Palubný denník karavanistu (6.) Rumunsko

Deň 6. – ŠTVRTOK

Po nocľahu v jedinom Bukureštianskom kempe ráno krátko pred desiatou vyrážame. Dnes je jediný náš cieľ – Constanta, takže trošku nudnejší, monotónnejší deň.

Keďže kemp je ani nie v hlavnom meste, ale kúsoček nad ním, v meste Otopeni, čo je akési predmestie Bukurešti, lebo je tu jeho letisko, tak cesta z neho trvala trošku dlhšie. Muselo sa ísť okruhom mesta, čo bolo na pracovný deň dosť náročné. Cesta bola upchatá autami, kamiónmi a všetkým podobným. Tu niekde pri mestskom okruhu sme videli jeden z divov Bukurešti, odbočka do niečoho, ako čínske mesto. Brána, snáď vstup, neviem, ako ukradnutá z čínskeho filmu. Ktovie čo je za touto odbočkou.

Keď sa nám konečne podarilo vymotať sa z tých ciest, tak sme nabehli na diaľnicu, tá viedla odtiaľto až do Constanty. Bohužiaľ, tu na začiatku dosť biedna. Až po mesto Fundulea tá diaľnica vyzerala ako diaľnica do Brna, ja jej hovorím Hitlerova diaľnica, je to taká tá z panelov. Chvíľu som nevedela, či sme omylom nenabehli na koľajnice, lebo to hopsanie bolo hrozné. Báli sme sa, že to bude dlho trvať. Našťastie nie, bolo to len nejakých 40 kilometrov. Tu by som mohla spomenúť rumunský štýl jazdy. Takže hlavne treba trúbiť. Nie až tak, ako v Egypte, ale v hustej premávke a v meste treba, pre istotu. Ďalej dopravná značka, že je obec a treba ísť päťdesiatkou znamená, že nechoď pod 60-70. Plná čiara na zemi znamená, že riskni to, za zákrutou určite nič nejde a ak áno, uhne sa. Ďalšie pravidlo – nezavadzaj kamionistom. No a jedno naozaj skutočné pravidlo a poctivo dodržiavané je, že chodci na prechode majú VŽDY prednosť, nech ste akokoľvek rozbehnutí. Takže v meste treba byť ostražitý, chodci prechádzajú tak, že sa veľakrát ani nepozrú na cestu. Neviem, ako to tých šoférov naučili, ale tu nie je problém prejsť cez cestu, lebo šofér skáče na brzdu už ako otočíš hlavu k prechodu, a nie ako u nás. Klobúk dole.

Takže cesta nám ubieha po peknej novej diaľnici, a stále sa stavajú ďalšie prípojky. Pred Constantou sa Dunaj rozdvojuje, vzniká niečo, ako náš Žitný ostrov. Je to len asi 15 km dlhá cesta naprieč touto peknou úrodnou krajinou a prechádza sa dvoma mostami. Pred prvým sa zaplatí mýto (13,- Lei) a môžete prejsť obidvomi. Prvý je menej zaujímavý, ale ten druhý je – áno, tiež nezaujímavý, ale vedľa tohto druhého ide historický železničný most, skvelý fotoobjekt. Železný most starožitnej konštrukcie s kamenným priečelím pri jeho vstupe aj výstupe. Tu v Černejvode (píše sa spolu), niekedy okolo roku 1895, postavili podľa architekta Anghela Saligny tento historický kus ocele. 

 web:  Most Anghela Saligny

Od tohto miesta je to už len kúsok do Constanty. Máme namierené do kempu v Mamai, takže musíme ísť pred samotným mestom na sever a naokolo ísť na polostrov, kde sú pláže, kempy a hotely. Tu už nie je problém nájsť kemping, skôr si treba dať pozor, aký je to kemping. Naozaj treba skôr ako sa nahlásite prejsť sa po areály a pozrieť záchody a sprchy. POZOR ! Tu už sú samozrejmé bulharské (turecké) záchody – šlapačky.  My sme išli do prvého ktorý zvonka vyzeral slušne a aj areál bol celkom slušný, boli aj chatky, aj stany, aj karavany. Bohužiaľ (alebo našťastie) bol dosť plný, museli sme zaparkovať pár krokov od brány na pláž, nikde inde miesto nebolo. Povedali sme si, že ak budeme zavadzať, tak odtiahneme, alebo odídeme. Bolo to na takom maličkom briežočku, asi 20-30 cm vyššom ako cesta a to nás zachránilo pred nočnou búrkou. Cena za kemp – 134,- Lei na 1 noc.

Takže Camping-S, súradnice : 44.284253, 28.618518 , webová stránka: Camping-S 

Kemping celkom pekne vybavený, až na tie bulharské záchody, ale boli aj dva normálne. Je tu aj reštaurácia a v areáli je dokonca aj Motel Soleil, čo je v skutočnosti niečo, ako poschodová ubytovňa s asi 24 malými izbami na troch podlažiach. Pláž je široká, s plytkou vodou, plná maličkých mušlí, miestami by sa dali lopatou naberať. Večer sme sa okúpali, poprechádzali, pofotili pláž a už sme sa tešili na ďalší deň na kúpanie. Večer pri karavane sme mali o zábavu postarané. Sledovali sme chalana, ktorý kradol čierne Audi. Teda to tak vyzeralo, v skutočnosti to bolo asi otcove auto, ale my sme si spravili vlastný scenár a spravili sme z neho zlodeja. Chalanisko si okukával auto, po čase do neho nasadol, schovaný za zakryté okno a čakali sme kedy zdrhne. A nič. Možno dve hodiny sme čakali a on zasran ho neukradol. Ale aspoň šme še pobavili.

Bohužiaľ večer sa tak zatiahla obloha a otočilo počasie, že celú noc sme počúvali „veselé“ tóny búrky a lejaku všade naokolo. Že dobrú noc. To teda bola fakt dobrá noc.

Palubný denník karavanistu. (5.) Rumunsko

Deň 5. – STREDA.

Hrad Bran = kopa ľudí.

Z kempu sme tam išli taxíkom za 10,- Lei, čo je cca 2,20 €. Je to na druhom konci mestečka a kým by sme tam prišli... no radšej takto.

Pred hradom bolo miliónpäť stánkov so suvenírmi, ale sú to pekné čačky-mačky. Od tričiek s hradom, Drakulom, vlkodlakom, až po  hrnčeky, magnetky a blúzky s folklórnou výšivkou. Škoda, že som si tú blúzku nekúpila. 

Takže vstup 97,- Lei za všetkých štyroch, Nika študentský, Dia detský. Prehliadka hradu je takým spôsobom, že idete s davom. Možno nie vždy je tak nabité, kamaráti z Fiatiek keď boli, tak nemali také plné. Ale inak ako na akomkoľvek inom hrade, akurát že všade v záhrade boli rôzne upírske plagáty, v hrade veľký plagát o živote Vlada Tepeša, ktorému som nerozumela (ale na to je tu internet a wikipédia). Bol tam aj jeho obraz, ktorý si všetci fotili, ale inak mi ten hrad pripadal dosť bežne. V každom prípade moje konštatovanie je, že ak by mal niekto plánovať cestu do Rumunska len kvôli tomuto hradu, tak to nie. To by bola zbytočná cesta. A mimochodom, Vlad Tepeš alias Dracula sa narodil v Sighisoare, vraj viac času strávil na hrade Poenari a pochovaný je v Bukurešti v kláštore Snagov. Všetkým je jasné, že Dracula je len rozprávka, a je v nej asi ešte menej pravdy než v Alžbete Bátoričke, ale biznis je biznis, tak prečo to nevyužiť, hlavne keď sem pre neho chodí toľko turistov.

O cca 13-tej hodine sme opustili mesto a vyrazili sme na juh – smer Bukurešť. 

Prechádzame cez oblasť, ktorá je niečo ako Rumunské Štrbské Pleso, nad ním sa vyníma hora, ktorá má okolo 2500 m. Chaty, hotely, domy, ako Tatry.

Ešte po ceste máme Peleš, zámok, kaštieľ, alebo ako to nazvať. Zase jedno turistami obľúbené miesto. Je to vraj najkrajšie sídlo rumunských kráľov. Jeho stavba je v alpskom štýle, keď ho zbadáte, máte pocit, že ste v Alpách pri kráľovskej vile. Tento štýl bol zámer a staval ho práve nemecký architekt na želanie prvého rumunského kráľa Karola I.. Bolo to jeho oficiálne sídlo a je zasadené do totálnej zelene, je medzi stromami a kopcami. Dá sa k nemu dostať cez zelený park a naozaj máte pocit, že ste v lese v Alpách. Do vnútra sme sa nepozreli, bola tam naozaj dlhá rada, lebo chodia sem nielen turisti zo zahraničia, ale aj veľa domácich. Je to pre nich ideálne romantické miestečko na výlety. V každom prípade, vraj je tam 170 miestností v rôznych svetových štýloch. Asi si treba odstáť tú radu a ísť tam.

Po mesto Baicoi sme prechádzali hornatejším terénom, ale odtiaľto už je to pomerne rovina. Tu pri Baicoi bol ešte jeden náš bod záujmu, zrúcanina Floresti. Kaštieľ, z ktorého sú už len obvodové múry mohol kedysi vyzerať dokonale. Našli sme ho vďaka GPS, ale bohužiaľ len zboku, lebo prístup k nemu bol z uzučkej uličky, ale celý bol oplotený, akoby ho niekedy niekto chcel opravovať. Vyzeralo to, že ostalo len pri tom „niekedy“. Možno by sa dalo k nemu dostať aj bližšie, v areály sa pásli kozy, ale už sa nám tam nechcelo.

V Bukurešti sme mali vybratý kemp Casa Alba, naše súradnice ktoré sme našli na nete boli trocha posunuté, takže sme ho hľadali. Bol asi o 500 m ďalej za odbočkou v uličke. Kemp je celkom slušný, umývarky a záchody čisté. Skôr mi pripomínal stellplatz (parkovisko pre karavany na jednu noc), ale potom sme zistili, že je tam aj priestor v lesíku medzi stromami. My sme ostali na asfalte, na jednu noc sa nám neoplatilo ísť až dozadu a tu bol povrch rovnejší. Stáli sme pri zelenej rozprávkovej chatke, ktorá tiež vyzerala, ako by ju chcel niekto niekedy opraviť. Bol v nej stavebný materiál (bola zamknutá, skúšala som kľučku), ale zvonka bola prekrásna a asi som sa do nej zamilovala. Prišiel mi to ako ten starý ruský štýl, ktorý sme videli v Lotyšsku a Estónsku. Čakali by ste, že každú chvíľu z nej vyjde Nastenka.

V tomto kempe bol zase zhluk turistov z pol Európy, okrem domácich boli Holanďania, Francúzi, Nemci, Česi a my, Slováci.  Toto bol asi najdrahší kemp v Rumunsku čo sme navštívili, ale bohužiaľ, nemá v Bukurešti zatiaľ konkurenciu, majiteľ si to môže dovoliť. Stál nás 170 Lei, čo je asi 37 €, a to sme ešte klamali, že Dianka je dieťa, má pod 15 rokov. Inak by to bolo 220 Lei.

Takže moje odporúčanie: Ak niekto z vás chce podnikať a nevie v akom smere, zbaľte sa choďte do Bukurešti a otvorte si tam kemp. Ja mám presné predstavy ako by som to tam spravila, len chýbajú mi iné veci. 

Link na kemping: Camp Casa Alba Bukurešť

súradnice skutočné: 44.517378, 26.091980

Palubný denník karavanistu. (4) Rumunsko

Deň 4. – Utorok

Včera som celkom zabudla na fotenie kempu, teraz ráno to musím dobehnúť.

Vozy s konským pohonom sú tu bežné. Kto si pamätá Slovensko pred 30-40 rokmi, tak také je Rumunsko. Majú tu síce satelity a luxusné autá, ale ostatné je ako u nás. Všade pri ceste je vysoká nepokosená tráva, občas nejaký ten neporiadok. Nie je nič neobvyklé stretnúť tu voľne sa pasúce kravy, kone, prasiatka, o psoch už ani nehovorím. Len keby aj im tá tráva chutila. 

Naša cesta vedie cez Sibiu. Je to pekné staré mesto, hlavné hľadané body sú Ortodoxná katedrála a historická ulička s farebnými domčekmi. Našli sme všetko, a aj trošku viac. Veľa pekných starých domov, kaviarničiek, farebných okeníc a farebných stoličiek. Problém bol akurát zaparkovať, ale niektorý ľudia sú ozaj fajn a ešte vám pomáhajú navigovať pri parkovaní. V katedrále sme pokojne fotili, a neboli sme sami. Tento nesmierne veľký svätý priestor očarí aj totálneho ateistu. Bohato zdobená freskami odspodu až po gigantickú kopulu. Modrá, červená a žltá farba kontrastuje s všadeprítomnou zlatou (treba vidieť).

Takže podľa mapy a našej navigačnej Majky sa vydávame smer Transfagarasan. Vraj je to raj pre motorkárov, a to sa nám zakrátko potvrdí. Môj plán je (zatiaľ) ísť po hotel autom, tam zaparkovať a hore sa vyviezť lanovkou. Odtiaľ bude lepší výhľad a lepšie fotky, také ako z internetu. Takže tešíme sa.

Čím sme vyššie, tým je počasie horšie. Hore pri hoteli prší. Nevadí, uvaríme obed a potom pôjdeme hore. Ja varím, Danko ide pozrieť lanovku. Smola. Lanovka už pekných pár rokov nefunguje, miesto zarastá trávou... tráviskou... zelinou. Len stožiare ostali. Váhame, či ísť hore, ale teraz ide zhora autobus, takže to pre karavan nebude problém. Ešte stihnúť v letnom daždi magnetky a fotky doliny. Tu pri stánkoch, keď sú neni moje deti nablízku, dostávam odvahu a pýtam sa jedného mladého domorodca mojou angličtinou, že ako dlho nefunguje lanovka. Koľko rokov nejde lanovka ? A ukazujem hore. A on mi horko-ťažko odpovie, že lanovka je „kaput“. Ja že ano, ja viem, ale ako dlho ? Koľko rokov ? A on že lanovka je kaput. Tak sme si pokecali, prestalo pršať, môžeme vyraziť.

Najprv medzi lesom to boli typické serpentíny, aké sme už v Rumunsku videli, ale ako porast redne, cesta sa stáva zaujímavejšia, okolie skalnatejšie a zákruty ostrejšie. Na mieste kde už je celkom otvorený priestor sa naskytuje tá pravá „autodráha“. Zospodu je hore vidieť len kamenné mosty, pod ne tečie voda zhora. Občas tam tečú také malé detičky tých velikých vodopádov čo sú na skalných bralách. Okolo je nádherná zeleň. Skalnaté pastvinky sú farebné ako na jar. Pasúce sa ovečky, kravičky a prasiatka domov trafia asi samé alebo ich psy nasmerujú.

Pohľad dolu je úplne iný. Strmina, dolina pretkaná šedou stuhou, po ktorej sa v obidvoch smeroch motajú malé farebné plechovky. Je tu úžasný výhľad na potok zliaty zo všetkých tých prameňov. Všetci tu jazdia zodpovedne, opatrne a ohľaduplne. Každý si chce vychutnať pohľad bohov na túto krásnu krajinu, lebo tu nejde len o zážitok z cesty, ale aj zo zelenej jedinečnej prírody. ( Podľa Jeremyho Clarksona a jeho kumpánov je z Top Gearu je toto najkrajšia cesta na svete).
Bože a toľko kráv ! A aké majú široké brušisko ! Ako náš kocúr. 
Stretávame aj peších turistov, dokonca aj pár čo išiel okolo nášho auta keď sme si varili obed. No to si teda mákli ! Už tak vysoko vyšľapali. 
V pol ceste stál autobus, možno nejaký podobní peší turisti si dali prechádzku, cestičiek pre nich je tu dosť. Je tu rôzny výber národností, jasné, aj toto patrí k najnavštevovanejším miestam tohto štátu. Celá trasa má okolo 20 kilometrov (z tejto strany), ale tá najkrajšia s otvoreným výhľadom len asi 12, ale treba natrafiť na dobré počasie. Celkom hore je také väčšie Skalnaté pleso, pri ňom veľké parkovisko, tak nech nemusíme platiť, treba rýchlo vybehnúť niečo odfotiť, lebo počasie je tu horšie. Mrholí, fúka a sadá hmla. Na druhú stranu nejdeme, naša trasa vedie iným smerom (aj keď... je tam Vidraru priehrada). Stav tachometra tu hore je 148 854 km, nadmorská výška 2050 m.n.m. Ideme dolu po tej istej ceste. Napadla nás otázka: Aké slovenské slovo zakričať na Slovákov v zahraničí, aby si vás všimli ? Čo vás prvé napadne ? Čučoriedky ? Čučohustý ? Bryndza ?

Cestou dolu nám nejako smrdia brzdy. Zastavujeme a necháme ich vychladnúť a hneď aj pridrôtujeme kryt na olejovú vaňu, čo sme zapreli o zem, keď sme zastali pri ceste na fotenie. Ďalej už brzdíme motorom, ideme na dvojke.

Zase ovce, všetky označené červenou farbou. Ešte som tu nevidela ovcu s inou farbou. Ako potom majitelia vedia, ktorý červený fľak je čí ?

Dole za Transfagarašskou oblasťou v obciach sa znova vraciame do Rumunskej reality. Zase psy, koníky, ortodoxné kostoly (fakt pekné) a tiež nikde nesmie chýbať auto umyváreň. A v niektorých menších mestečkách ich popri ceste vidíte hneď niekoľko. V jednej dedine, dokonca hneď pri ceste za drevenou ohradou bolo stádo bielych koní.

Plán trasy smeruje k Drakulovi. Každý, komu som povedala, že ideme do Rumunska sa ma pýtal, či ideme na jeho hrad - takže smer Bran. Je už dosť hodín, nebudeme to siliť, ideme do kempu a zajtra na hrad. Najprv sme nenašli kemp podľa GPS, tak sme sa vrátili na začiatok obce a tam bol iný, kemp Vampire - 30,- € za karavan, 4 osoby + elektrika / noc.

niečo o kempe na linku:
 Bran - Kemp Vampire

Palubný denník karavanistu. (3.) Rumunsko

Deň 3.- Pondelok

Budíček 7.30 hod. Dnes začne to pravé orechové. Prvé GPS súradnice sme mali na smer Geamana.

Cesta viedla horami, takže zákruty, kopce, zase zákruty... pred nami hora, obrovská skala. Bože tá je vysoká ! A ani sme sa nenazdali a boli sme pod ňou. Tá lesom utajená cesta nás doviedla až pod túto skalnatú horu, do výšky 1255 m.n.m. Fantastický výhľad do doliny národného parku Apuseni, husto pokrytého lesom. Rozumní ľudia tu na vrchole spravili odpočívadlo s orientačnou mapou parku.

Krásna príroda, dalo by sa povedať, že tu majú turizmus podchytený, sú tu horské hotely, lyžiarske strediská, niečo ako rakúske Rumunsko. Aj keď po ostatných skúsenostiach neviem, ako to tu funguje s otváracími hodinami a mimosezónnym fungovaním. Vyzerá, že je tu aj dobrá pešia turistika, tak snáď to funguje.

Po zjazde z kopcov, za hranicou parku, sme sa už sústredili na súradnice Geamany.

Len v skratke: je to zaplavená dedinka v údolí medzi kopcami, neďaleko parku Apuseni. Blízko tejto dedinky sa za čias Čaušeska začala dolovať meď, čo spôsobilo, že z dolu začalo odtekať toxické blato do údolia. Vláda rozhodla vysťahovať dedinu a sľúbila im presťahovať aj cintorín. To však nikdy nespravila. Údolie sa zalialo blatom a vodou a postupne to ľudí vyhnalo preč. Pár ich ešte býva na okolitých kopcoch, ale to len minimum. Blízko miesta, kde je hlavný prítok hrdzavej vody-blata, z vody trčí kostolná veža. A čím ďalej, tým je viac a viac pod hladinou. Dajte si do googlu názov Geamana a ponúkne vám fotky kde ešte trčia z vody kríže. Je to smutné miesto. Toxické bahno zaplavuje údolie. Bohužiaľ sme sa až celkom na miesto nedostali, ťažko sa to hľadá, ale už viem, kde sme išli nesprávne. Najskôr sme išli smerom ku bani na meď, ale keď asfaltka skončila a začínala cesta makadamová cesta s dosť ostrými kameňmi, radšej sme sa otočili. Potom sme na to  išli od dediny. Starej babičke som ukázala fotku a ona prikývla, že ideme správne. Tak sme sa doslova trepali lesnou kamennou cestou do nepríjemných zákrut v kopci. Tu, kde to vyzeralo, že sa vrany chodia otáčať nám nebolo všetko jedno. 

Toto je tá rovnejšia časť, široká ako naše auto, potom som sa už nedokázala sústrediť na fotenie:

Ale už sa nebolo kde otočiť, sme väčší ako tie vrany, tak sme museli ťahať ďalej. Nebolo mi všetko jedno a niekedy som nevedela, či skočíme do jamy, alebo sa prevrátime. Les v Estónsku bol proti tomu malina. No ale nečakané sa stane skutočnosťou a my sme zrazu vyšli pod vysokánskym mostom, asi železničným. Bol na vrchole tohto kopca a čuduj sa svete, pod ním začali chalúpky. Malé úzke dreveničky s vysokánskou slamenou strechou. Sme takmer na mieste, tu bývajú poslední obyvatelia zo zaplaveného údolia. Vydali sme sa po chodníku okolo jazera hľadať kostol, prišli sme na miesto kde končila cestička. Až potiaľto chodí tých pár ľudí na aute od ktorého by ste nečakali, že to dokáže (stretli sme až jedno auto, ostatné boli odstavené, možno to predsa nedokázali). Ďalej sa nedalo, museli by sme mať inú obuv a hlavne spoľahlivejšiu navigáciu. Na tej mojej vypadli súradnice krátko po začatí vychádzky. Tak sme sa vrátili poriadne sklamaní. A zas tá hrozná cesta dole kopcom. Vlasy dupkom. Možno nabudúce.

Pre info link na stránku, čo sme vlastne hľadali:

Dedinka Geamana sa potápa.

Obyvatelia aj malých dediniek majú v každej obci lekáreň a policajnú stanicu. Futbalové ihrisko sme nikde nevideli, ale tieto dve veci všade. A ešte jedna krásna vec tu je, ale je vlastne v celom Rumunsku (to sme si všimli neskôr), a to sú senníky. Krásne vysoké súmerné senníky. Stoja na lúkach, na kopcoch, na svahoch, pri cestách, všade. Sú ako vojaci, majestátny strážcovia rumunského kraja, málokedy sa nájde len jeden osamotený. Z jeho stredu sa k nebu týči hrubá palica a ďalšie sú opreté po jeho bokoch. Sú na zelených lúkach a pasienkoch, vo veľkých nadmorských výškach a sú nádherné. Hmm, čo môže byť na senníkoch nádherné ? Museli by ste ich vidieť.

Po neúspešnom hľadaní a hlavne sklamaní ideme smer Turda – Salina Turda. Kto prechádza týmto štátom, mal by toto miesto navštíviť. Na rozdiel od Mladej Boleslavy, tu majú perfektne zorganizované usmernenie turistov. Veľké tabule vás nasmerujú na miesto, o ktorom idem písať.

Je to podzemná soľná jaskyňa vo veľkosti futbalového štadiónu vysoká približne 90 metrov. Dnes už plní len turistickú a liečebnú úlohu. Je tu pomerne chladno, okolo 10-13 stupňov, takže v horúcom lete si treba zobrať niečo na seba. Z dlhej chodby vedú bočné vchody do jednotlivých miestností. Je tu aj malé múzeum s dreveným pôvodným kolesom a schodiskom, ale aj miniatúra spôsobu dolovania v minulosti. Hlavný priestor jaskyne má dve schodiská, rozdelené na 13 poschodí, ale pre bojkov a lenivcov je tu aj výťah. Keď prídete sem, či už ste hore alebo dolu, budete ohromení. Je tu ruské kolo, minigolf, ping-pongové stoly, suveníry, jazierko s loďkami. Všetko je dokonale osvetlené, takže gigantické šedo-biele steny sú ešte impozantnejšie. Keď pozriete dolu k jazierku, akoby ste pozerali film hlbočina, kde hlboko pod vodou majú sídlo mimozemšťania. Vstupné bolo 90,- lei (2x dospelý + 2x študent), čo je cca 20,- €. Bolo tu pomerne časté počuť slovenčinu, češtinu, veď je to jedna z najvyhľadávanejších turistických atrakcií v tomto štáte. V Rumunsku je výhoda, že vás nikto neobmedzuje s fotením, a dokonca ak máte chuť, môžete aj steny obliznúť, či sú ozaj slané. A ozaj sú

Poznatok môjho manžela: Taká veľká jaskyňa ! To museli kopať aj tri dni !

Ďalej smer Hunedoara, ale už asi 20 km za Turdou sa začala kolóna. Je to hlavný ťah na Albu Iuliu, Hunedoaru, ale aj Sibiu. A tak sa tu vlastne stretávajú a pomaličky presúvajú všetky plechovky a plechy smerujúce na východ aj západ krajiny. Do kempu Aurel Vlaicu sme dorazili až o 21.00. Strašne milý kemp, majiteľ je Holanďan a keď sme to hľadali, nedali sme sa oklamať miestom kam nás viedla navigácia Majka. Našťastie som to mala predtým vygooglené – v  dedine vojdete do červenej brány medzi dvomi domami. Tak sme hľadali červenú bránu, a každá druhá-tretia bola červená. Ale tabuľky nás nasmerovali takmer na koniec dediny a pred domom už stál majiteľ (mimochodom úsmev od ucha k uchu a keby nemal uši, smeje sa mu celá hlava). Je to kemp vo dvore, celá dĺžka pozemku je kemp a na jeho konci je bazén. Ideálne miesto na prenocovanie krajom potulujúcich sa turistov. Cena 24 € za auto, elektriku a nás štyroch.Máte pocit, že vás len niekto prichýlil na svojom dvore. Tu prespávajú nemci, holanďania, francúzi, češi a dokonca aj záhoráci. S malými fiatkami – maluch z Poľska. Spravili si „Trip de Romania“. A to ešte nevieme, že ich nestretáme posledný krát. Tu v kempe Nr.1 – Kemp Aurel Vlaicu

Palubný denník karavanistu. (2.) Rumunsko

Deň 2. - Nedeľa

Štart - ráno o cca 9.45 hod sme zdvihli kotvy a schodíky nášho karavanu a vyrazili sme.

Je nedeľa a my sme nejakí divní. Všetci z dediny idú do kostola, len my sa trepeme do Rumunska. Kto to kedy videl ?!

Prechod Slovenské Ďarmoty sme videli prvý krát v živote a on naše auto tiež ešte nevidel. Pri jazerách v Maďarsku, konkrétne blízko mesta Tiszafüred sme si dali náš prvý zahraničný (tohtoročný) obed. Super bomba maškrta ! Vifonka. 

Hranice s Rumunskom sme prešli o 15.45, stav tachometra – 148 289 km. Najbližšie nájdený kemp je už blízko, únava kulminuje, takže Camping Apollo v Baile Felix je naše miesto. Cena za auto+elektriku+4 osoby = 25 €.

link na kemp:

Camping Apollo v Baile Felix

súradnice: 46.99548, 21.97972

Zistili sme, že tu je o hodinu viac, takže dorazili sme o 15.30 nášho času, tu je 16.30. Teraz už začnem používať ich čas.

Baile Felix je kúpeľné mesto (Baile=kúpele), niečo ako Piešťany, len majú viac bazénov. Vlastne už dva bazény sú viac ako majú Piešťany. Kemp je presne v meste, na asfalte. Teda je tu aj trávnik, ale stojí sa na asfalte, tak sa lepšie parkuje, tráva je okolo, ale nie zrovna moc bohato. Podvečerná prechádzka mestom nám umožnila dať si na spôsob „západňárskeho“ turistu ľahkú večeru v miestnej reštaurácii. Pre našinca sú tam ceny dobré a peniaze majú také smiešne, či skôr zaujímavé, materiál je ako plastový papier s priesvitným okienkom. Pomerne pevný materiál, ale keď sa zatrhne, tak bankovku ľahúčko "rozmeníte" na menšie. 

Okrem pár starých schátraných domov sme našli jazierka s leknami, ale že s lekniskami. Ešte som také nevidela, boli vysoké tuším ako ja. No dobre, ja viem že to neni bohviečo, ale 1,5 metrový kvet a list je už dosť.

Už v tomto kempe sme videli jednu z vecí, na ktoré sme boli upozorňovaní, a to voľne pobehujúce psy. Kto sa bojí psov, nech s tým ráta. Aj keď na druhej strane to neboli túlajúce sa psy, patrili do kempu, ale voľne (krotko) pobehovali pomedzi parkovisko. No a kto miluje psy, tu sa vyžíva.

Kemp je vcelku slušný, pani na vrátnici/recepcii je milá. Veľa karavanistov nie je náročných, takže na jedno prenocovanie toto miesto bohato stačí. Na vyššie spomenutom linku na web sú aj hodnotenia aj fotky z kempu.

Palubný denník karavanistu. (1) Rumunsko.

Časť 1. – sobota

Tak sme dlho plánovanú dovolenku konečne začali. Po pracovnom a hlavne vyčerpávajúcom roku, keď som ju takmer dokonale naplánovala prišiel jej čas.
Stav tachometra - 147 818 km.

Malá zmena hneď na začiatku, malá, ale príjemná. Náš štart sme spravili kúsok ďalej od domu, cca 180 km od domu, v malej dedinke, v malej chalúpke, ale veľkým dvorom kam sa vošiel náš karavan. V rodisku Štefana Kvietika, Ctibora Filčíka, Milana Kňažka a Júliusa Pántika - v Stredných Plachtinciach, kúsok od Veľkého Krtíša. Z prechádzky na malú farmu som mala konečne po dlho, čase ten správny dovolenkový relaxačný pocit. Takže hurá ! Holiday, Urlaub, vacanses, ünnep, święto, vacanza, ale hlavne vacanță (rumunsky) už naozaj začala. 

Ten pocit keď si vykračuješ pomedzi kravy, prasiatka, zajace... a nikam neponáhľaš, a ten pach ti ale absolútne nevadí. Lebo to je príroda, to patrí k životu.

Slama už je okockovaná, "bazén" napustený, tu, kde sa zabúda na prácu a starosti, tu začína relax.

Takže pre informáciu vopred:

Rumunsko sme vymysleli preto, že nemáme radi vylihovanie pri mori. Kto nás pozná vie, že my musíme chodiť, poznávať, okukávať, ale hlavne fotiť. A čo už nafotíš za týždeň vylihovania pri chorvátskom mori ? Každý rok tie isté zábery, koho by to bavilo. Takže Rumunsko a nejaký malý okruh, nebrať do úvahy varovania ako je tam nebezpečne, naberte cukríky pre deti čo budú žobrať, dávajte pozor na zlé cesty a pozor aby vás nevykradli.

Tak sme si kúpili nový autoatlas, dali nové zabezpečenie do karavanu (až 2!), doplnili lekárničku a cukríky sme vôbec nekupovali. Kto pracuje alebo plánuje cesty s maps.google, určite ocení ten zázrak vedy. Hlavné body - mestá a miesta určila Dianka, prvú podstatnú vodiacu líniu spravila ona. Potom som prišla na rad ja, a podľa jej línie som "googlila" fotky na mape - čo sa tam dá vôbec vidieť. Píšem to len preto, že veľa známych sa nás pýta, ako vieme kam ísť. Veľa ľudí pridáva fotky do maps.google a takí, ako my, si to tam nájdu. Potom sa už len usmerňuje a premiestňuje trasa a hľadajú kempy. Ozaj kempy ! Tie sú zatiaľ v Rumunsku dosť biedne rozložené. Nieže by boli v biednom stave, to preboha nie, ale je ich úboho málo. Niečo vlastnia Holanďania, niečo domáci, ktorí si asi privyrobili v cudzine a začali takto podnikať. Moje obľúbené miesto na hľadanie kempov je tu na webe:

https://sk.camping.info/kempingy

Takže hlavné body (aj na odporúčania známych) už sú: Transfagarasan, Draculov hrad, Bukurešť, Mamaia a Železné vráta. A popri tom všééééličo iné.