Palubný denník karavanistu (4.) Taliansko

Deň 5. – NEDEĽA

V noci pršalo.  Zobudila som sa asi o druhej keď sa začínalo blýskať a nedalo sa spať, lebo vietor silnel. Tak sme začali schovávať všetko zvonka do karavanu čo by odfúklo. Konečne uschnutý koberec aj osušky aj stoličky, tak by bolo škoda, aby znova zmokol. Už sme len čakali čo bude. Začala riadna hrmavica, dva krát tresklo niekde vedľa nás, ako keby do toho stožiaru pri aquaparku. O tretej to zoslablo a dalo sa spať.

Ráno ešte prší, susedom oproti - talianom zmokli pred karavanom stoličky a na nich šaty, v ďalšom karavane zmokol vonku invalidný vozík a neviem či susedovi Španielovi nezmokol ten jeho komediantský vozík. Škoda, dúfam, že ho mal aspoň zakrytý. Ozaj, invalidný vozík ! Ten pán – invalid – prišiel z mesta na takom elektrickom invalidnom vozíčku ako... no ako to popísať... predstavte si vozík s dvomi kolesami, alebo niečo ako segway, ale na mieste kde sa sedí mal sedačku. Fakt, ten vozík mal len dve kolesá a držal rovnováhu. Ale ten bol v noci schovaný.

Mysleli sme si, že sa ešte ráno okúpeme, ale zase prší v takých intervaloch, že odbehneš na WC, zatiaľ sa vyprší, potom to zoslabne, ty dobehneš do karavanu a potom zas. Zase všade stojí voda, ale ten štrk to pomerne rýchlo vypije. Dážď slabne, ale o 9.30 hod. odchádzame domov. Zase cez tú krásnu fazuľovú krajinu, no tento raz už na diaľnicu odbočíme skôr, je dôležité dostať sa zavčasu domov.

Prestávku na jedlo si dáme zase až v v Griffene pri benzínke.

Je až neuveriteľné aká voda tečie tu v alpách. Už neodoláme a stojíme na odpočívadle, aby sme si ju pozreli zblízka. A dokonca sa dá zísť až dolu, priamo k vode. Síce tršku obtiažnejšie, ale ide to. Snáď to pôjde aj naspäť hore.

Kubka vykladáme doma v Hamuliakove a my sme doma až o 21.00 hodine, teda tak približne.

A ráno zas do roboty.

Palubný denník karavanistu (3.) Taliansko

Deň 4. – SOBOTA

Prší (dávno nepršalo). Július píše sms, nevieme z ktorého miesta európy, vraj máme ísť o 100 km ďalej do Caorle, je tam pekne a oni sa tam už kedysi aj v septembri kúpali. Takže už nič nestratíme ak sa zbalíme a pôjdeme, toto už nevyzerá na kúpanie sa v mori, skôr na kúpanie sa pred karavanom. Pláž dole pod kopcom bola celkom pekná, ale nemá význam tu ostať. Čo sa dá zložiť zložíme, čo nie práskneme len tak do auta a zdrháme, aj tak to tu už zopár kravanistov vzdalo. No to, čo bolo pri našom odchode cez vrátnicu kempu sa už dažďom nedá nazvať. Voda nestíha odtekať úzkymi odvodňovacími kanálmi v ceste a valí sa všade. Prúdy vody už tečú z kempu na hlavnú cestu a odtekajú opačným smerom ako my opúšťame túto destináciu. Prší ? Nie. Leje ? Nie. Padajú litre vody, rýchlo preč.

Čím sme ďalej od Sistiany, tým je počasie krajšie. Čierne mraky nechávame za chrbtom a sme radi, že sme to urobili. Tých ďalších 100 km nám ukazuje ďalšie krásy poľnohospodárskeho Talianska. A krajina nás upozorňuje, že je koniec sezóny, koniec leta, koniec turistov. Už len takí ako my sa tu túlajú a chytajú posledné lúče. Stromy sa sfarbujú do žlta, do oranžova, a všade okolo nás je táto farba, dokonca aj na zemi, niečo ako fazuľa už končí žltou farbou svoju kariéru. Už ani to množstvo karavanov nie je také veľké. Tu je po ďaždi, slniečko, krásna, aj keď mokrá cesta nás vedie ďalej.

V Caorle sme našli Stellplatz, vedľa aquaparku, asi pre 50 karavanov. V tomto čase je nás tu asi 15. Parkujeme celkom vzadu, pri záchodoch. No na to, že sem vojde toľko áut sú 2 záchody a 4 sprchy trošku málo. Podotýkam, že jeden dámsky, jeden pánsky, neviem si to predstaviť cez sezónu.

Ešte poobede ideme na pláž, je pekné slniečko, treba to využiť. Je to troška ďalej, ale dá sa. Pláž megalomanského typu je našťastie takmer prázdna, ako dobre, že je po sezóne. Voda je teplučká a strašne plytká. Povedala by som tak pre malé deti ako stvorená.

Na pláži je kostol, teda na takom výbežku do vody stojí, je tu zrovna svadba, tak sme to omrkli.

Vedľa nášho karavanu sú Španieli, zvláštny ľudia, teda možno nie zvláštny, len pán majiteľ pri našom príchode zrovna odchádzal s akýmsi zvláštnym vozíkom, akoby išiel niečo predávať, balóny alebo vrtuľky alebo niečo také.

Večer sme sa ešte prešli do mesta, nečakali sme také veľké mestečko. Mysleli sme, že to bude pár uličiek, ale bolo ich viac než dosť, dokonca sa nám už ani nechcelo ísť stále ďalej a ďalej, ale otočili sme to na takom malom námestíčku. Presne na tom kde bol náš sused z kempu, ten Španiel. Oblečený do kostýmu tu tancoval. Ale ako ! Na sebe mal kostým, skôr dva kostýmy, a keď sa zohol v páse až k nohám, tak hore nad ním bol (vypchatý) tanečný párik. Tento starý pán mal na svojich nohách a rukách čižmy a celý večer tu takýto zohnutý tancoval. Medzitým vybral do džbánu nejaké peniaze, poutieral sa chudák spotený a unavený, a keď prišiel na magnetofóne potrebný úsek pesničky, tak tancoval znova.

Palubný denník karavanistu (2.) Taliansko

Deň 3 – PIATOK

Ráno stále nič. Stále prší. Už síce s takými prestávočkami (na odbehnutie na záchod) ale už sme sa rozhodli. Ideme na výlet do Triestu. Autobus chodí spred kempu a v Trieste má konečnú. Zbalili sme pršiplášte, dáždniky, kekse, trocha vody a ide sa. Medzitým prestalo pršať, tak hurá.

Stanica v meste je v starom prístave, teda aspoň to tak vyzerá, že toto okolo  boli kedysi prístavné doky, a odtiaľto ideme do mesta. Mapku máme z recepcie kempu, trafíme. Popri vode okolo Piazza Unita d´Italia, tu je Comune di Trieste, niečo ako radnica. Okolo móla s jachtami, okolo dvoch (asi) meďených sôch krajčírok až do Triestskeho akvária. Neviem, čo značia tie sochy, určite majú tiež svoj príbeh, možno to boli ženy rybárov, možno v čase, keď mesto bolo oknom do sveta obchodu, keď to bolo najdôležitejšie mesto celej monarchie, takto čakávali ženy svojich mužov.

Triestské akvárium, veľmi stará budova, čakali sme niečo viac, ale na svoju rozlohu tam toho bolo dosť. Malá budova s morskými rybami a plazmi.

Ďalej do starého mesta, na kávičku na Piazza di Cavana. Kávička bola dobrá, ale odpásli sme tu mapu. Tak neviem ako nájdeme tie naplánované kešky. Mali by tu byť tri, neskôr sme našli aspoň jednu. Videli sme ortodoxnú katedrálu aj divadlo San Antonio Nuovo, počasie nám praje, ale už nie dlho. Prechádzku po krásnych uličkách nám spestruje mrholenie.

 Jednu kešku už máme. Hustne to, zrýchľuje, začína pršať. No konečne, už som si myslela, že tie dáždniky a pršiplášte nosíme zbytočne. Dávno nepršalo. Aj v daždi hľadáme ďalšiu kešku, niekde pri nejakom kostole, v tom počasí sa nám už nechce pozerať čo je to za objekt, hlavne keď tu žiadna keška neni. Ideme naspäť na stanicu, konečne si tu môžeme vyzliecť pršiplášte, autobus odchádza z krytého nástupišťa v starej hale. No, nejako je moc ľudí v autobuse. Je pracovný deň, čas keď sa v práci a škole končí, tak stojíme počas celej cesty. A nielen my, a aby to bolo kompletné, tak aj revízor nás tu navštívil. Jeden chalan stihol na najbližšej zastávke vystúpiť, a ten tmavší keby toľko necivel do mobilu, mohol zdrhnúť tiež.

Večer varíme chili-con-carne, Kubkovi  chutí, aj keď to na Liptovskej Mare bolo lepšie.

Palubný denník karavanistu (1.) Taliansko

Predĺžený víkend Taliansko 2016

Díky bohu za každý štátny sviatok, ktorý pomôže predĺžiť víkend.

Tento rok to tak celkom pekne padlo, že 15.september bol vo štvrtok, takže jeden deň dovolenky v piatok to krásne natiahol. Treba si predĺžiť leto a keďže sme sa tento rok v mori nekúpali, tak aspoň teraz sa namočíme (dúfam).

Deň 1. – STREDA

No keďže niekto na tie dôchodky musí robiť, tak dnes sme ešte boli v práci. Od víkendu som stále po troškách balila, takže už asi okrem paplónov a nejakej tej drogérie mám v karavane všetko (zubné kefky sú tam celoročne).

Takže vyrážame o 17.30, keď už nám ozaj „padla“ a tak by sme mali stihnúť ešte pekný kus cesty.

Tankujeme: 54,51 l = 58,33 € (1,07 €/l), stav tachometra 145.624 km.

O 20.00 sme v Hamuliakove, kde nakladáme jedného čierneho pasažiera – Diankinho Kubka. Cez Bratislavu po Rakúskej diaľnici ďalej popod Viedeň na Graz až do Griffenu. Máme za sebou cca 470 km, toto miesto sme vybrali pre lacnejšiu naftu a už predtým sme tu stáli, takže to tu trošku poznáme. Na parkovisku za pumpou (nie pri pumpe), kde by sme podľa dopravnej značky nemali stáť sa zakempujeme, veď do rána tu nebude nikto potrebovať parkovať.

Deň 2. – ŠTVRTOK

Vstávame o 8.00, tankovanie 45,30 l = 46,16 € (1,019€/l), tachometer 146.095 km.

Pokračujeme v ceste smer Triest, nejdeme cez Slovinsko, ale na Villach, Gemonu a dole Duino a Sistiana.

Taliansko je krajina, ktorá ukazuje umenie stavebnej cestnej architektúry diaľnic a tunelov. Myslím, že naši cestný stavbári by sem mali prísť na školenie, aby vedeli ako sa stavia tak, aby stavby boli trvácne. Potom by nemuseli každý mesiac tunel zatvárať a robiť v ňom neviem aké kontroly a opravy. Mali by sme tunel pod Strečnom a bol by rovnako krásny ako sú tieto Talianske. U nás diaľnice zohyzdňujú prírodu, tu akosi splývajú a vôbec, fungujú skôr  na exkurziu ich krajiny.
Príroda Alpských kopcov, to sú ostré vrcholy so štrkovými vodopádmi čakajúcimi na topiaci sa sneh. Gýčovo tyrkisové rieky, akoby umelo zafarbené pre oči cudzincov. Krištáľovo čistá voda pretínajúca kopce a diaľnice, ktoré robia diery v horách v perfektne zorganizovaných tuneloch.

O cca 13-tej príchod do kempu, ktorý sme si nejakým spôsobom vygooglili. Je pekný, len má jednu maličkú chybičku, je na útese nad morom. Takže výhľad na more je dokonalý, dole sa ide vláčikom za 10 minút, alebo peši za nejakých 20-25 minút. My sme si vybrali vláčik (samozrejme). Okúpali sme sa, teda ja nie, nemala potrebnú teplotu, ale ostatní sa namočili. Keď sme si uvedomili, že vláčik naspäť odchádza za 10 minút, nechcelo sa nám rýchlo baliť, povedali sme si, že pôjdeme peši. Keď vláčik odišiel, uvedomili sme si, že sa nejako moc zamračilo. Tak teda balíme a radšej pôjdeme. Kým sme vyšli hore, chytal sa vietor, pridávame do kroku a čím sme boli bližšie ku kempu fúkal viac a začína popŕchať. Kopneme do vrtule. Lejak sa spustil v momente keď sme zavreli strešné okná na karavane. Ešte poschovávame veci spred karavanu a už sa len pozeráme ako dážď silnie. Ostáva nám čakať kedy prestane pršať, čakáme, čakáme a nič.

Palubný denník karavanistu (14.) - Poľsko - Litva - Lotyšsko - Estónsko

Deň 14. – PIATOK

O 8,30 hod prechádzame hranice SK/PL cez Barvinek.

*Pamätník Dukly*

...sme skoro prehliadli. Mrholí, ale chcem to vidieť (po 40-tich rokoch ?). Tak len my dvaja, deckám sa nechce hore brehom k pomníku. Je tu iná socha ! Cintorín je krásny, upravený, kamenné pomníky s menami, sochy najdôležitejších vojakov – teda ich busty. A v ich strede, celkom navrchu je Ludvík Svoboda. Po ceste som vyriešila aj záhadu vymenenej sochy, už som v obraze. Vymenili ju pred pár rokmi za repliku pôvodnej, tá čo si ju tak matne pamätám bola len komunistickou verziou.

*Vyšný Komárnik + Nižný Komárnik*

Dva krásne drevené kostolíky hneď pri ceste (teda skoro). Vo Vyšnom Komárniku ma kostolník aj pustil dovnútra. Som rada, ale mám výčitky svedomia, lebo som nemala ani cent vo vrecku dať mu niečo za to, že bol taký milý. (Pozdravujem toho milého uja).

Nižný Komárnik je na riadnom kopci, aj s cintorínom. Chudátka babenky, tak vysoko šliapať.

Blížime sa k stredu východného Slovenska a zisťujem, aj tu sú miesta, kde sa pasú kravy na lúkach.

Prešov – 10.50 hod., tankovanie 45,11 l = 46,19 € (1,024 €/l).

Na obed sme u tety v Žarnove. V tomto dvore sa vrátim do minulosti a zisťujem, že všetko je tak, ako bolo a zároveň je to úplne inak. Ľudia, ktorí ešte žijú, vyzerajú takmer rovnako, domy a šopy ostali stáť na svojom mieste, orech stále zakrýva celý dvor, len babka s dedkom tu už nebehajú, chliev je prázdny a burina v záhrade akosi podrástla.

Domov cez Turňu nad Bodvou a okolo Krásnej Hôrky. Za Plešivcom začína poobedný útlm a s ním prichádza únava, dáme 10 minút ticha a spánku a ideme ďalej. Zvolen-Nitra-Trnava a dole z diaľnice cez dediny domov. Po ceste silný dážď so silným slnkom, toto sme ešte nezažili. Slnko praží ako na opaľovanie a do toho leje.

Šťastný príchod domov o 19.40 hod.

Stav tachometra: 145.026 km

Prešli sme presne 4 500 km !!!

Dovolenka nás vyšla na 1 200 €, to je 150,- € na osobu a týždeň (vrátane nafty, kempov, potravín, magnetiek, darčekov a zmrzlín).

Palubný denník karavanistu (13.) - Poľsko - Litva - Lotyšsko - Estónsko

Deň 13. – ŠTVRTOK

Ráno sme sa rozlúčili s Julom a Alicou, oni pokračovali smer Waršava a ďalej za rodinou, a my zasa na juh – smer Lublin. Ďalšie plánované historické mesto. Ešte stále po ceste fotím kostoly (áno, ešte stále ma to baví), napr. Bielsk Podlaski, až do Radzyne.

*Radzyn Podlaski*

Tu sme pozreli len Palác Potockých – založený Eustachom Potockým. Tento rokokový palác zohral v dejinách Poľska svoju úlohu. Je to pekná biela stavba, dvojpodlažná budova s dvomi bočnými krídlami a dvomi vežičkami.

Ešte kúsok pred Lublinom sme sa zastavili na nákup v Biedronke – vraj cenovo najvýhodnejšia sieť obchodov. A naozaj. Kupovali sme jak šibnutí, čo sme ušetrili na dovolenke, minieme tu J (za 54,-€).

Je 15.00 hod a máme ďalšiu zastávku.

*Lublin*

Naozaj pekné historické mesto. Začali sme Lublinským zámkom, na kopci nad mestom. Povedala by som, že je niečo ako vstupnou bránou do historického centra. Teda, nieže by sa jeho bránou vchádzalo do mesta, ale oproti tejto bráne je kamenný most spájajúci hradný vrch so starým mestom. 

Je tu množstvo historických budov, ktoré sú ešte len v rekonštrukcii, teda niektoré už dostávajú nové šaty, ale stále tu ostáva veľa otlčených, alebo so starou fasádou a spolu čakajú kým ich niekto znova vyparádi. Prišli sme sem v zaujímavom čase, lebo zrovna je tu festival – Carnaval Sztukmistrov. Niečo ako festival pouličných umelcov, kúzelníkov, akrobatov a podobných odvážlivcov. Takže krížom cez námestie boli ponaťahované laná a po nich chodili mladí ľudia. Alebo predstavte si asi 150 až 200 bielych dáždnikov zavesených „vo vzduchu“, ich čierne kostry s týmto bielym plátnom tak úžasne plávali vo vánku, že tenké lanká ich zavesenia takmer nebolo vidieť.

Pekné mesto, ktoré stojí za zastavenie a niekde na terase si dať kávičku. Z časových dôvodov sme prešli pomerne malú časť mesta, po Bránu Krakowsku, Mestský úrad a naspäť. Spolu asi 2 kilometre.

Je čas ísť ďalej, dnes máme za sebou už  cca 250 km a ešte raz toľko nás čaká.

Ideme na juh a tu je vidieť poľnohospodárskeho ducha Poliakov. Teda, niežeby inde nebolo, ale tu je to také nejaké iné. Veľké polia s kapustou, karfiolom, kelom, dokonca pole kríkov ríbezlí. To som ešte nevidela, no ale niekde predsa rásť musia - tu u našich susedov predsa. Sme dva tak podobné štáty, s pomerne podobnými osudmi, podobnými ľuďmi (poliaci sú milí a príjemní), a napriek tomu je tu úplne iný spôsob hospodárenia a žitia. Nechcem rýpať do politiky, ale tam je hlavný problém. Oni žijú tak krásne, zelené polia, stáda kráv, políčka všetkej základnej zeleniny a nie len repka, kukurica, obilie (v lepšom prípade), alebo nebodaj orná pôda s tabuľou „Stavebné pozemky na predaj“. Poľsko je poľnohospodárska krajina a my sa z áut nenajeme.

Ďalej na juh – obec Dukla, s veľmi smutnou históriou, Karpatsko – Dukelskou operáciou, Dukelský priesmyk a rok 1944, teraz pomník, cintorín, múzeum. Pomník je už na Slovenskej strane.

Nocľah sme našli tu niekde, tesne pred hranicami, ešte na poľskej strane – kemp Drymak.

N 49.47300, E 21.71291  (371 m n.m.), cena 8,- € (auto, elektrika, 4 osoby). Ďalší kemp typu „nocľah vo dvore“, ale stačí. Je tma, aj tak už treba spať. Už len keby pokosil ujo.

Palubný denník karavanistu (12.) - Poľsko - Litva - Lotyšsko - Estónsko

Deň 12. – STREDA

*Trakai*

Večer sme si pozreli zvonka tento zaujímavý hrad na vode. Teraz ráno to skúsime znova, nech sa dajú aj nejaké fotky spraviť. Takže po bagristickom budíčku (vedľa záhrady/kempu je stavenisko, ale s TOI TOI-kou), ideme na hrad. Vedú k nemu dva mosty, jeden je zrovna v rekonštrukcii takže sa ide provizórnym vedľajším mostom, pre mňa troška nepríjemne, tesne nad vodou.  Krásny, úplne fotogenický pohľad naň je asi ešte z tejto strany, z dediny, skôr než prídete na prvý most, cez pomerne širokú vodu. Hrad bol postavený tým istým človekom, ktorý neskôr založil a postavil Vilnius – knieža Gediminas. Postavil ho na bažinách, aby bol ťažko dostupný. Hrad je krásny aj na fotkách, pohľadniciach, aj na vlastné oči. Najkrajší je asi letecký pohľad,  pre nás len na obrázku. Hrad sa skladá z akéhosi nádvoria a druhého hradu s veľkou vežou. Dookola je múr s okrúhlymi baštami. Pozreli sme len na nádvorie, dovnútra sa nám nechcelo ísť.

V meste je veľa pekných farebných drevených domov s tromi oknami. Je to podľa ľudovej tradície židov čo v nich žili: jedno okno pre boha, jedno pre majiteľa, jedno pre veľknieža.

Po prechádzke ešte koštujeme v reštaurácii miestnu špecialitu – Kibinai. Sú to šatôčky plnené všetkým možným. Tu mali na výber kuracie mäso, jahňacie, bravčové, alebo syrovú náplň.

Kemp nás vyšiel 12,-€ (auto, elektrika, 4 osoby), ešte nákup a odchod – smer Marjampolé – Poľsko – Suwalki. Tankovanie 33,69 l = 29,99 € (0,89€/l).

V Marjampolé sme sa troška pomotali, hranice sme prešli o 14.40 hod. Ďalej okolo mesta Rajgród – pekný kostolík, no a pri meste Bialystok už hľadáme kemp. Dnes sme prešli už okolo 340 km, je čas zakotviť. Horko-ťažko sme našli kemp, lebo na nete boli súradnice, ale je tu veľa nových ciest, ktoré naša Majka ešte nemá stiahnuté. Tak ale na koniec sa to podarilo. Tu na parkovisku som si odšoférovala svojich 20 metrov a zakempovali sme. Kemping - akoby ho práve opustila totalitná republika, opustené stánky, zarastené chodníky Cena 14,-€ zase za všetko.

Palubný denník karavanistu (11.) - Poľsko - Litva - Lotyšsko - Estónsko

Deň 11. – UTOROK

Budíček, hygiena, kávička (jasné, že Alicina).

Kempisti s deťmi zo stanov sušia pod krytou pergolou paplóny, spacáky, podušky, šaty... všetko. Chudátka, ktovie ako a kde sa vyspali túto noc.

Odchádzame 9.45 n.č., cesta z kempu (od hraníc Smelyne) až do Uteny – zas Route 66, priamka medzi rybníkmi, jazerami a množstvom vodných hladín. AHA ! Nafta za 0,88 € ! Pilot Julo tankuje, my nie, zatiaľ nemáme kam, a do vrecka sa už tiež nevojde.

Tachometer hlási 143.539 km, už sme prešli cez 3 000 km.

O čo krajšia bola cesta po Utenu, o to „veselšia“ za ňou. Utena-Vilnius = diaľnica do Brna, panelová, hrkotavá, ale pozitívna správa je, že stále čerpajú eurofondy a robia na tom. Tu nižšie (geograficky) mi už pri ceste začínajú chýbať tie vysoké borovice a ešte viac tie krásne fialové lúčne kvety lemujúce okolie. Stromy sú nižšie, lesy zmiešané, ale stále je tu množstvo zelených zamatových lúk, svahov, pastvín. Kravičky, samé kravičky. Cestu si treba užívať s láskou.

Ešte stihneme Vilnius.

*Vilnius*

Do mesta sme prišli okolo 12.30, zaparkovali sme pri štadióne, je tam pomerne priestranné parkovisko popri ceste. Po moste cez rieku, z ktorého bolo vidieť to množstvo kontrastov – stará architektúra s novou, sme sa dostali do mesta. Tu, hneď nad riekou je hrad, pod ním Litevské národné múzeum, Vilniusská katedrála Varpiné s akousi vežou pripomínajúcou maják.  Na námestí pri ňom je nejaký pomník s predpokladám dobrým signálom wifi, lebo je až nenormálne koľko mladých ľudí, či študentov tu sedelo dookola a snorili v mobile. 

Po starých uličkách sme prešli mesto, dali sme si ich špecialitu Chačapuri, niečo ako múčny koláč, šatku plnenú syrom. Videli sme doteraz asi najväčší žeriav na kolesách, teda taký prevozný ako kamión. V centre na námestí rozložený prekladal niečo do nádvoria jedného z domov.

Ale niečo vzácne sme vďaka Alici predsa len videli. Mesto malo v starovekom opevnení 9 brán, zachovala sa len jedna – Ostrá brána. V roku 1655 ruská armáda vyplienila mesto a zbúrala hradby. Brána ostala a je v nej umiestnený zázračný obraz Panny Márie. Krásny tmavý so zlatou farbou namaľovaný v prvej polovici 17.storočia. My sme ho síce videli len z diaľky, lebo tu stálo v rade veľa ľudí, ale Alica s Julom tam boli.

 My sme ešte stihli pozrieť jedno zaujímavé grafiti, na stene -  namaľovaní bozkávajúci sa Putin s Donaldom Trumpom. Je to presne na spôsob Berlín – Brežnev/Honecker. 

Na spiatočnej ceste nás chvíľu prepadol pocit, že uličky, cez ktoré ideme sú nejaké divné, pochybné. Zvláštny ľudia. No a ešte nakoniec sme si vyšľapali  kopec na hrad. Jednoduchý, v podstate zrúcaný a okrem jednej veže a výhľadu na mesto tam nič nie je. Takže totálne unavený a uchodený ideme ďalej.

 Kúsok od Vilniusu je hrad Trakai. Ideme tam hľadať kemp a tam prespíme. Na konci dediny  u jedného uja na dvore nás čakal maličký rodinný kempík, na krásnom zelenom trávniku. Ujo je pôvodom Poliak, teda po nejakých starých rodičoch. Je to vlastne Poľská menšina v Litve. Jeho dvor voňal  krásne čerstvo pokosenou trávou a keď sme prišli, kosačka bola ešte teplá. Ujo domáci je veľmi milý a zhovorčivý, celkom dobre sme si pokecali, veľmi zreteľne sme rozumeli jeho reči. Rozprával tak poľsko-ruski. 

Palubný denník karavanistu (10.) - Poľsko - Litva - Lotyšsko - Estónsko

Deň 10. – PONDELOK

Vstávame o 8.00 n.č. Nejaká pani (asi domáca) tu blízko nás páli odpadky. Do veľkého železného kotla hádže všetky smeti, papiere, plastové fľaše, igelitové tašky...

Nikto sa nás na nič nepýta, tak ani my sa nepýtame. Po raňajkách, dobrej Alicinej káve a ľudských biologických potrebách sa poberieme. Je tu krásne, tak trochu si tu predĺžime rok a posunieme obdobie. Je júl a tu je obilie ešte zelené (u nás už „sú žňa“), repka ešte len kvitne, vzduch je čistý aj keby nechcel byť, veď je po daždi.

*Tartu*

Len na chvíľu sa zastavíme v ďalšom veľkom meste Estónska. Je okolo 10-tej a my sa snažíme nájsť ten kopec (Toomemägi), kde kedysi stála obrovská katedrála Sv.Petra a Sv.Pavla. Teda kedysi stála, oni ju neukradli, len už nestojí celá. Asi tretina je pekne zreštaurovaná a je v nej múzeum. Mne sa viac páčia tie ruiny. Aj keď tabuľka hlási, že v pondelok je zatvorené, tak tu neni čo zavrieť, no možno to múzeum a  schody na katedrálu, či skôr zrúcaninu, ale aj zospodu zo zeme je to krásny monument. Je to presne tak, ako som to čítala v jednom časopise, tento chrám by sa pokojne hodil do škótskej vysočiny. Tartu je vraj pekné veľké študentské mesto, ale už nemáme toľko dovolenky, a zas nemôžeme vidieť všetko. Pred dvanástou hodinou si dáme odchod, dovolenka je v druhej polovici, treba na to myslieť.

Hranice Estósko / Lotyšsko prechádzame okolo 12.30 n.č. Obed si dáme len tak pri ceste za Vijciems. Ďalšia cesta za Smiltene je perfektná, cesta č.27 – to je Lotyšská Route 66, je tu rovných, úplne priamych asi 30 km.

V niektorých častiach Estónska sa cesty striedajú aj kvalitou. Nie je žltá cesta ako žltá cesta, niekde je úplne perfektná a niekde... no prešli sme. Pokiaľ idete podľa mapy (teda aj podľa nej), tak sa treba pripraviť na to, že vo vnútrozemí je biela cesta často (veľmi často) štrková, alebo hlinová. Takže idete až sa za vami práši, či idete 20 alebo 80 km/h. Inak 80 to ide v pohode, aspoň sa nám všetko netrasie a nehrkoce (karavanisti vedia o čom hovorím). A ak sa vám začne driemať za volantom, tak si dajte cestnú skratku. Zaručene sa preberiete a uvidíte aj vidiek.

Ozaj, viete kde majú bociany trvalé bydlisko ? Tu v Litve, Lotyšsku a Estónsku. K nám chodia len deti nosiť. Toľko bocianov pokope – len vo sne tehotnej mamičky.

Premávka tu nie je veľká, išli sme pomerne pokojne, kochali sa krásou prírody. Doslova. Obidve posádky. A tu nás z ničoho-nič predbehnú v 90 km rýchlosti dve dodávky. A čo ? A nič. Len jedna ťahala druhú. Ano, tak rýchlo.

Väčšinou keď odbočíte z hlavnej asfaltovej cesty, tak zídete na štrkovú. Väčšinou - skoro vždy. Máme prednosť, sme na hlavnej. Obrovský náklaďák plne naložený drevom prišiel z tej bočnej cesty na križovatku. Zabrzdil, a čo vidí ? Nič nevidí. A keď prach ustal, zistil, či na tej hlavnej ceste nič nejde a odbočil.

Niekde pri Jekabpils (LOT) sme už pre istotu natankovali: 40,70 l = 40,66 € (0,999€/l), tachometer: 143.373 km.

Tu v Lotyšsku (teda ani v Litve a Estónsku) sú neni diaľnice. Sú tu cesty, ktoré sa tak tvária, dva prúdy sem, dva prúdy tam, čistý hladký asfalt. Ale nemajú zvodidlá, nemajú také značenie, neplatí sa za ne. A tak je normálne, keď ich križujú cesty (so semaformi) do okolitých obcí. Tu vidíte motocyklistu, cyklistu alebo pešichodca ísť po tom istom asfalte. Alebo sem-tam niečo domáce, napríklad stádo kráv s pastierom krížom cez túto „diaľnicu“. Ešteže žiaden kamión zrovna neletel.

O cca 11.20 prechod hraníc Lotyšsko / Litva. Ešte je stále pondelok, tri štáty za deň ! Tri krásne zelené krajiny s hustými lesmi, čistou prírodou a nádhernou architektúrou starých domov a kostolov.

Po prejdených piatich kilometroch v Litve už hľadáme kemp. ZARASAI – 55.718562, 26.222766 . Pani majiteľka kempu bola veľmi “príjemná“ a vtipná. Chcela, aby sme s ňou hovorili po Litevsky. Šikovná. Ostaneme tu na jednu noc = 23,50 € (auto, elektrika, 4 osoby).

Krátko na to, ako sme rozbehli gril s našou večerou, sa zamračilo a vyzeralo to škaredo... kvapká...mrholí...poprchá... prší... (začíname baliť) ...leje... (gril je zbalený, špekačky v karavane, dávam si gumáky) ... leje silno (mám pršiplášť a obliekam druhý aj Dankovi) ...hrmí, blýska sa (skladáme markízu, stoličky už sú vnútri). Plieska to niekde vedľa nás. Asi nad vodou. Danko pri skladaní nožičiek markízy (kovových) sa na blesk zasekne a čaká na hrom. Snažím sa mu vysvetliť, že je neskoro. Keď udrie blesk, tak by ho trafilo s tým svetlom, nie so zvukom. Záchranná akcia prebehla úspešne, aj keď nám nebolo všetko jedno, ale máme to natrénované z Talianska. Tak už nič. Ideme spať. Je nám veľmi ľúto tých, čo sú v stanoch.