Stránky

nedeľa 12. augusta 2018

Palubný denník karavanistu (12.) - NÓRSKO

Deň 12. – STREDA– Najdlhší cestný tunel na svete.

Vstávame už o ôsmej a keď som vyšla z karavanu, tak som sa z chuti začala smiať. Naše pokojné odpočívadlo hostilo dva autobusy plné turistov, ktorí sa rozliezli po priestore, pri brehu jazera a fotili ľadovec takto z diaľky. Parkovisko bolo okrem troch karavanov zablokované autobusmi a turistami.  Ešte kým sme odišli som stihla navariť obed – chilli-con-carne. Je to rýchle a jednoduché jedlo, našim chutí, tak ho varím často. O desiatej sme vyrazili ďalej, ďaleko sme však nedošli. Po pár kilometroch sme natrafili na elektrikárske auto, dosť nevhodne zastavené na ceste. Prešli sme opatrne. Danko im povedal, aby potiahli na kraj cesty, že ešte idú za nami karavany a autobus, ale pani dôležitá: že nie, že idú niečo opravovať, cesta sa odstaví. Bezohľadná striga autom skrížila cestu a Julko už ostal na druhej strane elektrikárskeho auta. Niektorí Nóri sú chladní a neberú ohľad. U nás by nechali prejsť autá a potom by blokovali cestu. Tu majú celú noc svetlo, ale oni musia akurát o desiatej vyťahovať elektrický stĺp a blokovať kolónu áut a 15 autobusov s turistami. Cesta úzka, čakáme Julka, ale trvá to možno aj pol hodinu, ak nie viac. Už je tu pekná kolóna áut z obidvoch strán a asi dvadsať oviec pobehujúcich stále hore-dolu cez cestu, ako keby koštovali, na ktorej strane je lepšia tráva. No asi na kopci, tam nakoniec po desiatom prebehnutí ostali. Keď si nepríjemní elektrikári dokončili prácu, kolóna sa začala rozbiehať, ale na tej úzkej ceste to išlo ako keby ste kamión tlačili do lieviku. Išlo o spätné zrkadlá a o to, kto pôjde po priekope.

V Oldene sme videli obrovskú turistickú loď, priamo pri ceste. Odtiaľto sa hrnuli tie autobusy plné turistov na Briksdalsbreenskú ľadovú atrakciu. Musí tu byť riadna hlbočina, prudké klesanie brehu, keď tak blízko takáto loď zakotvila. Ale zase, keď vidím aké strmé sú tie skaly nad cestou, tak musia tak isto strmo klesať aj pod hladinou vody.

O dvanástej sme si zjedli navarený obed na vyhliadke za Lunde. Oni tí Nóri tu majú tak vynikajúco značené odpočívadlá - ak je vyhliadka, tak je to označené takým „slniečkom“ ako zaujímavý bod. Majú označené aj keď sú lavičky so stolmi na najedenie alebo WC. Každé jedno odpočívadlo. Už kilometer dopredu viete, či tam zastavíte na kávu alebo len prejdete okolo. Na tomto odpočívadle sme si počas jedenia pofotili ľadovec, ktorý bol ako čiapočka na vysokej hore nad parkoviskom. Možno aj to bol kúsok Jostedalského ľadovca.
Mannheller trajek nás stál zase 119,-Kr a to sme mali už len kúsok znova do oblasti Laerdal. Tentokrát sme ju ale mali obísť smerom na Borgund a Oslo. Lenže po ceste je ešte tunel, ten najdlhší v Európe. Je po ceste, ale nie po tej našej. Tak sme sa s Julkovcami dohodli, že my ho pôjdeme pozrieť, spravíme si zachádzku a oni nás počkajú niekde ďalej v Borgunde.

Laerdals-tunel 24,5 km.
Tento tunel nie je ani tak turistickou atrakciou, ako skôr cestným umením. Tunel je najdlhší cestný tunel na svete, spája mesto Laerdal s oblasťou Aurland a tak výrazne zrýchlil cestu medzi Bergenom a Oslom, že zo 14 hodín ju skrátil na 7. Kopať dve diery skoro 25 km od seba a tak sa trafiť ! Klobúk dolu.
V roku 1992 bola schválená výstavba tohto tunela a v roku 1995 už aj začala. A teraz sa podržte ! V roku 2000 ho dokončili a nie je spoplatnený !  Po šesťkilometrových úsekoch sú spravené odpočívadlá, ktoré sú vysvietené na modro. Je to zaujímavé svetlo, ktoré vodiča preberie už z diaľky, lebo pozerá, že čo to tam je. Odpočívadlo, ktoré je skôr miestom, kde sa zastavíte a fotíte. A nielen my, oproti práve zastavil kamionista, odfotil a išiel ďalej. Dohromady je tam 48 odstavných plôch. Tieto osvetlené sú extra široké a v prípade havárie sa tu naraz otočí aj niekoľko kamiónov. V prípade núdze je to takto (internet): Bezpečnostný systém v tuneli je nastavený tak, že ak niekto vezme do ruky hasiaci prístroj, spustí alarm, ktorý rozsvieti svetlá v tuneli a objavia sa nápisy „Otočte sa – choďte smerom von.“

Vodiči, ktorí si ním skrátia cestu už ani netušia, aká je priamo nad ním nádherná cesta. Ale zase na druhej strane, Nóri o tom vedia a tí, čo necestujú za turistickým účelom, tým je to jedno. Veď tá úzka a serpentínová cesta, čo je tak rozprávkovo krásna, býva v zime zasypaná riadnou vrstvou snehu.
Na druhom osvetlenom odpočívadle sme sa otočili, nechcelo sa nám robiť 50 km zachádzku. Teraz už máme predstavu, ako to tu vyzerá, odfotili sme sa, môžeme ísť. Je tu pomerne kľudná premávka, dá sa otočiť a vrátiť.
Po pol štvrtej sme prišli k ďalšej súradnici našej cesty:

Borgund.
Kostolík, jeden z tých, ktoré sú vyhlásené za historické dedičstvo. Je v pôvodnom, veľmi dobre udržovanom stave, nebol nikdy prestavovaný ani rozširovaný. Bol postavený okolo roku 1150, je celý čierny s maličkými okienkami. Vstup do neho sa platí, keďže je to teraz už chránená pamiatka a múzeum (9,-€/os., 22,-€ rodinné vstupné). Za jeho kamenným múrikom sú staručké hroby, všetko je to možné fotiť aj spoza múrika. Šindľová strecha je z troch poschodí a na nich ešte tróni vežička. Dookola tejto drevenej stavby je akoby veranda, nad ktorou je natiahnutá strecha kostola.  Je to asi najznámejší a najkrajší drevený kostol v celom Nórsku. Je tu len pár kostolov v pôvodnom stave, pretože viac ich je zrenovovaných, alebo postavených kópií.
Vedľa čierneho kostolíka je ešte druhý - červený. Viditeľne je mladší a priestarnejší, má sivú strechu a je postavený na kamenných základoch a stojí tak trošku "v tieni" čierneho Borgundského kostola.
Na nocľah sme ostali po asi 120 km na odpočívadle za Nesbydenom. Je to takmer na pol ceste medzi Borgund a Oslo. Niekde kúsok od nás hučala rieka a občas bolo počuť vlak. Asi prvý krát počas tejto dovolenky.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára