Deň 5. – STREDA
Zobúdzame sa o 6.30, do stanu sa nám opiera ranné
slniečko, ktoré vykuklo ponad kopec oproti nás. Vyhrialo nám stan, že tu máme
veľmi teplo. Radšej teplo ako omrznuté nohy. Na to, že môžeme byť vo výške
okolo 1500-1700m.n.m je to výborné počasie. Danko mal v noci z tej
bačovej pálenky žalúdočnú príhodu, veselá noc.
Lúka na ktorej kempujeme je obklopená lesom. My sme
v takej len o pár metrov nižšej dolinke než ten les, ktorý sme nazvali
zázračný. Zázračný preto, lebo kto z nás do neho vkročil, tak vychádza
o niečo šťastnejší. Čo na tom, že s toaleťákom pod pazuchou, ale
šťastnejší a spokojnejší.
V noci bolo počuť autá, mysleli sme, že niekto z našej rally pribudol. Možno aj to, ale hlavne tu bol v noci bačov syn a priniesol zavarený diel. Prišiel, vyhodil ho z auta a odišiel. Tak Martin už od skorého rána skladá nápravu a vytešuje sa nad ich šikovnosťou a hlavne ochotou. Musím povedať, že mojím babským okom ohodnotiť, pekne to spravili. Zavarili a ešte aj krásne na hladko obrúsili. Pekná práca.
Kým to zložil spratali sme svoj stan. Už je to rutina. Stan len poskladám medzi karimatku a všetky veci v bedničkách poukladám okolo. Vôbec ho nedávam do tej stanovej tašky. Veď večer zasa budeme rozkladať. Raňajky sme zdolali, kávu vypili, Danko pomohol Martinovi niečo pridržať, ja som točila hever a už len zbaliť Martinove veci. O pol desiatej pokračujeme ďalej lesom, ktorý na chvíľu opúšťame aby sme zasa popozerali panoramata na krásne kopce. Cesta sa strieda pomedzi stromy a lúky, pastviny s ovečkami a strmými svahmi a pomaly začíname klesať. No stále je to po serpentínach, cez jamy, kamene, lávky a potôčky. Pomaly sa vzďaľujeme Kosovu, ale dedinky a osady na lazoch zostávajú podobné. Tam, kde by mal byť logicky koniec sveta, tam sa odrazu nájde nejaká tá chalúpka, nejaký košiar pre ovce, a keď v bode 130 nájdeme asfalt, tak aj nejaký ten poľský „malúch“. Ale to už sú naši, z našej rally. Salamisti, ktorí s každým zastavením niečo opravujú. Ale nič si z toho nerobia, berú to športovo. Aj tu. Predná kapota otvorená, zadná kapota otvorená, karimatka pri aute, náradie, ale už balia. Nepotrebujú pomoc.
Pokračujeme tou asfaltkou ešte takmer 20 kilometrov a prichádzame do jedného z tých väčších miest našej trasy. Na jeho začiatku je pumpa a dokonca aj umývarka, na ktorú už Martin dlho čakal, lebo sa začína hanbiť za ten prach na jeho embéčke. My si zatiaľ skočíme pozrieť miesto – bod 131 – za dva súťažné body, tým je letisko. Mám pocit, že tam bola tabuľa zákaz vjazdu, ale nevadí, sme v Čierne Hore. Konečne rovná, hladká a dlhá plocha, ako písal Juraj, na vyčistenie výfukov, tak to tu „rozjedeme“. Noha na plyn a dva-tri krát hore dole. Waw! Paráda!
Prekľučkujeme uličkami naspäť a predsa len si
opláchneme aj my auto. Ešte dotankovať a ide sa ďalej. Tu cesta mení smer
a znova sa zatáča na východ. Ideme horami, údoliami (aké prekvapujúce),
popod skaly a cez skalné tunele. Okolo 13-tej prichádzame na hranice
Kosova, kde si treba kúpiť poistenie auta pre tento existujúci, neexistujúci
štát. Nechápem prečo ich nechcú uznať za
republiku, keď oni chcú byť samostatní. Majú svoje hranice, hlavné mesto,
krásnu zem. Republika vznikla v roku 2008, Česi ju uznali, my nie. Srbi si
ich nepustia.
Prichádzame ku kaňonu, na začiatku ktorého si uvaríme obed a Martin s Marekom sa zatiaľ idú kúpať. Ďalej to už ovláda turizmus. Možno viac pre domácich, ale sú tu. Tu je aj domáci turista, lebo veľmi veľa ľudí pracuje vo Švajčiarsku a v Nemecku, takže prinesú „ťažké valuty“ a môžu pomáhať uživiť rodinu a dostavať si domy. Tak teraz sú tu ako turisti a v kaňone využívajú feraty, zip-line, horskú turistiku a spolu s nami sa zastavili na presklenej vyhliadke nad riekou kaňonu. Po chvíli jazdy prichádza plánovanie cesty, pretože tá sa rozdeľuje. My vyberáme zelenú trasu. Podľa Jurajovho odporúčania je oranžová pre autá, s vysokým podvozkom, alebo aj pre tých, ktorým sa neprehrievajú motory. Čo sa o nás nedá povedať, možno v tomto počasí je nás tu dokonca viac.
Takže za mostom cez rieku smer zelená – po asfalte. Škriabeme sa do kopcov, síce po asfalte, ale ujo google ho ešte nepozná. Je to tu ako tajná cesta na množstvo rezortov v kopcoch, keď za tým posledným tajná cesta skončila a začína naša obľúbená šotolina. Našli sme bod K1, čo je značenie kempu 1, teda miesta možného na prespanie. Ja neviem, kde sa tu ten Juraj s Emili zjavili, ako to tu našli, ale hory Kosova sú naozaj divoké, nepoznané a hlavne úžasné. Robíme si miesto na lúke na ktorej je asi 5,5 kusov našej posádky, čo sa za krátko určite zmení. Začíname sa postupne trúsiť po celej ploche a čoskoro už je nás tu na planine viac než dosť. Neviem, kto všetko išiel až na K2, to je kemp takmer na hraniciach, no tu to je ako v kempe pri mori. Susedov máme „malúchovcov“, tak na zdravie! Nech sa darí! (Ešte netušíme, že budú čoskoro potrebovať hlavne šťastie.)
Z nášho miesta máme výhľad na dva štíty v tvare „V“, cez ktoré vidíme mesto ako z leteckého pohľadu. A večer pri svetle nočnej oblohy je to ešte krajšie. Tak dobrú noc.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára