Palubný denník Trans Carpathia Rally (8.) Balkán

 Deň 8. – SOBOTA

Dobré ránko! Je sobota, posledný deň Trans Carpathia Rally. Treba si ho užiť. Hlavne bezpečne.

Pobalené, sme po raňajkách a o trištvrte na osem odchádzame z kempu. Body trasy nahodené, môžeme pokračovať v ceste. Hneď po odbočke je štrková šotolina, ktorá pokračuje a my ňou prichádzame popri rieke k prvému bodu – most cez rieku. Železný most s dreveným podlažím je priestranný a výhľad z neho na vodu je krásny. Slnko sa ešte len prediera pomedzi obrovské skalnaté vrchy nad nami, ale do tejto riečky ešte slnko nevkročilo. Teda aspoň dnes ešte nie. Pokračujeme po ceste, ktorá „má potenciál“. Aby som to upresnila, má budúcnosť, má plány, má cieľ a smer (nie SMER). Je vyštrkovaná, široká a okrem serpentín obsahuje aj bagre a buldozéry. Všetko nasvedčuje tomu, že o rok tu už bude asfalt. Síce stratí čaro šotoliny, no bude rýchlejšia, bezpečnejšia a hlavne menej prašná a turisticky prístupnejšia. Týmito prachovými serpentínami pokračujeme stále vyššie a vyššie a výhľady sú čoraz krajšie. Okrem kopy kameňov a atraktívnych drevených elektrických stĺpov sú dolu aj spevnené svahy kamennými stenami. Pár krát sme s autom prešli čistým potokom, lebo iná cesta nebola možná, prešli zopár kamenných mostov s krátkou zárukou (alebo už po záruke). Po asi hodine jazdy, tu hore, v kopci s cestou zmiešanou zo štrku a hliny, natrafili sme na maličkú zablúdenú kaviarničku. Vyzerá, že bežní hostia sú tu len robotníci – cestári a my sme asi spadli z neba. No veď v priebehu hodiny – dvoch nás tu z rally bude stáť viac. Kávička na dobré ránko to istí a okenice na oknách svedčia o tom, že sa mýlim. Tých turistov sa tu počas roka a hlavne leta asi zastaví viac. Tmavo žlté okenice sú posiate dôkazmi o návštevách z celej Európy, tá móda samolepiek sa uchytila aj tu. Sú tu nálepky z Poľska, francúzska, nemecký motorkári sa tiež nedajú zahanbiť, češi tak isto. Za Slovákov tu toho moc nie je, len Pohotovostný policajný útvar Nitra a teraz už aj my. Pridali sme nálepku nášho veterán klubu Hamuliakovo.

Pokračujeme dolu rovnako kvalitnou cestou a nádherné výhľady nám ukazujú Albánsku prírodu, na ktorú si ešte väčšina cestovateľov netrúfne. Dobrodruhovia vedia o čom píšem, pre karavanistov toto ešte nie je. Ešte nie. Cesty sa budujú a to, že táto bude mať za rok, dva asfalt, neznamená, že prípojky k nej ho budú mať tiež. V každom prípade 4x4 a vyšší podvozok to aj karavanu umožní. Pretože to stojí za to. Ľudia sú aj tu usmiaty, kývajú nám a na úzkej ceste sa uhnú, poznajú kde a ako zastaviť aby boli aj oni v bezpečí.

Po 30-tich kilometroch sa už ten plechový hrkací zvuk čo počujem prestane aj Dankovi páčiť. Stojíme. Máme odtrhnutý výfuk. No konečne niečo! Ideš na rally a bez chyby? Každý niečo má a my nie? Našťastie len toto a aj to je dvomi drôtmi opravené. Môžeme pokračovať v ceste, Martin nás obehol a počká niekde nižšie. Na takýchto cestách sa ukáže najväčšia výhoda vysielačiek. Ešte som to doteraz nespomenula, ale vysielačky v aute sú v takomto teréne nenahraditeľné. Nielenže sa dohodneme kedy budeme stáť na pauzu, záchod či kávu, ale hlavne sa upozorňujeme na jamy na ceste, veľké skaly a čo najdôležitejšie: keď ide auto v protismere. Vieme, že ak je miesto máme počkať, máme sa uhnúť, lebo zopár domácich už sa tu pohybuje. Tiež sme stretli oproti na väčších SUV turistov so sprievodcami a tých džípov išlo za sebou asi desať. My z našej rally sme aspoň roztrúsený po okolí a každý ide svoje tempo. Občas nás dobehnú, predbehnú a my si vysielačkami hlásime ak niekoho púšťame, keď sa im uhýbame. Ideme síce s Martinom spolu, ale nie tesne za sebou. Tých zákrut je toľko, že nemôžeme vidieť čo ide pred jedným, alebo za druhým. Tak si to hlásime. Super vec tá vysielačka. Má dosah asi kilometer a na rovine, nížine, mimo vysokých budov bol dosah aj dva kilometre. Niekedy nás to až prekvapilo.

Ďalší gps bod na trase je jaskyňa, diera, možno umelá diera v skale a v nej odkaz na stene od Juraja a Emily. Treba to zapísať, budú body! Cesta sa nijako nelepší, ale ty panoramata! Priebežne všetko zapisujem do palubného denníka, ale poviem vám: budem macher ak to po sebe prečítam. Nie je to jednoduché nahadzovať a sledovať gps body, sledovať mapu a zákruty na nej, fotiť a točiť video všetkého krásneho (a toho tu je!) a popri tom ešte robiť zápisky. Já se pořád kochám!

Serpentíny dolu nemajú koniec, ale keďže sme výfuk opravili a podľa mapy by mala byť pred nami ešte posledná spätná 180-ka (180 stupňová zákruta, pozn. redakcie), tak už to bude kľudnejšie. Už len také „pokojné“ lážo-plážo zákruty do 90 stupňov. Po ďalších desiatich kilometroch sme konečne prišli na asfaltku. Konečne. 40 kilometrov po tej nádhernej vyhliadkovej  šotoline sme išli štyri hodiny. Poriadna cesta je pod našimi kolesami a riečka sa už priblížila našej úrovni, či skôr my jej. Vonku je 39 stupňov a už hľadáme miesto na kúpanie. Rieka je tu pri nás, len ten prístup k nej nie je vždy jednoduchý. V mieste, kde sa to hemží plavcami stojíme na parkovisku a ideme sa ochladiť. Voda je fantastická. Na to, že je to zasa na rieke je super. V jednom mieste plytčina, ale o kúsok ďalej už tečie v skalnej priekope a tam je hĺbka. Tam už odvážlivci skáču zo skaly nad ňou. Voda ako z reklamy a osvieženie ako z druhej reklamy.

O jednej odchádzame, teplota vonku sa nemení, ale my sa aspoň na chvíľu cítime lepšie. Ďalší bod číslo 186 je starý historický typický Albánsky most. Tento kamenný most je tu opravený a označený, večer vysvietený, ako pamiatka. Pri ňom ešte rýchlo kúpime magnetky pre všetkých kamarátov a pokračujeme ďalej, tentokrát už návrat do Čiernej Hory. O štvrť na tri prekračujeme „čiaru“ a za ňou natankujeme. Cena je tu výhodnejšia a aj tak budeme potrebovať plnú nádrž.

Cesta vedie zasa vrchom kopcov, ponad najväčšie Albánske a Čiernohorské jazero. Toto „mini more“ má hraničnú čiaru uprostred vody, no takto zhora je rovnako krásne na obidvoch stranách štátov. Sú v ňom malé ostrovčeky a verím tomu, že je turisticky rovnako využívané ako more, aj keď ho od mora delí len kúsok, aj to hornatý.

Do cieľa nám ostáva už len pár súťažných a informačných gps bodov, no kým cestou klesneme na úroveň mora, ešte sa posledný krát snažíme pokochať pohľadmi a uložiť si ich čo najviac do tej našej, už aj tak redšej pamäti. Všetky tie hory, kopce, skaly, výhľady, kamene a šotoliny tak skoro neuvidíme. A ak sa sem vrátime, tak z niektorých šotolín bude asfalt, z niektorých kameňov budú domy, cesty alebo mosty. Práce tu pokračujú rýchlo. Sú miesta, kde sa vrátite a vidíte všetok ten pokrok a niekedy vám je to až ľúto, že to neostalo tak, ako bolo kedysi. Tak poďme za vôňou mora, ešte posledné kamene a šotoliny, ktoré embéčke v tejto horúčave dávajú poriadne zabrať. Aj nám ventilátor na aute ide naplno a ručička teplomeru motora stúpa vyššie a vyššie. Občas stojíme a po chvíli prichádza posledná náročná výzva našej cesty. Je to starý tunel bývalej jednokoľajky, ktorá kedysi veľmi dávno vozila ľudí cez tieto kopce. Keďže je to už všetko minulosť, tak ani prístupová cesta k nemu nie je. Je to len prudký kopec z kameňov a skál, ktorý sa od výrazu šotolina prudko dištancuje. Pár áut sa tu otočilo, že to nedajú. Nejaké terénňaky pred nami to tu rozrýpali pri pokusoch vyjsť hore. Síce sa im to podarilo, no narobili také jamy, že zbohom a amen. Martin išiel pešo pozrieť až hore aké to tam je. To najhoršie je tento prvý strmák, tak idem s vysielačkou pešo do kopca a cestou nohami zahrabávam jamy. Bol taký nápad, že je nás tu dosť, tak to pomaly jedno auto po druhom vytlačíme. Tak to skúsime a ideme sa škriabať. Nejako sme to dali, Danko sa vyškriabal. Skutočne to zlé je len kúsok, to najstrmšie, potom už bez jám. Po nás ide Martin, Danko ho pre istotu trošku potlačil a za ním biela Felícia. Aj oni to dajú. Kričím chalanom „choďte dolu pomôcť potlačiť ten zvyšok!“ No oni sa medzitým otáčajú a idú preč. Vzdali to. Tak ideme hore, sadáme do áut a pokračujeme asfaltkou, ktorá je tu hore. Zjavne tú dolu niekto rozrýpal a zničil, aby sa tadiaľto nechodilo. Asfalt ide pomedzi krovie a končí pred tunelom. Ten je tak akurát na šírku jedného auta a najprv dosť kamenistý. Ideme pomaličky, opatrne. Je tu chladno, no nie až tak, ako sme čakali. Keď sa cesta zlepšuje a je prašná, ujazdená a vlhká, rýchlosť pridávame a o chvíľu už vidíme svetlo na konci tunela. No ešte pred ním stádo kráv. Čo teraz? Sme prvý v našej trojčlennej kolóne, ale kravy sa nehýbu. No nič, vravím do vysielačky: Martin, nebojíš sa kráv? Ja áno. Ukáž skúsenosti z farmy a vyžeň ich. Ten sa zasmial a vystúpil a pokojným pastierskym hulákaním ich ženie von z tunela. My máme zábavu a Martin naše uznanie. A keď sme vyšli z tunela, tak zasa kone. Chúďatká zvieratká sa sem takto chodia schladiť. Vonku horúčava a my sme ich do nej vyhnali.  

Pokračujeme dolu, cestou uličkami nejakého mestečka a v ňom je ďalší súťažný bod – najstaršia oliva v Európe. Má viac ako 2300 rokov a vstup k nej je spoplatnený, takže som musela utekať naspäť na parkovisko pre peniaze. Desať centov mi chýba, no nenašla som. Baba pri vstupnom sa na mňa škaredo pozrela, ukazujem jej, že len pár minút tu budem, spravím fotku a utekám. No čo, v každom štáte sa nájdu nadutci a dôležitý. Aj tak tam idem a fotím. Tie dve eurá ma síce zaskočili, ale teda aspoň 1,90 som našla. Našla by som viac, ale dlho by to trvalo. A času moc nemáme, lebo slnko už klesá k obzoru.

Pokračujeme smer cieľ, už ideme ponad more a klesáme do mesta. Martin išiel vopred a my zastavujeme na vyhliadke na more a spočítavame si všetky body. Nahlasujú sa do linku ktorý nám poslal Juraj. Je to jednoduchšia ako keby sme mu osobne museli hlásiť všetky dni po bodoch a potom to spočítavať. Cestou však je ešte jedno miesto, kam máme v pláne určite ísť, tak už aj to započítame, odošleme a ideme do kempu. Prechádzame mestom plným turistov, už na pohľad vidieť, že sme v turistickej letnej destinácii. Prešli sme veľký kruháč a skúšame vysielačku, že kde je Martin. Po chvíli sa nám ohlásil, že je je pri tom kruháči a niekto do neho nabúral. Bože! Kúsok pred cieľom! Domorodec mu nedal prednosť a ohol mu blatník. Je to tu zapchaté ľuďmi, nemáme sa kde otočiť. Ideme ďalej, kúsok pred cieľom stojíme a Martin už hlási, že ide za nami, je to vybavené, môžeme pokračovať do cieľa. Skratka vedie po pieskovej ceste s malými havkáčmi. Chúďatká hladnučké tu s mamou žobrú o lásku a jedlo. Až mi srdce trhá. Nejaké dievča sa pri nich zastavilo a asi ich kŕmila a hlavne dala preč z cesty aby ich nezrazili autá.  Po devätnástej hodine sa blížime k cieľu, po jedenástich hodinách jazdy v horúčave bez klimatizácie. Zaraďujeme sa do rady ostatných účastníkov a po jednom prechádzame cieľovou bránou.

Je pol ôsmej a my sme tu! Cieľ! Dali sme to! Bez väčších porúch a nervov, bez ujmy na plechoch a zdraví. S množstvom zážitkov, fotiek a videí. Spotení, zaprášení, ale spokojní, nadšení a šťastní. Po takmer 2 200 kilometroch sa táto „adventure hra“ skončila. Game over.

Plážové parkovisko je plné našich kamperov a prichádzajú ďalší. Je tu záverečný večer, kde sa stretnú všetci, čo sa celý týždeň ani nestretli. A všetci spokojní.

Ďakujeme Jurajovi a Emily. Veľmi pekná akcia.

 P.S. Pre tých čo váhali: Je veľa ľudí, ktorí toto túžia vyskúšať. Stojí to za to, len si treba kvalitne pripraviť auto, zobrať dobre pripraveného navigátora, pretože to nie je jednoduché. Treba to všetko dať do mapy a vyznať sa v tom. Ale hlavne byť trpezlivý šofér a milovať zážitok. Toto sú krajiny, kde nie je draho a vždy sa nájde niekto, kto je ochotný pomôcť. Aj v tom najväčšom konci sveta raz auto prefrčí, hlavne tam, kde to najmenej čakáte. Len sa netreba báť. 

Palubný denník Trans Carpathia Rally (7.) Balkán

 Deň 7. – PIATOK

Dobré ránko! Celkom fajn sme sa vyspali, ráno nebolo studené a ranné slniečko zasa vyhrialo náš stan ešte pred našim prebudením. Dnes je predposledný deň našej rally, tak si to musíme užiť. Po zbalení ešte krátka kontrola wifi siete a správ od spolucestovateľov, či sa nič závažné neudialo. Po ôsmej odchádzame, smer Albánsko a bod 165. Po dohode vynechávame zasa nejaké miesto na trase a o 8.50 hod. už vstupujeme na hranice Albánska.

Cesta okolo rieky ponúka množstvo možností na kúpanie v čerstvej vode. Jeden z bodov itinerára je práve pri jednom z nich. Po prejdení starého mosta stojíme a parkujeme a hneď na pravej strane sú schodíky k vode. Rieka, pri ktorej trčia staré mostné piliere má priezračnú a lákavú vodu. Preto sa tu už niekto takto z rána kúpe. Medzi bielymi skalami si čerstvá voda prerezala svoju cestičku a kúsok za piliermi sa vytvorila malá nádržka, jazierko, bazénik s tyrkysovo-zelenkavou vodou. Pohľad ako z National geografic, alebo z najkrajších instagramových profilov. Tam, kde končí trojuholníkový bazénik sú už väčšie skaly, prechádzajúce do balvanov. Po metri aj tie končia a všetko sa prepadáva v rýchlom spáde do malého vodopádu a po ďalšom (už väčšom) vodopáde z tej nádhery vzniká dravá rieka. Zdanlivo stojaté jazierko na tejto riečke je len akýmsi maličkým oddýchnutím vody pred jej rýchlym tokom ďalej. A v tom malom jazierku je jedinečná možnosť sa ovlažiť. Potom treba pokračovať v ceste a hľadať ďalšie možnosti kúpania, aj keď nie vždy tak jednoducho prístupné z cesty.

Serpentínami stúpame do hôr, a z jej svahov vidíme tyrkysové vody  kľučkujúce pomedzi skaly dolu pod nami. Množstvo skál a kameňov okolo cesty len pridáva na teplote vzduchu, lebo stromy už sú poredšie, až skončia celkom a zelené porasty sú len ako občasné mapy na skalnatých svahoch. Niekde tu, kde sa kamenné svahy dotýkajú jeden druhého, v malom kaňone si doprajeme kávu, v tomto stratenom a bohom zabudnutom kraji. Ale po nej už zasa začína stúpanie cik-cak, teda zákruta 180, rovinka, zákruta 180, rovinka... a tak to pokračuje. Po množstve výhľadov a „panoramat“, kde okrem kameňov sa dajú zazrieť aj staré, opustené kamenné domy, alebo ich zvyšky, kde sa dá len predpokladať, že niekedy nejakí ľudia bývali. Tu, v tejto pustatine musel byť život veľmi ťažký. A keď  sme sa vyškriabali až takmer pánbožkovi pod okenice, po krátkom úseku cesty po vrchnej plošine tejto skaly, je tu ďalší gps bod našej trasy. Priamo v 180-kovej zákrute je bod bodov! Tak teda tento určite zatrasie všetkými cestovateľmi. Je to Albánska Trolltunga, k ničomu inému to neviem prirovnať. 

Klesáme pomaličky, ale nie až tak, aby sme sa dostali na úroveň mora. O tom Albánsko neni. Keď sme aj na chvíľu prišli na nížinu, tak len preto, aby sme sa nadýchali horúcejšieho vzduchu a presunuli sa do ďalších hôr. Vonku je 34 stupňov, my sa varíme a Martin varí aj auto. Miestami je nutné stáť a počkať, kým sa mu motor ochladí. Pri tejto teplote vzduchu je to ťažké. Pokračujeme do kopcov a turistických chatiek je tu viac ako odpadkových košov. Aj to tu tak vyzerá. Prechádzame pohorím, ktoré sme na minulých serpentínach videli pred sebou - v diaľke, dá sa povedať, že opačná strana tej kotliny. A keď sme sa zasa vyškriabali na jej vrcholky, tak na jednom z nich je pekná reštaurácia s krásnym výhľadom, ako stvorená na obed. Podľa Google mapy tu v roku 2016 ešte nebol žiadny asfalt. Teraz, po deviatich rokoch je to krása. Reštaurácia bola len drevenicou s terasou a teraz je to skutočne iná úroveň. Všade bola len cesta ako z kameňolomu, úzka, ujazdená, hrubší kameň, niečo ako makadam. Naozaj mám pocit, že cestárov majú šikovnejších a v tom čase aj vláda bola asi lepšia než naša. Neuveriteľný zázrak, nenormálny rozdiel v tom, čo tu vytvorili. Neviem v ktorom roku robili cestu, ale spravili ju výborne. V reštaurácii s obedom a wifi naplníme brušné dutiny a môžeme pokračovať v jazde.

Ďalšia zastávka bola pri vode s pokusom o kúpanie, no v rieke pod mostom mala voda takú teplotu, že bolesti nôh prišli po pár sekundách. Ale také bolesti, že taká voda – nikdy! Predpokladaná teplota je okolo 10 stupňov (ak vôbec). Cesta ešte neskončila, ideme ďalej, k bodu 177, kde voda tečie do kopca. A ozaj! Síce je to miesto nenápadné, keby sme nevedeli, že máme hľadať nejaký bod, asi ho  aj prešvihneme. Ale keďže sme zastavili, tak po chvíľke som si všimla potôčik a optický klam – voda ide hore brehom! Na fotke to nebude vidieť, no realita to dokazuje.

Dnes prichádzame do kempu pomerne zavčasu. Aspoň si v kľude všetko rozložíme a okoštujeme to najlepšie pivo ktoré Juraj v Albánsku objavil. Tak realita – už ho nečapujú. Bohužiaľ. No v kempe ostávame aj pri inom pive. Je tu príjemne, trošku zdvihnem drona a skúška vody v potoku za kempom ukazuje, že voda má asi o päť stupňov viac ako v rieke predtým. Takže o 10 sekúnd vydržím dlhšie, ale na kúpanie nie je. Aj keď Marek si myslí iné.

Dnes sa cez náš informačný kanál dozvedáme, že českí chlapci na fiatke havarovali. Zlyhali im brzdy. Našťastie sú v poriadku. Je nám to moc ľúto. Ešte predvčerom sme s nimi sedeli a kecali v kempe na lúke. Zlyhali im brzdy dolu serpentínami. Nabúrali do domorodca, čo im možno zachránilo život. Teraz je zelený malúch na vyšrotovanie. Smola, deň pred cieľom, 100 km do plážového cieľového kempu. Snáď sa im podarí nejako dostať domov. Držíme im palce.

Palubný denník Trans Carpathia Rally (6.) Balkán

 Deň 6. – ŠTVRTOK

Dnes je štvrtok. Od štartu sme už prešli 1 700 kilometrov. Dnes sa nám podarilo celkom v slušnom čase pobaliť a o ôsmej už štartujeme a odchádzame ďalej. Tak ako sme išli hore, tak ideme aj dolu. Tou istou cestou k bodu 151. Na trase máme jeden z mnohých prameňov, ktoré tu pri ceste vytekajú zo skál. Ľudia im spravili trubice - vývody a tak sa ľahšie nalievajú do fliaš či bandasiek. Je celkom bežné, že tu stoja aj domáci s viacerými bandaskami a tankujú vodu. Ani my sa teda nebojíme, že by mala byť nejaká závadná, sme v takej nadmorskej výške, že znečistenie niečím zhora je asi málo pravdepodobné.

Cestou stojíme pri jednej súťažnej úlohe, tá sa nachádza pri rezorte s chatkami. Je tu kaviareň, takže aj s rannou kávou na povzbudenie a tiež je tu vzácna (pre nás) wifi. Poposielame fotky, nech všetci vedia, že sme v poriadku, zapíšeme odpoveď na bojovú úlohu, získavame body a na parkovisku už nie sme jediný z našej rally. Povedala by som, že až na jedno auto sú tu len „naši“. Aktualizácia off-line máp prebehla a my pokračujeme v ceste. Trasa vedie týmto nepoznaným kútom sveta, kde nielen líšky ako my dávajú dobrú noc. Pre osvieženie našich očí ešte prechádzame okolo niekoľko hviezdičkového hotela, ktorý je ukážkou Kosovskej smotánky a toho, že aj tu žije určitá vrstva ľudí, ktorej sa zázračne darí vlastniť takýto luxus. Obrovský mega hotel a pred ním koče s koňmi.

Asfaltka pokračuje dolu zákrutami popod skalami a skalnými tunelmi. My sa zrazu ocitáme v zákrute nad kaňonom, pri sklenej vyhliadke, kde sme boli včera. Zastávka tentoraz len minimálna a pokračujeme popod skalami s feratami a zip-linami až dolu na začiatok mesta, kde sa včera Martin s Marekom kúpali. Už som spomínala, že tento kaňon je obľúbené miesto turistov, pre tých menej zdatných sa dá krásne jeho údolím prejsť asfaltkou, ktorá je dostatočne široká. Treba byť opatrný, miestami, hlavne blízko kamenných tunelov, keď sa stretnú dve autá. Inak je to krásna trasa ponad kľukatú rieku.

Cestou máme mesto Peja. Odbočili sme sem, aby som konečne mohla poslať list na Slovensko. Riadnu obálku so známkou a Kosovským razítkom. Zberateľ sa určite poteší, tak keď už je taká šanca, aj my si kupujeme aj známku, aj pohľadnice. Prejdeme sa mestom a dávame si obed v jednej peknej reštaurácii. Je tu prázdno, no asi je ešte skoro pre domácich. Marekov cieľ bol ostrihať sa tu, u ich barbiera. Bez toho aby vedel cenu si sadol do kresla a na konci práce ostal prekvapený. 5 €. To ozaj? Áno, ozaj. Na rozdiel od predavačov na tržnici, ktorí keď videli turistov (keď sme obzerali tričká), tak povedali úplne inú cenu než bola na figurínach. Viem, že tu sú platy veľmi nízke, ale zrovna Slováka klamať...

Kosovo vyzerá pekne. Asi som už spomínala, že veľmi veľa ľudí pracuje v Nemecku a vo Švajčiarsku. A také autá, teda také špz sa tu pohybujú. Teraz sú v Európe prázdniny a dovolenky, tak veľa Kosovčanov prišlo domov na dovolenky. Prišli dovolenkovať domov a ukázať, čo si môžu dovoliť. Celkovo je tu veľa kontrastných domov, je ich tu skutočne veľa z tehál, z ktorých máme pocit, že sú nedostavané. Možno práve čakajú valuty zo Švajčiarska, aby dostali aj fasádu. Biznis, obchodíky lákajú ľudí. Domáci sa začínajú prispôsobovať, že sa tu už začínajú pohybovať turisti a čoskoro turizmus aj v Kosove prepukne. Aj keď nemajú more, no majú obrovské čarovné hory, majú skaly pre lezcov, lesy pre turistov, šotoliny pre off-roady a štvorkovky. Majú rieky na raft a jazerá na kúpanie. V zime strediská na lyžovanie. Nie, Kosovo nie je zaostalé. Má iný vkus než sever Európy, ale má aj ochotných a zhovorčivých ľudí. Údolia a vodopády ešte len čakajú na objavenie turistami zo zahraničia. Ceny sú priaznivé, povedala by som výhodné, len treba (ako na tom trhu) občas dať pozor. S čistotou je to biednejšie. Predsa len: Balkán. Majú čo dobiehať. Dokonca toto štve aj niektorých domácich pracujúcich na západe. Uvedomujú si, že takto turistov len odlákajú.

Pokračujeme naspäť k hraniciam s Čiernou Horou a rada na hraniciach je fakt nečakaná 😊. Medzi hranicami na jednej a na druhej strane je veľká hora, takže prejdete jednu kontrolu v Kosove a kým sa dostanete k druhej hranici v Čiernej Hore, tak vás čakajú serpentíny cez vysokú horu. Sotva sme odčakali radu na jednej strane hraníc, už čakáme na druhej strane za kopcom znova.

Cestujeme ďalej, zopár malých mestečiek a dediniek a ideme cestou, ktorou sme už raz išli, ale opačný smer. Zasa sa blížime k bodu 114, teda on je len kúsok z cesty, ale je to miesto, kde sme sa v rieke kúpali. Odbočujeme a ideme zasa. Blíži sa večer a večerná hygiena musí byť. Skúšam nájsť náramok, ktorý som tu pred pár dňami vytriasla zo sedačky, ale márne. Nevadí, snáď niekomu urobí radosť. Ja si aspoň opláchnem vlasy plné prachu a konečne mi (dúfam) pôjdu rozčesať.

Blížime sa k jednému z tých menších Čierno – Horských jazier a znova to tu kvitne turizmom. Čo mi je najviac ľúto na tejto akcii, že ani jedno miesto zo zoznamu si nepozrieme dôkladne. Čas to nedovolí, už aj tak vynechávame veľa bodov a budeme radi ak aspoň polovicu bodov získame, ale veď zasa v tejto „hre“ nejde o víťazstvo. Ide o to poznanie zeme, krajiny, kopcov, hôr a údolí. Ide o to, aby človek videl tie mestské kontrasty, mentalitu ľudí a nádherné národné parky. Táto „hra“ je ako koštovka bonboniéry. Vyťahujeme si bonbóniky a nevieme, no tušíme, čo nás čaká. Raz sú to sladké výhľady na náhorné plošiny a lúky, inokedy pikantné strmé svahy so serpentínami plné orieškov v podobe skál, kokosové pusinky v podobe snehových čiapočiek na vrcholkoch hôr. Ľadové bonbóniky v prevedení čírych tyrkysových riek zasa volajú na kúpanie, aj keď ich voda skôr pripomína ľadovú drť. Celá táto bonboniéra láka na ďalšiu dovolenku v tejto rozprávke, v našich autách nám zatiaľ zanecháva každodenné omrvinky v podobe bieleho prachu. A aby nám nebolo smutno, tak ho máme všade. Úplne všade. Aj toto turistické mestečko nás víta pravým letným vzduchom, ktorý vonia zmrzlinou, letnou trávou a malými obchodíkmi. Ideme za Martinom, ktorý na mape našiel malý kemp, takže pokus o civilizované a pohodlné spanie je na dosah. V jednej z úzkych uličiek majú ešte miesto. Len jedno, jednu chatku s dvomi postelami. Vôbec to nepovažujem za problém, ja sa na korbe auta dobre vyspím a záchod a sprcha bude v Martinovej chatke. Príchod o 18.30 sa vyplatil, už po krátkej dobe prechádza okolo pár áut hľadajúcich miesto na nocľah. Posledné lúče slnka sa nám opierajú o auto a domáca pani nám priniesla čerstvú šťavu z vlastného ovocia. Chutnú, chladenú, prekvapila a potešila. Tak dnes budeme spať dobre. 

Palubný denník Trans Carpathia Rally (5.) Balkán

 Deň 5. – STREDA

Zobúdzame sa o 6.30, do stanu sa nám opiera ranné slniečko, ktoré vykuklo ponad kopec oproti nás. Vyhrialo nám stan, že tu máme veľmi teplo. Radšej teplo ako omrznuté nohy. Na to, že môžeme byť vo výške okolo 1500-1700m.n.m je to výborné počasie. Danko mal v noci z tej bačovej pálenky žalúdočnú príhodu, veselá noc.

Lúka na ktorej kempujeme je obklopená lesom. My sme v takej len o pár metrov nižšej dolinke než ten les, ktorý sme nazvali zázračný. Zázračný preto, lebo kto z nás do neho vkročil, tak vychádza o niečo šťastnejší. Čo na tom, že s toaleťákom pod pazuchou, ale šťastnejší a spokojnejší.

V noci bolo počuť autá, mysleli sme, že niekto z našej rally pribudol. Možno aj to, ale hlavne tu bol v noci bačov syn a priniesol zavarený diel. Prišiel, vyhodil ho z auta a odišiel. Tak Martin už od skorého rána skladá nápravu a vytešuje sa nad ich šikovnosťou a hlavne ochotou. Musím povedať, že mojím babským okom ohodnotiť, pekne to spravili. Zavarili a ešte aj krásne na hladko obrúsili. Pekná práca. 

Kým to zložil spratali sme svoj stan. Už je to rutina. Stan len poskladám medzi karimatku a všetky veci v bedničkách poukladám okolo. Vôbec ho nedávam do tej stanovej tašky. Veď večer zasa budeme rozkladať. Raňajky sme zdolali, kávu vypili, Danko pomohol Martinovi niečo pridržať, ja som točila hever a už len zbaliť Martinove veci. O pol desiatej pokračujeme ďalej lesom, ktorý na chvíľu opúšťame aby sme zasa popozerali panoramata na krásne kopce. Cesta sa strieda pomedzi stromy a lúky, pastviny s ovečkami a strmými svahmi a pomaly začíname klesať. No stále je to po serpentínach, cez jamy, kamene, lávky a potôčky. Pomaly sa vzďaľujeme Kosovu, ale dedinky a osady na lazoch zostávajú podobné. Tam, kde by mal byť logicky koniec sveta, tam sa odrazu nájde nejaká tá chalúpka, nejaký košiar pre ovce, a keď v bode 130 nájdeme asfalt, tak aj nejaký ten poľský „malúch“. Ale to už sú naši, z našej rally. Salamisti, ktorí s každým zastavením niečo opravujú. Ale nič si z toho nerobia, berú to športovo. Aj tu. Predná kapota otvorená, zadná kapota otvorená, karimatka pri aute, náradie, ale už balia. Nepotrebujú pomoc. 

Pokračujeme tou asfaltkou ešte takmer 20 kilometrov a prichádzame do jedného z tých väčších miest našej trasy. Na jeho začiatku je pumpa a dokonca aj umývarka, na ktorú už Martin dlho čakal, lebo sa začína hanbiť za ten prach na jeho embéčke. My si zatiaľ skočíme pozrieť miesto – bod 131 – za dva súťažné body, tým je letisko. Mám pocit, že tam bola tabuľa zákaz vjazdu, ale nevadí, sme v Čierne Hore. Konečne rovná, hladká a dlhá plocha, ako písal Juraj, na vyčistenie výfukov, tak to tu „rozjedeme“. Noha na plyn a dva-tri krát hore dole. Waw! Paráda!

Prekľučkujeme uličkami naspäť a predsa len si opláchneme aj my auto. Ešte dotankovať a ide sa ďalej. Tu cesta mení smer a znova sa zatáča na východ. Ideme horami, údoliami (aké prekvapujúce), popod skaly a cez skalné tunele. Okolo 13-tej prichádzame na hranice Kosova, kde si treba kúpiť poistenie auta pre tento existujúci, neexistujúci štát. Nechápem prečo ich  nechcú uznať za republiku, keď oni chcú byť samostatní. Majú svoje hranice, hlavné mesto, krásnu zem. Republika vznikla v roku 2008, Česi ju uznali, my nie. Srbi si ich nepustia.

Prichádzame ku kaňonu, na začiatku ktorého si uvaríme obed a Martin s Marekom sa zatiaľ idú kúpať. Ďalej to už ovláda turizmus. Možno viac pre domácich, ale sú tu. Tu je aj domáci turista, lebo veľmi veľa ľudí pracuje vo Švajčiarsku a v Nemecku, takže prinesú „ťažké valuty“ a môžu pomáhať uživiť rodinu a dostavať si domy. Tak teraz sú tu ako turisti a v kaňone využívajú feraty, zip-line, horskú turistiku a spolu s nami sa zastavili na presklenej vyhliadke nad riekou kaňonu. Po chvíli jazdy prichádza plánovanie cesty, pretože tá sa rozdeľuje. My vyberáme zelenú trasu. Podľa Jurajovho odporúčania je oranžová pre autá, s vysokým podvozkom, alebo aj pre tých, ktorým sa neprehrievajú motory. Čo sa o nás nedá povedať, možno v tomto počasí je nás tu dokonca viac. 

Takže za mostom cez rieku smer zelená – po asfalte. Škriabeme sa do kopcov, síce po asfalte, ale ujo google ho ešte nepozná. Je to tu ako tajná cesta na množstvo rezortov v kopcoch, keď za tým posledným tajná cesta skončila a začína naša obľúbená šotolina. Našli sme bod K1, čo je značenie kempu 1, teda miesta možného na prespanie. Ja neviem, kde sa tu ten Juraj s Emili zjavili, ako to tu našli, ale hory Kosova sú naozaj divoké, nepoznané a hlavne úžasné. Robíme si miesto na lúke na ktorej je asi 5,5 kusov našej posádky, čo sa za krátko určite zmení. Začíname sa postupne trúsiť po celej ploche a čoskoro už je nás tu na planine viac než dosť. Neviem, kto všetko išiel až na K2, to je kemp takmer na hraniciach, no tu to je ako v kempe pri mori. Susedov máme „malúchovcov“, tak na zdravie! Nech sa darí! (Ešte netušíme, že budú čoskoro potrebovať hlavne šťastie.)

Z nášho miesta máme výhľad na dva štíty v tvare „V“, cez ktoré vidíme mesto ako z leteckého pohľadu. A večer pri svetle nočnej oblohy je to ešte krajšie. Tak dobrú noc. 

 

Palubný denník Trans Carpathia Rally (4.) Balkán

 Deň 4. – UTOROK

Z kempu odchádzame pred ôsmou a ešte sa fotíme so staručkým majiteľom pozemku, ktorý obdivoval Martinovu embéčku  a spomínal na mladosť.

Cesta ako z filmu: hore kopcom, dolu kopcom, zákruta a zasa tie výhľady. Po hodine jazdy a prechodoch pár dôležitých bodov z itinerára sme na slnečnom kopci porastenom vysokou suchou trávou so starým kostolíkom. Pod poradovým číslom 73 sa ukrýva táto opustená kamenná budova s cintorínom. Neviem, či sa niekto pomýlil keď ho staval tak ďaleko od akejkoľvek dedinky, keby to bol len kostolík, tak to beriem ako obeta a dar tomu hore, no ten cintorín... Možno to súvisí s vojnou, možno niekde blízko bola dedinka, alebo sú na okolí roztrúsené domčeky. Tomu by nasvedčovali aj hroby s dátumom 2017, 2021.

Dnes je to už štvrtý deň v tejto nebeskej rozprávke. Je utorok a ja sa už teraz bojím, že sa mi nebude chcieť ísť domov. A to napriek tomu, že po tom útrapnom druhom dni, keď sme po západe slnka prechádzali tou najhoršou cestou, som povedala, že už nikdy viac. Všetko sa mení a asi najhoršie je cestovať po tme, vtedy toto všetko človek nielenže nevidí, ale aj tá cesta sa zdá omnoho horšia, keď nevidíte čo je pred vami. Po ceste horskými planinami, okolo roztrúsených dreveníc na lúkach, po tridsiatich kilometroch prichádzame na čerpačku a pre istotu dopĺňame. Znova do kopcov, kde sa zasa opakuje história z jednej z našich dovoleniek: idete, idete, zdanlivo na koniec sveta, skončila asfaltka, začína rally a keď už si myslíte, že zaklopete svätému Petrovi, tak pred vami budovy, hotely a rozostavané lyžiarske strediská. Tak nič, zaklopeme inokedy. Dnes sa aspoň pozrieme čo nás čaká na ďalšom bode. Táto cesta nám pripomína Rumunské Bucegi, rovnaká nadmorská výška, ak nie vyššia, rovnako zázračné pohľady na kopce a údolia. A prichádzame do bodu trasy 87 a ním je najvyššie položený úsek našej rally. Sme vo výške 2000 m.n.m a nad nami už je len televízny vysielač. Fotíme si nenápadne to, čo sa vlastne nesmie fotiť, no dôkaz, že sme na vrchole mať musíme. K vysielaču autom nejdeme, zasa „odtál-potál“, niektoré pravidlá treba rešpektovať.

Cestou dolu sa zasa držíme nami vytvoreného pravidla: neni asfalt, nie sú pásy. Už som si aj zvykla, ľahšie sa fotí a keď každú chvíľu stojíme pri niečom peknom, ľahšie sa mi z auta vyskakuje. A hlavne rýchlejšie. No a nakoniec ideme tak pomaly, že pri zrážke by tie pásy aj tak  nereagovali. Viem, sú tu priepasti a úzke cesty, ale kým by sme sa skotúľali dolu, tak tie pásy by ma vôbec nezachránili. A ako Danko povedal: aspoň umrieme spolu. Takže zasa sa plazíme dolu až k bodom 83-84 a držíme sa vopred určenej trasy. Okolo druhej hodiny poobede, ako prestávka medzi bodmi 91 a 92, čo sú pomocné prejazdné body, ideme obedovať. Čo sú pomocné prejazdné body? To sú GPS súradnice kde sa má buď odbočiť, alebo len tak, bod ničoho, ktorý sme si nahodili do mapy, aby sme vedeli, že ideme dobre, že sme niekde tu „vo vesmíre“ správne odbočili, že sme nezablúdili, aj keď sa to môže tak zdať. V tomto je itinerár dokonalý. Juraj tam dal tieto body, pretože veľakrát sa zdá, že cesta tam nie je, alebo nikam nevedie, alebo ste na konci sveta, a zrazu kukuk! A skratka, alebo zázrak v podobe mostu, rieky, vodopádu, jazera, kostolíku, alebo čohokoľvek čo by ste tu nečakali. A čo je podstatné, Juraj nás upozorňuje aj na miesta horšie či lepšie zjazdné. Dal si tú námahu a popísal čomu sa vyhnúť, po ktorej strane cesty ísť, alebo čo obísť.

Obedná pauza skončila a s ňou aj zmizli párky v konzerve. Typ jedla, ktoré si človek asi bežne nekúpi, ale na takéto rýchlovky ako stvorená. Ohreješ, zješ a ideš. Medzitým vyčúraš a kolobeh je uzavretý. Priznávam, tu vynechávame dva GPS body, čím prichádzame o 5 bodov, no nič nie je povinné. Obetujeme ich pre bezpečnosť a skorý príchod na nocľažisko.

Klesáme Čiernohorským „kameňolomom“ a dostávame sa zasa do civilizácie. Na našich trasách je tak málo čerpacích staníc, že treba natankovať hneď ako nejakú vidíte. V kopcoch má auto vyššiu spotrebu a nikdy neviete kde by vás to mohlo nechať. Bandasky na korbe sú samozrejmosťou, ale čo keby.

Naše rozhodnutie, že ideme na bod 114, ktorý je vlastne jedným z prvých  zajtrajších bodov, bolo vybrané preto, že slnko začína klesať a my by sme radi zakempovali za svetla. Pri tomto bode sme sa ešte okúpali v rieke pod mostom a potiahneme ešte cca 20 kilometrov. Dosahujeme vrchol pohoria, odkiaľ je pohľad na hory patriace Kosovu. Dolu na hranice sa dá zísť, ale len kúsok, potom cesta končí a už len pešo. My pokračujeme cestičkou po vrcholku hory a popri ďalších foteniach už hľadáme niečo a spanie. Týmto smerom ukazovala aj tabuľka kempu, len nepísala vzdialenosť. Po ďalšej ceste-neceste pokračujeme v jazde až po lúku, na ktorej majú dvaja starší manželia salaš. Vraj sa môžeme rozložiť kde chceme, nič neplatíme. Postupne sa tu začínajú zhromažďovať naše autá a Martin sa pustil do opravy auta. Na náprave sa mu niečo zlomilo a teraz je najlepší čas objaviť chybu. Kým bude celkom tma to doriešiť. Majitelia salaša sú milí a ochotní, pýtajú sa čo potrebujeme, či nám môžu pomôcť. Oni tu bývajú od jari do jesene a na zimu idú dolu do dediny. Na otázku, či by sa nedalo niekde zavariť zlomenú časť nápravy pán domáci vydal rozkaz synovi (alebo zaťovi): pôjdeš do dediny a zavaríš to. Teraz hneď. My sme sa už báli, že tu ostaneme visieť a on je takýto akčný. Danko s Martinom sa od samej radosti opili, čoby nie, veď aj bača im venoval jednu fľaštičku. Mne dala bačovka metlu, pýtala som sa či nemá a ukázala jej tonu prachu na korbe našej Felície. Priniesli ovčí syr, stále sa pýtajú čo potrebujeme. Zlatí ľudia. Tak tu budeme spať. Musíme. Ráno snáď bude diel zavarený a Martin to namontuje. 

Palubný denník Trans Carpathia Rally (3.) Balkán

 Deň 3. – PONDELOK

Vstávame po studenej noci. Danko ma večer odhováral od teplých ponožiek, veď mám spacák, ale bolo to hrozné. Jediná nevýhoda nášho spania je, že všetky veci sme museli dať dopredu do auta aby sme mohli vo vlečke spať. Nechcela som v noci hrkotať s dverami auta a hľadať ponožky, tak som sa trápila a mrzla v spacáku. Vyrážame o 7.55 a odchádzame smerom ako všetci tu, našťastie opačným ako sme prišli. Po niekoľkých kilometroch sa dostávame na asfalt. Pokračujeme krásnymi výhľadmi, pri odbočke na dedinku, ktorú tú sám pánbožko asi zabudol, tu na hranici s koncom sveta zanechávame našu nálepku.

Prechádzame okolo rímskeho pohrebiska, a od bodu 22 je zasa šotolina a kamene. Pokračujeme ňou na starý železný most. Je to jeden z mnohých z mostov, ktoré boli postavené na pôvodnom, vojnou zrútenom moste. Jeden z tých, ktorým by sa mohol dať prívlastok romantický, keby nemali za sebou pohnutú a smutnú minulosť. Železný hrdzavý most s drevenou pojazdnou plochou je zaujímavý a veľmi fotogenický. Pod ním vidieť zvyšky pôvodného spadnutého betónového prepojenia dvoch svahov. Asi všetkým nám Emily spravila fotky. Sú krásne. Bojovú úlohu z itinerára sme si splnili, fotky máme tiež, pokračujeme.

 Boli sme upozornení, že cesta je šotolinová a tak sa nečudujeme, že „cesta duchov“ je horšie prejazdná, veď duchovia necestujú, oni lietajú, tak asfalt nepotrebujú. No cesta za odbočkou je už hotová katastrofa. Splnili sme body 24 a 25 a touto off-roadovou cestou pokračujeme k bodu 27, ktorým je malé ruské mestečko s maľbou na stene pri ceste. Fotím, zatiaľ čo Danko objednáva v časom zabudnutej kaviarni všetkým kávu. Malé mestečko má možno zaujímavý potenciál, no v tejto horúčave sa po jeho centre pohybuje len pár odolných jedincov a priebežne aj šialenci z našej rally. V kaviarni, ktorá sa zasekla v 90-tich rokoch je pár zákazníkov, no predpokladám, že dnes budú mať tržbu o niečo vyššiu, vďaka návštevníkom zo Slovenska, Čiech, Poľska a ďalším na onálepkovaných autách.

 Zasa sa dostávame do nadmorských výšok 1500-1700 metrov nad morom a o pol druhej sa okrem spojovacích vysielačiek našich dvoch posádok začínajú ozývať aj naše bruchá. Trasa vedie cez bývalé osady a dedinky, v ktorých sú ešte miesta, kam neodporúčajú vstúpiť, ceduľky hlásia zamínované lúky a dvory okolo zrúcaných domov. Prejazdný bod 33 je nad jazierkom na parkovisku, z ktorého je príliš vysoko k vode, tak kúpací zámer rušíme. Sme radi, že aspoň tých pár stromov nám poskytne úkryt na rýchly obed. My sme z tých pomalých jazdcov, vychutnávame si „panoramata“ a tak nie všetko, čo sa dá na tejto trase vidieť a vyskúšať si môžeme dovoliť. Nevadí, bude o to väčší dôvod sa sem vrátiť a popozerať si tie dedinky na konci sveta, jazerá a vodopády, mosty a znova aj vrcholky hôr. Je tu nádherne, pretože oproti obyčajným turistom sa na tie hory pozeráme častokrát z ich výškových bodov. Pohľad zhora je častokrát ako pohľad z lanovky, za každou zákrutou sa ukáže nový ohromujúci pohľad. Pri predstave, že nedávno sme boli dolu v doline a teraz po pár hodinách sme na úrovni vrchov je mrazivý napriek tomu, že vonku je okolo 35 stupňov.

Zasýtený pokračujeme k zbieraniu ďalších bodov na tejto ťažkej trase. Cesta je fakt zlá, niekedy ešte viac ako zlá, ale TY PANORAMATA! Pre toto sa oplatí žiť, nepchať peniaze do ponožky a užívať si cestovanie. Toto vám nikto nevezme. Tá nádhera sa nedá popísať, ak aj občas áno, tak veľmi ťažko, lebo keď to aj ide, tak to po sebe nemôžem prečítať. (Denník píšem priebežne) Kvalita cesty to nedovoľuje. Je tu odbočka k bodu 38, to je cesta vedúca skratkou. A my máme radi skratky! Hlavne ak
trvajú dlhšie než tie neskratky. 15.00 sme odbočili a 15.40 skratka skončila a sme na asfalte. Línia našej jazdy pokračuje roklinou, kaňonom, údolím medzi vysokými skalami na vrcholkoch ktorých rastú mohutné borovice. Stoja ako vojaci brániaci Bosniansku krajinu a z výšky striehnu na nepriateľa. Pozorujú všetkých prechádzajúcich v hlbine skalnatej tiesňavy. A my ich zospodu obdivujeme, fotíme a kocháme sa ich krásou a umiestnením. Teda hlavne ja.

V jednom z mestečiek, ktoré sa ako vajce vajcu podobajú tankujeme do plna. Tieto mestečká a mestá majú podobné domy, bytovky, v každej obci malá mešita, ktorá sa ani na mešitu nepodobá, len to o nej prezrádza jej minaret. Moslimov je v Bosne okolo 50%, tak sa niet čomu čudovať, veď do roku 1875 patrili pod tureckú nadvládu. Až potom sa jej uchopilo Rakúsko-Uhorsko a možno po prelome storočí už niekto dostal „spásonosnú“ myšlienku na atentát na následníka a BUM, začala prvá svetová vojna. Kvalita niektorých ciest sa odvtedy nezmenila, no my už sme zasa na asfalte, ktorý kopíruje kopce nad riekou a jej zákruty slučkujúce pomedzi ne. Cesta nás vedie k hraniciam s Čiernou Horou, je už veľmi vysoko nad vodou a funguje na polovičný úväzok. Teda možno ani nie tá cesta, ako robotníci čo ju stavali, pretože vyzerá asi tak, že úzky pás asfaltu a po bokoch široký pás štrku. Občas, teda často (hlavne pri stretnutí s protiidúcim autom) sú z asfaltu vysoké skoky na vedľajší štrk a kamene. Asfalt už tiež zažil zopár rán a bolestí, čo prezrádzajú asfaltové náplasti na boľačky a zaplátané jamy. Táto krajina je typická širokým spektrom áut – presnejšie farebným prevedením rôznych volkswagenov golfov. Rôzne farby, rôzne fázy rozožrania hrdzou a hlavne 50:50 (špž a bez špz). A ako povedal Juraj – v každom dvore majú aspoň jedného golfa. A ja myslím, že ďalších majú na záhrade a v poli za dedinou a v lese. Kde sa pokazil, tam ho nechali. Automechanik by prišiel na začiatok dediny a kým by prišiel na jej koniec, postaví si z odložených áut nové.

 O 17.20 už vstupujeme do Čiernej Hory a tu si už dáme aj večeru. Pekne, ako ľudia, v reštaurácii. Po ôsmej pokračujeme k ďalším bodom, jedným z nich je obrovská vodná nádrž s gýčovou tyrkysovou vodou. Úžasné vodné dielo medzi skalami od ktorého sa dostanete iba serpentínami, z ktorých je ten najkrajší výhľad na vodu, most, hory, no prejsť musíte niekoľko skalných tunelov, ktoré sú ako vyďobané pracovitým ďatľom. Skúsime sa presunúť čo najďalej a nájsť kemp, alebo miesto na nocľah. Prechod vrchom tohto pohoria je jedna rozprávka. Kopce sú úžasné a je to mix medzi Nórskom a Rumunskom. Obrovské, vysoké ako v Nórsku, ale rozľahlé plošiny ako v Rumunsku. Chvíľami sú tie cesty ako po tých vyhliadkových trasách nad Laerdalom, po samom vrchu skalnatých kopcov, ale tie skaly trčia ešte vyššie. Táto náhorná plošina je rozprávka. Neviete kde natrafíte na osadu, dedinku, či pár domčekov zasadených do krajiny. Tu sme našli maličký rodinný kemping pozostávajúci z troch chatiek, domčeku a malej lúky. Som si istá, že keby som ho hľadala ešte raz, tak ho nenájdem medzi tými kopcami. Majú voľnú ešte jednu chatku s tromi posteľami. Danko bude spať na zemi.

Palubný denník Trans Carpathia Rally (2.) Balkán.

 Deň 2. – NEDEĽA

O pol ôsmej po rýchlych raňajkách sa vraciame kilometer k bodu E2 – na krásny výhľad na meandre rieky tečúcej kaňonom. Nikdy som nevedela čo je meandre, sú to zákruty na rieke, už to viem a teraz aj vy.

O ôsmej sa už dostávame k bodu E3 a ďalšej raritke – odstrelenému mostu nad riekou, ktorý je len provizórne (zatiaľ pevne) spojený, aby sa dal používať. Cestou je Vodopád a tu vynechávame prvé body z odporúčaných. Máme pred sebou dlhú cestu a treba šetriť časom. Cez bod E8 – horský prechod skutočne nádherných hôr a serpentínami klesáme. Je pol jedenástej a počasie je krásne. Cesta až tak veľmi nie, pretože niekde medzi bodmi 1 a 2, na ceste je to také... no šotolina je luxus. Pre predstavu – lesná cesta pre lesné traktory a stroje. Niekde tu, južnejšie od vysokého horského masívu, pri prameni s vodou, na rázcestí si robíme obed. Na vrchole cesty máme krásnu výhliadku do doliny a potom už pokračujeme, klesáme dolu. Tu je asi o 10% kvalitnejšia lesná cesta, no to neznamená, že rovná, široká a už vôbec nie bezpečná. To potvrdzujú aj policajti, ktorí nás pred chvíľou obehli a už tu stoja a navijakom niečo vyťahujú z hlbokej lesnej priepasti, na konci ktorej je (možno) rieka. Je to tak strašidelná hĺbka (či skôr výška na ktorej sme my?), že keď vidíme a predpokladáme, že sa tam asi skotúľala štvorkolka, tak len dúfame, že šofér stihol vyskočiť. Chlapci pri ceste si medzi sebou niečo vysvetľujú, ale všetko nasvedčuje, že jedna skončila poriadne hlboko. My ideme tak pomaly, že tachometer svoju ručičku ani neunúva zdvihnúť. Tu, v tejto lesno-horskej adrenalínovej úzkej ceste stretávame off roadový karavan s vysokým podvozkom. Terénne sú na tom lepšie než my, ale je veľmi široký a vysoký. Obehlo nás policajné auto čo bolo vyššie pri tej záchrannej akcii a o chvíľu ho už obiehame my. Stojí vedľa cesty, asi hľadal signál. Ktovie ako to tam všetko dopadlo.

Bod 3 je výhľad na bod 4 a ním je jazero. Krásne menšie jazero v nadmorskej výške (predpokladám) 1700-1800 m.n.m. Okolo neho drevenice vytvárajúce niečo ako skanzen. Platí sa vstup a keďže naša trasa nepokračuje tadiaľto, tak sa otáčame a ideme naspäť. Po rovnako hroznej ceste, aj napriek odbočke sa cesta nemení. Stretávame množstvo áut, rôznych, malých, veľkých, obyčajných. Nechápem. Kam sa všetci trepú? Na to jazero? Po takejto ceste? Turistická oblasť, chápem, ale po tomto čo sa cestou nazvať nedá? Kašlala by som na to ak nemám teréňak.

O pol tretej konečne asfalt. Prichádzame po ňom do mestečka, kde je spadnutý most ako pamiatka na 2.svetovú vojnu. Je to zničená úzkorozchodná železnička, po ktorej sa počas vojny prepravovali zranení a chorí. Tu a v okolí sa odohrala bitka pri Neretve, keď vojaci chránili centrálnu nemocnicu v jej blízkosti. Most bol nedávno s citom zrekonštruovaný a na brehu nad ním je múzeum – pamätník na tento boj.

Vraciame sa naspäť  a hľadáme miesto kde by sme sa v Jazere okúpali. Zhora je voda krásna, tyrkysová, až pohľadnicová. Dolu už taká nie je, no je pomerne príjemnej teploty, tak sme si aspoň zaplatili vstup v kempe kde sme sa mohli aj osprchovať, aj použiť záchody.

Slnko už klesá a my si zadávame do mobilu bod nášho nocľahu – bod 17. To, že to bola chyba zisťujeme až cestou. Keby sme išli postupne a nepreskočili body, asi by to bolo lepšie, pretože tu je cesta taká, že sa nedá popísať. Čistá katastrofa. Toto nie je cesta, toto je zbierka kameňov uložených za sebou striedajúcich sa s jamami. Je to zázrak, že to google pozná, keby to nepoznal, nešli by sme tadiaľ. Stretli sme asi tri autá ktoré sa otočili, že tam nejdu. My sme to skúsili, prvý úsek sa Martin prehrabal hore, my nie. Cúvaním, šmýkaním sme prešli k rozbočke a dali sme sa na zdanlivo zlú cestu, no videli sme tadiaľ ísť autá. Prešli sme. Hurá. No netušili sme, čo nás čaká. Toto bol najhorší úsek celého týždňa (teraz to môžem potvrdiť). Brzdím nohami, ušami. Rukami sa kŕčovito držím dverí a vyvažujem auto. V duchu sa modlím a prosím, aby sme to nejako dali.  Predstavte si cestu medzi lúkami, tie lúky sú svahy v kopcoch, medzi nimi ujazdená, vodou vymletá cesta, asi meter hlboká a niekto to zasypal kamienkami, kameňmi, balvanmi a skalami z Čachtického kameňolomu. Voda a dažde to občas vymyjú prúdom vody, občas nejaké SUV to kolesami preryje a vyryje. A tadiaľ sme išli.  Hore kopcom, dole kopcom, ani dolu to auto samé nechce ísť. Ale dali sme to. Skoro nasrané v gaťoch, ale dali.  Cesta začala o 20.10 a do cieľa, miesta nocľahu sme prišli o 22.00, bolo to cca 15 km. Bohužiaľ, fotky nemám, nervy boli až príliš na špagátiku, takže fotiť ma ani nenapadlo. Teraz to už vidím inak.

Na lúke je tu už veľa „našich“. Sme ako na Makarskej riviére, také zoskupenie sme nečakali. Prišiel aj Juraj, zaparkoval vedľa nás a dozvedáme sa, že sme si zvolili tú horšiu variantu cesty, mali sme prísť z opačnej strany. Mali sme predsa prísť od severu, kde sme vynechali body olympijského mesta. Podľa navigácie to bola zdanlivo obkluka, ale s lepšou cestou.

Sú tu aj poliaci. Majú karbo brúsku, už opravujú odtrhnutý výfuk. My môžeme bohu ďakovať, že sme sem prišli v poriadku. Síce rýchlosťou cúvajúcej korytnačky, ale v poriadku. Dnes budeme prvý krát spať v našom novom stane. Stavanie som zvládla, bude to dobré.