len lízol dážď, ale v Trenčíne na Pohode mali zase smolu. Tam zase spadol stan ako následok víchrice a silného lejaku. Keď si toto budem čítať po rokoch, tak si spomeniem, že práve teraz, keď sme boli v Poľsku sa to stalo. (Neskôr sa dozvedáme, že túto noc aj v Poľsku boli miesta, kde boli veľmi vážne následky búrky a my sme mali vlastne šťastie).

Nad nami je Zámok Królewski, priznám sa dobrovoľne, že sme nevyužili možnosť sa tam ísť pozrieť, pretože máme pred sebou dlhú cestu. Ak máte čas, vygooglite si ho, vyzerá ako loď prihrnutá svahom. Ako zaparkovaný Titanic alebo pozostatky starej fabriky. Zvláštny popis, že? Ale skutočne jeho pozostatky troch veží vyzerajú ako komíny a hradné múry ako boky lode. No nič, severní vítr je krutý a my sa k nemu po raňajkách, pred deviatou hodinou vydáme. Vonku je teplo, o desiatej hodine už teplomer hlási 22°C a vyzerá, že bude horúci letný deň. V skrini máme aj maličký ventilátor čo sa zapojí na 12V zástrčku v aute. Hovorím Dankovi, že je tam (v skrini), ale neviem koľko vetra narobí taký maličký. On na to, že navadí, ale aspoň je hlučný. 😊

O pol jedenástej v Bialobrzegi dotankujeme do nádrže 53 litrov za 84€, takže v prepočte cca 1,584 za liter. Cestou nám niekto oproti niečo ukazoval na (našom) aute, my  speťákoch nič nevidíme a zastaviť moc neni kde. Ešte ma napadne, že to môžu byť takí špekulanti ako sú v Srbsku, že vás zastavia pre „niečo“, nenápadne poškodia auto a potom vám milo a ochotne ponúkajú pomoc za ktorú si fajne zacvakáte. Po ľahkovážnej psycho kontrole počas jazdy, že plynové dvierka sú zamknuté, záchodové tiež, nič nám z boku netrčí a nevisí ideme ďalej. Predsa to v nás vŕta, veď mimo veľkej dopravy zastavíme, no ako na potvoru nie je kde. Pri ceste žiadne odpočívadlá a premávka je taká, že na krajnici by to bol risk. Nemáme pocit, že by sa nám niečo s autom dialo. Za Waršavou, na okraji Zielonky na križovatke nám ďalšie auto prechádzajúce z protismeru zase niečo ukazuje. Tak toto už nie je náhoda. Križovatka je vedľa pumpy, tak hneď zvrtneme volant na pumpu a ideme to skontrolovať. Do prdele, defekt! Necítili sme to, lebo vzduch unikal pomaly, tak auto išlo dobre. Ešteže je táto mestská benzínová pumpa dosť priestranná a máme kde odstaviť a zdvihnúť auto na hever. Máme dve rezervy, tak to bude ok. Problém. V aute máme len kľúč na pneumatiky na šróby ako sú na rezerve. Pán šofér sa pozabudol, že na aute má liatinové disky a tam je to iné. Gola nepasuje, kľúč tiež, kľúč požičaný od vedľa stojaceho starého nákladiaku tiež nie, je to v riti. Medzitým ako sa Danko trápi som bola na pumpe skontrolovať sortiment a mali aj krížový kľúč. Lenže nejaký blbec (kto asi?) tie kolesá tak silno zatiahol, že bol problém. Kľúč sa trápil, ohol, ale nakoniec povolil. Nastal problém číslo dva. Hever zdvíhal nápravu, auto išlo hore, ale koleso ostávalo na zemi. Hever na doraz, koleso na zemi. Šup dlažobnú kocku (ktorú stále vozíme už pár rokov) pod hever a znova. Poznáte to, história sa opakuje, hever na doraz, koleso na zemi. Ešteže máme tri hevere, ale zasraté vyfučané koleso furt na zemi. Hever treba ešte viac podložiť, čo teraz? Tak na tejto poľskej benzínke sa musia oddnes zmieriť s tým, že pri reklamnej tabuli majú o jednu dlažobnú kocku menej a my v aute o jednu viac. Nieže by sme boli zlodeji, ale bude slúžiť na dobrú vec a možno ešte v budúcnosti niekoho zachráni ako nás teraz. Hurá! Koleso je vo vzduchu! No náš blatník na karavane stále nedovoľuje ho vytiahnuť. Už sa nebudem rozpisovať, a ani si nepamätám čo sme všetko spravili (teda Danko), ale nakoniec sme ho vytiahli a vymenili za rezervné koleso s celoročnou pneumatikou. Hotovo. Všetko zbaliť vrátane novej kocky a na druhej strany pumpy pri stojane so vzduchom dofúkať nové koleso. A tu sme zistili, že tá pichnutá pneumatika vlastne vôbec nie je pichnutá. Gumený ventil sa zlomil, praskol a koleso pomaly fučalo. Medzitým na miesto kde sme pred chvíľou vymieňali koleso zaparkovalo veľké SUV s karavanom a s defektom na aute(!). Na kolese im svietil len akýsi lep, ktorým dočasne zaplnili a upchali defekt a tu na pume si zavolali pojazdný pneuservis. Chalanisko na dodávke dofrčal a opravil im koleso. Tak sme sa pridali keď už tá náhoda prišla a nám ten šikulko vymenil ventil za nový – kovový. Na tej gume by sme vraj už ani nemali jazdiť, ale ako nutnú rezervu by sme ju mohli použiť. Tak s nami cestovala nasledujúce tri týždne aj s kamarátkou dlažobnou kockou.

No ak vás to ešte baví čítať, tak sa konečne pohneme ďalej. Stratili sme nielen 10 € za nový kľúč (ktorý sa mimochodom po dvoch použitiach ohol) a niečo za nový ventil, ale aj dosť času. Treba sa popohnúť ďalej. Po piatej hodine, keď už slnko klesalo, ale stále hrialo, sme na jednej z tých poľských opravovaných ciest (lebo v každej inej krajine sa maká na opravách ciest) obchádzali ďalšie auto s defektom. Na zadnej kapote bicykle, pri aute šofér, dve baby a dve deti. Stopovali autá, tak sme si povedali, že po tom všetkom treba dobrý skutok, tak sme tie baby s deckami zobrali a šofér ostal čakať pomoc. Možno to bol vážnejší defekt. Tak sme si pokecali s Poľkami, a po cca sto kilometroch sme ich vysadili pri Suwalki. Fakt. Sto kilometrov sme viezli stopárky v núdzi. Ďalej sme ich nebrali, lebo náš smer cesty bol doľava od Suwalki a boli to dva krásne staré mosty nad dedinkou Stanczyki. 54.295703, 22.655478 .

Otvorené je od 8:00 – 20.00, takže sme to len tak stihli. Vstupné 10,-Zlt na osobu. Mosty, ktorých stavba sa začala v rokoch 1912-1914. Prvý, južný most dokončili už v roku 1917. O rok neskôr už bol hotový aj druhý most. Železničné trate v okolí už boli hotové, tak do týchto mostov sa veľa investovalo. Boli dva, lebo boli jednokoľajové a premávka musela ísť obidvomi smermi. A tak isto zo strategického hľadiska, lebo vo vojne je ťažšie zničiť dva mosty ako jeden. (Stavali ich Nemci). Lenže po 1.svetovej vojne sa politická situácia tak zmenila, že trať do Litvy už nemala zmysel, tak koľaje položili len na jeden most. Miesto je len na skok do Litvy, a pre tých čo nevedia, Litva a Poľsko boli veľmi dlho jeden štát, bola to Republika oboch národov (Poľsko-Litovský štát). Lenže história Litvy siaha až do roku cca 1180, tak ich túžba osamostatniť sa vyšla po 1.svetovej vojne. Do nezávislej Litovskej republiky už vlaky cez tieto mosty nepremávali, ale využívala sa na zvoz dreva a tiež ako turistická doprava. Množstvo turistov naplno využívalo vlak. Na tejto trase sa dokonca vozili aj kamene na stavbu Hitlerových bunkrov pri Mazurách. Mosty v Stanczykoch majú dĺžku 180-200 metrov a výšku 35 metrov, na tabuli na mieste sa udáva dokonca 40! Skladá sa z 5 polí, teda 5 oblúkov. Po mostoch sa dá prechádzať, dá sa prejsť popod ne, aj keď tabule upozorňujú, že na vlastné nebezpečenstvo vzhľadom na ich vek. Upozorňujú aj na výskyt hadov v tráve, ale nestretli sme žiadneho. Popod mosty preteká Błędzianka a pohľad zdola je ohromujúci. Myslím, že je málo takých pekných mostov, pod ktoré sa takto môžete prejsť. A hneď dva pri sebe. Veľmi pekné miesto na zastávku, len škoda, že my sme už prišli pred záverečnou, tak sme sa neprešli až na druhú stranu doliny, lebo by sme nestihli prejsť popod mosty. Táto mohutná stavba bola inšpirovaná akvaduktami v Pont du Gard vo Francúzsku a neboli zničené ani cez druhú svetovú vojnu. Lenže Sovietske vojská trať rozobrali ako korisť a mosty už prestali fungovať ako železnica.

Cestou k mostom sa prechádza okolo rozhľadne, tam sa pozrieme ráno, teraz ostávame variť večeru a spať na veľkom parkovisku. Je tu celkom pusto a kľud, len pár turistov prechádza okolo, bude sa dobre spať. 

Palubný denník karavanistu (1.) - NÓRSKO

 Deň 1. - PIATOK

Je piatok a na čo sa dnes najviac tešíme je, že o 16-tej hodine nám začne skutočná dovolenka. Ano, až o 16-tej, lebo ráno sme ešte v práci a aby sme ušetrili deň cesty, tak vyrážame potom. Prečo zasa Nórsko? Lebo. Kto tam raz bol, ten túži znova a zas. Je to (pre nás) jedna z najkrajších krajín akú sa podarilo pánbožkovi stvoriť. Je to raj. Je to rozprávka, prírodná rozprávka.

Podarilo sa nám už o pol štvrtej sadnúť do auta a v tomto momente sa to stalo. Dovolenka. Už som to viackrát písala, ale nedá si to nepripomenúť: väčšine ľudí začína dovolenka až keď sa ubytujú v hoteli, v penzióne... my sme karavanisti a karavanistom začína dovolenka už na dvore domu. Keď sadnú do auta a vdýchnu tú chuť a vôňu karavanu. Je to vôňa motora, nábytku, čistých návliečok na paplónoch a samozrejme aj nejakých buchiet alebo bábovky upečenej na cestu. Po pár metroch to doplní vŕzganie nábytku a hrkotanie hrnčekov v skrini, alebo cinkanie pivových a vínových fliaš v chladničke. Ak si je karavanista istý, že dobre zamkol všetky šuflíky, dvere a chladničku, tak tieto vnútorné zvuky karavanu už prestane vnímať. Sem tam ešte môže niečo šupnúť na zem z kredenca alebo postele, lebo vždy sa na niečo zabudne. No po pár kilometroch už je aj karimatka na skrini poriadne zacvaknutá štipcom, aj malá poduška naspäť na posteli a bandaska s vodou, ktorej obľúbená činnosť prechádzať sa po karavane, je znova (už lepšie) prichytená gumou o hák. Každou väčšou dovolenkou aj po rokoch prichádzame na maličké vylepšenia v našom aute. A tak isto každý raz, každý výjazd niečo zabudneme zobrať. Vyštartovali sme so stavom tachometra 187.637 km za teploty (vonkajšej) 33°C. V kovošrote nás navážili 3 350 kg, takže sme na tom dobre a neprevážili sme 3,5t. Pre tých čo sa o to nezaujímajú len vysvetlenie: keď je auto (teda momentálne náš karavan) s hmotnosťou v techničáku 3,5 tony, tak toto je váha so všetkým čo sa v ňom nachádza. Takže nie len auto, ale aj voda, nádrž s naftou, náhradné pneumatiky a servisné nástroje a tiež oblečenie, jedlo a samozrejme cestujúci. Preto sa vážime až celkom nakoniec, keď sme zbalení a tesne na odchode.

O štvrť na päť tankujeme pri Trenčíne na pumpe s najpriaznivejšou cenou za 1,471 € za liter nafty a my sme stále neprišli na to, čo sme tentoraz doma zabudli. Nevadí, ukáže sa to neskôr. Ako hovorí náš kamoš Mirek: přikoupíme. Nádrž je plná, dva 10 litrové náhradné kanistre tiež, štartovací nanuk tiež (ten už je našim rituálom), pokračujeme na sever.

Kamión na pumpe. Lepšie sa pozrite čo je na schodíkoch :-)

Pred šiestou hodinou si pred Bytčou varíme obedo-večeru, alebo ako Danko hovorí „nešpor“  a po zdravotnej prestávke, keď sú prasiatka nakŕmené pokračujeme smer Tvrdošín. Ozaj, taká zaujímavosť, čo som si musela zapísať- tu v Tvrdošíne má niekto na dvore veľkú klietku-voliéru pre psa a v nej plyšového tigra. O trištvrte na osem prechádzame hranice do Poľska a už po tme, krátko pred jedenástou kotvíme. Dali sme cca 430 km a miesto nášho spánku je parkovisko pod hradom v Checinách - 50.796409, 20.455766 . Je to vlastne Zámok Królewski, na kopčeku nad parkoviskom. No a na priestrannom parkovisku je dosť miesta na náš karavan. Máme síce dojem, že sa sem chodí po západe slnka venčiť dedinská mládež z domov pod hradom, no je tu dosť miesta, trocha ďalej od nich, a (našťastie pre nás) v neskorších hodinách ich rozohnal dážď, takže bol kľud. Môžeme s radosťou v našom bydlíku spať.