Palubný denník karavanistu (17.) - NÓRSKO

 Deň 17. – NEDEĽA

Z kempu odchádzame už o deviatej. Od začiatku dovolenky sme prešli vyše 5700 kilometrov a po takmer troch týždňoch jazdy sme prešli aj prvé železničné priecestie – za mestami Verdal / Ørmelen. Natankovali sme ďalších 50 litrov a pri Gramyre si robíme prestávku na kávu. Ešte ráno bola obloha všelijaká, vyzeralo to ak na dážď, počas kávovej prestávky sa aj trocha vypršalo, ale už sa vyčasuje. Frčíme po ceste a o inej mentalite ľudí tu svedčia aj cedulky popri rozostavaných cestách, lebo je veľmi milé, keď namiesto dopravnej tabule je veľký, rukou písaný odkaz od cestárov: „Good sommer“ v angličtine aj nórčine. Bolo to na viacerých miestach a človeka to poteší, zlepší náladu. 

V jazerách a fjordoch sa nám zdá byť nejako málo vody. Na brehoch a skalách je vidno pokiaľ býva bežne hladina vody, tak nevieme, či je to tým horúcim suchým letom, alebo je odliv a teda fjord je výbežok z mora, alebo skôr sa vlieva do mora, tak možno aj tu funguje príliv/odliv. Netuším. Kto mi to vysvetlí? Skôr nám to pripadá ako verzia „A“, a teda málo vody. V niektorých zálivoch je tak mál vody, že všetky kamene sú obnažené a riasy akoby sa sušili na vetre a slnku. Vyzerá to ako keď vypustia priehradu a ostane len mokré dno. Otázka pre vás: Viete kam sa stratí voda keď je odliv? Ja to viem, skúste sa popýtať okolo seba ľudí či vedia.

Dnes je nedeľa, cestári nerobia, sú v kostole (asi), ale zato sme stretli autobus plný mníšok. Vidíte tú súvislosť? Cestári – mníšky – nedeľa... 😊

Ideme okolo prvej čerpačky a tu majú na veľkom stojane aj cenu za elektriku. Tak ja teda netuším, koľko sa u nás platí za nabíjanie elektromobilov? Tu je cena 4,- NOK za kilowatt, čo vychádza 34-35 centov.

Pred 14-tou hodinou už stojíme v Orkangeri a varíme si obed. Cez mesto je obchádzka, cesta sa prerába, tak podľa navigácie sa nedá, no obchádzka je značená výborne. Využili sme to a cestou okolo prístavu kde je parkovisko sme pristáli aj my.  Po obede už pokračujeme, máme smer Kristiansund a z Halsy nám ide trajekt do Kanestraumu o pol štvrtej.  Ideme cca pol hodinku, neplatili sme, tak neviem, buď je to zadarmo, alebo podľa špz-ky nám príde účet. No počuli sme už aj takú verziu, že tam kde sa nedá ísť riadnou cestou a musí byť trajekt, tak tam sa neplatí. Ostali sme sedieť v aute, je to len malý trajekt, taký „dedinský“. Celý čas fúkal dosť silný vietor, a ja rozmýšľam, knísal sa len karavan tým tlakom vetra, alebo celá loď sa knísala? Radšej to nechcem vedieť. Nepokračujeme na Kristiansund, pôjdeme spodom, hore je vraj dlhý 9 kilometrový tunel, a Turek čo nám o ňom hovoril, že mu bol nepríjemný, necítil sa v ňom dobre, tak ideme aj my z Bergsøya do Hogsetu krásnym mostom Gjemnessundbrua. Je jedným z najdlhších visutých mostov v Nórsku, má takmer 1,3 km a keď som ho zbadala, hneď som skákala po foťáku. Počasie síce foteniu moc nepraje, ale keď musíš, tak musíš. Je 43 metrov nad vodou a je z roku 1992. Je často opravovaný z dvoch banálnych dôvodov: jeden je morská voda ktorá poškodzuje železo-betónovú konštrukciu a druhý je ešte jednoduchší a s čiernym humorom aj smiešnejší. Sedávajú a skrývajú sa tu morské vtáky, samozrejme hlavne čajky a ich výkaly obsahujú amoniak a soli a to poškodzuje betónovú konštrukciu. Za krásneho slnečného počasia sa tu dajú spraviť krásne fotky. Zo strany od Bergsoya je kruhový objazd a pred ním parkovisko na brehu vodnej úžiny. Odtiaľ je krásny výhľad.

Pokračujeme popri vode do mesta Eida, tu zabočíme doprava, teda na sever a tu už riadne leje. Nad vodou bolo vidieť mrak ktorý zrovna padal do vody. Aj keď sa s určitosťou nedalo povedať či tam padal, alebo si akurát naberal vodu, ale skrátka bol tam taký... meteorológovia na to majú názov, len si nemôžem spomenúť. Keď odrazu padne veľa vody na jedno miesto... po slovensky by to bol dažďojeb. Jedna zákruta za druhou a zrazu to mračno, čo si nabralo vodu nad Kvernestfjordom, už tú vodu leje pred nami na cestu. Dostávame sa priamo do stredu tohto dažďojebu, nedá sa tomu vyhnúť. Leje jak sprosté, ale našťastie je to len v jednej oblasti, v pomerne krátkom úseku.

Ešte zopár dediniek a už to tu poznáme. Pred šiestimi rokmi sme tadiaľto išli s Julkom. Teraz v omnoho menšej zostave ale predsa. Tesne pred Vevangom sa už pevnina zasa trhá na drobné kúsky a za poslednými domčekmi Vevangu sa obzor otvára a začína ospievaná cesta číslo 64 – Atlantická magistrála. Spája približne 10-12 malých ostrovčekov, ktoré by v kreslenom filme rýchly kojot mig-mig zľahka preskákal. Ostrovček za ostrovčekom, menší či väčší, všetky spojené ako korálky cestnou niťou číslo 64. Táto Atlantická magistrála je tak isto cieľom mnohých cestovateľov, tomu aj zodpovedá množstvo dopravných prostriedkov na parkoviskách. Od bicyklov, motoriek až po menšie či väčšie karavany. Pre všetkých je táto magistrála niečím zaujímavá. Samotná cesta je pomerne krátka a prejdete ju za chvíľku, má možno 8 kilometrov a pri pomalej jazde ste za 10 minút na druhej strane. No veľa šoférov sa tu pár krát otočí aby si ten najznámejší most Storseisundbrua prešlo niekoľko krát. Najprv si ho treba obzrieť zo všetkých strán a až potom fotiť. Dôvod je jednoduchý, toto je v podstate celkom obyčajný most akých je v Nórsku veľa. Len s tým rozdielom, že tento má tesne pred aj za sebou zákrutu a tak keď trafíte uhol pohľadu, tak máte krásny záber. Síce teraz cez leto asi sotva s obrovskou vlnou špliechajúcou vysoko k mostu, ale aj tak je to pekný pohľad. Možno ráno alebo až večer je to ideálne, lebo predpokladám, že cez deň tu budú turistické autobusy. Na parkoviskách sa dá prespať, len treba nájsť miesto, počas najväčšej turistickej sezóny to miesto možno budete hľadať. Táto cesta je pomerne mladá, bola dokončená v roku 1989 a pôvodne to mala byť vlaková cesta. Našťastie z nej upustili a vymysleli to takto. Platilo sa na nej mýto, ktoré malo byť na 15 rokov, no v lete 1999 mýto zrušili, lebo cesta už bola zaplatená. Myslím, že je zbytočné ju odporúčať, pretože každý cestovateľ do Nórska si ju nájde a plánuje. Odporúčam akurát sa tu zastaviť, poprechádzať. Je tu krásne, pozeráte sa na otvorené Nórske more, súčasť Atlantického oceánu. Sú tu úžasné skaly a útesy – časti ostrovčekov ktoré spája cesta číslo 64 a jej násypy a mosty. A ako sa dá predpokladať, vždy tu fúka. No rybárov tu nájdete asi v každej hodine.

Cesta sa stavala 6 rokov a počas toho ju zasiahlo 12 hurikánov. Sú cestovné kancelárie, ktoré tu niekde blízko organizujú plávanie s tuleňmi. Krajina je tu krásna, prechádzať sa tu môžete po ostrovčekoch ktoré majú na to aj chodníky, na najväčšom parkovisku sú aj záchody a tu je práve ten spomínaný chodník okolo ostrovčeku. My sme sa previezli na druhú stranu, tam sme natankovali a potom naspäť. Zastávka na ostrove Geitoya, je tu mólo na plavbu člnom a turistický chodník krížom na druhú stranu ostrova. Cestou naspäť spomíname ako sme tu boli kedysi s Julkom a s našimi babami. Vtedy sme tu prespali na jednom z parkovísk a v noci sme varili večeru a jedli pri polárnom svetle slnka. Očarujúci zážitok.

Pokračujeme na juh na Molde a pred týmto mestom je jeden z ďalších tunelov, a tu si zasa uvedomujeme, že cyklisti cez väčšinu tunelov majú zákaz. Je tu jasne označená obchádzka po starej ceste. Je to riadna obkluka, asi sa dobre namakajú než ju dajú. Ceny pohonných hmôt sú sále nenormálne rozdielne a nám sa nijako nepodarilo dedukovať z čoho to vychádza. Sme v Molde a o 20.10 ideme na trajekt. Vychádza na cca 10€. Pokračujeme stále na juh, okolo Starfjordu je zasa tunel za tunelom, nečudo, oni sú skrátka machri na stavanie tunelov. Veď po celom Nórsku ich majú vyše 1600. Takže polku našej dovolenky prejazdíme v tuneloch J.

Prichádzame do Stordalu a priamo pri vode, len kúsok od malého móla sme zaparkovali medzi Nemca a Francúza. Tak tu ostaneme, na dnes stačilo.

Palubný denník karavanistu (16.) - NÓRSKO

 Deň 16. – SOBOTA

O 8.45 vyrážame a tankujeme hneď po pár kilometroch vo Fauske. Natankujeme 30 litrov za 56,-€ a keďže je to Shell, tak je tu akcia na pečivo a zase kupujeme croissany. Fauske vyzerá byť celkom pekné mestečko. Zasa vidíme železničnú trať, ako keby severnejšie ani železnica nebola. A možno nie je. Počítam tunele, robím si čiarky, pribúda ich. Po krátkom čase zasa tankujeme. Na tom minulom tankovaní stála nafta 22,42 Nok za liter a tu stojí 20,07 liter. Stále nechápeme ako sa tie ceny podľa čoho vyvíjajú.

Cestou sme natrafili na krásny mostík cez menšiu rieku. Je to Pont de Luonosjahka. Drevený most, teda mostík z drevených dosiek spája skalu so skalou na druhom brehu. Držia ho oceľové laná nielen zhora, teda na nich je zavesený, ale aj nosné drevené stĺpy sú ukotvené lanami. Hojdavý, ale bezpečný mostík pre peších umožňuje prechod turistom na jeden z turistických chodníčkov. Mostík je veľmi fotogenický, ale ľudia čo majú strach z takýchto miest ho asi neprejdú. Stretli sme tu chlapíka, ktorý ho chcel prejsť so psami, myslím že husky, a psík sa zaťal, skučal, nechcel ho prejsť. Ani sa mu nečudujem, ja som síce prešla do polovice, nemám s tým problém, no pre toho psíka je to niečo neisté.

Blížime sa k ďalšiemu plánovanému bodu, je ním polárny kruh na Nórskej strane - Arctic Circle Center (66.552435, 15.322244). Veľké parkovisko s budovou so suvenírmi a občerstvením pripomína (možno) iglu. Parkovisko je priestranné a nie je problém na ňom prespať. Pred vchodom na kameni je prvý kovový glóbus. Kúsok od budovy je veľká drevená plastika, alebo ako to nazvať, akýsi drevený kvet, či okrídlené „A“ držiace druhý kovový glóbus. Drevo s pôdorysom kríža rozdeľuje kruh a tým určuje svetové strany. Zvonka dreveného rámu sú názvy miest, takže vidíte na ktoré strany sú ktoré mestá. Nad ňou na svahu je kamenná pyramídka určujúca smer polárneho kruhu. No a bohužiaľ na kopci nad tým je na vyhliadke množstvo kamenných trpaslíkov, ktorých tu postavali ľudia. Bohužiaľ hovorím preto, že vôbec nesúhlasím s touto činnosťou. Je to príliš umelé, ničí to pôvodný ráz prírody a okolia. Ak to stavajú na pláži – nech sa páči. No som zásadne proti týmto hybridom v prírode a absolútne v národných parkoch. Je to gýč, bezvýznamný. No zaujímavejší je pomník s ruskou hviezdou. Je to zavádzajúce (tá hviezda), ale je to pomník, pamätník ľuďom, ktorí boli po vojne ako zajatci v rámci vyhladzovacieho programu vyvezený z krajín Srbska a Juhoslávie sem, aby ťažko stavali cesty za polárny kruh. Vyhladzovacích táborov bolo v tejto oblasti niekoľko a preto je tu ich pomník. Text na ňom je v Nórčine a Srbštine.

Toto turisticky atraktívne miesto je cieľom mnohých cestovateľov. Chodia sem aj motorkári a odtiaľto si môžete poslať pamätnú pohľadnicu, alebo sa skrátka len odfotiť pri pomníku z roku 1937 ako pamiatku, že ste v tomto bode prekročili polárny kruh. My sme si tu spravili kávu, použili bezplatné záchody a ja som si kúpila dioptrické okuliare! Áno, významná vec pre mňa, predávali tu aj mínusky dioptrie, no nekúp to za 17,-€ keď mali moje potrebné „číslo“. Je tu sychravo, začína pršať. Tachometer presne tu na polárnom kruhu ukazuje 193.000 km. Prší? Prší. Konečne Nórske počasie. Aspoň na chvíľku. A nafta kúsok odtiaľto za 18.99(!).

Ešte jednu krásnu ilúziu musím spomenúť čo sme videli. Cesta viedla kopcami a na jednej takej ceste, musím povedať, že tu si človek vôbec neuvedomil, že by sme boli nejako vysoko na kopci, a odrazu pred nami biely mrak. Vyzeralo to, ako keby ten mrak sedel na ceste. Ale že celkom, biela poduška na ceste. Nie hmla, tá neni taká hustá. Toto bol mrak, nie Rumburak, biely mrak. A ako sme sa k nemu blížili, tak zrazu cesta klesala a išli sme dolu kopcom. Až tu sme si uvedomili, že sme v dosť vysokej nadmorskej výške a tie oblaky sa držia nad údolím medzi kopcami. Kým sme išli po horizonte kopca, tak mrak bol zarovno nás a odrazu cesta klesala do doliny a on bol nad nami.

Danko si dal dvacet (minút spánku) popri obednej pauze v Mo i Rana. Stále prší, je 16°C a presúvame sa ďalej. Prespala som 9 kilometrový tunel, hmmm, asi sa mi dobre spalo v tej tme. Prišli sme na dôležitú vec: v tuneli nepotrebuješ stierače. Jeden tunel za druhým a za tretím a sú tak, že ešte si nevyšiel z jedného a cez druhý krátky už vidíš tretí. To počasie unavuje, tak o pol štvrtej si už varíme kávičku na odpočívadle.

Za mestom Trones je krásny nový asfalt, ešte smrdí novotou, je čerstvý, ešte teplý, celú noc piekli. Nóri spravia novú cestu aby stará tak nekľučkovala a potom tú starú rozbijú, rozomelú, odstránia a ostal tu z nej len násyp. Žiaden betón ani asfalt. A po čase tam bude zase príroda, niečo tam porastie. Všetko to vyzerá tak, že oni to robia takým spôsobom, že keď starý asfalt už nevyhovuje, tak postavia novú cestu. Neopravujú. Fakt. Veď nová cesta často ide vedľa tej starej ktorú práve likvidujú. A mosty to isté. Starý nevyhovuje, postavia nový, starý rozoberú. Už viackrát bolo vidieť odstavený starý most, alebo len piliere po ňom a most už nebol.

Tu musíte mať oči stále otvorené, preto tieto končiny máme tak radi. Každú chvíľu je popri ceste niečo zaujímavé. Môže to byť rieka tyrkysovej farby, alebo vodopád na skalách, biele kostolíky s úhľadnými cintorínmi, a keď už nič z toho, tak sú to skaly zaujímavých tvarov alebo úhľadné drevené domčeky a množstvo turistických bodov a cestičiek k nim. No a na každom kúsku nejaký kemp, alebo parkovisko pre karavany. Na jednom takom už ostávame. Je to kemp pri meste Grong - Langnes Camping (64.459701, 12.312975). Za 33,-€ si zasa spravíme komfort a v tomto menšom kempe s červenými domčekmi – chatkami ostávame spať. Všade je krásna zelená trávička. Spravila som palacinky, poriadne umyla riad (čo sa cestou až tak dobre nedá) a po sprche už hajde do postele.

P.S.tunelov bolo dnes 18.

 

 

Palubný denník karavanistu (15.) - NÓRSKO

 Deň 15. – PIATOK

Vstávame niečo po ôsmej. V noci pršalo a ja ľutujem tie deti, čo spia v stanoch na druhej strane na Kvalvika pláži. Ale veď keď tam išli museli s tým rátať. Len ten prechod cez kopec budú mať ťažší, lebo tie kamene po ktorých budú stúpať hore budú dobre šmykľavé a nebezpečné.  O pol desiatej pomaličky odchádzame, už neprší, je oblačno, ale obloha sa čistí. Pokračujeme okolo tých krásnych pláží popri ceste – Rambergstranda, Skagsanden, Morpheus beach... toto je až neuveriteľné, že v týchto skalnatých miestach sú tak nádherné pieskové pláže len kúsok od hlavnej cesty. Za Nappom prechádzame tunelom do Offersoya, dáme kratučkú prestávku na kávu a skúsime prístav v Stamsunde či nemá nejaké trajekty. Je to len malá zachádzka, takže to, že toto mesto nemá funkciu trajektu na druhú stranu nás až tak nebolí. Do mesta Å vedú Lofotami dve cesty. Jednou, hornou, sme išli včera tam a dnes tou spodnou naspäť. Tá včerajšia bola lepšia, preto nám ju aj navigácia ponúkla. 

 Pokračujeme na Svolvaervein na trajekt. Odtiaľto sa dá ísť aj bez vopred kúpeného lístku, tak sa snažíme prísť zavčasu aby sme tu nemuseli čakať na neskorý trajekt. Rada na loď je malá (zatiaľ), dá sa povedať, že minimálna. Ani sa nečudujem, veď sme prišli 12.45 a trajekt ide až 17:10. Máme kopu času, tak sme si to čakanie užijeme ako v kempe. Navarili sme, umyli riad, oprala som nejaké oblečenie, len mi je trápne to zavesiť von na auto, tak suším všade vnútri. Nalejeme vodu do nádrže a máme čas si pospať. Celkom ako v kempe, taký kľud, relax, oddych. Pri dolievaní vody prišlo ďalšie nešťastné zistenie. Niekde sme stratili dekel nádrže aj s kľúčikom. Niekde sme dolievali vodu a nechali tam položený vrchnák. Ale kde? Trajektom odchádzame o 17.15, do Skutviku príchod o 19.50. Na lodi je veľa psíkov, trajekt sa plaví pomedzi malé ostrovčeky a na jednom sa aj stojí a nastupujú ďalší pasažieri. 

Skutvik leží na juhu jedného z množstva polostrovov, takže krásna svetlá cesta so žltou čiarou z prístavu ide na sever. Vôbec mi to nepríde, že sme v Nórsku, ale potom v pozadí vykuknú skalnaté hory a je to jasné kde sme. A ceny nafty to už len potvrdia a zaklincujú. V Innhavet na pumpe varíme večeru až o deviatej večer. Všade sú tak nádherné skaly s olúpanými vráskami, že sa neviem vynadívať. Pre skalolezcov by asi neboli, lebo predpokladám, že je to bridlica a štiepu sa a bolo by to riziko. Budeme potrebovať pumpu. Je tu tunel za tunelom. Mørsvikbotn, za týmto mestom je jeden z ďalších tunelov a my zisťujeme, že nejako ubudlo čerpacích staníc. Tunel má 4,5 km a nevieme čo bude za ním, tak dolievame naftu z kanistra len pre istotu, aby našej ručičke na palivomeri bolo veselšie. Tento tunel je parádny, starý kamenný, pripomína nám ten ktorým sa v Rumunsku schádzalo do soľnej bane. Nie je taký špirálový, ale bočné steny z kameňa sú ako vysekávané Trollmi. Bez omietky, bez sieťky a celý hore kopcom. Po tomto výkone motora veselá ručička kontrolky nádrže zasa zosmutnela, príšerne rýchlo klesá, ešteže sme tú bandasku vyliali do tej nádrže. Na parkovisku v Straumen ostávame spať, už je dosť hodín, treba si oddýchnuť.

Palubný denník karavanistu (14.) - NÓRSKO

 Deň 14. – Štvrtok

Vstávame o ôsmej. Všade kľud. Všetci na parkovisku ako keby ešte spali. Po 9-tej už odchádzame, tachometer ukazuje 192.420 km. Zastavili sme sa na krásnej pláži – Skagsanden beach - 68.103837, 13.286755. Voda riadne studená, veď je to Nórske more, no pár odvážlivcov sa kúpe. Jeden člen našej posádky sa okúpal tiež, ale iba v plážovej mláke čo ostala po odlive na pláži a bola slnkom vyhriata na prijateľnú teplotu. Ale tá detská radosť stojí za to. 

Teraz je našim cieľom Kvalvika. Vraj najkrajšia Nórska pláž, no už tak známa, že budeme radi ak zaparkujeme. Je to beznádejné. Parkovisko malé a plné. Dokonca všetky malé miestečka a odpočívadlá sú plné áut bez šance sem natlačiť našu 6 metrovú loď. Kašleme na to, som sklamaná, ale povedali sme si, že cestou naspäť to skúsime. Pokračujeme do mesta Å – najjužnejšieho mesta na Lofotách kam vedie asfaltová cesta. Ďalej už len pešo, alebo na somárovi, alebo so somárom. Stretli sme prvých Slovákov z Topoľčian na karavane, zobrali sme dve stopárky a neskôr ešte jednu trampistku v strednom veku. Parkovisko kde môžete nechať auto je úplne na konci Å, tam už je len „točna“ autobusov alebo naspäť do krátkeho tunela. (67.879282, 12.977301) Je tu koniec cesty E10 nazývanej aj „Cesta kráľa Olava“.  Pešo sme prešli okolo toho kopca s tunelom a už sme boli v meste. Aj toto mesto dávno živilo rybárstvo, no teraz aj cestovný ruch, dokonca asi viac ako to rybárstvo. Prejavuje sa to všade v mestečku, kaviarne, múzeá, terasy, červené rybárske domčeky... to všetko je na ploche cca 8 km2, pretože toľko je rozloha Å. Mestečko sa nachádza v nadmorskej výške len 6 metrov nad morom, čo znie vtipne, no reálne. Ale nebojte sa, po okolí je dosť kopcov a štítov, po ktorých sa dá škriabať, prechádzať a spraviť krásny výlet. Zo skál je úchvatný pohľad na toto bohaté Nórske dedičstvo s historicky najstaršou továrňou v Európe na rybí olej. My sme si posedeli pri káve na terase reštaurácie Brygga. Je tu aj vychválená pekáreň, no bohužiaľ v čase nášho príchodu už zatvorená, všetko vypredali. Je to ďalšia z dedín kde sa vám čajky rehocú do očí a špinia strechy farebných domov.

Cestou naspäť sme videli karavan z Trnavy. Zastavili sme sa v Moskenes v prístave ako sú na tom trajekty. Bolo nám povedané, že trajekty do Bodo sú beznádejne vypredané, tak sa na to pozrieme. Prístav nesklamal. Naozaj tu stálo až príliš veľa áut na prevoz na druhú stranu, takže ideme ďalej na sever. Asi to tak malo byť. Po prestávke s varením neskorého obeda je to jasné. Preto to tak malo byť, aby sme išli predsa na tú Kvalviku. Možno teraz neskoro poobede už bude menej áut na parkovisku a nájdeme miesto. Bože, ale sme naivní! Všetko plné, nikde ani trocha miesta a na mieste pre invalidov sme parkovať nechceli. Ale vidíme, že niekomu je to jedno a zaparkoval tam. Veľa turistov už ide z túry, parkujú aj ďalej a k autu potom idú pešo. Tak ma napadlo, že zoberme tamten starší manželský pár, možno idú k autu, oni odídu a my zaparkujeme na ich miesto. Nasadli a odviezli sme ich celkom ďaleko. Preto sa tak potešili keď sme im ponúkli odvoz. Ich auto bolo až tri kilometre od parkoviska kde bol začiatok túry a keď sme ich viezli, tak cesta k ich autu sa zdala nekonečná. Ale aspoň sme sa stihli s nimi porozprávať o tom, koľko prešli a poradili nám, že môžeme ísť tak ako oni zozadu, teda z druhej strany. Oni tadiaľ išli, no oni mali väčšiu túru aj na nejaký kopec. Ukázali nám knižku – sprievodcu, kde boli tie dve trasy nakreslené, aby sme videli kadiaľ sa ide. Kým sme sa nachystali a vzali všetko potrebné, aj lyžičku a lanšmit, tak bolo takmer pol siedmej. Áno, večer pol siedmej. Znie to šibnuto, ale teraz je najlepšie počasie, najlepšie svetlo a hlavne najdlhšie svetlo. 

Začiatok túry je pomerne jednoduchý, ide sa do svahu, ale pomedzi trávnatú plochu, občas kamene. Sú tu aj drevené chodníky – mostíky cez močaristú trávu. Počasie praje, no za prvým kopcom sme prešli do údolia medzi kopcami a tam slnečné lúče nesiahali. A navyše tu fúka vietor, skôr by som to nazvala prievanom medzi jedným a druhým koncom údolia. Ale máme bundy, šatky, nie je to také zlé. Postupne ako stúpame do kopca sedla nad dolinou s jazerom sa náročnosť cesty zvyšuje. Možno je to našou únavou, možno pribúdajúcimi skalami. Prekročíme sedlo a čaká nás ďalšie, menšie jazero a za ním prechod ďalšieho sedla. Aj keď v tieni, ale príjemné počasie nás upokojuje, pretože v týchto zemepisných šírkach vás na túre v tomto čase nikde nemôže zastihnúť tma. A tak už zhora posledného sedla sa nám už naskytá pohľad na malý úsek pláže Vestervika a na hory na druhej strane za obomi plážami. Schádzame dolu po kameňoch, ktoré čoskoro nahrádza jemný svetlo-žltý piesok. Toto je skutočná panenská pláž. Je tu len pár ľudí, pár mládežníkov, ktorí sa tu kúpu! Tu, v mieste, kde sa stretáva Nórske more s Barentsovým a Grónskym morom. Tu, kde na druhej strane, 1300 kilometrov oproti je Grónsko! Voda je taká ľadová, že nohy bolia ako po bitke. 

Danko si za odmenu doprial lanšmit, asi nikdy mu tak nechutil (priamo z plechovky) ako tu. Sám povedal: na toto som sa celý čas tešil. (Viac ako na pláž?) Pri morskom studenom vetre na slnečnej pláži zaliatej lúčmi zapadajúceho slnka. Sme na Vestervike a tam niekde za tou skalou je Kvalvika. Topoľčanci čo sme ich stretli cestou v údolí povedali že začína odliv. Aby sme sa neponáhľali a potom naboso s vyhrnutými nohavicami prejdeme na Kvalviku priamo po piesku. Celý čas som si v duchu priala, aby Danko chcel vidieť tú pláž, lebo od začiatku túry to odmietal a tu, na slnečnom pobreží ho osvietilo a prišiel s nápadom, že to skúsime prejsť. To asi robí ten lanšmit. Kúsok po trávnatom kopci, kúsok po skalách a tam kde skaly už boli nebezpečné sme si vyzuli topánky (ano, aj ponožky), vyhrnuli nohavice a opatrne ideme do vody. Tá bolesť! Tá voda je ako ľad! Takto ma z vody neboleli nohy ani nepamätám. Takže keď sa dalo prejsť zasa na pevninu, hneď sme šli. Neuveriteľne rýchlo bolesť skončila a po chvíli sme boli na Kvalvike. Najprv okrem obrovských skál okolo nič extra, no keď sme prišli takmer do stredu pláže už to bol iný pohľad. V lúčoch nízkeho slnka bola pláž do zlata zafarbená a toto romantické miesto je nádherné. Je tu pomerne dosť ľudí v stanoch, no možno 20 stanov tu je. Preto stále plné parkovisko, lebo oni sem prídu, prespia a až potom uvoľnia parkovacie miesto.

Som spokojná. Kvalviku som si vysnívala a som tu a nabrala som si aj čierneho piesku. Západ slnka na tomto mieste je ako z rozprávky. Tu vlastne slnko nezapadá a je to tu o to krajšie, že pláž je otočená práve smerom k slnku. Ak by bola na opačnú stranu, nebolo by to také príjemné miesto. Teraz je ten čas, keď je západ slnka nekonečný, keď slnko zamrzne nad morskou hladinou a vy môžete urobiť nekonečné množstvo fotiek a všetky sa podaria. Ak nemáte pokazený mobil. Teraz nás čaká pomerne strmý výstup po skalnatom brehu cez ďalší priesmyk po oficiálnom Kvalvika Baech Trail. No treba skonštatovať, že táto trasa je náročnejšia. Síce kratšia, ale náročnejšia. Až príliš veľa veľkých kameňov náročných na výstup, no myslím, že hore sa ide lepšie ako keby sme mali ísť opačným smerom (dolu na pláž). A tie pohľady zhora! Musím sa stále a stále obzerať za seba či sa mi to nesnívalo. S odstupom času musím povedať, že toto je jedno z miest v Nórsku, ktoré na mňa najviac zapôsobilo.

Zostupujeme dolu a vietor prestal fúkať. Možno neprestal, len sme ho nechali na druhej strane. Cesta už je trávnatejšia, bezpečnejšia, tichšia. Na chvíľku som sa zastavila a bolo neuveriteľné ticho. Také absolútne ticho. Ja, čo mi stále piští a hučí v ušiach som odrazu mala ticho. Nič. Žiaden šum, žiadne pískanie, nič. Neuveriteľne nádherné. Ani vtáky, ani vietor, ani šuchot krokov. Nič. Úplný zázrak ladiaci s tou spokojnosťou z Kvalviky. Asi to tak malo byť. Všetko sa pre niečo deje a preto sme tu až teraz a nie doobeda. To tu muselo byť mrte ľudí. A teraz nikto, až na troch Ázijcov. Cez deň si to predstavujem ako na fotkách na ktorých sú turisti idúci na Rysy. Kolóna ľudí. Tu treba ísť na túru v takomto čase.

Zišli sme dolu cestou ktorá už nad parkoviskom končila drevenými lávkami a chodníkmi a parkovisko je stále plné. Bodaj by nie, keď 20 stanov na Kvalvike tu musí byť niekde zaparkovaných. Pokračujeme k autu po asfaltke a sme približne tam, kde sme zobrali ten nemecký pár, takže to máme nejaké tri kilometre ešte pešo do karavanu. Cesta sa zdá nekonečná a dúfam že presne za týmto kopcom pred nami je už tá odbočka k miestu, kde máme auto. Neni. Ani za ďalším kopcom. Väčšinou to býva tak, že cesta naspäť, alebo domov je vždy kratšia ako cesta tam. Teraz to neplatí. Prešli sme dnes 15 kilometrov tak tie tri k autu už hádam dáme. Plazenie je povolené, lebo autá už nechodia. Blíži sa polnoc a s ňou aj parkovisko s našim bydlíkom. O 23.45 sme konečne v ňom, dopíšem tento denník a o pol jednej idem unavená spať. Áno, musela som to všetko hneď napísať, kým to vo mne bolo, lebo spánkom sa veľa pamäťových kariet premaže. Tak dobrú noc.

 

Palubný denník karavanistu (13.) - NÓRSKO

 Deň 13. – STREDA

Celú noc pršalo. Do toho lietali lietadlá, možno z toho letiska za kopcom. Vôbec to nevadí, nie je to až taký hluk, je to tak v pozadí. Vyrazili sme o desiatej, no už kúsok po štarte Danko zistil, že ľavú prednú pneumatiku máme príšerne zodratú. Pravdepodobne ako sme niekde na začiatku dovolenky skočili do jamy (takej riadnej), tak sa niečo pohlo v náprave a nám sa rozbabralo nastavenie geometrie kolies. Pneumatika je z vnútorného obvodu taká zodraná, že presvitala biela textúra. Jazdiť na takej by bolo obrovské riziko, otázka času kedy by to buchlo. Hľadáme servis, kde by nám prehodili pneumatiku aby to bolo čo najrýchlejšie a nemuseli by sme sa s tým my babrať. Teda nie ja, ale kapitán vozu Danko. Aj sme našli, no chalan nebol ochotný, že má toho moc, že časovo nestíha. Pritom pre neho by to bola robota na 10 minút. Vo vedľajšej predajni (či čo to bolo) nemali hever, tam by aj chlap bol ochotný, ale nemal nástroje. Tak šup-šup, ľahnúť pod auto a svojpomocne. Podarilo sa to pomerne rýchlo, len sa pri tom ohol ten krížový kľúč čo sme kupovali na začiatku dovolenky pri defekte. Kto to zas tak silno doťahoval?

V Lodigene sme natankovali 43 litrov a Dankovi celý čas vŕtalo v hlave, že ideme na dvoch letných a dvoch zimných pneumatikách, lenže sú do kríža nahodené. Hľadáme pneuservis kde by nám to prehodili tak aby boli vpredu zimné a vzadu letné (či opačne?) Pneuservisy sú tu pomerne ľahko nájditeľné, väčšinou pri pumpách, len či budú mať čas. Tu v Lodigene na pumpe bol mladý chalanisko hneď ochotný. Mysleli sme si, že budeme čakať kým bude mať prázdnu garáž, tak som začala variť polievku, aby sme už nestrácali čas na obed s varením. Danko chalanovi všetko vysvetlil a zrazu sa otvoria dvere a chalanisko sadne za volant a ťahá do garáže. Ja vyvalená sa pýtam, či môžem dovariť, no pre neho bolo lepšie ak počkáme vonku. Tak sme si na recepcii tohto pneuservisu posedeli na káve a on to zatiaľ šikovne prehodil. To bola pomerne rýchlovka. Stálo nás to 40,- € ale ušetrili sme si čas a hlavne neviem či by sme to zvládli s našim vybavením medzi sebou prehodiť dve gumy.

Pokračujeme serpentínami na Lofoty. Začína sezóna tunelov, čiarky pribúdajú. Hneď prvý má 6,4 km, potom 1,3 km, niekde ďalší 3,3 km. Nóri sú majstri v stavaní tunelov, treba uznať. Ja len obdivujem: kedy tie tunele postavili? Danko: minutý týždeň.

O pol tretej sa už dostávame do oblasti zvanej Lofoty. Lofoty to nie je len ten výbežok v Nórsku, alebo pár ostrovov. Je to celá oblasť, celý kraj. Súostrovie asi 80 ostrovov leží 100 až 300 km od polárneho kruhu, takže to len na predstavu aká plocha do toho spadá. Žije tu cca 24-tisíc obyvateľov a tie najvýznamnejšie ostrovy sú poprepájané práve tunelmi a mostami. Mosty sú, dá sa povedať „na jedno kopyto“. Jedna šablóna na odlievanie z betónu, len majú rôznu dĺžku. No a samozrejme čím dlhšie, tým zaujímavejšie. Ani nie esteticky, ako skôr okolím, ako sú zakrútené, ako vysoko ste nad vodou. V každom prípade je zážitok prechádzať nimi. Lofoty sú obývané 6000 rokov a takmer celý čas ich živil rybolov. To prispelo aj k výrubu lesov (stavba lodí) ktoré sa už teraz postupne obnovujú. Výška kopcov, či skôr skál je tu cez 1200 metrov a čo je oproti ostatnému územiu Nórska viditeľný rozdiel (aspoň podľa mňa), tak sú to ich špice. Tieto kopce sú ostrejšie, prudšie, strmejšie. Ostatné Nórsko má hory skôr okrúhlejšie, plochšie na povrchu. Sú to jednoducho povedané kopce, kdežto tu sú štíty, ktoré podstatne ovplyvňujú počasie, pretože ich steny sú schopné zastaviť vietor a výkyvy počasia. Obrazne by sa dalo povedať, že Lofoty začínajú v meste  Å a končia v meste Bø, no nie celkom je to tak, ale dobre to znie. O trištvrte na štyri sme zaparkovali na parkovisku v meste Osan a tu si dáme malú túričku, či skôr prechádzku na kopec nad mestom, odkiaľ je výhľad na vodu a ostrovy. Jednoduchá, nenáročná prechádzka aj pre malé deti nedá zabrať a pred sebou máte pekný výhľad. Koniec je až pod vysielačom. Pokiaľ ste zdatnejší turista, tak vedľa je kopec na ktorý sa dá tiež vyjsť a tam už musí byť úplne super výhľad. Možno nabudúce.

Pokračujeme po nádhernej ceste s rozprávkovým okolím a náš plán prespať pri pláži Rorvikstranda nevychádza. Je to už tak turisticky obliehané miesto, že nie je šanca zaparkovať. Parkovisko je plné a ľudí ako na Václaváku. No dobre, trocha menej, pretože zas tá pláž nie je až tak veľká, no ľudí je tu premnožene. Áno viem, aj my k tomu prispievame, tiež sme jedni z turistov akých je tu požehnane. Ťaháme ďalej, veď budú ďalšie parkoviská, na toto je krajina pripravená. Odfotím si ďalší kostolík, ďalšiu kvetinku, ďalšieho slimáka bezdomovca, kopec, záliv, Chosé, Chosé v zálive... Skaly sú ostré, špicaté, kochám sa a pan doktor se taky kochá. Myslím, že tento skalný materiál je iný, nie je to bridlica. Cesta je úzka, samá zákruta, kľučkuje z ostrovčeka na ostrovček a hadí sa medzi kameňmi a balvanmi.  Parkovisko pred Henningsvaerom (68.163514, 14.215130) je priestranné, pomerne nové a platí sa tu cez aplikáciu easypark. Jednoduchá appka ktorá si vás nájde kde stojíte a ponúkne vám parkovisko a možnosť zaplatiť. Ostaneme tu spať, za tých 200,-NOK to stojí. Varíme si zemiaky so segedínom z konzervy. Nie sme tam kde sme chceli byť, ale sme tam kde sme nechceli byť. Bude osem hodín večer, slniečko konečne vyšlo spoza mrakov a ja som sa natrela polnočným opaľovacím krémom, lebo pôjdeme pešo do Henningsvaeru.

Prechádzka je krásna, spolu 4,5 km. Každý deň si púšťam krokomer keď ideme na dlhšie von. Veľmi pekné menšie mesto a vzhľadom na to koľko je hodín, už tu je menej turistov. Boli sme až pri futbalovom štadióne, pri tom najfotografovanejšom mieste tohto mesta. Lenže čo na fotke vyzerá bomba, špica, super, nádhera, tak tu je realita. Je to malé školské ihrisko s umelým kobercovým trávnikom. Nad ním je skala so sušiakmi na ryby, po ktorej sme sem išli a tak sme mali výhľad zhora. Toto miesto je vždy fotené dronom, kolmo z vrchu a preto sú to tak úžasné zábery. Aj ja som dvihla dron, no takýto záber som nerobila. Chcela som realitu. Počasie vyšlo ako z katalógu, slniečko ešte príjemne hreje a my sa prechádzame mestom, jeho prístavom a pomedzi drevené domčeky. Čajky škriekajú, vysmievajú a rehocú sa turistom. Káva v tomto meste chutí romanticky. Dnes ideme spať už o 11-tej, čo je pomerne skoro.

Palubný denník karavanistu (12.)

 Deň 12. – UTOROK

Vstávame o 7.00 a presunuli sme sa o 50 metrov na parkovisko pri záchode vedľa móla na trajekt. Po raňajkách a doplnení vody o pol deviatej odchod. Bože, aký je vlastne deň? Tiež s tým máte na dovolenke problém? Ešteže to mobil zodpovie: 23. júl drahá moja!

Cesta do Tromsø  je na prvý pohľad dobrá, no má takmer neviditeľné skoky, hupáky. Takže idete síce hladko, ale tak húpačkovo. Krásna príroda, krásne domy, krásne dvorčeky v nich krásne karavany. Nóri majú takmer v každom dvore karavan. Niekde dokonca dva.

Mesto Tromsø asi netreba nejako zdôrazňovať, je to veľmi známe mesto. My sme si ho vybrali ako samozrejmosť na našej ceste. Síce polárnu žiaru teraz pozorovať nebudeme, aj keď v tomto meste to zvyknú robiť tisícky turistov, no asi sotva teraz v lete. Toto mesto je druhým najväčším mestom za polárnym kruhom, už v roku 1927 tu vzniklo observatórium na pozorovanie aurory borealis, teda polárnej žiary. Stred mesta je len kúsok od obrovského mostu cez vodu. No ono vlastne celé mesto je na ostrove, ale mám na mysli most Tromsøbrua, ktorý je jedným z najviac fotografovanejších objektov v meste. V tomto historickom strede mesta je mnoho krásnych starých drevených budov, sú farebné, jeden krajší ako druhý a okolo nich pulzuje rušný život. My sme zaparkovali na druhej strane mosta, takže vlastne na pevnine. Je tu kostol, ktorý je takmer na všetkých pohľadniciach, je jednou z atrakcií mesta – Arctic cathedral. Nieže by sme túžili po omši, ale na fotkách vyzerá super a v skutočnosti tiež. Bol postavený v 60-tich rokoch, takže moderná stavba, tvarovo do „A“ schodovitá strecha. Má krásne farebné vitrážové sklá a v noci to môže byť krásny vysvietený chrám. Je postavený na svahu rovno nad vjazdom na most,  výhľad z jeho terasy pred vchodom je ideálny na fotenie mostu. Lenže s malým momentálnym problémom. Poznáte ten zákon (už som to tu pred X-rokmi spomenula), že keď prídete na pekné miesto, alebo super bomba historickú pamiatku, tak vždy je nemožná na fotenie, lebo je tam akurát lešenie alebo žeriav. Tak teraz most opravujú, vyfrézovali cestu, je tam kopa cestárov a strojov, „ideál“ na fotenie. Je autom neprejazdný, len pešo, bicyklom a kolobežkou. Takže auto nechávame na parkovisku za kostolom (69.647299, 18.989336) a najprv si pozrieme kostol, potom mesto. Betónová stavba je naozaj architektonicky krásna. Nepoznám názvy štýlov, už vôbec nie moderných, ale toto sa im podarilo. Je pomerne obliehaný turistami a tak za vstup sa platí v prepočte 8 €. Interiér je tiež pekný, no nie až tak pútavý ako zvonka budova. Som sklamaná, že za toto vstupné sa  len prejdem krátkou uličkou a pozriem si informácie a suveníry čo tu predávajú. Myslela som, že aspoň hore po schodoch sa bude dať vyjsť a spraviť peknú fotku zhora, no bohužiaľ. Je mi ľúto, ale musím povedať, že to bolo vyhodených 8€. Tak ale aspoň pár fotiek mám.

Mostom ideme na druhú stranu, práce na ňom frčia. No čo, aspoň nemusíme hľadať parkovisko na druhej strane. Takto sme si pešo prešli okolo rozostavaného moderného hotela hneď pri moste. Aspoň mu dávajú drevenú fasádu, tak je to decentnejšie a nebude to taký monokel popri tých historických budovách za ním. Je tu starý prístav, kde sú teraz hlavne kaviarne, múzeá, reštaurácie. Z múzeí si v Tomso naozaj môžete vyberať. My však máme v pláne prechádzku mestom a knižnicu. Je to ďalšia moderná budova s veľkou presklenou prednou stenou. Tak isto sa tu architekti decentne vyhrali a citlivo ju zaradili medzi ostatné budovy v meste. Myslím, že aj sem si to chodia turisti popozerať. Výťahom alebo po schodoch vyjdete na štvrté poschodie a kocháte sa výhľadom na farebné drevené budovy mesta. Oproti vám na druhom brehu sú kopce, katedrála a vy v tichosti sledujete ruch mesta. Všade je tichúčko, špendlík by ste počuli padnúť na zem. Niektorí tu len čítajú, niektorí tu študujú a niektorí sú tu na wifine zadarmo. Aj my, ale len na chvíľku. Sú tu knihy v rôznych jazykoch, ale ten náš sme nenašli. Nabudúce im nejaké knihy prinesieme. Sľubujem. Na prízemí je kaviareň a požičovňa turistického náradia. A ak si chcete v kľude oddýchnuť, sadnite si na najvyššom poschodí a sledujte ľudí vonku, vnútri, alebo len počúvajte to ticho.

Mesto je plné čajok. Možno by domáci povedali že lietajúcich hajzlov, pretože ich tu majú asi tak radi ako my holubov. Sú všade, sedia všade, lietajú všade, serú všade. Na domoch majú hniezda, takže „vymaľovali“ strechy aj fasády na bielo. Niektoré domy (aj hlavný most) majú drôtené strašiftáky aby aspoň čiastočne zabránili ich sadaniu a špineniu. Toto je myslím mesto kde som videla najviac čajok a najviac bordelu od nich. No musím uznať, že mesto ma prekvapilo, keď v parku pri móle postavilo „holubníky“ pre čajky. Stojany s „odpočívadlami“ pre tieto lietajúce ježibaby a pod nimi je aj veľká nádrž s vodou pre ne. Tieto biele potvory tu sedia a škriekajú a poriadajú si tu domové schôdze. Natrafili sme na tie stojany lebo som hľadala jednu malú atrakciu mesta, nenápadnú sochu Blai, sochu ženy sediacej, možno čakajúcej a hľadiacej pred seba. Neviem prečo je tam, čo znázorňuje, ale pravdepodobne je tam od roku 1996. Nič som k nej na googli nenašla a to sa hovorí, že google šicko zna. Sklamal.

Poprechádzali sme sa aj po obchodnom centre - ulici mesta a hádajte čo! Rozkopané. Robia stred ulice, dláždia kameňom, ale vyzerá, že to bude pekné. Pokračujeme naspäť popri vode, okolo Polaria akvária a múzea so starou loďou na lov tuleňov. Okolo tých starých farebných domov s Múzeom umenia, Trollím múzeom a loďou Hermes až na most. Tento kilometrový most (vyššie spomínaný) je 38 metrov nad vodou a keď ho v roku 1960 otvorili, bol najdlhším mostom v severnej Európe. Je skutočne veľmi vyťažený, preto ho neskôr doplnili tunelom, severnejšie od neho. Je to jeden z mostov na ktorý bolo po rokoch domontované oplotenie – na zábradlie, aby zabránili samovraždám.

Po Tromso pokračujeme na juh a po cca 20 kilometroch máme prestávku na obed a kávu pri ceste. Keď sme varili kávu, tak kúsok od nás si dal oddych cyklista, tak aj jemu sme uvarili. Danko pokecal a zistl, že pán ide za priateľkou pekný kus cesty. Rýchla zastávka pri „pocestnom“ vodopáde, bohužiaľ akurát tu cestári opravujú most, premávka je len v jednom pruhu, tak sme zastavili až za mostom a ja som doslova odbehla na bočnú cestu na starý most a odtiaľ som fotila vodopád spolu s historickým mostom. Musím povedať, že to stálo za to. Ozaj pekný vodopád, farebne krásne fotogenický - Kalvebakken Bridge (69.558190, 19.073666).

 Druhú pauzu sme mali v Saami shope (69.143463, 19.051805), bola som zvedavá čo to vlastne je. Tak konečne som zistila, že to je normálny suvenírový obchod a v ňom typicky Nórske čačky. Saami sú po našom Laponci, takže všetko severské v podobe darčekov. Jediný rozdiel v porovnaní s inými obchodíkmi bol, že tento bol v obrovskom stane, či skôr sústave stanov. Pred obchodom stálo staré Volvo a vysoké torzo starého stromu plné smerových tabuliek. Tak som si mohla prečítať, že sme od Nordkappu 573 km, do Madridu to je 4633 km, do Bankoku 8217 km a do Tokia 7377 km. V stane veľké ohnisko kde varili polievku zo soba, okolo veľké drevené pulty s pulóvrami, čiapkami, plyšovými hračkami, hrnčekmi a ponožkami. Nechýba poriadny výber magnetiek, pohľadníc, ale sú tu aj bábiky v Laponských krojoch a vlastne všetko čo patrí k spomienkam na Laponsko a celé Nórsko. Je to tu príjemne zariadené, tým, že ste v stane je to také útulné, štýlové a milé.

Pokračujeme v ceste a ja stále premýšľam, prečo keď je tu polárny deň majú na domoch zažnuté lampy. Neviem, majú to automaticky na časovač, alebo to znamená, že domáci sú doma? Ešte 160 km do cieľa a vidíme, že oproti včerajšku je nafta o dosť drahšia. Neviem či som to spomínala, ale doteraz sme nepochopili ako sa tu robí cena pohonných hmôt. Každý deň je úplne iná, dokonca večer iná než doobeda. A na každej pumpe ale že úplne iná. Či záleží ako sa majiteľ vyspí, lebo ani jedna sieť čerpačiek nemá rovnakú cenu, napríklad teda že by všetky Shell mali v jeden deň rovnakú cenu na všetkých Shell-kách a podobne. Danko sa pýtal jedného domorodca a ten mu nevedel odpovedať prečo.

Po ceste sme sa zastavili pri jednom z bielych kostolíkov akých sú tu stovky, dá sa povedať, že v každej dedine. Ani som tak nechcela obdivovať kostolík ako skôr cintorín. Majú ich tu krásne, minimalistické a hlavne zladené jeden hrob s druhým. Myslím, že všetci u nás by si priali takéto cintoríny, len nikto by sa do tej zmeny neodvážil. Všetko sú tu jednoduché náhrobné kamene, žiadne veľké mramorové tabule. Sú to skôr malé kamenné tabuľky, všetky z kameňa, jednoducho esteticky tvarované a väčšina dokonca vyzerá ako otesaný kameň. Bez ostrých hrán, bez zlatých nápisov, bez kombinácií viacerých farieb. Všetky akoby len boli položené na trávniku ako keby boli pod nimi len urny. A pred všetkými červené kytičky. Teda posadené kytičky kvetov, len boli malé, jednofarebné a ak boli aj v inej farbe, tak maximálne ružové či biele. Radosť pozerať na taký cintorín. Bodaj by to aj u nás bolo.

Kúsok pred cieľom začalo pršať. No vlastne liať. Mala som pripravené dva či tri kempy, a keď ich cestou pozerám, tak sú zavreté. Jeden dočasne, druhý trvalo, tak pozerám tretí a ten je otvorený. V daždi smerujeme ku kempu a odpadol nám stierač. Teda takmer odpadol. To auto tie stierače už tak dlho nepoužilo, že už ani nevedelo ako sa to robí a chudák seklo ho v krížoch. Tak sme s vyskočeným stieračom v lejaku pomaličky pokračovali bez stierania okien. No nebolo to bohviečo. Bála som sa aby nevyskočil celkom a nestratili sme ho. Odbočku do kempu sme našťastie neprehliadli a tak sme tu. Evenes kemp je plný. (68.458325, 16.702351) Je to maličký kemp, nečudo, že je plný, keď dva okolo nefungujú. Zľutovali sa nad nami a mohli sme zaparkovať na okraj kempu blízko ďalších zúfalcov. Hlavne, že máme elektriku a môžeme všetko nabiť, vychutnať si horúcu sprchu a vyliať záchod z karavanu. Tento kemp má dobrú polohu, ale zaslúžil by si, aby sa o neho viac starali. Je tak trošku zabudnutý, zanedbaný, no pritom má na viac, len treba trošku snahy. A teraz v tom sychravom počasí tak pôsobí dvojnásobne smutno. Je to prvý kemp, kde je jasný zákaz lietať s dronom. Nie je to kvôli kempu. Za kopcom je vojenský areál s ostnatým plotom a on je tým skutočným dôvodom - vojenské letisko, vojenská zóna. V tom daždi sme išli cestou okolo neho.

Večer sme ešte počas mrholenia postáli pri recepcii kde bola poriadna wifina aby sme dali on-line hovor s Diankou v Prahe a potom už hajde do postele. Samozrejme zasa až po partičke kociek. Kto vyhral? No kto asi. Sakra, musím sa zlepšiť, viac trénovať.

 

 

Palubný denník karavanistu (11.) - NÓRSKO

 Deň 11. – PONDELOK

Ráno vstávame o pol ôsmej, je tu už teraz 22°C, noc vôbec nevychladla, keďže slnko vôbec nezapadlo. O pol deviatej odchádzame do Alta múzea. Na našich dovolenkách nezvykneme moc chodiť po múzeách, jednak to býva história, ktorá sa týka ich národa a tak k nej nemáme až taký vzťah (priznávam), druhý dôvod je, že časovo to dosť zaberie a tretí sú peniaze. Pretože ak mám zaplatiť za niečo, z čoho budem potom sklamaná, alebo tomu nebudem vôbec rozumieť, tak to nemusím. Preto ak ideme do múzea, tak to už musí byť niečím špecifickým vzácne. A toto mi prišlo presne také. Je to múzeum na otvorenej ploche. Teda vlastne aj vnútri je expozícia, ale tá vonkajšia má svoju jedinečnosť.

 V roku 1973 sa tu našli prvé skalné rytiny a maľby. Postupne sa obrovské kamene začali odkrývať a čistiť a našlo sa tu ozaj veľké množstvo kresieb zvierat, lovcov, lodí a obrazcov zobrazujúcich život. Výskum zistil, že tieto maľby boli vytvorené pred 7-tisíc rokmi. Znie to neuveriteľne, ale sú tie obrazce tu, môže sa na ne každý prísť pozrieť. Tieto kresby sa museli odkrývať spod nánosov zeminy a machu. Z historického hľadiska vtedy zem vyzerala inak a tieto skaly neležali tak ako sú teraz, všetko bolo ovplyvnené počasím, hladinou mora, posunom tektonických dosiek. Po celom Nórsku je viac takýchto nálezísk, ale tu ich je najviac a najhustejšie pri sebe. Archeológovia si dali prácu a jednom mieste sú tieto maľby poobťahované červenou farbou, aby si ľudia všimli čo tam je a ako to asi vyzerá na ostatných kameňoch. K vstupenke (ktorú nám predala Češka) sme dostali aj brožúrku v angličtine, kde je mapa areálu, označená trasa a fotky kameňov s kresbami. Aj keď svojím spôsobom to vôbec nie sú kresby, tie by tak dlho nevydržali. Sú to figúrky vytesané do kameňa, alebo by som povedala akoby vybrúsené, vyryté. Bez tejto brožúrky by to nebol taký zážitok, pretože tie obrazce sú veľmi nenápadné, nechápem ako ich objavili. Podľa mapky prídete ku kameňu s číslom a vy si nájdete fotku kameňa a na nej sú zvýraznené tieto postavy, zvieratá a lode. Takže stačí si fotku otočiť tak ako stojíte od skaly a podľa prasklín a farby kameňa sa zorientujete na fotke. No a potom sa vám už obrazce začnú vynárať samé. Teraz, keď už máte predstavu čo máte hľadať, už to tam hneď vidíte. Výhodou je, že fotka zobrazuje presne kameň pri ktorom ste, so všetkými jej farbami, trhlinami, priehlbinami. A zrazu máte pred sebou sobov, jeleňov, vtákov, ryby, medvede, ich lovcov aj člny na ktorých sa plavili. Znie to neuveriteľne, ale toto tu má 7000 rokov! Úplne nepredstaviteľný vek. Milá zlatá Martinka, kamarátka archeologička! Ani nevieš ako veľmi som tu na teba myslela a priala som si, aby si tu teraz stála vedľa mňa a povedala mi tvoje pocity. Táto expozícia je od roku 1985 zapísaná v UNESCO. Ak pôjdete okolo a chcete vidieť niečo jedinečné, zastavte sa. Je tu najväčšia koncentrácia týchto obrazcov v celej severnej Európe. Alta Museum

No nielen vonku je pekná expozícia, ale aj vnútorné priestory sú očarujúce. Teda nemyslím teraz kaviareň, suveníry a záchody. Mám na mysli interiér budovy postavenej v roku 1991. Vo výstavnej sieni sú okrem vykopaných nálezov rôzne historické fakty z tejto oblasti spojené s vidoprojekciou, takže dokonalo spracované na predstavivosť. Ja som sa zastavila pri videu ako vznikajú sopky, ako sa na zemi vekom presúvali tektonické dosky a ako z toho vznikne zemetrasenie. No je tu aj niečo o ťažbe kameňa, o histórii rybolovu, upútali ma vzorky piesku vo fľaškách. Bola to surovina, každá iná, sklo, porcelán, keramika a ešte niečo. Nedá sa to uložiť do hlavy, ale v každom prípade na to, aké je to múzeum relatívne malé, tak je to super rozmiestnené, nasvietené, naaranžované a vysvetlené.

V reštaurácii sme si pochutili na káve a presúvame sa ďalej. Cesta sa začína meniť. Teda jej kvalita. Prechádzame úsekmi, kde sú časti vyštrkované. Vyzerá to ako nejaká príprava na opravu cesty a dá sa povedať, že tomu aj veríme, pretože tu sa veľa ciest stavia a renovuje. No tieto úseky tu sú často neoznačené, takže si valíte svoje tempo a odrazu násyp štrku. Skončí asfalt a hupnete do štrku. Keby aspoň značku dali. Po niekoľkých kilometroch už ideme pomalšie, tak sa lepšie zaregistruje zmena na ceste. Dobré je vtedy prejsť do protismeru, tam nie je taká jama, takže neskočíte dolu. Čo som sa ešte pobavila, tak sú to autobusové zastávky. Tie sú tu na takých miestach, kde by ste nečakali. Ja neviem, či Janíčko a Marienka keď vyjdú z lesa aby mohli ísť na autobus, alebo je to pre trollov z lesa?

Pri Talviku sme stretli český karavan – Kluci na cestách. Manželia s dvomi chlapcami tu putujú niekoľko týždňov po Nórsku. Za Sorstraumenom sme natankovali a máme pauzu na polievku z plechovky z Lidlu. Našli sme si krásne miesto s výhľadom na záliv Kvaenangen, je tu masívna drevená lavica a hlavne (!) fialové kvety. Moje zamilované. Prechádzame tunele a ja si stále za každý jeden spravím čiarku. Nakoniec ich spočítam. V jednom z nich je asi nejaký iný asfalt. Má to taký čudný dunivý zvuk. Nejde mi to do hlavy, veď takýto zvuk zatiaľ nikde nebol. Potom mi to došlo. Ten zvuk nás za tunelom predbehol. Boli to dve veľké motorky, ktoré išli dlho za nami. Ja sa picnem! Budem musieť zasa namontovať tú zadnú kameru.

Ideme stále po ceste E6 a tu už je krásny nový asfalt. Ešte tuším voňavý! Tak snáď aj tie skoky na ceste predtým sú predzvesťou nového povrchu vozovky. Z Olderdalenu do Lyngseidet ideme trajektom, vyšiel 26,-€, ale obchádzka cestou by vyšla drahšie na naftu a ešte by aj stála veľa času. Za týmto prístavným mestom odbočíme z našej cesty do prava, pretože som našla horskú túru. Nemala by byť nejako extra dlhá, pretože parkovisko je pomerne vysoko v lese. (69.603566, 20.259478 ) Dokonca sú tri a ideme na to druhé, tretie sme našli až pešo keď sme sa už vydali na túru. Ešte som sa z tohto tretieho vrátila pre turistické palice do auta, bol to len kúsok, a to som spravila najlepšie čo som mohla. Túra je veľmi ťažká a Dankovi palice moc pomohli. No aby som sa priznala, myslela som, že vypľujem dušu. Trasa nie je bohvieako značená, takže sme išli len po vyšľapanej ceste a bol to strmák! Myslím, že aj lepší turista ako sme my by sa riadne zapotil. Jeden strmák za druhým. Neviem ako sa rátajú dopravné značky keď je stúpanie cesty napr.12%, ale toto by som potom definovala na 40% ak nie viac. Chce to maličké a pomalé kroky. Cestou sú drevené lavičky ako odpočívadlá, myslím že po celej trase boli štyri. Pri tretej sme stretli chlapíka a ten nám povedal, že toto pred nami je už posledný strmák a potom je to už lahoda, prechádzka po trávnatom chodníku s menším prevýšením. Pozbierali sme všetky sily, aj tie čo sme dávno nechali doma a pokračujeme v ceste. Mal pravdu beťár jeden! Za chrbtom krásne výhľady a pred sebou už pekná cesta. Ide sa k plesu.

Tá vodná plocha tu vysoko v údolí kopcov sa volá Rottenvikvatnet. Veľké tyrkysové pleso, až gýčovej farby sa tu rozprestiera ako na dlani. Stálo to za to. Síce už je dosť hodín a slniečko sa schováva za vysoké kopce, takže tú farbu vody sme mohli vidieť len pri príchode. Potom už bol na vode tieň. Ale aj tak je tu krásne. Prešli sme až na druhú stranu kde je vodopád a ten napĺňa toto vysokohorské jazero (69.607096, 20.212308). Hore sme stretli mladý párik čo nás usmernil na parkovisko. Oni išli inou trasou, nevieme či jednoduchšou, pravdepodobne okolo nejakého vodopádu, lebo také boli dolu tabule. A tu sa v tej ľadovej vode kúpali! My ideme dolu tou istou cestou ako sme prišli, len s tým rozdielom, že tie kamenisté strmáky už dolu dávame skratkami. Ani sa nejedná a skrátenie cesty, ako skôr o to, že ideme po tráve a nešmykneme sa sa na kameňoch a prašnej hline. Do auta sme sa vrátili o 19.45 a ťaháme na Tromso. Mám vybitý mobil, foťák, kameru, veľký foťák, sme špinavý, spotený, treba hľadať kemp. Trajekt zo Svensby do Breidviku je na pol hodinku a stojí 18,-€. Ostávame spať hneď za trajektom na parkovisku. (69.668878, 19.648419) Zase sme ušetrili. Po večeri sme sa provizórne „osprchovali“ v karavane a po štamprlíku ideme spať. No samozrejme až po tom, ako si zahráme kocky.