Palubný denník karavanistu (2.) - NÓRSKO

 Deň 2. – SOBOTA

Nočné dažďové prehánky nám na nálade nepridali. Nieže by sme sa nevyspali, ale ranné zistenie, že nás zase zradilo okno číslo tri a zatieklo, prihnalo sklamanie. Pravidelne pretesňujeme všetky okná, pravidelne si to pýtajú, ale zdá sa nám, že až pričasto. Teraz sa budeme tri týždne pozerať na fľakatý plafón. Moja výhoda je, že pri mojej výške mám k nemu ďalej a moje dioptrie, ktoré nenosím stále mi to zatečenie tak veľmi neukážu. Takže čo riešim? Nedáme si pokaziť dovolenku a nabudúce musíme lepšie zaparkovať. Stále sme na tom lepšie ako ľudia, ktorých tá búrka zastihla priamo. Nás len lízol dážď, ale v Trenčíne na Pohode mali zase smolu. Tam zase spadol stan ako následok víchrice a silného lejaku. Keď si toto budem čítať po rokoch, tak si spomeniem, že práve teraz, keď sme boli v Poľsku sa to stalo. (Neskôr sa dozvedáme, že túto noc aj v Poľsku boli miesta, kde boli veľmi vážne následky búrky a my sme mali vlastne šťastie).

Nad nami je Zámok Królewski, priznám sa dobrovoľne, že sme nevyužili možnosť sa tam ísť pozrieť, pretože máme pred sebou dlhú cestu. Ak máte čas, vygooglite si ho, vyzerá ako loď prihrnutá svahom. Ako zaparkovaný Titanic alebo pozostatky starej fabriky. Zvláštny popis, že? Ale skutočne jeho pozostatky troch veží vyzerajú ako komíny a hradné múry ako boky lode. No nič, severní vítr je krutý a my sa k nemu po raňajkách, pred deviatou hodinou vydáme. Vonku je teplo, o desiatej hodine už teplomer hlási 22°C a vyzerá, že bude horúci letný deň. V skrini máme aj maličký ventilátor čo sa zapojí na 12V zástrčku v aute. Hovorím Dankovi, že je tam (v skrini), ale neviem koľko vetra narobí taký maličký. On na to, že navadí, ale aspoň je hlučný. 😊

O pol jedenástej v Bialobrzegi dotankujeme do nádrže 53 litrov za 84€, takže v prepočte cca 1,584 za liter. Cestou nám niekto oproti niečo ukazoval na (našom) aute, my  speťákoch nič nevidíme a zastaviť moc neni kde. Ešte ma napadne, že to môžu byť takí špekulanti ako sú v Srbsku, že vás zastavia pre „niečo“, nenápadne poškodia auto a potom vám milo a ochotne ponúkajú pomoc za ktorú si fajne zacvakáte. Po ľahkovážnej psycho kontrole počas jazdy, že plynové dvierka sú zamknuté, záchodové tiež, nič nám z boku netrčí a nevisí ideme ďalej. Predsa to v nás vŕta, veď mimo veľkej dopravy zastavíme, no ako na potvoru nie je kde. Pri ceste žiadne odpočívadlá a premávka je taká, že na krajnici by to bol risk. Nemáme pocit, že by sa nám niečo s autom dialo. Za Waršavou, na okraji Zielonky na križovatke nám ďalšie auto prechádzajúce z protismeru zase niečo ukazuje. Tak toto už nie je náhoda. Križovatka je vedľa pumpy, tak hneď zvrtneme volant na pumpu a ideme to skontrolovať. Do prdele, defekt! Necítili sme to, lebo vzduch unikal pomaly, tak auto išlo dobre. Ešteže je táto mestská benzínová pumpa dosť priestranná a máme kde odstaviť a zdvihnúť auto na hever. Máme dve rezervy, tak to bude ok. Problém. V aute máme len kľúč na pneumatiky na šróby ako sú na rezerve. Pán šofér sa pozabudol, že na aute má liatinové disky a tam je to iné. Gola nepasuje, kľúč tiež, kľúč požičaný od vedľa stojaceho starého nákladiaku tiež nie, je to v riti. Medzitým ako sa Danko trápi som bola na pumpe skontrolovať sortiment a mali aj krížový kľúč. Lenže nejaký blbec (kto asi?) tie kolesá tak silno zatiahol, že bol problém. Kľúč sa trápil, ohol, ale nakoniec povolil. Nastal problém číslo dva. Hever zdvíhal nápravu, auto išlo hore, ale koleso ostávalo na zemi. Hever na doraz, koleso na zemi. Šup dlažobnú kocku (ktorú stále vozíme už pár rokov) pod hever a znova. Poznáte to, história sa opakuje, hever na doraz, koleso na zemi. Ešteže máme tri hevere, ale zasraté vyfučané koleso furt na zemi. Hever treba ešte viac podložiť, čo teraz? Tak na tejto poľskej benzínke sa musia oddnes zmieriť s tým, že pri reklamnej tabuli majú o jednu dlažobnú kocku menej a my v aute o jednu viac. Nieže by sme boli zlodeji, ale bude slúžiť na dobrú vec a možno ešte v budúcnosti niekoho zachráni ako nás teraz. Hurá! Koleso je vo vzduchu! No náš blatník na karavane stále nedovoľuje ho vytiahnuť. Už sa nebudem rozpisovať, a ani si nepamätám čo sme všetko spravili (teda Danko), ale nakoniec sme ho vytiahli a vymenili za rezervné koleso s celoročnou pneumatikou. Hotovo. Všetko zbaliť vrátane novej kocky a na druhej strany pumpy pri stojane so vzduchom dofúkať nové koleso. A tu sme zistili, že tá pichnutá pneumatika vlastne vôbec nie je pichnutá. Gumený ventil sa zlomil, praskol a koleso pomaly fučalo. Medzitým na miesto kde sme pred chvíľou vymieňali koleso zaparkovalo veľké SUV s karavanom a s defektom na aute(!). Na kolese im svietil len akýsi lep, ktorým dočasne zaplnili a upchali defekt a tu na pume si zavolali pojazdný pneuservis. Chalanisko na dodávke dofrčal a opravil im koleso. Tak sme sa pridali keď už tá náhoda prišla a nám ten šikulko vymenil ventil za nový – kovový. Na tej gume by sme vraj už ani nemali jazdiť, ale ako nutnú rezervu by sme ju mohli použiť. Tak s nami cestovala nasledujúce tri týždne aj s kamarátkou dlažobnou kockou.

No ak vás to ešte baví čítať, tak sa konečne pohneme ďalej. Stratili sme nielen 10 € za nový kľúč (ktorý sa mimochodom po dvoch použitiach ohol) a niečo za nový ventil, ale aj dosť času. Treba sa popohnúť ďalej. Po piatej hodine, keď už slnko klesalo, ale stále hrialo, sme na jednej z tých poľských opravovaných ciest (lebo v každej inej krajine sa maká na opravách ciest) obchádzali ďalšie auto s defektom. Na zadnej kapote bicykle, pri aute šofér, dve baby a dve deti. Stopovali autá, tak sme si povedali, že po tom všetkom treba dobrý skutok, tak sme tie baby s deckami zobrali a šofér ostal čakať pomoc. Možno to bol vážnejší defekt. Tak sme si pokecali s Poľkami, a po cca sto kilometroch sme ich vysadili pri Suwalki. Fakt. Sto kilometrov sme viezli stopárky v núdzi. Ďalej sme ich nebrali, lebo náš smer cesty bol doľava od Suwalki a boli to dva krásne staré mosty nad dedinkou Stanczyki. 54.295703, 22.655478 .

Otvorené je od 8:00 – 20.00, takže sme to len tak stihli. Vstupné 10,-Zlt na osobu. Mosty, ktorých stavba sa začala v rokoch 1912-1914. Prvý, južný most dokončili už v roku 1917. O rok neskôr už bol hotový aj druhý most. Železničné trate v okolí už boli hotové, tak do týchto mostov sa veľa investovalo. Boli dva, lebo boli jednokoľajové a premávka musela ísť obidvomi smermi. A tak isto zo strategického hľadiska, lebo vo vojne je ťažšie zničiť dva mosty ako jeden. (Stavali ich Nemci). Lenže po 1.svetovej vojne sa politická situácia tak zmenila, že trať do Litvy už nemala zmysel, tak koľaje položili len na jeden most. Miesto je len na skok do Litvy, a pre tých čo nevedia, Litva a Poľsko boli veľmi dlho jeden štát, bola to Republika oboch národov (Poľsko-Litovský štát). Lenže história Litvy siaha až do roku cca 1180, tak ich túžba osamostatniť sa vyšla po 1.svetovej vojne. Do nezávislej Litovskej republiky už vlaky cez tieto mosty nepremávali, ale využívala sa na zvoz dreva a tiež ako turistická doprava. Množstvo turistov naplno využívalo vlak. Na tejto trase sa dokonca vozili aj kamene na stavbu Hitlerových bunkrov pri Mazurách. Mosty v Stanczykoch majú dĺžku 180-200 metrov a výšku 35 metrov, na tabuli na mieste sa udáva dokonca 40! Skladá sa z 5 polí, teda 5 oblúkov. Po mostoch sa dá prechádzať, dá sa prejsť popod ne, aj keď tabule upozorňujú, že na vlastné nebezpečenstvo vzhľadom na ich vek. Upozorňujú aj na výskyt hadov v tráve, ale nestretli sme žiadneho. Popod mosty preteká Błędzianka a pohľad zdola je ohromujúci. Myslím, že je málo takých pekných mostov, pod ktoré sa takto môžete prejsť. A hneď dva pri sebe. Veľmi pekné miesto na zastávku, len škoda, že my sme už prišli pred záverečnou, tak sme sa neprešli až na druhú stranu doliny, lebo by sme nestihli prejsť popod mosty. Táto mohutná stavba bola inšpirovaná akvaduktami v Pont du Gard vo Francúzsku a neboli zničené ani cez druhú svetovú vojnu. Lenže Sovietske vojská trať rozobrali ako korisť a mosty už prestali fungovať ako železnica.

Cestou k mostom sa prechádza okolo rozhľadne, tam sa pozrieme ráno, teraz ostávame variť večeru a spať na veľkom parkovisku. Je tu celkom pusto a kľud, len pár turistov prechádza okolo, bude sa dobre spať. 

Palubný denník karavanistu (1.) - NÓRSKO

 Deň 1. - PIATOK

Je piatok a na čo sa dnes najviac tešíme je, že o 16-tej hodine nám začne skutočná dovolenka. Ano, až o 16-tej, lebo ráno sme ešte v práci a aby sme ušetrili deň cesty, tak vyrážame potom. Prečo zasa Nórsko? Lebo. Kto tam raz bol, ten túži znova a zas. Je to (pre nás) jedna z najkrajších krajín akú sa podarilo pánbožkovi stvoriť. Je to raj. Je to rozprávka, prírodná rozprávka.

Podarilo sa nám už o pol štvrtej sadnúť do auta a v tomto momente sa to stalo. Dovolenka. Už som to viackrát písala, ale nedá si to nepripomenúť: väčšine ľudí začína dovolenka až keď sa ubytujú v hoteli, v penzióne... my sme karavanisti a karavanistom začína dovolenka už na dvore domu. Keď sadnú do auta a vdýchnu tú chuť a vôňu karavanu. Je to vôňa motora, nábytku, čistých návliečok na paplónoch a samozrejme aj nejakých buchiet alebo bábovky upečenej na cestu. Po pár metroch to doplní vŕzganie nábytku a hrkotanie hrnčekov v skrini, alebo cinkanie pivových a vínových fliaš v chladničke. Ak si je karavanista istý, že dobre zamkol všetky šuflíky, dvere a chladničku, tak tieto vnútorné zvuky karavanu už prestane vnímať. Sem tam ešte môže niečo šupnúť na zem z kredenca alebo postele, lebo vždy sa na niečo zabudne. No po pár kilometroch už je aj karimatka na skrini poriadne zacvaknutá štipcom, aj malá poduška naspäť na posteli a bandaska s vodou, ktorej obľúbená činnosť prechádzať sa po karavane, je znova (už lepšie) prichytená gumou o hák. Každou väčšou dovolenkou aj po rokoch prichádzame na maličké vylepšenia v našom aute. A tak isto každý raz, každý výjazd niečo zabudneme zobrať. Vyštartovali sme so stavom tachometra 187.637 km za teploty (vonkajšej) 33°C. V kovošrote nás navážili 3 350 kg, takže sme na tom dobre a neprevážili sme 3,5t. Pre tých čo sa o to nezaujímajú len vysvetlenie: keď je auto (teda momentálne náš karavan) s hmotnosťou v techničáku 3,5 tony, tak toto je váha so všetkým čo sa v ňom nachádza. Takže nie len auto, ale aj voda, nádrž s naftou, náhradné pneumatiky a servisné nástroje a tiež oblečenie, jedlo a samozrejme cestujúci. Preto sa vážime až celkom nakoniec, keď sme zbalení a tesne na odchode.

O štvrť na päť tankujeme pri Trenčíne na pumpe s najpriaznivejšou cenou za 1,471 € za liter nafty a my sme stále neprišli na to, čo sme tentoraz doma zabudli. Nevadí, ukáže sa to neskôr. Ako hovorí náš kamoš Mirek: přikoupíme. Nádrž je plná, dva 10 litrové náhradné kanistre tiež, štartovací nanuk tiež (ten už je našim rituálom), pokračujeme na sever.

Kamión na pumpe. Lepšie sa pozrite čo je na schodíkoch :-)

Pred šiestou hodinou si pred Bytčou varíme obedo-večeru, alebo ako Danko hovorí „nešpor“  a po zdravotnej prestávke, keď sú prasiatka nakŕmené pokračujeme smer Tvrdošín. Ozaj, taká zaujímavosť, čo som si musela zapísať- tu v Tvrdošíne má niekto na dvore veľkú klietku-voliéru pre psa a v nej plyšového tigra. O trištvrte na osem prechádzame hranice do Poľska a už po tme, krátko pred jedenástou kotvíme. Dali sme cca 430 km a miesto nášho spánku je parkovisko pod hradom v Checinách - 50.796409, 20.455766 . Je to vlastne Zámok Królewski, na kopčeku nad parkoviskom. No a na priestrannom parkovisku je dosť miesta na náš karavan. Máme síce dojem, že sa sem chodí po západe slnka venčiť dedinská mládež z domov pod hradom, no je tu dosť miesta, trocha ďalej od nich, a (našťastie pre nás) v neskorších hodinách ich rozohnal dážď, takže bol kľud. Môžeme s radosťou v našom bydlíku spať. 

Palubný denník karavanistu (9.) - RUMUNSKO

 Deň 9. – SOBOTA

Dnešok je dňom návratu. Takže vám moc toho zaujímavého už nenapíšem. Z kempu sme vyrazili o pol ôsmej rumunského času. Snažili sme sa zavčasu, pretože na hraniciach do Maďarska sa tu vždy stojí a dosť dlho. Dnes je sobota (caríja jucha-chá) a na hraniciach by malo byť menej pracujúcich ľudí. BINGO! Rekord. Čakali sme len 25 minút. Sme v Maďarsku a „užívame“ si ich cesty. Máme zaplatenú aj diaľnicu, no navigácia nám ponúkla cestu mimo nej. Neskoro som si to všimla, tak teraz hľadáme nejakú skratku k nej, lebo toto sú cesty nie len o zuby, ale aj o zubnú protézu. Ľudia, ak si myslíte, že u nás sú zlé cesty, tak sa choďte povoziť sem. Rumuni nás v tomto všetkých predbehli. Áno, aj nás, aj Maďarov. Viem, v Rumunsku sú aj tie hrozné, otrasné, šotoliny, cesty dvadsiatej deviatej triedy a tie ešte horšie, no tie hlavné, po ktorých chodia bežné autá medzi mestami (nie medzi dvomi koncami sveta), tak tie sú pekné a hladké. A nehovorím o diaľniciach. To je neporovnateľné. A v jednom som si istá. Rumunsko nás za chvíľu predbehne aj v mnohých ďalších veciach, a nebude to trvať dlho.

Po zhruba piatich hodinách prekračujeme hranice so Slovenskom. Vitaj doma. Prechádzaš most cez Dunaj prekročenou rýchlosťou a zrazu oproti tebe niekto v krikľavo zelenom oblečení stojí, bliká a niečím mieri na teba. Hádajte kto to bol! Dupneš na brzdu a nenápadne pokračuješ v jazde. No kto to bol? Áno, máte pravdu! To si asi 60-ročná cyklistka v reflexnom tričku fotila most cez rieku. Pred druhou hodinou sme už doma vo Vrbovom. Tachometer ukazuje že sme prešli 2676 kilometrov. Za 9 dní sme minuli približne 600,-€ vrátane nafty, kempov, diaľnic, potravín a vstupeniek. V kempe sme spali len 4x. Na fotky to bolo tentokrát chudobnejšie, máme ich len necelých 900, no zasa viac video záberov z kamery a drona, takže na spracovaní videa to bude ťažká práca. Sme spokojní. Aj keď sme našu dovolenku museli oproti plánu skrátiť o pár dní, aj tak sme videli dohromady 19 zaujímavých miest a objektov. Už teraz viem kam pôjdeme nabudúce.

Palubný denník karavanistu (8.) - RUMUNSKO

 Deň 8. – PIATOK

Po raňajkách sme pred deviatou vyštartovali z kempu severným smerom na Targu Mures a Sovata po ceste číslo 13. Sú tu celkom pekné cesty a dobre že sú také široké, môže sa predbiehať aj cez plnú čiaru. Takto koncom našej jazdy musím skonštatovať tri dôležité poznatky, tri najsmutnejšie veci: 1.množstvo zrazených zvierat pri ceste, 2.množstvo smutných túlavých psíkov, 3.množstvo odpadkov v prírode, dokonca aj v národných parkoch. 

Ak sa budete pohybovať okolo mesta Sovata, tak si nenechajte ujsť jedno zaujímavé miesto. Sem sme mierili pre jednu zaujímavosť a našli sme druhú o ktorej sme ani netušili. Zhruba 1,5 kilometra severo až severovýchodne za Sovatou som mala vyhliadnutú výhliadkovú vežu – rozhľadňu Turnul Belvedere. Prišli sme až na kopec (ako nás viedla navigácia Majka) kde bol penzión s parkoviskom a hľadali sme soľnú skalu a niekde blízko aj rozhľadňu. Bohužiaľ na mapách niekedy nevidíte či medzi dvomi bodmi nie je kopec, tu to tak bolo. Rozhľadňa bola niekde kam viedla dosť zlá cesta, tak sme ju oželeli, ale ten soľný kopec je vraj z druhej strany mesta, teda za kopcom. Tak nám povedala jedna zamestnankyňa penziónu. Tak sme išli podľa jej odporúčania, hľadať Lacul Ursu a pri tom to je. Kolečko naspäť na Sovatu a druhou cestou k Lacul Ursu. Od parkoviska bol krásny prechádzkový chodník okolo jazera so značkami kadiaľ sa ide k Muntele de sare. Je to soľná hora, taká malá, ale vyzerá ako kopa vyvretej soli. Tieto soľné kopce s výškou len okolo 15 metrov sú ešte pozostatkami veľkých soľných hôr, ktoré tu vznikli pred 20-tisíc rokmi a pred 12-tisíc rokmi vyšli takto až na povrch. Sú blízko malých jazierok Rosu a Verde a tieto jazierka sú naozaj ružové a zelené. Celé okolie je kúpeľná oblasť, Sovata celkovo je pekné kúpeľné mesto. Soľné kopce sú chránené prírodné pamiatky a veľa turistov a kúpeľných hostí si k nim nájde cestu. Neviem ako popísať tieto kopce, vyzerá to ako keby tá soľ vyvierala z vrcholu a stekala dolu a vytvárala maličké lávové cestičky a hrbolčeky. V skutočnosti je to však soľ presakujúca na povrch obmývaná dažďom a tým sa pomaličky mení jej tvar. Na tieto soľné útvary nie je priamo zákaz sa vyškriabať (čo sa veľmi čudujem) a tak niektorí drzúni to pokladajú za normálne. Vychovaný turista však ocení hodnotu tisícov rokov a umenia prírody a toho tam hore a neničí tieto krásne výtvory. Opúšťame toto veľmi fotogenické miesto a ideme sa prejsť okolo jazera Ursu. Pomerne malé jazero má zelenú farbu a kúpe sa v ňom dostatok ľudí. Medvedie jazero (Ursu – medveď) stráži jeden väčší drevený maco. Voda v jazere je slaná, jej hustota záleží od hĺbky vody. Na internete píšu, že môže dosahovať teplotu až 35 stupňov. Ľudia sa tu kúpu, či skôr ležia na vode podobne ako v mŕtvom mori. Na recenziách bola informácia, že voda je teplá, ale v čase našej návštevy mala len okolo 23 stupňov. Takže asi je tu zapojených viac prírodných vplyvov a podzemných ložísk soli. A toto je práve to moje odporúčané zaujímavé miesto. Ak máte reumu, či kožné problémy, možno by ste práve sem mali prísť. Z Bratislavy je to okolo 800 kilometrov, ale vždy menej ako k mŕtvemu moru. A verte tomu, že tí ľudia tu fakt ležali na vode. Ak by mala teraz viac stupňov išli by sme sa okúpať, ale toto je na mňa primálo. Za parkovanie sme platili len 20,- Rumunských mincí, ale čas fičí a musíme sa pohnúť ďalej. Rumuni majú svojský spôsob dodržiavania predpisov a keď tie predpisy dodržuje kamionista z Lotyšska, tak Rumunský kolega ho non-stop vytrubuje. Cesty sú tu pekné, ale všetky vedú cez dediny. Je mi ľúto tých obyčajných ľudí čo tu žijú. My sa u nás sťažujeme, ale čo tu? Tu je taká hustá premávka áut a hlavne kamiónov, až je z toho človeku smutno.

Obednú prestávku sme si dali na drzáka na parkovisku pri stavebninách a potom sme už pokračovali na posledné miesto našej dovolenky – ďalší vodopád – Cascada Crisului. Na konci dediny Vadu Crisului sme na parkovisku nechali auto tak ako ostatní návštevníci lesa a zvedavci na vodopád. Ľahká, asi hodinová prechádzka lesom nás zaviedla až k nemu. Len kúsok nad vodopádom je jaskyňa, v čase našej návštevy bohužiaľ zavretá, no je to tiež možnosť na výlet. Cestovný ruch sa tu postaral o stavbu novej ubytovne, či chaty, pretože starý z ktorého sú tu ruiny je celkom zhorený. Požiar bol zrejme poriadny, pretože to čo tu ostalo je nepoužiteľné aj do krbu. Trasa sem je jednoduchá, pol hodinka cez les po rovine aj miernych svahoch, ale kto by sem chcel absolvovať inú trasu, tak je to možné. Z dediny Vadu ide železnica a vedie po druhej strane rieky pri ktorej je vodopád a jaskyňa. Treba sa odviezť na zastávku Halta Pestera a hneď za tunelom vysadnúť. Tu je Cabana Anastasia, čo je vlastne chatka s občerstvením a popri nej vedie most cez rieku k jaskyni. Alebo pre odvážlivcov (boli tam takí) je možnosť ísť pešo po koľajisku, cez tunel a ste tu. Len pozor, lebo vlak tu stále premáva, aj keď len nejaká malá lokálka, ale to je predsa jedno či by vás v tuneli zabila taká motorka alebo šikanzen (rozdiel by bol len vo vašom výsledku). Inak je toto pekné miesto a či už ho budete fotiť z miesta priamo pod vodopádom, čo je nepohodlnejšie po šmykľavých kameňoch, alebo z druhého brehu spod železnice, tak si môžete pri dobrom svetle spraviť pekné fotky.

Lesík, ktorým sa zasa vraciame je príjemný, ale nás už čaká naša chalúpka strýčka Danka a po pol hodinke jazdy už tankujeme posledný krát v tomto peknom zelenom štáte. Človek má všelijaké zážitky, väčšinou dobré, teraz dokonca aj ten zážitok s nočným koňom pokladáme za dobrý, či skôr zaujímavý. No teraz pred Oradeou sa stal ten horší, keď nám išlo auto v protismere. Niektorí Rumuni až veľmi riskantne predbiehajú.

Do kempu v Oradei sme prišli tesne pred zotmením, keďže je september a my sme na východ od domu, tak to slniečko zapadá pomerne skoro, no vzhľadom na to, že je tu hodinový posun sa to trošku dá tolerovať. Len ja mám stále pocit, že som v našom čase. Kemping Robinson Country klub je poriadne na kopci nad Oradeou. (47.068440, 21.940226 ) No je veľmi príjemný a čistý. Parcely sú tiež LTT, nič pre 7-8 metrový karavan. To ani nehovorím o tých úzkych uličkách k nemu. V každom prípade sme sa tu cítili dobre a pred záverečnou (a dlhou) jazdou domov sme sa dobre vyspali.

 

Palubný denník karavanistu (7.) - RUMUNSKO

 Deň 7. – ŠTVRTOK

Spali sme „v rohu“ dediny a celkom dobre. Ešte sme nakŕmili psíkov a ťaháme ďalej na miesta kde je signál. Pokračujeme maďarským Rumunskom a našim dnešným cieľom sú vulkány. Veľká časť Rumunska je vulkanického pôvodu a my chceme navštíviť miesto, kde sú toho hmatateľné dôkazy. Mapa nám ukazuje dve cesty. Jedna má 75 kilometrov za 1,5 hodiny a druhá kratšia, 40 kilometrov za niečo málo cez jednu hodinu. Túto kombináciu som si vôbec neuvedomila a vydali sme sa kratšou cestou. Bohužiaľ nad časom tejto trasy sme sa zamysleli až po prejdení 24 kilometrov lepšej cesty a troch kilometrov necesty. Najprv sa tá šotolina zdala slušná, veď po štrku sme už pár krát išli. Lenže rozdiel bol v tom, že väčšinou tá šotolina skončila po kilometri a bola aspoň rovná. Tu po troch kilometroch kľučkovania medzi jamami, výmoľmi a kameňmi na cestách nás to prestalo baviť. Bola to cesta niekde medzi dedinami, okolo voľajakého bagroviska ktoré teraz funguje ako rybník. Okrem ujkov s udicami sme takto ráno nestretli nikoho. A keď už tej rýchlosti 5-10 km/h stačilo, tak sme sa radšej otočili a ide sa naspäť. Tam, kde cesta začala slušnejšie vyzerať sme odbočili vľavo, že pôjdeme tou severnou cestou. No za dedinou bola cesta podobná tej pred chvíľou a nasratie za volantom sa stupňovalo. Znova sme sa vrátili a kašleme na vulkány, ideme inde, za nasledujúcim bodom. Na juh, dedinskou cestou číslo 131 a za Maierusom na lepšiu s číslom 13 (E60). Keď sme sa približovali k Rupea Gara, začala som pichať do osieho hniezda a zisťovať, či by šoférovi vadila zachádzka 12 kilometrov. Boli sme totiž z druhej strany vulkánov, odtiaľto je niečo ako oficiálny prístup do dediny k archeologickej lokalite Racos. Hurá. Dostala som šancu napraviť moju zlú navigáciu a odbočili sme do dediny Racos. Nad dedinou je geologická zóna, s tromi zaujímavými miestami. Tak ale postupne po jednom. 

Parkujeme na oficiálnom parkovisku kde by sa dalo aj prenocovať (46.028146, 25.427510). Oproti parkovisku je smaragdové jazero, teda skôr akýsi lom kameňa, obklopený čadičovými skalami. V tejto „jame“ medzi skalami je presiaknutá spodná smaragdovo zelená voda. Pripomína mi to lom Amerika pri Prahe. Tu sa dá ísť až celkom k vode a prechádzať sa popri nej, ale chodník je aj na vrchu po skale. Veľmi pekné miesto. Nie som si istá či to bol lom, pretože web píše, že to vzniklo dôsledkom topenia snehu. Na to aký je to pomerne malý lom, či kráter, je tu hĺbka až 10 metrov.

Druhá zaujímavosť v tomto chránenom území sú bazaltové stĺpy. Tiež mi silno pripomínajú jednu českú skalu, varhany, kde sa natáčala Princezná so zlatou hviezdou. V Čechách je to skôr vytŕčajúca skala, tu je to skalná stena, na jej vrchu sa prechádzate ako po lúke a v jednom mieste je „odkusnutá“ zem a tam sú tie skaly. Pri pohľade zospodu je stena skutočne ohromná. Jediné čo sa mne osobne nepáči, že turisti si tu začali robiť tých kamenných trpaslíkov. Je to trápne. Ste v archeologickej lokalite, sú tu stopy miliónov rokov, tak PREČO?

Tretie miesto je sopka. Vyhasnutá sopka s priemerom 100 metrov je tmavo červenej farby a v jej strede je vysoký kopec, ktorý je viditeľný aj z okolia. Opísať by sa to dalo asi tak, že si predstavte kopec, ktorý okolo vrcholu obkopú a vytvoria kráter. Na jeho obvode sa môžete prechádzať a obdivovať celý výtvor. Alebo zísť dolu a prezrieť si tú sopku zvnútra. Takže je to vlastne jama, kráter s vyvýšeninou v strede. Veľmi fotogenické miesto. Vraj jej posledný výbuch bol pred 10 tisíc rokmi. Ak by ste chceli natočiť video o prechádzke po Marse, tak tu máte ideálne miesto. Síce to tu pomaly zarastá zeleňou, ale stále je to „len“ obrovská červená sopka.

Pokračujeme v ceste a ako sa tak presúvame Rumunskom, tak každý rok sa nám potvrdzuje, že iná zemepisná šírka, iná časť Rumunska, iná architektúra. Ale už minule som si všimla úžasný názov ktorý používajú na pohrebnú službu: SERVICI FUNERARE. U nás by sa to mohlo volať FUNEBRÁCKY SERVIS. Len neviem či by to znelo dosť dôveryhodne. Osemdesiat kilometrov do Sighisoari sme strávili pozorovaním krajiny. No na to, že ja v aute okamžite a stále spím (ideálny spolujazdec J ), tak tu nespím vôbec. Musím sa kochať okolím ako pán doktor z vesničky. Do kempu, v ktorom sme už raz boli, kempu Aquaris (46.222963, 24.796484) sme dorazili zavčasu, okolo pol tretej. Pôjdeme si pozrieť mesto, lebo minule sme tu boli až večer po tme a moc sme toho nestihli.

Sighisoara je rodisko Vlada Tepeša, teda v knižnej verzii grófa Draculu. V centre tohto historického mesta sa nachádza jeho rodný dom, no nájdete tu aj omnoho zaujímavejšie veci. Je tu hodinová veža, akási Rumunská verzia orloja, drevené školské schody (ako tunel) z roku 1642 ktoré mali uľahčiť študentom cestu do školy. Je tu množstvo rozprávkových farebných domčekov ako stvorených pre objektívy fotoaparátov, veď toto bol jeden z dôvodov, prečo mesto v roku 1999 zapísali do dedičstva UNESCO. Určite si pozrite aj starý cintorín ktorý je hore na kopci (zo schodov doprava). Je to veľmi starý evanjelický cintorín s krásnymi starými hrobmi. Mená na niektorých vám budú povedomé, poznáte ľudí s takými priezviskami. Nápisy sú pomerne časté aj v nemčine, vraj saská komunita tu kedysi bola dosť početná. Ak nemáte veľa času, pozrite si aspoň kúsok z neho ako sme to spravili my.

Poseďte si na káve, alebo si jednoducho dajte langoš a zjedzte si ho v parku na lavičke medzi domácimi dôchodcami. Poseďte si pod stromami pred radnicou, alebo v tieni Veže obuvníkov, ale je tu aj veľa iných veží s remeselníckymi názvami. Miesta na oddych a relax je tu dosť. A potom, keď už na vás príde únava, poďte s nami cez lávku ponad rieku, okolo veľkého kostola Sfanta Treime, naspäť do kempu sa dobre vyspať. Tak dobrú noc.

Palubný denník karavanistu (6.) - RUMUNSKO

 Deň 6. – STREDA

Dnes sme si naplánovali túru po vrchu časti národného parku Bucegi. Počasie nám praje, všetko čo sa dalo sa už vypršalo a vyfúkalo, dnes by malo byť ideálne na prechádzku po kopcoch. Už v minulom palubnom denníku z Rumunska som spomínala, že sme tu boli a vtedy bola naším cieľom veľká skala, prírodný výtvor, ktorý sa z jednej strany podobá na sfingu. Potom sú tu ešte kamene, ktoré dostali názov Babele (v preklade - staré ženy) majú podobu hríbov. Tak toto sme už videli a vieme presne ako sa ta dostaneme. Dnes nás však čaká pešia trasa ešte ďalej, na kopec Caraiman. Z parkoviska pri Cabane Dichiu sme sa pred deviatou presunuli na parkovisko vzdialené 8 kilometrov severne, kde parkujú nám podobní turisti, len nie na karavanoch (neviem prečo to tu ešte neobjavili). Počasie je nádherné, praje našim zámerom a po pol hodinke sme na rázcestí pri kaviarni a parkujeme. (45.383921, 25.475294).Ďalej už len pešo alebo na štvorkolke, ale to tu používa iba personál a zamestnanci chaty na vrchu Bucegi. V každom prípade je to krásna prechádzka, a keďže to už poznáme, tak vieme, kde sa dá skrátiť a prejsť krížom cez kopec aby sme nemuseli stále po ceste. Hore pod chatou sme si dali varené víno na zohriatie a pokračujeme k sfinge. Za ňou začína, resp. pokračuje turistický chodník k obrovskému krížu na vrchole hory Caraiman ktorá je vysoká 2384 metrov. Kríž je na necelých 100 metrov pod samotným vrchom, na úpätí skaly, pod ktorou je už len priepasť. Postavili ho tu v rokoch 1926-28 a samotná Rumunská kráľovná Mária iniciovala jeho stavbu. Je vysoký 39,3 metra a v noci je osvetlený. Bol postavený na pamiatku vojakov ktorí zomreli v prvej svetovej vojne a z jeho terasy sa môžete pozerať dolu do doliny Prahova a v nej mesto Busteni. Od roku 2014 je zapísaný v Guinessovej knihe rekordov ako najvyšší kríž na svete postavený na vrchu hory. Je to dielo čisto Rumunských architektov a staviteľov. Vývoz materiálu na vozoch a lanovkou bol veľmi obtiažny. Kríž bol osvietený do roku 1948 a potom hrozilo jeho zničenie. Komunisti ho chceli rozobrať, jeho ramená odstrániť a na vrch stĺpu dať červenú hviezdu. No zjavne sa im to nepodarilo a ľudia to nedovolili. Teraz svieti zasa s pomocou 300 žiaroviek.

Niečo pre turistov: cesta k nemu je absolútne nenáročná. Ak zaparkujete na parkovisku, ktoré som spomínala vyššie, tak sa vydáte hore brehom po vymletej širokej hlinenej ceste. Tadiaľto chodia na autách zásobovači horných chát a lanovky. Áno, dá sa to aj keď sa to nezdá. Pomaly prídete spolu s ostatnými turistami až k budove lanovky, Babele a Sfinx. Okolo nej prejdete a doprava je chodník, tak po ňom. Len nie hore k chate, ale popod ňu. A vyšliapaný chodník vás povedie až na vrch kopca pod ktorým je kríž. Tu, takmer na konci trasy je to troška obtiažne, ale dá sa chytiť reťaze a pomaly ten kratučký skalný úsek zliezť. Niektorí išli hore na kopec a tadiaľ, ale potom pri pohľade od kríža sa nám zdalo, že je to ešte náročnejšie, lebo svah je strmý. Toto je jedna možnosť cesty ku Caraimanskému krížu. Dĺžka cesty od parkoviska sem je cca 2 hodiny, takže celkom pohodlná túra. Druhá je od penziónu ktorý je naľavo dolu pod parkoviskom. Vzdialenosťou je to podobné, len myslím ťažšie, pretože sa ide po strmom kopci popod skaly. Takže pokiaľ idete s deťmi alebo chcete ľahšiu bezpečnejšiu trasu, choďte vrchom. A pre tých najlenivších a dámy v sandálikoch a lodičkách je ešte možnosť ísť k Sfinge lanovkou z mesta Busteni a potom ešte hodinku pešo ku krížu. Ale takí turisti to už nedajú a skončia pri káve v budove lanovky.

Pod krížom si môžete posedieť ako dlho chcete, pretože naspäť zasa už len dve hodinky, ale ako to býva, tak naspäť je cesta vždy kratšia a rýchlejšia. Tiež máte ten pocit? Nenechajte sa odradiť neporiadkom a odpadkami po ceste, Rumuni k tomu raz dorastú a prestanú to hádzať hocikde na zem, aj my sme takí boli, pamätám si to. Ozaj, keď pôjdete z parkoviska hore, treba si v kaviarni zaplatiť vstup do národného parku. My sme neplatili, nikto tam nebol. Neviem či ešte bolo pre nich skoro, či mimo letnej sezóny sú tam v inom čase, ale v každom prípade keď sme tu boli prvý krát, tak sme ho platili. Ale parkovné sa neplatí. Pred treťou hodinou nasadáme zasa do auta a odchádzame z tohto turistického ošiaľu, pretože už to tu najviac vrie a aj keď je po letnej sezóne, tak turisti sú v tomto čase najaktívnejší. Parkovisko je už plné a keby sme prišli sem teraz, tak určite nezaparkujeme. Cestou dolu sme tak ako minulý rok zastavili pri ceste, uvarili si obed a pokúšali sme sa nakŕmiť štyroch psíkov. Bohužiaľ tí dvaja väčší stále tých menších odháňali, a keď sme sa to snažili regulovať a vysypať granula na viac miest, tak tí dvaja hajzlíci dobehli tam kde sa práve sypalo a potom behali hore-dolu.

Dnes je celkom dobrá viditeľnosť. Zhora z Caraimanu som videla dolu v Busteni miesto kam máme teraz namierené a to je Castelul Cantacuzino. Celkom pekný kaštieľ, veľmi mladý na pomery iných takýchto objektov. V roku 1911 ho postavili na žiadosť princa Gheorghe Grigore Cantacuzino, bývalého ministra Rumunska. Je to pekná budova, ktorá vám na obrázkoch bude pripomínať skôr taliansku usadlosť niekde v kopcoch Toskánska či Chianti. Je obklopená parkom a od cesty ho delia vysoké tuje – cyprusy. Väčšina fotiek je robená z toho pohľadu, že kaštieľ je za tujami a vyzerá to nádherne. Areál je upravený ako relax zóna s kaviarňou, lavičkami, fontánou a naozaj pekným prostredím. S parkovaním v jeho okolí je to horšie, ale ak sa vám podarí, tak sa tu zastavte. Spravte si fotku na vysokej hojdačke zavesenej na stromoch. Neviem či aj celú sezónu, ale teraz je tu naaranžovaných niekoľko vecí na spôsob Adams family. Príde mi to gýčové, ale deti sa zabavia. V každom prípade je to miesto, ktoré som mala naplánované ako bod trasy a neľutujem. A ešte detail, ktorý si dobré oko musí všimnúť. Z areálu kaštieľa je krásne vidieť vysoko na skale Caraimanský kríž, kde sme ešte pred pár hodinami boli a pozerali sem dolu. Ale veď o to išlo pri stavbe kríža, aby ho bolo vidieť na široké okolie. Krásny pohľad.

Pokračujeme na sever, smer Brašov, za Predealom sú zasa serpentíny a my sa opatrne zosúvame dolu kopcom. Tu niekde, ešte okolo Timisu de Sus, alebo de Jos sme stretli google auto. Ak nás tam niekedy nájdete, dajte vedieť. Obišli sme Brašov a ťaháme na Sfantu Georghe a Reci. Tam niekde je dedina Moacsa a pri nej na kopci na lúke veľký pamätník. Je na pamiatku maďarským obciam v Rumunsku, keďže toto územie kedysi (a veľmi dlho) patrilo Maďarsku. Všade okolo tu žijú Maďari a aj toto postavili zasa oni. Na googli by ste to hľadali ako Big Cellar Monument. Názov súvisí s nejakou povesťou s obrom, ktorý tu mal pivnicu a v nej schované poklady. Pomník má kamenný základ a nad ním drevená konštrukcia. V jeho jadre je kamenný oltár a každoročne sa tu konajú slávnosti. Od konštrukcie sa na zemi ťahá kamenný nákres, ktorý je akoby v tvare kvetu. Na jeho koncoch sú kamene s názvami maďarských obcí. Odtiaľto vedie akási promenáda, či chodník s drevenými bránkami, portálmi, ktoré nesú ďalšie informácie. Pri dobrom počasí a slniečku sa tu dajú spraviť pekné fotky. Inak tu neni nič. Možno ako zastávka keď pôjdete okolo, pretože je tu kľud, a po štrkovej ceste sa dostanete autom až hore.

Ťaháme ďalej a radi by sme do kempu. Pri dedine Ozunca Bai sme jeden našli, ale je to ten druh kempu, ktorý hľadáte na konci sveta, za dedinou ktorá (máte pocit) že bola zabudnutá všetkými svätými a táto cesta lesom a otrasnou cestou predsa nikam nemôže viesť. A omyl. Vedie na ďalší z koncov sveta, kde sa nejaký dobrovoľník rozhodol urobiť kemp. Možno to bol ten jeden jediný svätý čo sa kamaráti s Jurom Škarbom a tu si spomenul na zabudnutú zem. Takže tu, medzi kopcami, tam kde o asfalte ešte nepočuli sa skončila aj štrková cesta dvadsiatej deviatej triedy, tak tu je rampa kempu. A na nej ceduľka, že kemp je zavretý, koniec sezóny. Mimochodom má dobré recenzie na webe (46.094888, 25.806062) Vraciame sa naspäť tou napodobeninou cesty a pozeráme okolo, že asi tu majú nejaký termálny potok. Vyzerá to podľa murovaných bazénikov okolo cesty. Takže sme neuspeli a keďže sa stmieva, hlavne tu v údolí medzi kopcami, hľadáme nocľah. V uličke pri možnom penzióne, kúsok od hlavnej cesty,  je miesto, kde sme schovaní a nikomu nezavadziame.

 

Palubný denník karavanistu (5.) - RUMUNSKO

Deň 5. – UTOROK

Baňa v ktorej sa ťaží soľ doteraz. Časť je sprístupnená turistom a stretnete v nej hlavne domácich dôchodcov, ktorí si sem chodia liečiť priedušky. Majú v ruke nejaký papier (od lekára, alebo permanentku), s tým majú zvýhodnený vstup a každý deň si sem dolu chodia na pár hodín posedieť a dostanú razítko. Vyzerá, že počet vstupov sa im počíta, ako keď je permanentka predpísaná zdravotnou poisťovňou a na nej musí byť štempel. Priestory sprístupnené turistom sú 210 metrov pod zemou a ľudí sem vozia mikrobusy. Takže v Saline pri parkovisku si kúpite lístok a oni vás odvezú asi 5 kilometrov ďaleko, cez areál soľnej fabriky, do tunela ktorý sa stále stáča a kľučkuje pomedzi skalné uličky pod zemou. Máte pocit, že idete nepravideľnou špirálou dolu a každú chvíľu skončíte na skalnej stene. Na môj vkus ten šofér ide dosť rýchlo, ale asi by už aj so zaviazanými očami trafil všetky tie zákruty. Dolu je stabilná teplota 12-13 stupňov, vôbec to tu nie je preľudnené, Turda ju troška zatieňuje svojím obchodným marketingom, ale ak prídete sem, nebudete ľutovať. Je to tu obrovské. Nečakali sme taký obrovský priestor pod zemou. Je tu viac miestností, ak sa to tak dá nazvať, v kostoloch sa tomu hovorí lodí, nadväzujúcich na seba, vysoké stropy a mega priestor. Soľ sa začala ťažiť v roku 1938 a pri vstupe do bane sú aj fotky z ťažby, ďalej sú vystavené banské vozíky, staré uniformy a náradie. Sú tu aj sochy Decebala a Trajana, dvoch vládcov - dáckeho a rímskeho. Mohutné steny bane vyzerajú ako z mramoru a na samom vrchu je po stenách drevený chodník pre personál a servis bane. Na viacerých miestach sú sochy a je tu aj kaplnka s veľkým svietiacim krížom. Treba sa teplo obliecť, aj keď sa to nezdá, že 12-13 stupňov nie je zas tak zima, tak prirodzená klíma a atmosférický tlak vás s touto konštantnou teplotou prekvapia. Vlastne vás to tu celé prekvapí, je to zase ďalšie miesto ktoré fakt stojí za návštevu aj viackrát. Vstupné je 9,-€ na osobu.

Ďalší cieľ, či skôr bod na našej ceste bol vzdialený 90 kilometrov západne od mesta Slanic. Keďže iná cesta nevedie, musíme sa vydať južným oblúčikom aby sme obišli kopce a pohorie na juhu ktorého je mesto Campina. Cesta k nemu bola takmer prázdna, len sem-tam sme prekvapili nejaké auto oproti. V Brebu sme si spravili otočku na parkovisku pri kostole, keďže bol hneď vedľa odbočky na ceste. Je to kláštor s parkom, a zvonka veľmi zaujímavý. Táto krajina vie prekvapiť v každej dedine, za každou zákrutou, v každom kopci, všade.

Za Campinou a Cornu de Jos sa už cesta zatáča severne a my sme absolvovali zatiaľ najväčšie stúpanie 15%. Blížime sa k ďalšej vodnej nádrži so zaujímavými fotkami z instagramu. Tu sme zaváhali a odbočili sme celkom zle. To sme zistili až keď sme prišli k jazeru Bolboci. Chvíľku trvalo, až som zistila, že sme pri tej nesprávnej vode ale dalo sa otočiť napriek úzkej ceste. Takže naspäť a zistili sme prečo sme zle odbočili. Mali sme ísť na cestu, ktorá bola v tak zlom stave, že by sme to nedali. Vyzerala ako štrková vymletá cesta pre traktory a teréňaky. Ale teraz, keď toto píšem, tak maps.google to miesto ukazuje ako prejazdné. Bolo to fotené pred dvomi rokmi, takže tam musela byť medzitým nejaká kalamita, alebo zosypanie svahu. Ostali sme parkovať pri kempe Zanoaga a odtiaľ pešia túra k vodnej nádrži Lacul Scropoasa. Na jej konci je stará vodná elektráreň, resp. jej zvyšky a na fotkách to vyzerá super. Cesta lesom nie je náročná, povedala by som taká ľahká náročnosť, pretože sa ide aj po skalných cestičkách, aj lávky cez vodu, ale nič nebezpečné. Pred nádržou je lúka s chatami, len slniečko už je nížšie a nesvieti tam, kde je náš hľadaný objekt. Okolo vody je to už len kúsok, pretože toto nie je vodné dielo veľkých rozmerov. Bolo vybudované v roku 1929 a v roku 1936 aj elektráreň. Je tu z nej vidieť drevenú stavbu. Za ideálnych svetelných podmienok a teleobjektívu by som spravila pekné fotky, ale nedá sa ísť veľmi blízko, bolo by to nebezpečné, no zjavne to niektorí risknú. Drevené zvyšky starej elektrárne sú zakliesnené v skalnej rokline ktorou končí toto vodné dielo. Z rokliny sem priteká voda, cez ňu je železný mostík odkiaľ je všetko vidieť a odtiaľto sa to dá nafotiť. Sme od toho pomerne ďaleko aby boli pekné fotky. Okolo chodníka sú na svahu reťaze aby ľudia neschádzali z chodníka, pretože svah je strmý a pri pošmyknutí je to pád priamo do krásnej zelenkastej vody. Som sklamaná, ale nemôžem mať dobré svetlo na každom mieste nášho plánu. Cesta sem trvala hodinu a teraz hodinu naspäť, ale dali sme to v pohode. Moje odporučenie je ísť tam doobeda, najlepšie ráno a počkať si na správne slniečko. Trošku ľutujem, že sme sa nepozreli čo je ďalej po tom chodníku, predpokladám, že sa dá ísť dookola skaly a možno k nejakému peknému výhľadu. Ale na zistenie už bolo moc hodín a riskovať cestu lesom za šera sme nechceli.

Je 18 hodín večer a kým sa zotmie musíme sa niekam dostať kde prespíme. K miestu kde by sa možno dalo je to 5 kilometrov a je to Cabana Dichiu (45.326706, 25.463208 ). Južná strana národného parku Bucegi. Cabana – to je v Rumunsku chata. Táto je na rázcestí pod krížom, kde začína najkrajšia cestná výhliadka po vrchoch Bucegi. V rumunčine sa to číta Bučeči, či tak nejako, ak by ste sa pýtali domácich. Pri Cabane Dichiu je mŕtvy signál. Nie je tu internet ani mobilný signál. Čistý kľud a panenská obloha. Pri večeri v cabane sme sa pripojili aspoň na ich wifi, niežeby sme to strašne potrebovali, ale ešte bolo málo hodín na spanie a dosť zima na prechádzanie vonku. Kým nezačalo fúkať vyšli sme hore ku krížu pozrieť čo je to zač. Je tu lavička a za pekného počasia (teraz sa už stmievalo) by sa tu pekne posedelo, s úžasným výhľadom na okolité kopce a dolinu ktorou sme sem hore prišli. Zasa sme nakŕmili zo päť psíkov a máme z toho dobrý pocit. Dokonca sme aj vyskúšali nové solárne články. Síce len na chvíľku, lebo to slnko nejako veľmi ponáhľalo za kopec a ukecať sa nedalo ani na pesničku „vyjdi, vyjdi slniečko, na makové zrniečko...“ Dnes sme išli zavčasu spať. Ráno nesmieme dlho spať, lebo nás čaká horská túra a hlavne sme sa už nudili. Tak dobrú noc. Vidíme sa zajtra na najkrajšej planine na okolí.