Stránky

štvrtok 28. júla 2011

Zurich - Alpy


V apríli 2006 sme sa chceli vyhnúť veľkonočnému chaosu, tak po prvý krát sme utiekli z domu preč, ďaleko za hranice. Vďaka tomu, že nocľah v Zurichu sme mali zadarmo, sme si vybrali práve toto mesto, ale hlavne Švajčiarske alpy a ich pozemnú lanovku, tzv. zubačku, ktorá je najvyššie položená a najdlhšia v Európe (ak nie ak vo svete).  Cena za letenky nebola vysoká, odvoz z letiska zadarmo a tým pádom aj sprievodca, ktorý nám v informačnej kancelárii na hlavnej železničnej stanici pomohol zistiť a vybaviť 24 hodinový lístok na ich železničné dráhy a s tým aj 24 hodinový lístok na akúkoľvek dopravu v Zurichu. V tom lístku za super cenu (asi 50 % zľava) bol lístok s ktorým sme s viacerými prestupmi prišli až do samotného cieľa pre ktorý sme absolvovali cestu do Švajčiarska.
Prvý deň sme si tak v rýchlosti pozreli mesto, odviezli sme sa na lodi po rieke, aj to je akási mestská doprava. Prešli sme mesto, obchodné ulice, tu sa stretli národy celého sveta, viem že je to tak aj v iných metropolách, ale z európskych miest ktoré som videla, je tuto asi majväčší mix na meter štvorcový. Prechádzka  po brehu Zurišského jazera, krásne počasie, veľa ľudí, hlavne mladých, tu trávilo voľný čas.


Prešli sme sa aj na druhú stranu rieky, na kopec s výhliadkovou vežou, posedeli sme v bufete pri pivku. Super výhľad na skoro celý Zurich a dokonca aj na Alpy.  Krásny slnečný deň máme za sebou.



 Deň druhý: Takže po asi štyroch prestupoch, najskôr  vlak a teda železnica, neskôr pozemná lanovka v alpách. No tá lanovka ! To je to, prečo sme sem prišli. Ide do strmých kopcov, v zákrutách, cez 9 km tunel (zážitok),  až do výšky cca 3000 – 3200 m.n.m.  do cieľovej stanice Jungfraujoch.  Tu už je to o výťahu, akejsi  jaskyni  a chodbách.

Takže po prestupoch v niekoľkých staniciach sme prišli až do cieľovej stanice lanovky – zubačky. Mimochodom, vlaky vo Švajčiarsku sú presné ako „švajčiarske hodinky“, a to doslova. Ak máte len minútu na prestup, tak je to len minúta, ani o 15 – 20 sekúnd viac. Stačí prejsť na iné poschodie v stanici a sadnúť do správneho vagóna.  Zubačková lanovka bola štýlová, hlavne tá posledná, teda po poslednom prestupe v Grindelwalde. V tej predposlednej modernejšej bola veľká obrazovka a na nej, v tom 9 km tunely, premietali históriu vzniku tejto lanovky. Ako a kedy vznikla, ako vyzerala stavba, aké mali nástroje, ako vyzeralo depo na samom konci, teda na vrchole.  Jedna prestávka lanovky bola v tunely na mieste kde bolo urobené veľké okno a odtiaľ výhľad na krásne švajčiarske alpy.  Po niekoľkých hodinách cesty a vystúpení  na najvyššom a teda poslednom bode železnice sme opustili malú staničku a vydali sa tunelom k výťahu. Presná mapka a značenie nechýbali.

 Vyšli sme až na najvyšší bod hory Jungfraujoch – 3571 m.n.m.  a na mieste kde najviac cvakali fotoaparáty sme sa „cvakli“ aj my. Bohužiaľ vonku snežilo, výhľad bol minimálny, ale no nechoďte na otvorenú terasu keď ste sa tam už tak ďaleko trepali. Oblečenie sme mali zimné, menčestráky, zimná bunda, čiapka, šál, rátali sme so zimou.  Rýchlo pár fotiek, počasie sa zhoršuje  a utiecť z tej fujavice. Vnútro tejto hory je dokonale prepracované, ja by som to nazvala, že červivé ako ementál. Biznis je biznis. Suveníry, bufet, reštaurácia, ľadová jaskyňa s ľadovými sochami  (ktovie či ich časom menia alebo ostávajú už roky tie isté). Super ľadový tunel do jaskyne bol hladší ako zimný štadión, a predsa tam ľudia nepadali. 

 Ako suvenír  sme si doniesli originálny značkový švajčiarsky ruksak (s prekvapujúco krátkou životnosťou) a jednu super horkú švajčiarsku čokoládu značky Lindt (takú horkú, že sme ju naraz dvaja nevládali zjesť).  

Nástup na zubačku a ide sa späť. To sme netušili aké príšerné môže byť vysokohorské klesanie.  Po krátkej dobe ma začala bolieť hlava, lieky som samozrejme zabudla „doma“ v Zurichu v kufri. Takže začala som masážou spánkov, potom bodov na rukách, potom som ležala a pokračovalo to príšernou migrénou. Teda do takých kopcov už bez paralenu nejdem. V najbližšej zastávke (po asi hodine trešťania) sme vyhľadali nejakú reštauráciu a poprosili jednu milú pani čašníčku o niečo na hlavu. Bola strašne milá a ochotná a dala mi niečo na cmúľanie čo mi po asi ďalšej hodine zabralo a uľavilo sa mi.
Pár spätných prestupov na vlakoch, celodenný výlet máme za sebou a sme zase na malom predmestí Zurichu kde máme nocľah. Dobyť baterky do fotoaparátu a zajtra zase trošku mesta.
Tretí, posledný deň sme sa vydali na prechádzku spoločne, s Petrom, Ivetou a aj s kočíkom. Prešli sme sa po mestečku na druhom konci Zurišského jazera. Prešli sme sa po lávke v jazere, po akomsi korze po brehu, mračilo sa, bude riadna búrka.


štvrtok 9. júna 2011

Berlín


Mesto ktoré ani nie je tak ďaleko ako sa nám zdá. Berlin-Air lieta asi všade, a ako sa hovorí v jednej reklame: „Letisko Viedeň -  neuveriteľne blízko“, tak v Berlíne ste prakticky za chvíľku.
Je to najväčšie mesto v Nemecku, a teda je hlavným mestom a sídlom vlády. Mesto, kde sa turista nudiť určite nebude a majitelia fotoaparátov si prídu na svoje.
Ak sa povie Berlín, tak každému človeku napadne Berlínsky múr a Branderburgská brána. Ale to je len malé percento toho, čo sa dá v tomto meste kontrastov vidieť. Kto má rád históriu príde si na svoje, kto má rád moderné umenie, tiež tu nájde to svoje. Kto miluje obchody, obchodné centrá, má si z čoho vyberať. V každom prípade výlet do tohto mesta treba  plánovať aspoň na jeden predĺžený  víkend, teda aspoň 3 dni  na to najpodstatnejšie, ale ani zďaleka  nestihnete  všetko.
Berlín má 3 veľké letiská, využíva hlavne dve – Tegel (bývalý západný Berlín) a Schonefeld (Východný Berlín).  Toto mesto má veľmi dobre organizovanú dopravnú sieť, jednu z najlepších. Takže po vystúpení z lietadla si priamo na letisku v info stánku zoberiete mapu (ak nemáte výlet naplánovaný vopred) a môžete vyraziť.  Okrem autobusov, električiek a trolejbusov môžete využiť aj mestskú vlakovú dráhu – Statbahn (S) alebo metro U-bahn (U). My sme cestovali  busom a S-bahnom, nech aj po ceste vidíme čo najviac.
Mesto, ľudia, krajina,  boli 28 rokov rozdelené na dve časti, ktoré sú zreteľne vidieť. Kontrast medzi západnou  a východnou časťou je vidieť na architektúre, parkoch, obchodoch aj ľuďoch.  Západná časť je modernejšia, s akousi  ignoráciou starej histórie a snahou  vytvoriť  mesto podľa vzoru amerického sveta, je tu množstvo vysokých  presklených budov a mrakodrapov, Východná časť mala úctu k starej histórii a architektúre.  Tu je vidieť aký bol Berlín kedysi, keď sme sa v škole učili len o NDR a západný Berlín bol akési tabu, niečo strašné a zakázané.
Ak si pred cestou dáte do Googlu mapu Berlína s fotografiami, nebudete si vedieť vybrať kam najskôr zájsť. Moje odporučenie:  pekne  po poriadku, z letiska najlepšie autobusom prejsť k hlavnej železničnej stanici  - Berlin Hauptbahnhof.  Vraj je to najväčšia železničná stanica v Európe. Je to ozaj zaujímavá stavba zo skla a oceľových konštrukcií. V predvianočnom čase keď sme tam boli bol pri jej vchode krásny obrovský umelý stromček zdobený swarovského  krištáľmi.  Nádherne sa ligotal z diaľky, a z diaľky som si bola istá, že je osvetlený elektrickými žiarovkami. Bol vysoký tak cca cez tri poschodia obytného domu.  Zo stanice najlepšie  pešo prejsť cez most nad rieku  k historickej budove ríšskeho snemu – Reichstag.  Budova je známa z druhej svetovej vojny, treba upozorniť že tu bývajú veľké rady čakajúce na jeho prehliadku. Na čakanie v rade  a prehliadku si treba vyčleniť pár hodín. Vedľa je nová presklená budova kde zasadá súčasný parlament. Pokračujme smerom k tej najznámejšej časti Berlína, ktorú pozná celý svet.  Časť,  ktorej fotka  je v každom cestovnom sprievodcovi  Nemecka. Je to jeho najznámejšia stavba, to je Branderburger Tor, čiže Branderburgská brána.  Stavba dokončená v roku 1791, a kedysi ležiaca na pomerne prázdnom mieste je teraz  po bokoch  obstavaná budovami. Tu prechádzal Berlínsky múr, odtiaľto pochádza obrovské množstvo fotiek protestov a osláv  Berlínčanov po páde múru.  Budovy ktoré sa nachádzali okolo múru počas vojny a po nej časom komunisti dali zbúrať, pretože cez ich pivnice ľudia utekali na západ. Ostala tu stáť „Brána“ a východne vedľa nej múr . Tu sa nachádzal tzv. pruh smrti, tu vojaci strieľali utečencov.  Dnes patrí cyklistom a chodcom.

 Ak sa vydáme smerom od brány na východ, teda za chrbtom máme tento symbol  Berlína , tak pokračujeme cestou známou ako „Unter den Linden“, teda  Ulicou pod lipami. Najlepšie je celú prejsť pešo, pretože sú tu nielen kaviarne, ale dýcha tu história. Je tu Humboltova univerzita, budovy patriace k nej, Bode musseum, od rieky Spree začína Múzejný ostrov.  Berlín má okolo 170 múzeí a väčšina je práve tu. Ak ste si v parku pri Reichstagu v informačnej kancelárii  kúpili „musseumpass“ (zvýhodnený 3-dňový), tak máte  vstupenku  do veľkého množstva  múzeí, ktoré sa skutočne oplatí navštíviť.  Občas sa z Unter den Linden musí odbočiť do vedľajších ulíc, ale potom sa stále oplatí pokračovať po nej. Pozrite si „Pergamon museum“ kde nájdete umenie blízkeho východu, islamu a orientu, je tu aj Babylonská brána – Ištarina brána. Kúsok ďalej je „Altes museum a Aegyptishes musseum.

Tu si prídu na svoje milovníci Egypta. Okrem rôznych kamenných obrazov a sôch je tu najznámejšia socha (originál) egyptskej ženy Nefertiti.  Fotografiu busty tejto ženy videl už asi  každý na svete. Keď do Googlu zadáte slovo Nefertiti, tak vám ponúkne  práve fotografiu tejto nádhernej busty nachádzajúcej sa priamo tu. A vy si tu môžete zadarmo urobiť toľko fotiek koľko sa vám bude chcieť. Pretože na rozdiel od egyptských múzeí  sa tu smie fotografovať.  Vedľa múzea  je „Berliner  dom“, je to tak isto historický skvost, je to Berlínska katedrála, nádherne osvetlená  aj v noci. Bohužiaľ  museumpass tu neplatí.  Za Berliner domom začína „Alexander platz“. Nie je to námestie ako je v našich predstavách, je to najväčšie námestie východného Berlína s množstvom zaujímavých budov, kaviarní a hotelov.  Ak budete dostatočne zvedaví, tak nájdete aj „Museum NDR“  so zariadením ktoré si komunistický pamätníci ešte veľmi dobre pamätajú.  Na Alexander platzi  je stará Radnica, pred ňou veľká zaujímavá fontána.  A tu ste sa dostali k ďalšej Berlínskej zaujímavosti „ Fernsehturm“. Televízna vyhliadková veža odkiaľ sa pozriete na Berlín zhora. Treba navštíviť a vidieť. V okolí tejto veže bývajú veľké vianočné trhy so stánkami,  kolotočmi a atrakciami.

Toto sme prešli tú časť Berlína, ktorá je najhustejšie zásobená históriou, kultúrou a pamiatkami. V jednej z uličiek cestou popri Unter den Linden je krásna židovská synagóga, je tu prírodovedecké múzeum – Museum fur Naturkunde. Kúsok od Radnice je ďalšia veľmi dôležitá pamiatka na druhú svetovú vojnu – Kaiser-Wilhelm-Gedächtniskirche. Bol to veľký kostol, dnes je to len akýsi útržok kostola. Nemci túto ruinu naschvál nezbúrali, nechali ju stáť ako spomienku  na bombardovanie počas vojny. Vedľa neho postavili veľmi moderný, podľa mňa na toto miesto nie príliš ladiaci kostol s vysokou zvonicou.  Keď sa obzriete okolo seba, tak  pamätníci si isto všimnú budovy, kde akosi zastal čas a budú sa cítiť ako v NDR. Architektúra budov a obchodov vám pripomenie pohľadnice zo socialistického Nemecka, ktoré vám zo služobných ciest posielali vaši známi a vy ste si ich so závisťou prezerali.
Pokiaľ by ste z Alexander platzu  išli dopravou na Warschauer str., tak odtiaľ je len kúsok od zvyšku Berlínskeho múru, kde si nenechajte ujsť možnosť odfotiť tie najznámejšie Berlínske grafity.  Je tu predajňa suvenírov -  East-Side-Galery, kúpte si „sovietsku  ušanku“, odznaky, alebo malého trabanta. Ak chcete, za poplatok vám dajú  razítko NDR na vašu mapu.  Kúsok odtiaľ je starý tehlový most, ktorý stojí za povšimnutie. Odtiaľto sa U-bahnom dostanete na Kochstrasse, kde je Checkpoint Charlie – hraničný prechod medzi západným a východným Berlínom.
  
      
Ako program ďalšieho dňa navrhujem začať zase pri Branderburger Tor. Na juh odtiaľto je Postdamer platz. Tu sú vraj najvyššie budovy Berlína. Ako zaujímavosť spomeniem Sony centrum so zaujímavo riešením priestorom a ešte zaujímavejším stropom.  Vrátime sa naspäť k miestu kde sa nachádzal tzv. pruh smrti, k Branderburgskej bráne. Prejdeme cez ňu do západnej časti  a pokračujeme pešo asi pol hodinku cez Tiergarten k víťaznému stĺpu Siegessäule z roku 1873. Tento víťazný stĺp stál kedysi pred Reichstagom, až nacisti ho preniesli sem.  Vo vnútri stĺpu  sa dá vyjsť po schodoch až hore, pekný panoramatický  výhľad, aj keď má len 68 m, nie vhodný pre tých čo neznášajú výšky, pretože je to otvorený priestor  so zábradlím, ale prechádzate  tu priamo pod nohami veľkej pozlátenej 35 tonovej sochy ženy s anjelskými krídlami. Mimochodom, vo veži s úzkymi schodmi  sa tiež prejavil „turistický cit pre estetiku“ a celá stena je popísaná menami a grafitmi ľudí z celého sveta.
Berlín je mesto, ktoré budete obdivovať. Nájdete tu stále niečo nové, v peknom ročnom období sa prejdite po parku Tiergarten, po jeho hlavnej triede od Siegessäule až po „Bránu“, tu bývala známa Loveparade. Alebo si prezrite pamätník holocaustu, je to veľký priestor s množstvom betónových kvádrov. V horšom počasí si zase prezriete viac múzeí alebo Sony center. Pre mňa jeden z nezabudnuteľných zážitkov bolo aj jedno z múzeí,  kde sme nakukli len tak narýchlo a vo vstupnej hale bola úžasná projekcia. Na zemi bola na podstavci maketa zeme. Bezfarebná, nie veľmi zaujímavá betónová doska s vlnitým reliéfom. A na túto dosku zo stropu premietali úžasné farebné divadlo, ktoré by som odporúčala ako exkurziu pre školákov.  Na  betónovej doske sa začala hýbať pevnina a zemské dosky od prvohôr až takmer po súčasnosť.  Po ustálení dosiek do súčasného stavu kontinentov sa začali farebne meniť osídlenia človekom. Od doby ľadovej a postupným osídlením pevniny, cez starovek a utváranie jednotlivých rozdelení civilizácií, národností a vpádov na cudzie územia (ako napr.  turecké a egyptské vojská) cez Rimanov, postupne až po prvú svetovú vojnu, Rakúsko - Uhorsko,  a neskôr aj druhú svetovú vojnu.  Projekcia sa skončila myslím po rozdelení a ustálení do súčasného štátneho a politického rozdelenia.  Všetko bolo zobrazené a podelené farebne, šípkami  a pohybom farieb boli znázornené sťahovania národov, vpády vojsk a rozdelenia štátov. Krásne divadlo na ktoré ste sa pozerali zhora, akoby z neba. (Ja som si to pozrela dva krát).
   Tí čo tu strávia viac času určite si nájdu čas na najstarší kostol v meste „Nikolaikirche“, možno sa vám podarí nájsť aj Hitlerov bunker, ktorým sa Nemci moc nechvália. Alebo zájdite do časti Postupim, tu je zámok Charlottenburg. Nech pôjdete kdekoľvek, určite vám padnú do očí grafity. Mám pocit, že keď im zbúrali veľký múr, tak sa odrazu umelci malieb na steny nemali kde realizovať a tak ich výtvory nájdete všade.  Tu ich  je asi  najviac v porovnaní s ostatnými európskymi mestami.  Umelecké sklony majstrov grafitov sa prejavujú úplne všade.
A na záver ? Je to mesto, v ktorom neoľutujete, že ste ho navštívili.
  Reichstag:

   Branderburger tor:



    Ištarina brána z Babylonu:
   Pamätník na bombardovanie nemecka Kaiser-Wilhelm-Gedächtniskirche:

    Bode museum:

  Berliner dom:
 







štvrtok 14. apríla 2011

to čo mám rada


Z niečoho takéhoto vyšli moje prvé fotky. Ale tie som ešte nefotila ja, ja som na nich len bola.



Moje úplné začiatky s fotením sú zo strednej školy. Je to dedičná choroba, to už môžem teraz potvrdiť.
Mali sme doma foťák, takú akože zrkadlovku, ruský Zorkij,

ale keďže na tom sa muselo všetko nastavovať manuálne, a tie fotky neboli vždy dobré, tak otec kúpil od Rusov aj taký poloautomat, na tie časy veľmi dobrý a moderný fotoaparát. Okrem pretočenia filmu si foťák všetko sám nastavil.


A tak som zo strednej školy v našej triede iba ja fotila na školských výletoch. Fotky neboli lacné, tak aj tým "cvakaním" sa šetrilo. Ale účel bol splnený, no a na stretávke po 18-tich rokoch od maturity som všetkých prekvapila zábermi o ktorých "decká" z našej triedy ani netušili. Bratranec mal fotokomoru, tak všetky obrázky išli z jeho "špajzky".
Fotkami som bola posadnutá aj inak. Zbierala a pýtala som si fotky od všetkých spolužiakov aj nespolužiakov, mala som vlastný fotoalbum, ktorý mapoval moju strednú školu, za čo vďačím aj mojim rodičom, pretože oni nás vždy viedli k tomu, že v tom musí byť poriadok, aby sme sa v budúcnosti z toho tešili a spomínali. Začala som zbierať pohľadnice miest, v tom tak čiastočne pokračujem doteraz. A s odstupom času je to sranda popozerať si pohľadnice miest z 80-tich rokov. Bohužiaľ pohľadnicu nášho mesta sa mi nepodarilo zohnať ani na burze starožitností.
Neskôr sme "dorástli" na čas, keď sme si kúpili plnoautomatický fotoaparát, Nikon. Malý, dá sa povedať že do vrecka (takého väčšieho), tam sa len cvakalo a cvakalo. A tak mám zase zdokumentované (už na farbe) dovolenky, prírastky do rodiny, rodinné udalosti. Myslím že na okolí máloktorá rodina má tak dobre fotografiami zdokumentovaný život.

Potom sme sa (ja a manžel) zoznámili s človekom, ktorý tiež fotil, ale už "vyšší level", a tu som vyskúšala to čo mi pri našom plnoautomate strašne chýbalo. A to, že hľadáčik a čočka objektívu boli dve rôzne veci na dvoch miestach. Videla som iné než som fotila. Jeho Pentax bol delo. Tu začala moja závislosť na fotení a Pentaxe. Kúpili sme prvú kinofilmovú zrkadlovku.
A keďže kinofilm ide dosť do peňazí a do módy prišiel digitál (ten malý vreckový už nebol bohviečo), tak sme "naškrobili" na ozajstnú digi-zrkadlovku. A vtedy sa tá lavína fotenia spustila totálne.