Palubný denník karavanistu. (4) Rumunsko

Deň 4. – Utorok

Včera som celkom zabudla na fotenie kempu, teraz ráno to musím dobehnúť.

Vozy s konským pohonom sú tu bežné. Kto si pamätá Slovensko pred 30-40 rokmi, tak také je Rumunsko. Majú tu síce satelity a luxusné autá, ale ostatné je ako u nás. Všade pri ceste je vysoká nepokosená tráva, občas nejaký ten neporiadok. Nie je nič neobvyklé stretnúť tu voľne sa pasúce kravy, kone, prasiatka, o psoch už ani nehovorím. Len keby aj im tá tráva chutila. 

Naša cesta vedie cez Sibiu. Je to pekné staré mesto, hlavné hľadané body sú Ortodoxná katedrála a historická ulička s farebnými domčekmi. Našli sme všetko, a aj trošku viac. Veľa pekných starých domov, kaviarničiek, farebných okeníc a farebných stoličiek. Problém bol akurát zaparkovať, ale niektorý ľudia sú ozaj fajn a ešte vám pomáhajú navigovať pri parkovaní. V katedrále sme pokojne fotili, a neboli sme sami. Tento nesmierne veľký svätý priestor očarí aj totálneho ateistu. Bohato zdobená freskami odspodu až po gigantickú kopulu. Modrá, červená a žltá farba kontrastuje s všadeprítomnou zlatou (treba vidieť).

Takže podľa mapy a našej navigačnej Majky sa vydávame smer Transfagarasan. Vraj je to raj pre motorkárov, a to sa nám zakrátko potvrdí. Môj plán je (zatiaľ) ísť po hotel autom, tam zaparkovať a hore sa vyviezť lanovkou. Odtiaľ bude lepší výhľad a lepšie fotky, také ako z internetu. Takže tešíme sa.

Čím sme vyššie, tým je počasie horšie. Hore pri hoteli prší. Nevadí, uvaríme obed a potom pôjdeme hore. Ja varím, Danko ide pozrieť lanovku. Smola. Lanovka už pekných pár rokov nefunguje, miesto zarastá trávou... tráviskou... zelinou. Len stožiare ostali. Váhame, či ísť hore, ale teraz ide zhora autobus, takže to pre karavan nebude problém. Ešte stihnúť v letnom daždi magnetky a fotky doliny. Tu pri stánkoch, keď sú neni moje deti nablízku, dostávam odvahu a pýtam sa jedného mladého domorodca mojou angličtinou, že ako dlho nefunguje lanovka. Koľko rokov nejde lanovka ? A ukazujem hore. A on mi horko-ťažko odpovie, že lanovka je „kaput“. Ja že ano, ja viem, ale ako dlho ? Koľko rokov ? A on že lanovka je kaput. Tak sme si pokecali, prestalo pršať, môžeme vyraziť.

Najprv medzi lesom to boli typické serpentíny, aké sme už v Rumunsku videli, ale ako porast redne, cesta sa stáva zaujímavejšia, okolie skalnatejšie a zákruty ostrejšie. Na mieste kde už je celkom otvorený priestor sa naskytuje tá pravá „autodráha“. Zospodu je hore vidieť len kamenné mosty, pod ne tečie voda zhora. Občas tam tečú také malé detičky tých velikých vodopádov čo sú na skalných bralách. Okolo je nádherná zeleň. Skalnaté pastvinky sú farebné ako na jar. Pasúce sa ovečky, kravičky a prasiatka domov trafia asi samé alebo ich psy nasmerujú.

Pohľad dolu je úplne iný. Strmina, dolina pretkaná šedou stuhou, po ktorej sa v obidvoch smeroch motajú malé farebné plechovky. Je tu úžasný výhľad na potok zliaty zo všetkých tých prameňov. Všetci tu jazdia zodpovedne, opatrne a ohľaduplne. Každý si chce vychutnať pohľad bohov na túto krásnu krajinu, lebo tu nejde len o zážitok z cesty, ale aj zo zelenej jedinečnej prírody. ( Podľa Jeremyho Clarksona a jeho kumpánov je z Top Gearu je toto najkrajšia cesta na svete).
Bože a toľko kráv ! A aké majú široké brušisko ! Ako náš kocúr. 
Stretávame aj peších turistov, dokonca aj pár čo išiel okolo nášho auta keď sme si varili obed. No to si teda mákli ! Už tak vysoko vyšľapali. 
V pol ceste stál autobus, možno nejaký podobní peší turisti si dali prechádzku, cestičiek pre nich je tu dosť. Je tu rôzny výber národností, jasné, aj toto patrí k najnavštevovanejším miestam tohto štátu. Celá trasa má okolo 20 kilometrov (z tejto strany), ale tá najkrajšia s otvoreným výhľadom len asi 12, ale treba natrafiť na dobré počasie. Celkom hore je také väčšie Skalnaté pleso, pri ňom veľké parkovisko, tak nech nemusíme platiť, treba rýchlo vybehnúť niečo odfotiť, lebo počasie je tu horšie. Mrholí, fúka a sadá hmla. Na druhú stranu nejdeme, naša trasa vedie iným smerom (aj keď... je tam Vidraru priehrada). Stav tachometra tu hore je 148 854 km, nadmorská výška 2050 m.n.m. Ideme dolu po tej istej ceste. Napadla nás otázka: Aké slovenské slovo zakričať na Slovákov v zahraničí, aby si vás všimli ? Čo vás prvé napadne ? Čučoriedky ? Čučohustý ? Bryndza ?

Cestou dolu nám nejako smrdia brzdy. Zastavujeme a necháme ich vychladnúť a hneď aj pridrôtujeme kryt na olejovú vaňu, čo sme zapreli o zem, keď sme zastali pri ceste na fotenie. Ďalej už brzdíme motorom, ideme na dvojke.

Zase ovce, všetky označené červenou farbou. Ešte som tu nevidela ovcu s inou farbou. Ako potom majitelia vedia, ktorý červený fľak je čí ?

Dole za Transfagarašskou oblasťou v obciach sa znova vraciame do Rumunskej reality. Zase psy, koníky, ortodoxné kostoly (fakt pekné) a tiež nikde nesmie chýbať auto umyváreň. A v niektorých menších mestečkách ich popri ceste vidíte hneď niekoľko. V jednej dedine, dokonca hneď pri ceste za drevenou ohradou bolo stádo bielych koní.

Plán trasy smeruje k Drakulovi. Každý, komu som povedala, že ideme do Rumunska sa ma pýtal, či ideme na jeho hrad - takže smer Bran. Je už dosť hodín, nebudeme to siliť, ideme do kempu a zajtra na hrad. Najprv sme nenašli kemp podľa GPS, tak sme sa vrátili na začiatok obce a tam bol iný, kemp Vampire - 30,- € za karavan, 4 osoby + elektrika / noc.

niečo o kempe na linku:
 Bran - Kemp Vampire

Palubný denník karavanistu. (3.) Rumunsko

Deň 3.- Pondelok

Budíček 7.30 hod. Dnes začne to pravé orechové. Prvé GPS súradnice sme mali na smer Geamana.

Cesta viedla horami, takže zákruty, kopce, zase zákruty... pred nami hora, obrovská skala. Bože tá je vysoká ! A ani sme sa nenazdali a boli sme pod ňou. Tá lesom utajená cesta nás doviedla až pod túto skalnatú horu, do výšky 1255 m.n.m. Fantastický výhľad do doliny národného parku Apuseni, husto pokrytého lesom. Rozumní ľudia tu na vrchole spravili odpočívadlo s orientačnou mapou parku.

Krásna príroda, dalo by sa povedať, že tu majú turizmus podchytený, sú tu horské hotely, lyžiarske strediská, niečo ako rakúske Rumunsko. Aj keď po ostatných skúsenostiach neviem, ako to tu funguje s otváracími hodinami a mimosezónnym fungovaním. Vyzerá, že je tu aj dobrá pešia turistika, tak snáď to funguje.

Po zjazde z kopcov, za hranicou parku, sme sa už sústredili na súradnice Geamany.

Len v skratke: je to zaplavená dedinka v údolí medzi kopcami, neďaleko parku Apuseni. Blízko tejto dedinky sa za čias Čaušeska začala dolovať meď, čo spôsobilo, že z dolu začalo odtekať toxické blato do údolia. Vláda rozhodla vysťahovať dedinu a sľúbila im presťahovať aj cintorín. To však nikdy nespravila. Údolie sa zalialo blatom a vodou a postupne to ľudí vyhnalo preč. Pár ich ešte býva na okolitých kopcoch, ale to len minimum. Blízko miesta, kde je hlavný prítok hrdzavej vody-blata, z vody trčí kostolná veža. A čím ďalej, tým je viac a viac pod hladinou. Dajte si do googlu názov Geamana a ponúkne vám fotky kde ešte trčia z vody kríže. Je to smutné miesto. Toxické bahno zaplavuje údolie. Bohužiaľ sme sa až celkom na miesto nedostali, ťažko sa to hľadá, ale už viem, kde sme išli nesprávne. Najskôr sme išli smerom ku bani na meď, ale keď asfaltka skončila a začínala cesta makadamová cesta s dosť ostrými kameňmi, radšej sme sa otočili. Potom sme na to  išli od dediny. Starej babičke som ukázala fotku a ona prikývla, že ideme správne. Tak sme sa doslova trepali lesnou kamennou cestou do nepríjemných zákrut v kopci. Tu, kde to vyzeralo, že sa vrany chodia otáčať nám nebolo všetko jedno. 

Toto je tá rovnejšia časť, široká ako naše auto, potom som sa už nedokázala sústrediť na fotenie:

Ale už sa nebolo kde otočiť, sme väčší ako tie vrany, tak sme museli ťahať ďalej. Nebolo mi všetko jedno a niekedy som nevedela, či skočíme do jamy, alebo sa prevrátime. Les v Estónsku bol proti tomu malina. No ale nečakané sa stane skutočnosťou a my sme zrazu vyšli pod vysokánskym mostom, asi železničným. Bol na vrchole tohto kopca a čuduj sa svete, pod ním začali chalúpky. Malé úzke dreveničky s vysokánskou slamenou strechou. Sme takmer na mieste, tu bývajú poslední obyvatelia zo zaplaveného údolia. Vydali sme sa po chodníku okolo jazera hľadať kostol, prišli sme na miesto kde končila cestička. Až potiaľto chodí tých pár ľudí na aute od ktorého by ste nečakali, že to dokáže (stretli sme až jedno auto, ostatné boli odstavené, možno to predsa nedokázali). Ďalej sa nedalo, museli by sme mať inú obuv a hlavne spoľahlivejšiu navigáciu. Na tej mojej vypadli súradnice krátko po začatí vychádzky. Tak sme sa vrátili poriadne sklamaní. A zas tá hrozná cesta dole kopcom. Vlasy dupkom. Možno nabudúce.

Pre info link na stránku, čo sme vlastne hľadali:

Dedinka Geamana sa potápa.

Obyvatelia aj malých dediniek majú v každej obci lekáreň a policajnú stanicu. Futbalové ihrisko sme nikde nevideli, ale tieto dve veci všade. A ešte jedna krásna vec tu je, ale je vlastne v celom Rumunsku (to sme si všimli neskôr), a to sú senníky. Krásne vysoké súmerné senníky. Stoja na lúkach, na kopcoch, na svahoch, pri cestách, všade. Sú ako vojaci, majestátny strážcovia rumunského kraja, málokedy sa nájde len jeden osamotený. Z jeho stredu sa k nebu týči hrubá palica a ďalšie sú opreté po jeho bokoch. Sú na zelených lúkach a pasienkoch, vo veľkých nadmorských výškach a sú nádherné. Hmm, čo môže byť na senníkoch nádherné ? Museli by ste ich vidieť.

Po neúspešnom hľadaní a hlavne sklamaní ideme smer Turda – Salina Turda. Kto prechádza týmto štátom, mal by toto miesto navštíviť. Na rozdiel od Mladej Boleslavy, tu majú perfektne zorganizované usmernenie turistov. Veľké tabule vás nasmerujú na miesto, o ktorom idem písať.

Je to podzemná soľná jaskyňa vo veľkosti futbalového štadiónu vysoká približne 90 metrov. Dnes už plní len turistickú a liečebnú úlohu. Je tu pomerne chladno, okolo 10-13 stupňov, takže v horúcom lete si treba zobrať niečo na seba. Z dlhej chodby vedú bočné vchody do jednotlivých miestností. Je tu aj malé múzeum s dreveným pôvodným kolesom a schodiskom, ale aj miniatúra spôsobu dolovania v minulosti. Hlavný priestor jaskyne má dve schodiská, rozdelené na 13 poschodí, ale pre bojkov a lenivcov je tu aj výťah. Keď prídete sem, či už ste hore alebo dolu, budete ohromení. Je tu ruské kolo, minigolf, ping-pongové stoly, suveníry, jazierko s loďkami. Všetko je dokonale osvetlené, takže gigantické šedo-biele steny sú ešte impozantnejšie. Keď pozriete dolu k jazierku, akoby ste pozerali film hlbočina, kde hlboko pod vodou majú sídlo mimozemšťania. Vstupné bolo 90,- lei (2x dospelý + 2x študent), čo je cca 20,- €. Bolo tu pomerne časté počuť slovenčinu, češtinu, veď je to jedna z najvyhľadávanejších turistických atrakcií v tomto štáte. V Rumunsku je výhoda, že vás nikto neobmedzuje s fotením, a dokonca ak máte chuť, môžete aj steny obliznúť, či sú ozaj slané. A ozaj sú

Poznatok môjho manžela: Taká veľká jaskyňa ! To museli kopať aj tri dni !

Ďalej smer Hunedoara, ale už asi 20 km za Turdou sa začala kolóna. Je to hlavný ťah na Albu Iuliu, Hunedoaru, ale aj Sibiu. A tak sa tu vlastne stretávajú a pomaličky presúvajú všetky plechovky a plechy smerujúce na východ aj západ krajiny. Do kempu Aurel Vlaicu sme dorazili až o 21.00. Strašne milý kemp, majiteľ je Holanďan a keď sme to hľadali, nedali sme sa oklamať miestom kam nás viedla navigácia Majka. Našťastie som to mala predtým vygooglené – v  dedine vojdete do červenej brány medzi dvomi domami. Tak sme hľadali červenú bránu, a každá druhá-tretia bola červená. Ale tabuľky nás nasmerovali takmer na koniec dediny a pred domom už stál majiteľ (mimochodom úsmev od ucha k uchu a keby nemal uši, smeje sa mu celá hlava). Je to kemp vo dvore, celá dĺžka pozemku je kemp a na jeho konci je bazén. Ideálne miesto na prenocovanie krajom potulujúcich sa turistov. Cena 24 € za auto, elektriku a nás štyroch.Máte pocit, že vás len niekto prichýlil na svojom dvore. Tu prespávajú nemci, holanďania, francúzi, češi a dokonca aj záhoráci. S malými fiatkami – maluch z Poľska. Spravili si „Trip de Romania“. A to ešte nevieme, že ich nestretáme posledný krát. Tu v kempe Nr.1 – Kemp Aurel Vlaicu

Palubný denník karavanistu. (2.) Rumunsko

Deň 2. - Nedeľa

Štart - ráno o cca 9.45 hod sme zdvihli kotvy a schodíky nášho karavanu a vyrazili sme.

Je nedeľa a my sme nejakí divní. Všetci z dediny idú do kostola, len my sa trepeme do Rumunska. Kto to kedy videl ?!

Prechod Slovenské Ďarmoty sme videli prvý krát v živote a on naše auto tiež ešte nevidel. Pri jazerách v Maďarsku, konkrétne blízko mesta Tiszafüred sme si dali náš prvý zahraničný (tohtoročný) obed. Super bomba maškrta ! Vifonka. 

Hranice s Rumunskom sme prešli o 15.45, stav tachometra – 148 289 km. Najbližšie nájdený kemp je už blízko, únava kulminuje, takže Camping Apollo v Baile Felix je naše miesto. Cena za auto+elektriku+4 osoby = 25 €.

link na kemp:

Camping Apollo v Baile Felix

súradnice: 46.99548, 21.97972

Zistili sme, že tu je o hodinu viac, takže dorazili sme o 15.30 nášho času, tu je 16.30. Teraz už začnem používať ich čas.

Baile Felix je kúpeľné mesto (Baile=kúpele), niečo ako Piešťany, len majú viac bazénov. Vlastne už dva bazény sú viac ako majú Piešťany. Kemp je presne v meste, na asfalte. Teda je tu aj trávnik, ale stojí sa na asfalte, tak sa lepšie parkuje, tráva je okolo, ale nie zrovna moc bohato. Podvečerná prechádzka mestom nám umožnila dať si na spôsob „západňárskeho“ turistu ľahkú večeru v miestnej reštaurácii. Pre našinca sú tam ceny dobré a peniaze majú také smiešne, či skôr zaujímavé, materiál je ako plastový papier s priesvitným okienkom. Pomerne pevný materiál, ale keď sa zatrhne, tak bankovku ľahúčko "rozmeníte" na menšie. 

Okrem pár starých schátraných domov sme našli jazierka s leknami, ale že s lekniskami. Ešte som také nevidela, boli vysoké tuším ako ja. No dobre, ja viem že to neni bohviečo, ale 1,5 metrový kvet a list je už dosť.

Už v tomto kempe sme videli jednu z vecí, na ktoré sme boli upozorňovaní, a to voľne pobehujúce psy. Kto sa bojí psov, nech s tým ráta. Aj keď na druhej strane to neboli túlajúce sa psy, patrili do kempu, ale voľne (krotko) pobehovali pomedzi parkovisko. No a kto miluje psy, tu sa vyžíva.

Kemp je vcelku slušný, pani na vrátnici/recepcii je milá. Veľa karavanistov nie je náročných, takže na jedno prenocovanie toto miesto bohato stačí. Na vyššie spomenutom linku na web sú aj hodnotenia aj fotky z kempu.

Palubný denník karavanistu. (1) Rumunsko.

Časť 1. – sobota

Tak sme dlho plánovanú dovolenku konečne začali. Po pracovnom a hlavne vyčerpávajúcom roku, keď som ju takmer dokonale naplánovala prišiel jej čas.
Stav tachometra - 147 818 km.

Malá zmena hneď na začiatku, malá, ale príjemná. Náš štart sme spravili kúsok ďalej od domu, cca 180 km od domu, v malej dedinke, v malej chalúpke, ale veľkým dvorom kam sa vošiel náš karavan. V rodisku Štefana Kvietika, Ctibora Filčíka, Milana Kňažka a Júliusa Pántika - v Stredných Plachtinciach, kúsok od Veľkého Krtíša. Z prechádzky na malú farmu som mala konečne po dlho, čase ten správny dovolenkový relaxačný pocit. Takže hurá ! Holiday, Urlaub, vacanses, ünnep, święto, vacanza, ale hlavne vacanță (rumunsky) už naozaj začala. 

Ten pocit keď si vykračuješ pomedzi kravy, prasiatka, zajace... a nikam neponáhľaš, a ten pach ti ale absolútne nevadí. Lebo to je príroda, to patrí k životu.

Slama už je okockovaná, "bazén" napustený, tu, kde sa zabúda na prácu a starosti, tu začína relax.

Takže pre informáciu vopred:

Rumunsko sme vymysleli preto, že nemáme radi vylihovanie pri mori. Kto nás pozná vie, že my musíme chodiť, poznávať, okukávať, ale hlavne fotiť. A čo už nafotíš za týždeň vylihovania pri chorvátskom mori ? Každý rok tie isté zábery, koho by to bavilo. Takže Rumunsko a nejaký malý okruh, nebrať do úvahy varovania ako je tam nebezpečne, naberte cukríky pre deti čo budú žobrať, dávajte pozor na zlé cesty a pozor aby vás nevykradli.

Tak sme si kúpili nový autoatlas, dali nové zabezpečenie do karavanu (až 2!), doplnili lekárničku a cukríky sme vôbec nekupovali. Kto pracuje alebo plánuje cesty s maps.google, určite ocení ten zázrak vedy. Hlavné body - mestá a miesta určila Dianka, prvú podstatnú vodiacu líniu spravila ona. Potom som prišla na rad ja, a podľa jej línie som "googlila" fotky na mape - čo sa tam dá vôbec vidieť. Píšem to len preto, že veľa známych sa nás pýta, ako vieme kam ísť. Veľa ľudí pridáva fotky do maps.google a takí, ako my, si to tam nájdu. Potom sa už len usmerňuje a premiestňuje trasa a hľadajú kempy. Ozaj kempy ! Tie sú zatiaľ v Rumunsku dosť biedne rozložené. Nieže by boli v biednom stave, to preboha nie, ale je ich úboho málo. Niečo vlastnia Holanďania, niečo domáci, ktorí si asi privyrobili v cudzine a začali takto podnikať. Moje obľúbené miesto na hľadanie kempov je tu na webe:

https://sk.camping.info/kempingy

Takže hlavné body (aj na odporúčania známych) už sú: Transfagarasan, Draculov hrad, Bukurešť, Mamaia a Železné vráta. A popri tom všééééličo iné.

Palubný denník karavanistu (4.) Taliansko

Deň 5. – NEDEĽA

V noci pršalo.  Zobudila som sa asi o druhej keď sa začínalo blýskať a nedalo sa spať, lebo vietor silnel. Tak sme začali schovávať všetko zvonka do karavanu čo by odfúklo. Konečne uschnutý koberec aj osušky aj stoličky, tak by bolo škoda, aby znova zmokol. Už sme len čakali čo bude. Začala riadna hrmavica, dva krát tresklo niekde vedľa nás, ako keby do toho stožiaru pri aquaparku. O tretej to zoslablo a dalo sa spať.

Ráno ešte prší, susedom oproti - talianom zmokli pred karavanom stoličky a na nich šaty, v ďalšom karavane zmokol vonku invalidný vozík a neviem či susedovi Španielovi nezmokol ten jeho komediantský vozík. Škoda, dúfam, že ho mal aspoň zakrytý. Ozaj, invalidný vozík ! Ten pán – invalid – prišiel z mesta na takom elektrickom invalidnom vozíčku ako... no ako to popísať... predstavte si vozík s dvomi kolesami, alebo niečo ako segway, ale na mieste kde sa sedí mal sedačku. Fakt, ten vozík mal len dve kolesá a držal rovnováhu. Ale ten bol v noci schovaný.

Mysleli sme si, že sa ešte ráno okúpeme, ale zase prší v takých intervaloch, že odbehneš na WC, zatiaľ sa vyprší, potom to zoslabne, ty dobehneš do karavanu a potom zas. Zase všade stojí voda, ale ten štrk to pomerne rýchlo vypije. Dážď slabne, ale o 9.30 hod. odchádzame domov. Zase cez tú krásnu fazuľovú krajinu, no tento raz už na diaľnicu odbočíme skôr, je dôležité dostať sa zavčasu domov.

Prestávku na jedlo si dáme zase až v v Griffene pri benzínke.

Je až neuveriteľné aká voda tečie tu v alpách. Už neodoláme a stojíme na odpočívadle, aby sme si ju pozreli zblízka. A dokonca sa dá zísť až dolu, priamo k vode. Síce tršku obtiažnejšie, ale ide to. Snáď to pôjde aj naspäť hore.

Kubka vykladáme doma v Hamuliakove a my sme doma až o 21.00 hodine, teda tak približne.

A ráno zas do roboty.

Palubný denník karavanistu (3.) Taliansko

Deň 4. – SOBOTA

Prší (dávno nepršalo). Július píše sms, nevieme z ktorého miesta európy, vraj máme ísť o 100 km ďalej do Caorle, je tam pekne a oni sa tam už kedysi aj v septembri kúpali. Takže už nič nestratíme ak sa zbalíme a pôjdeme, toto už nevyzerá na kúpanie sa v mori, skôr na kúpanie sa pred karavanom. Pláž dole pod kopcom bola celkom pekná, ale nemá význam tu ostať. Čo sa dá zložiť zložíme, čo nie práskneme len tak do auta a zdrháme, aj tak to tu už zopár kravanistov vzdalo. No to, čo bolo pri našom odchode cez vrátnicu kempu sa už dažďom nedá nazvať. Voda nestíha odtekať úzkymi odvodňovacími kanálmi v ceste a valí sa všade. Prúdy vody už tečú z kempu na hlavnú cestu a odtekajú opačným smerom ako my opúšťame túto destináciu. Prší ? Nie. Leje ? Nie. Padajú litre vody, rýchlo preč.

Čím sme ďalej od Sistiany, tým je počasie krajšie. Čierne mraky nechávame za chrbtom a sme radi, že sme to urobili. Tých ďalších 100 km nám ukazuje ďalšie krásy poľnohospodárskeho Talianska. A krajina nás upozorňuje, že je koniec sezóny, koniec leta, koniec turistov. Už len takí ako my sa tu túlajú a chytajú posledné lúče. Stromy sa sfarbujú do žlta, do oranžova, a všade okolo nás je táto farba, dokonca aj na zemi, niečo ako fazuľa už končí žltou farbou svoju kariéru. Už ani to množstvo karavanov nie je také veľké. Tu je po ďaždi, slniečko, krásna, aj keď mokrá cesta nás vedie ďalej.

V Caorle sme našli Stellplatz, vedľa aquaparku, asi pre 50 karavanov. V tomto čase je nás tu asi 15. Parkujeme celkom vzadu, pri záchodoch. No na to, že sem vojde toľko áut sú 2 záchody a 4 sprchy trošku málo. Podotýkam, že jeden dámsky, jeden pánsky, neviem si to predstaviť cez sezónu.

Ešte poobede ideme na pláž, je pekné slniečko, treba to využiť. Je to troška ďalej, ale dá sa. Pláž megalomanského typu je našťastie takmer prázdna, ako dobre, že je po sezóne. Voda je teplučká a strašne plytká. Povedala by som tak pre malé deti ako stvorená.

Na pláži je kostol, teda na takom výbežku do vody stojí, je tu zrovna svadba, tak sme to omrkli.

Vedľa nášho karavanu sú Španieli, zvláštny ľudia, teda možno nie zvláštny, len pán majiteľ pri našom príchode zrovna odchádzal s akýmsi zvláštnym vozíkom, akoby išiel niečo predávať, balóny alebo vrtuľky alebo niečo také.

Večer sme sa ešte prešli do mesta, nečakali sme také veľké mestečko. Mysleli sme, že to bude pár uličiek, ale bolo ich viac než dosť, dokonca sa nám už ani nechcelo ísť stále ďalej a ďalej, ale otočili sme to na takom malom námestíčku. Presne na tom kde bol náš sused z kempu, ten Španiel. Oblečený do kostýmu tu tancoval. Ale ako ! Na sebe mal kostým, skôr dva kostýmy, a keď sa zohol v páse až k nohám, tak hore nad ním bol (vypchatý) tanečný párik. Tento starý pán mal na svojich nohách a rukách čižmy a celý večer tu takýto zohnutý tancoval. Medzitým vybral do džbánu nejaké peniaze, poutieral sa chudák spotený a unavený, a keď prišiel na magnetofóne potrebný úsek pesničky, tak tancoval znova.

Palubný denník karavanistu (2.) Taliansko

Deň 3 – PIATOK

Ráno stále nič. Stále prší. Už síce s takými prestávočkami (na odbehnutie na záchod) ale už sme sa rozhodli. Ideme na výlet do Triestu. Autobus chodí spred kempu a v Trieste má konečnú. Zbalili sme pršiplášte, dáždniky, kekse, trocha vody a ide sa. Medzitým prestalo pršať, tak hurá.

Stanica v meste je v starom prístave, teda aspoň to tak vyzerá, že toto okolo  boli kedysi prístavné doky, a odtiaľto ideme do mesta. Mapku máme z recepcie kempu, trafíme. Popri vode okolo Piazza Unita d´Italia, tu je Comune di Trieste, niečo ako radnica. Okolo móla s jachtami, okolo dvoch (asi) meďených sôch krajčírok až do Triestskeho akvária. Neviem, čo značia tie sochy, určite majú tiež svoj príbeh, možno to boli ženy rybárov, možno v čase, keď mesto bolo oknom do sveta obchodu, keď to bolo najdôležitejšie mesto celej monarchie, takto čakávali ženy svojich mužov.

Triestské akvárium, veľmi stará budova, čakali sme niečo viac, ale na svoju rozlohu tam toho bolo dosť. Malá budova s morskými rybami a plazmi.

Ďalej do starého mesta, na kávičku na Piazza di Cavana. Kávička bola dobrá, ale odpásli sme tu mapu. Tak neviem ako nájdeme tie naplánované kešky. Mali by tu byť tri, neskôr sme našli aspoň jednu. Videli sme ortodoxnú katedrálu aj divadlo San Antonio Nuovo, počasie nám praje, ale už nie dlho. Prechádzku po krásnych uličkách nám spestruje mrholenie.

 Jednu kešku už máme. Hustne to, zrýchľuje, začína pršať. No konečne, už som si myslela, že tie dáždniky a pršiplášte nosíme zbytočne. Dávno nepršalo. Aj v daždi hľadáme ďalšiu kešku, niekde pri nejakom kostole, v tom počasí sa nám už nechce pozerať čo je to za objekt, hlavne keď tu žiadna keška neni. Ideme naspäť na stanicu, konečne si tu môžeme vyzliecť pršiplášte, autobus odchádza z krytého nástupišťa v starej hale. No, nejako je moc ľudí v autobuse. Je pracovný deň, čas keď sa v práci a škole končí, tak stojíme počas celej cesty. A nielen my, a aby to bolo kompletné, tak aj revízor nás tu navštívil. Jeden chalan stihol na najbližšej zastávke vystúpiť, a ten tmavší keby toľko necivel do mobilu, mohol zdrhnúť tiež.

Večer varíme chili-con-carne, Kubkovi  chutí, aj keď to na Liptovskej Mare bolo lepšie.