Palubný denník cestovateľa (23.) Austrália

 Deň 23. – SOBOTA

To bol let! Niečo strašné. Čo najviac ľudí napchať do čo najmenšieho priestoru.

Do Dubaja sme prišli 5.20 hod. dubajského času. Na letisku sme sa rozlúčili s Martinom a Ivanou, oni ostávajú na letisku, za tri hodiny majú lietadlo do Viedne. My máme času dosť, tuším desať hodín, tak sa pôjdeme pozrieť do mesta. No už len nájsť východ. Na tomto obrovskom letisku to zas nebude taká hračka. Za 70,- dirhamov sme sa dali taxíkom odviezť k Burj Kalife – budove „At The Top“ na svete. Vonku je ešte tma, pofukuje a my sme tu ostali stáť pod mrakodrapmi a nevieme kadiaľ kam. Pohľady na tie nočné steny vysokých budov je úžasný. Svojim spôsobom aj toto je už zážitok, lebo turisti väčšinou chodia po tomto meste cez deň. My máme šancu spraviť si pár nočných fotiek, kým o chvíľu vyjde slnko.

 

Hľadáme vchod do Burj Khalify, vrátnik parkoviska nás usmernil, no keďže sme mu ledva rozumeli, tak vieme len to, že máme ísť tadiaľto a potom doprava. Ale kam to hovoril? Ach áno! Toto hovoril! Toto je Dubaj Mall, obchodné centrum a tam je vchod do veže. Niekto nám tu povedal, že až od deviatej sa ide hore, no na webe je otváracia doba non-stop. Trošku sme sa tu popozerali a pýtame sa jedného zamestnanca, či si môžeme kúpiť vstupenku on-line a že kadiaľ sa potom ide hore. Vraj netreba vopred, nech ideme za ním, on nám ukáže kadiaľ máme ísť. Tak nás zaviedol kam treba a my sme si potom na poschodí kúpili vstupenky, tuším za 50,-€ na osobu. Rýchlovýťahom hore to bolo za chvíľku. Tá chvíľa v ňom bola ešte viac zatraktívnená panoramatickým premietaním, keď ste videli ako letíte hore k oblohe, až nakoniec je let ku hviezdam ukončený svetelným tunelom a vystúpením na 124.poschodí.

Sme na najvyššej budove sveta, ktorá sa postavila, teda lepšie povedané otvorila ešte len v roku 2010. Tým predbehla dovtedy najvyššiu v Taipei, tú na ktorú sme sa nedostali (lebo bola sobota). Táto má výšku 828 metrov (aj s anténou). Na 124.poschodí je panoramatická vyhliadka dookola pre bežných turistov. Dá sa ísť aj vyššie, ale za inú cenu. Celé je to dobre zorganizované, vyjdete z výťahu a môžete ísť na otvorenú terasu. My sme tu práve za svitania. Je tu málo ľudí, chceme si odfotiť Dubajský východ slnka, aj sa o to snažíme, no sklá sú také špinavé, že tie fotky nebudú bohviečo. No podstatné je, že je tu tak málo ľudí, že sa tu netlačíme. Prejdeme do vnútorných priestorov a prejdeme dookola. Tu hore, v budove „At The Top“ sme si dali kávu, veď na najvyššej budove sveta je aj toto zážitkom. Je tu aj obchod so suvenírmi, takže tu sme nakúpili pár vecí a namiesto toho, aby sme odišli, sme sa ešte raz pomotali po vyhliadke.

Schádzame výťahom a v chodbe k východu si pozeráme veľmi pekne nainštalované fotky zo stavby. Tu je vidieť ako budova rástla od roku 2004, keď sa s ňou začalo, až do jej dokončenia. Pred budovou je veľký bazén s fontánami, ktoré vraj v určitý čas hrajú, no myslím, že treba na to čakať do večera. My sme si dopriali na tomto mieste ešte zmrzlinu, ktorú ja normálne cez rok ani nejedávam, no tu ma to lákalo vyskúšať a chutila mi.

Druhé miesto, ktoré sme tu chceli vidieť bolo Museum of The Future, ktoré je odtiaľto len tri kilometre, čo je pre nás rozbehaných nič, no vzdali sme to. Prešli sme asi kilometer, keď sme zistili, že tu sa pešo nechodí. Pešo chodia iba zametači ulíc a lakomí Slováci. Lenže chytiť hocikde taxík nie je až také jednoduché. Všetky čo prejdú okolo sú obsadené a Danko už začína byť nervózny. Po pár pokusoch sa nám podarilo stretnúť pakistanského taxikára a ten nás zobral k múzeu. Nie je čas ani peniaze ísť dovnútra, tak si ho pofotíme zvonka a potom nás zavezie na letisko. Ale múzeum bolo tak blízko, my máme ešte dosť času, tak Danko sa dohodol so šoférom, že nás ešte povozí po meste až po Burj Al Arab a potom už ozaj na letisko. Takže sme mali okružnú jazdu a videli sme aj Dubai Frame, vééééľa mrakodrapov, ukázal nám Jumirah pláž a išli sme okolo Jumeiraz Beach hotel. Už sa vezieme na letisko a vidíme Dubajské metro, ktoré ide nad zemou. Znova sa vraciame do centra, z diaľky vidíme zasa Dubai Frame, za ktorým je už o chvíľu letisko. Videli sme z taxíku všetok ten betón, ktorý sme videli zhora z Burj Khalify. Už tam sme skonštatovali, že to nie je až také pekné mesto. Je zaujímavé. Majú tu všade krásne čistučko, všetko vyleštené. Úžasné stavby, zaujímavé budovy a atrakcie. Sú tu miesta, ktoré by som rada videla pri ďalšej návšteve, napríklad to múzeum budúcnosti. No nedá sa povedať, že by bol Dubaj mojím cestovateľským snom. Ak by som sem išla, tak jedine na aktívny výlet a pobehať a navštíviť toho čo najviac, taká poznávačka. Je tu priveľa betónu, asi je lacný. Zaujímalo by ma, dávajú do betónu morskú vodu?

Za taxík platíme 150,- dirhamov, na letisku sme zavčasu, tak sme si popozerali obchodíky, dali sme si kávu v jednej z kaviarní a tu trošku dopíšem tento denník. Všetky veci, ktoré nechcem zabudnúť. Na dôchodku sa to bude dobre čítať. Ešte sme sa natiahli na lehátkach, kde sa cítime takmer ako doma, pozeráme totiž na veľký svietiaci nápis Budweiser. Odlet máme až o 15.50, takže času dosť.

Letíme zasa Boeingom, tentoraz 777-300, je tu o pár centimetrov viac na osobu, alebo možno sa mi to len zdá. Možno preto, že konečne sedím pri okne a mám viac miesta. Moc toho nenaspím, pretože tento druhý let už je kratší. No vidím von, čo ma celkom teší, ale teda až kým neprídeme do tmy a ostáva mi už len sledovanie letu na monitore.

Pristávame o 18.50 seč a autobus do Bratislavy nám ide o chvíľu. Tam už pre nás príde Dominika. Tak vitajte na Slovensku.

P.S: Po troj-týždňovej dovolenke (v teple) sa len veľmi ťažko rozbieha v realite (v zime). Neporiadok, ktorý ste pri vybaľovaní urobili neupracete za týždeň. Pretože človek sa nevie z tej výhybky dostať na starú koľaj. Prídete z práce a akákoľvek domáca práca je trápením. Sedím a pozerám nikam. Čakám na prepnutie do iného režimu. Prichádza pomaly.

Ak máte mastnú pokožku, choďte na slnečnú dovolenku. Tak sa vám vysuší, že vám bude ľúto za tou mastnou. No a pri tom množstve fotiek nebudete veriť, že kde všade ste vlastne boli. Bolo to naozaj? Asi hej, veď je to môj mobil, moja kamera, no a náš denník. Tak snáď ste prečítali až do konca.

Palubný denník cestovateľa (22.) Austrália

 Deň 22. – PIATOK

 Po raňajkách sa prechádzame v parku. V tom kde sme už raz boli, kúsok za našim domom, ešte som sa posledný krát chcela nadýchať toho voňavého eukalyptového vzduchu. Tá úžasná vôňa kôry stromov, ktorú títo obri zvliekajú ako hady svoju kožu. Je tu všade na zemi. Zbieram si pár kúskov a skúsim si ju doma dať na misku ako pot-pouri. Tým eukalyptovým naháčom už chýbať nebude a ak mi ju na letisku nevezmú, tak sa z nej budem tešiť ešte doma. Dnes je tá vôňa slabšia ako minule. Neviem či je to inou vlhkosťou vzduchu, alebo tlakom, je slabšia, ale cítim ju. Je tu krásne. Ukladám si do hlavy všetky tieto obrazy parku, domov, poštových schránok, červených stromov a sukulentných kríčkov. Ukladám si aj niekoľko desiatok metrov dlhú mravenčiu diaľnicu, len kúsok od nášho domu.

Porušili sme pôvodný úmysel a ešte sa ideme s Martinom okúpať na pláž. Berieme si Ferkove auto, ktoré je na rozdiel od toho z požičovne malé, zaprášené a nemá automat. Nevadí, nám stačí, veď doma máme podobné. Voda v mori sa s nami lúči veľmi teplou vodou, až neuveriteľne na to, že je to oceán. Možno je to tým, že Adelaide leží pri zálive Sv.Vincenta a nie na otvorenom oceáne. Ivanka nám zatiaľ nachystala obed a potom sa už chystáme na odchod.

Ferko prišiel z práce, trošku sme posedeli a o štvrť na sedem nás vezie na letisko. Je to zavčasu, no všetci by sme sa v aute neuviezli, tak musí ísť na dva krát. A či budeme sedieť doma, alebo tu na letisku, to už je jedno. Takto aspoň v kľude odovzdáme kufre a máme čas si niekde posedieť s prázdnejšími rukami. Kufre môžu mať váhu do 23 kilov a ja ten môj len tak zo zvedavosti položím na váhu. Danko: Preboha! To čo tam toľko máš? Kufor má 22,6 kg. Neviem, nič, to čo som mala, plus jeden Bindaberg a nakúpené drobnosti, nové šľapky a ... neviem. No je tam hlavne koženková bunda, ktorú budem vo Viedni potrebovať.

Letisko je malé, čo z vonka tak nepôsobilo. Je rozumne rozdelené na vnútroštátne lety a medzinárodné. Všetky čakárne sú vedľa seba, no tie medzinárodné sú oddelené sklenou stenou, za ktorú sa nevieme dostať. Nakoniec sme zistili, že na konci haly sa ide dolu schodmi cez kontrolu a potom sa vyjde hore schodmi do tých uzavretých čakární. Prechádzame sa medzi obchodíkmi, ale takmer všetky sú už pozatvárané. Nechápem. Je síce po normálnej pracovnej dobe, keď sa predpokladám obchody v meste zatvárajú, ale prečo aj na letisku? Našli sme schody dolu, teda východ k medzinárodným letom. Prvé, čo nám padlo do očí, že je tu nejako veľa ľudí, ktorí sa tu srdcervúco lúčia. Je tu plač, slzy, objímanie, mávanie... a ani jedno nepatrí nám. Veď nie je koniec sveta, čo plačú? Veď sa raz vrátia.

Dolu je colná kontrola, zasa prechádzame röntgenovou kontrolou batožiny a kým stojíme v rade, mladá mamička s dvomi deťmi cestuje sama a tá kontrolná rampa – brána, cez ktorú sa ide, stále pípa, každému kto prejde, aj jej. Tak chodí hore dolu, kým to neprestane pípať. Potom jej deti po jednom. Pri tom druhom synovi to tiež pípa, a chudák chlapec, keď sa má druhý krát vrátiť, dostal paniku a obrovský strach. Mama ho čaká na druhej strane a on sám musí prejsť. Nezvládol to, skrútil sa na zemi do klbka, plače, trasie sa a nechce ísť ďalej. Chvíľu trvá, kým to colníci pochopia a dovolia ísť mame naspäť pre neho. Bola od neho štyri metre, ale on nedokázal vstať a ísť. Trasie sa a ona ho musí zobrať na ruky a preniesť ho bránou. Tak aspoň že to už tie uniformy pochopili, že ten chlapec netrucuje, ale má panický strach.

Kým odletíme, tak vám poviem jednu pikošku. V roku 2019 letisko Adelaide prvý krát vyskúšalo jeden zaujímavý pokus. Okolo dráhy zasadilo lucernu, čo je vlastne ďatelina. Polievala sa recyklovanou vodou. Úspešný pokus to bol preto, že lucerna pomohla znížiť teplotu vzduchu na dráhe a okolo nej o tri stupne. Navyše má využitie po kosení aj ako seno, kŕmna zmes. A ešte jeden veľmi podstatný problém to rieši, že vtáci kvôli lucerne nemajú kde sadať a tak ich je na letisku menej. Lucerna sa hýbe vo vetre, čo tiež odrádza vtákov. Výsledok: dve muchy  jednou ranou poriešené. Začali s pokusom na štyroch hektároch a postupne to rozšírili na dvesto hektárov.

Odlietame 22.40 lietadlom Boeing 777-200 LR, čo je otrasne úzke lietadlo. Asi najhoršie, čo som doteraz zažila. Možno by som povedala, že zlatý Ryanair. Na recenziách je táto obyčajná trieda v tomto lietadle nazvaná „trieda dobytka“ a to asi je ten správny názov. Pretože je to v štýle „čo najviac ľudí do toho priestoru napchať“. Strava a personál bol výborný, no vôbec mi to nepomohlo v tom, ako zle sa letelo. Mám 153 cm a mala som málo miesta. Chápete? Ja s mojimi rozmermi. Už nikdy nechcem letieť týmto lietadlom tak ďaleko. Aspoňže sme mali kúpené miestenky vedľa seba, lebo ak by som mala sedieť vedľa nejakej cudzej obrovskej osoby, tak by som skončila s depresiou a plačom. Ruky som si nemala kam položiť, nohy mi trnuli lebo som nimi nemala kde hýbať. Otras. Tešila som sa, že letíme s Emirates, ale okrem dobrého jedla a pekných letušiek to nič nebolo. A tých 10-20 cm miesta by som za to jedlo vymenila. A teda nemusím hovoriť, že tomu zodpovedal aj ten spánok. Takmer žiadny za 14 hodín letu. Iba zúfalstvo.

 

 

Palubný denník cestovateľa (21.) Austrália

 Deň 21. – ŠTVRTOK

Dnes po raňajkách chceme ísť ešte posledný krát na pláž. Niekto je už fajne opálený, niekto už aj spálený. UV-index je zasa veľmi vysoký, takže po celý čas nič iné ako 50-ku nepoužívam. Aspoň sme tu dve také, ja a tá v žltom obale s UV-faktorom. Nechcelo sa mi ísť do Austrálie, a teraz sa mi nechce ísť domov. Začína mi byť ľúto, že naša dovolenka končí. Ráno keď sa pozerám na tú hromadu obuvi pod Ferkovým stolíkom, tak mi začína byť smutno. Musím si to odfotiť, a mal by si to večer aj Feri odfotiť, lebo toľko topánok pokope tu zas dlho neuvidí.

Dnes sme sa na pláži zdržali len do 13-tej hodiny. O chvíľu začne to najhoršie slnko, ale my máme dnes aj povinnosť vrátiť auto do požičovne. Ešte stíhame obchod, teda ten fľaškový. Tu, v celej Austrálii sú obchody s potravinami zvlášť od tých s alkoholom. Tie sú samostatné a v nich majú aj víno, pivo, aj tvrdší alkohol. Musíme sa stihnúť ešte osprchovať, najesť a hlavne natankovať, lebo auto sa musí vrátiť s plnou nádržou do 15-tej hodiny.

Do plna nám chýbalo 39 litrov a keďže Martin auto už trocha povysával, tak s kľudným svedomím ho ideme odovzdať. Nieže by bolo chlievového typu, no piesku sa tam za ten čas nahromadilo dosť. V centre hľadáme adresu požičovne, už je čas na vrátenie a my to nikde nevidíme, nevieme to nájsť. Je tu časť ulice, kde sa niečo prerába a nedá sa tam odbočiť. Predtým nás to viedlo nejako zvláštne zozadu budovy do areálu univerzity a teraz zas zablokovaná ulica. Tak sme tam volali a nakoniec je to v krytom poschodovom parkovisku na piatom poschodí. Keď sme sa sem vracali po jednosmerných uliciach, tak už to auto v odbočke nestálo a my sme videli, že sme mali smolu, lebo ono vlastne predtým zakrývalo veľký nápis s názvom požičovne. Špirálujeme parkoviskom na piate poschodie a konečne sme na mieste. Tachometer ukazuje 16.500 km, to znamená, že počas nášho pobytu v Austrálii sme na ňom spravili približne 2.400 km. Odovzdanie prebehlo bez problémov, dokonca ho po nás ani neskontrolovali, vraj ho pozrú neskôr. Pre tých čo nevedia: zaplatili sme cenu za požičanie (1000,-€/14 dní) a zatiaľ nám požičovňa na účte zablokovala depozit 500,-$. Keď auto skontrolujú a nebude poškodené, depozit nám odblokujú – vrátia.

Autopožičovňa je takmer v centre mesta. My sme sa rozdelili, Martin s Ivanou išli po svojom a my tiež. Máme určený čas, kedy sa máme stretnúť tu v centre s Ferim, tak sa tam potom zasa dáme všetci dohromady. Sme na hlavnej ulici pešej zóny, už sme tu boli predtým, len teraz máme veľa času, tak popozeráme obchody a hlavne si dáme kávičku. V historickej nákupnej pasáži s názvom Regent Arcade je množstvo obchodíkov a kaviarní. V jednej sme si našli miesto na náš obľúbený pôžitok z kávy. Budova je veľmi pekná a vidno, že jej interiér pochádza z rúk architektov rokov 1880-1900. Prešla dvomi zničujúcimi požiarmi, no jej znovuvybudovanie sa podarilo.

Len tak si sedíme na drevených lavičkách pešej zóny a pozorujeme obyvateľstvo. Znova obdivujem vkus ázijských obyvateľov a štýl, akým sa obliekajú mladí ľudia tejto etnickej skupiny. Ešte nám ostáva nejaký čas na stretnutie so zvyškom osadenstva zájazdu. To stretnutie máme na rohu ulíc King Wiliam ST. a North Terrace, pri Austrálskom parlamente. Sme tu načas, už len čakáme nášho sprievodcu. Feri hlási: mám prekvapenie, mením pôvodný plán, najskôr ideme inde na pivo než som plánoval, tam pôjdeme až potom. Zobral nás na ôsme poschodie výškovej budovy hneď na rohu ulíc a tam na otvorenú terasu baru. Je tu krásny výhľad na dve strany mesta. Nie, nie na celé mesto, nie je to vyhliadková veža, taká vraj v Adelaide ani nie je. No aj tu je poriadny výhľad a mňa osobne týmto nápadom veľmi potešil. Príjemné sedenie pri citrónovom pivku je akousi symbolickou rozlúčkou s mestom, s dovolenkou, s Austráliou a s januárovým letom dohromady. Nezabudnuteľný pocit si tu posedieť a pozerať z výšky do ulíc toho príjemného mesta.

Pokračujeme v staničnom bufete pri pive. Znie to smiešne a divne. Lenže... lenže toto je miesto vo veľkej historickej budove železničnej stanice z roku 1856. Je centrálnou konečnou stanicou metra Adelaide a má deväť podzemných nástupíšť. Do roku 1984 bola táto stanica aj konečnou pre štátne a medzištátne vlaky. Tie sú teraz presmerované juhozápadne na druhú železničnú stanicu. Staničná reštaurácia vyzerá ako historický bar s reštauračnou časťou, všade veľa dreva a na zemi šachovnicová dlažba. Interiér je príjemný, na strope biele industriálne trubky klimatizačného zariadenia, visiace jednoduché guľaté lampy pod ktorými kraľuje bar s výčapom. Toto miesto má skutočne veľmi ďaleko od staničných bufetov. Využili sme každodennú akciu - od 16-tej do 18-tej pivo za 6,-$, normálne je za 12,-$.

Naspäť už ideme zasa metrom. Auto už nemáme a metro je jednoduchý a priamy spôsob ako sa dostať domov. Zo zastávky metra to potom je už približne len nejakých 700-800 metrov.

Dnes končíme deň zasa kockami. No dnes to je aj so smotanovou tortou, rozlúčkovou. Hodnotíme dovolenku. Spomíname komu sa čo páčilo a čo zasa nie. Tie kocky nám budú chýbať. Bola sranda každý večer. Tak sme sa v hre zdokonalili, vieme kedy ostať pri tom, čo sme hodili, a kedy ešte risknúť posledný hod. No niekedy je lepšie držať sa hesla: lepší kakadu v hrsti, ako lorika na broskyni (moja austrálska verzia). Ale ešte aj dnes nám pán domáci rozpráva zaujímavosti zo života v Austrálii. Napríklad, že tu majú zamestnanci nárok na 12 dní plateného voľna pri maródke. Ak vyčerpajú, potom už len dovolenka, neplatené voľno, alebo ak má poistenie, tak mu to uhradí poisťovňa (tú PN-ku). Ak to nevyužije, tých 12 dní sa mu prenáša do ďalšieho roka.

Ľudia sú tu neni diskriminovaní. V banke si aj 80-ročný môže zobrať 30-ročnú hypotéku. Záleží aké bude ručenie.

A dnes sme znova skonštatovali, že revízor vo vlaku je príjemný a ochotný, poradí keď treba a pomôže.

Palubný denník cestovateľa (20.) Austrália

 Deň 20. – STREDA

8.január 2024 / 9.45 hod. / 25°C / tachometer 16.316 km a my ideme diaľnicou na juh. Jazdí tu pomerne málo obytných áut, teda v Austrálii celkovo. A keď už nejakú stretneme, tak sú to prívesy. Obytné autá len skutočne ojedinele. Tie prívesy sú všetky športového typu. S vysokým podvozkom, často dvojnápravové, a ak nie to, tak tie pneumatiky sú s hlbokým dezénom ako na terénnom aute. Veľa z nich je aspoň s jednou stenou rozťahovacou, alebo zdvíhacou strechou, ale všetky sú hranaté. Chýbajú im tie elegantné aerodynamické sexi krivky ako majú karavany u nás.

Po trištvrte hodine prichádzame na 40 kilometrov vzdialenú pláž, ktorá je..., no že BOMBA! Už keď nám Feri o nej hovoril, tak sme sa tešili. No teraz, keď to vidíme, je to pecka! Je to pláž Aldinga Beach. Pláž, po ktorej sa jazdí autom. Prichádzame sem pred pol jedenástou a áut je pomerne málo. No, takto: mysleli sme si, že sa sem príde a jazdí sa po pláži vo význame, že „šantí“. No je to inak. Prídete autom priamo na pláž a tu parkujete. Na vstup na pláž sa zaplatí vstup – parkovné, potom už si len nájdeme miesto kde chceme. Takže prvé, čo ma napadlo, nech nejdeme celkom blízko vody, lebo nevieme, či je teraz príliv, alebo odliv. Ak by bol teraz odliv, budeme mať riadny problém odísť. Cesta ide stredom pláže a parkuje sa z obidvoch strán, už každý ako chce. Tak si rozkladáme náš prístrešok a tešíme sa ako malé deti. Toto je ozaj krásna pláž. Asi najkrajšia. Je dlhá, široká, už len bystrozraký chýba. Vstup do vody je dlhý, plytký a preto je voda krásne teplučká. Na poriadne namočenie síce treba ísť aspoň sto metrov do vody, no asi aj raz toľko, ak si nechceme odrať brucho, ale ten pohľad z vody na breh s autami je dokonalý. Ako v nejakom filme. Možno Austrálskom. A k tomu množstvo áut a na nich surfy, stany, prístrešky a psíkovia. V lete sa nám doma o takom niečom ani nesnívalo. Konečne som aj drona zdvihla. Síce fúka, no trocha menej než predošlé dva týždne. Autá sa tu premávajú non-stop. Stále niekto prichádza, odchádza, či hľadá si miesto. Rýchlosť je obmedzená na 10 km/h, takže žiadny frmol, skôr prehliadka SUV-čiek, pick-upov a terénňakov.

Po 15-tej hodine, keď už je pláž plná a začína najhoršie slnko balíme. Presúvame sa ešte 26 kilometrov južnejšie a hľadáme Myponga Beach. Mala by to byť zaujímavá pláž so zvláštnymi kameňmi. Cesta vedie cez vysoké okrúhle kopce, ktoré sú suché so žltou trávou, no predstava, ako to vyzerá v studených mesiacoch, aké to tu musí byť nádherne zelené, je okúzľujúca. Chcela by som to tu také vidieť. Schádzame z prudkého kopca po dvojfarebnej šotoline a blížime sa k mestečku, či skôr k usadlosti s 30-40 domami. V roku 2016 tu žilo 33 ľudí. Tu, hlboko pod kopcom, je dedinka schovaná pred davom návštevníkov. Je to presne to miesto, kam idete zlou štrkovo-šotolinovou cestou, skombinovanou so strmými svahmi a prekrásnymi výhľadmi a máte pocit, že tam niekde pred vami je koniec sveta. Okolo len zopár fariem so žltými svahmi a zelené stromy sú len poriedko. Tesne nad plážou (ak sa to tak dá nazvať) prechádzame cez drevený most, ktorý spája brehy úzkej riečky. O chvíľku už parkujeme a vidíme, že je asi odliv. Voda, ktorá by mala byť v skalných jazierkach chýba. No aspoň vidíme z akého sopečného materiálu je toto zaujímavé miesto. Je to ako na husto uložená bridlica do skalných tvarov. Musím dávať pozor kam stúpam, pretože prísť k úrazu by tu bolo veľmi jednoduché. Toto musí mať jednoznačne sopečný pôvod, inak sa to vysvetliť nedá.

Zvyšky po starom drevenom móle akoby symbolicky oddeľovali miesto, kde končia skaly z vyvrhnutej magmy a začína piesková pláž. Najskôr väčšie či menšie kamene, no z druhej strany do mora vlievajúcej sa Mypongy už je jemný žltý piesok. Až tu začína kúsok ozajstnej jemnej pláže a nad ňou zopár dovolenkových domčekov.

Cestou naspäť po strmých kopcoch zbadáme odbočku na vodný rezervoár. Je tu parkovisko a krásna vyhliadka na vodnú nádrž – Myponga rezervoár. Nádrž na rieke Myponga, to z nej vyteká tá riečka, čo sa dolu vlieva do mora. Bola postavená v rokoch 1958-1962 a jej rozloha je 250 hektárov. Voda z nej sa upravuje a zásobuje mestá. Na druhej strane tejto nádrže je mesto Myponga a okolo sú chránené prírodné rezervácie pre turistov s množstvom vtáctva.

Je horúčava, šofér je už unavený, no ešte sa zastavujeme v obchode na väčší nákup. Kúpili sme ryby a na večeru si ich pečieme so zemiakmi.

Zasa hráme kocky, dnes až dve kolá a to druhé vyhral Feri. Popri tom nás nezabúda informovať o dôležitých veciach. Napríklad, že v meste Adelaide (na námestí) už zrušili vianočný stromček. Chystajú sa na cyklistické preteky, tak tam niečo na tú tému naaranžovali. Keď sme sa ho pýtali, že ako bolo v robote a čo robil, povedal, že bol na jednej sieti, že analyzoval dáta J. Dobre sme sa nasmiali, aj na tom, že dnes si Ivanka na tej auto-pláži dala párok v rožku. Párok bol uvarený a naservírovaný v šupke (či igelite) J

Zistenie na dnes: Dnes bol UV-index veľmi vysoký, číslo 12. Podľa wikipédie taký ani neexistuje, iba od 1 do 11.

Palubný denník cestovateľa (19.) Austrália

 Deň 19. – UTOROK

Dobré ránko 7.január! Dnes sme si naplánovali skutočne pekný výlet. A čo je dôležité, aj sme si overili, či majú otvorené, nie ako včera. Takže šup, šup, po raňajkách vyrážame!

Tachometer ukazuje 16.180 km a my k tomu pridáme za chvíľu ďalších 60, pretože to je vzdialenosť k miestu, ktoré sme si dnes vybrali. No predtým, za kopcom a za Onkaparinga Valley natankujeme. Mimochodom, strašne sa mi páči to slovo, ten názov Okaparinga. To je tak zhruba polovica cesty do Birdwoodu. Tu prídeme približne pred jedenástou, pretože v tomto meste je hneď za starým (ale rekonštruovaným) mlynom z roku 1888 postavená nová budova, ktorá je auto-moto múzeom. Pôvodná tu bola od roku 1964, no postupne sa rozširovala, s ňou aj jej zbierka dvoch nadšencov. Od roku 1982 je už v rukách historickej asociácie a zbierka v tejto veľkej budove je ohromná. Už to ani zďaleka nie je tých pár kusov, ktoré boli celkom na začiatku umiestnené v mlyne.

Takže o čo ide? Budova, zvonka moderná ako obchodný dom, lenže v jej útrobách sú hotové zázraky. Hneď za dverami vás privíta z lega postavená červená Toyota v skutočnej veľkosti. Toto možno upúta skôr deti a dospelých fandov lega, no vedľa je skutočná benzínová stanica z dvadsiatich rokov a za jej okienkom si kúpite vstupenku. Okolo už sú naaranžované autá ako stoja pri čerpacích stojanoch. A potom to začne. Množstvo farebných áut rôzneho veku. Pretekárske autá, autobusy, hasičské autá, nákladné dodávky, ale aj jedinečné zbierkové kusy, ktorých bolo vyrobených len pár kúskov. Sem tam sa mihne nejaký retro skúter, ale za rohom si hneď všimnete celú zbierku motoriek. Určite vám neujdú staré karavany, kde najstarší obytný príves je z roku 1936. Najstaršie autíčko som našla z roku 1907, ale je tu aj „šasi“, teda niečo ako podvozok s kolesami z roku 1897. No múzeum sa špecializuje na jednu hlavnú značku a to je Holden. U nás absolútne neznámy výrobca áut (u bežného spotrebiteľa) tu má prehliadku tých najlepších a najdôležitejších strojov od roku 1948. Nie bežné, ale najvýznamnejšie kusy, napríklad prvý kus – Holden číslo jedna (1948), alebo úplne posledný vyrobený v Austrálii z roku 2017.

Okrem tejto značky z takých zaujímavostí spomeniem napríklad Bugatti Veyron, Benz z roku 1898, alebo auto-neauto Bigfoot vyrobené pre film Mad Max v roku 1984. Je tu toho veľa a znalec áut si príde na svoje. Čerešničkou na konci sú staré šľapacie autíčka a hračky, alebo hracie automaty z 80-tich a 90-tich rokov, kde si môžete zahrať klasiku ako Cras Bandicoot, alebo zajazdiť s formulkami, či hrať hadíka.

Takže moje hodnotenie dáva tomuto múzeu všetky hviezdičky aké sa dajú dať. No aby som nekrivdila, tak aj mestečko je veľmi pekné.

Vraciame sa naspäť po Okaparinga scenic drive a po tridsiatich kilometroch už prichádzame do mesta Hahndorf. Áno, predpokladáte dobre, je to pre zmenu nemecké mestečko. Toto malé mesto bolo osídlené v rokoch 1838-1840 keď sem prišli prvý osadníci z vtedajšieho Pruska. Pomenovanie Hahndorf dostalo po nemeckom kapitánovi lode, ktorá sem doviezla emigrujúcich starých nemeckých luteránov. Vplyv tejto európskej kultúry je tu evidentný, pretože tu máte pocit, že sa prechádzate starými uličkami nejakej nemeckej dedinky. Domáci z toho ťažia doteraz (alebo hlavne teraz). Je tu množstvo obchodíkov s nemeckými výrobkami (či skutočnými alebo akože...?), reštaurácie ponúkajú nemecké špeciality, ako napríklad typické klobásky, či nemecké verzie párku v rožku, „šnicle“ a pivo.

Nečakali sme, že tu bude toľko ľudí, mestečko je zjavne známe u turistov a tomu nasvedčujú aj preplnené reštaurácie a kaviarne. Miesto na kávu musíme skutočne hľadať a hneď ako sa uvoľňuje stôl v Cafe 1839 si tu sadáme. Pokračujeme po hlavnej ulici a ja si pasiem oči v krásnych obchodíkoch, veď za pozretie sa neplatí a po hube mi nedajú. Jeden z fakt pekných obchodov je vianočný obchod, ktorý ponúka krásne drevené ozdoby, hračky, dekorácie a dve plné steny s kukučkovými hodinami, baterkovými aj naťahovacími. Množstvo vianočných magnetiek, svietiacich vianočných nemeckých domčekov z dreva aj keramiky, ale aj drevené figúrky luskáčikov a pinokiov.

To, čo mňa asi najviac v tomto meste očarilo, a keby som tu bývala, tak určite nakúpim, bol obchod so starožitnosťami. Lietadlom by sa mi veľmi ťažko tie zázraky niesli, tak som si aspoň pofotila tie najkrajšie veci.

Sme v nemeckom mestečku, kde predavačky nevedia nemecky, no v tejto horúčave už pokračujeme preč, na našu pláž, kde zisťujeme, že dnes je voda mimoriadne teplá. Je odliv a my sa zabávame na čajkách snoriacich okolo slniacich sa ľudí, či im neostali nejaké zvyšky jedla. Hádžeme im kekse a niektoré sú také odvážne, že idú celkom blízko. No z ruky si nevezmú, toho sa boja. Zato tie čierno-biele krkavce, tak tie by neváhali drzo až na deku.

Keď sme sa vrátili domov, vonku bolo ešte 28°C a to už je 18-hodín. Pre porovnanie rozdielu, tak dnes ráno bolo 13°C. Teploty sa pohybujú skutočne s veľkým kolísaním. A to môže byť aj v porovnaní jednotlivých dní.

Dnes sme sa pri kockách dozvedeli, že štát Južná Austrália je jediný štát na tomto kontinente, kde nie je povinná technická kontrola na autách a ani emisie nie sú povinné. To sme v meste skutočne videli, keď pred nami auto dymilo, ako keby v jeho vnútri sa pálili pneumatiky. Ešte sme sa smiali, že kde sú emisie? Takže nikde, tu netreba.

Ďalšia zaujímavosť, že povinná výbava auta (na ceste) je len šofér J. Ani lekárnička, ani vesty, ani trojuholník.

A ešte – mesto Canberra. Hlavné mesto Austrálie je umelo vytvorené mesto, pretože „niekedy sa niekde nejaký“ ľudia (asi politici) nevedeli dohodnúť na hlavnom meste, či to má byť Sydney (najznámejšie mesto), alebo Melbourne (najväčšie a najľudnatejšie mesto). Tak v ich myšlidlách skrsla jedna fantastická myšlienka a vybudovali nové mesto - v prvej tretine vzdialenosti od Sydney. Prvé dve majú 5-miliónovú populáciu, Canberra má len 420 tis. obyvateľov.

Palubný denník cestovateľa (18.) Austrália

 Deň 18. – PONDELOK

Po víkende sme si naplánovali výlet do múzea na sever Adelaide do St.Kilda. Krásne sa tam dostaneme po diaľnici M2 a až tesne pred touto štvrťou schádzame dolu. Po dlhšej prázdnej pustatine sa približujeme k tomu miestu, kde bohužiaľ zisťujeme, že je zatvorené. Svoje hangáre majú otvorené len v nedeľu, čo bolo včera. My sme si to nepozreli, inak by sme sa sem ani netrepali. Múzeum vzniklo v 50-tich rokoch a funguje čisto na dobrovoľníckom systéme. Zhromaždili a udržiavajú tu koľajové vozidlá, tak sa niet čo čudovať, že celý týždeň tu asi nemá kto byť. No nič. Ideme naspäť 25 kilometrov a v pláne je Garden Island, a miesto, kde by sa vraj mohli dať vidieť delfíny. Je to ostrov, kde je možné vyraziť na vodu kajakom, má tu priestory klub kajakárov, no dajú sa aj požičať a poplávať po okolí a stretnúť delfínov. Tých kajakov tu bolo veľa, ale delfín ani jeden. Nemáme šťastie. Boli sme pozerať tučniakov a nič, potom električky, zasa nič. Teraz delfínov, detto. Ešte sme sa zastavili „za rohom“ tohto ostrova, kde sú vo vode akože odparkované hrdzavé lode „po službe“, no ani tie moc nebolo vidieť. Je to oplotené a cesta po suchu sa zdá nemožná. Len na kajaku z vody. Takže ďalší neúspech.

Cestou sme stretli niekoľko zaujímavých kamiónov s návesmi, tak sme sa rozhodli, že nabehneme na diaľnicu a pôjdeme na sever. Skúsime, či cestou hore, smerom na Alice Springs neuvidíme tie autovlaky. Kto to nepozná: kamión ťahajúci za sebou niekoľko návesov, minimálne 3-4. Stretávame kamióny, no ani jeden neni to, čo čakáme.  Pokračujeme a dáme si niekde kávu, najlepšie v meste Dublin, ktoré je na smerových tabuliach. Je to asi 50 kilometrov za Adelaide, ale už len ten názov mesta znie lákavo. Na začiatku sme sa odfotili pri tabuli mesta a potom, v reštaurácii Dublin General Store si objednávame kávu. Malý obchodík s kaviarničkou pripomína diaľničný motorest z filmov. Malý, žiaden luxus, len vypiť kávu a goodbye. Spomeňte si na jeden z mnoho filmov, kde cestujúci na veľkom, starom hrdzavom pick-upe ide suchou pustou krajinou a odrazu reštaurácia a benzínová pumpa. Vypije, natankuje a ide zasa do pustatiny. Tak toto mi pripomenulo toto miesto. Aj keď toto nie je až taká savana, ako v tom filme. Odviezli sme sa po niekoľkých uličkách, no mestečko je ozaj maličké. Predpokladám (podľa názvu), že mesto založili prisťahovalci z Írska, tak ako mnoho iných miest s názvami rovnakými na iných kontinentoch. Cestou naspäť zasa rátame nápravy na kamiónoch a maximum čo sme narátali bolo tuším 18 (vraj, už si ani nepamätám), čo je už dosť.

Vraciame sa do mesta a keďže dnes nám tých výletov moc nevyšlo, rozhodli sme sa zaparkovať pri botanickej záhrade a rozdeliť sa. Martin s Ivanou idú do mesta a my si pozrieme zvyšok botanickej záhrady, keďže minule sme to vzali len rýchlovkou. Parkujeme na zadnom parkovisku Plane Tree Dr Parking v tieni množstva stromov. Prešli sme si v kľude veľký kus záhrady, no zasa nie celú. Je obrovská, je to park o rozlohe 51 hektárov. Je oplotený, no vstup je voľný, žiadne vstupenky, nič. Dá sa tu stráviť aj celý deň. Teda ak ste fanúšikom rastlinstva. Oficiálne bola otvorená v roku 1857 (!) a je tu viac historických budov, veď len skleník – palmový dom, je z roku 1877. Nie je až taký obrovský, no je krásny. Vedú k nemu schody a je vo viktoriánskom štýle. Navrhol ho nemecký architekt a dovezený bol v roku 1875 z nemeckých Brém. Je to druhý najstarší skleník v Austrálii.

Botanická záhrada je skutočne rozľahlá, takže zasa sme ju neprešli celú. Lenže ako to už býva, človek až dodatočne zistí, kde všade ešte mal ísť, až keď je neskoro, ďaleko a už to nie je možné. Teraz som múdra, že? Teraz by som vám vedela povedať, kam tam všade máte ísť, hodiť očko. Zo záhrady vychádzame tou istou bránou ako sme prišli, aj keď cestu k nej sme troška hľadali, pretože sme si chceli pozrieť chodník okolo potoka, popod palmy a vysoké stromy. Čakanie na druhú polovičku posádky na parkovisku si krátime pozorovaním netopierov na vysokých stromoch. No poviem vám, toto ste ešte nevideli. To množstvo! Toto sme nevideli ani v telke, ani nikde. Sú obrovské. Rozpätie krídel je skoro meter. A čudné je, že netopiere predsa cez deň nelietajú, spia v chladných a tmavých priestoroch. Toto sú tu doslova nálety a ja sa čudujem, že ich tie stromy udržia. Tisíce netopierov. Možno iný druh.

Takže kaktusov mám pofotených dosť, a po nákupe v supermarkete ideme domov a keď sa Feri vrátil z práce, tak nám vysvetlil, že tie netopiere sa volajú flying fox – lietajúce líšky. Vlastne naša rodina J. Takže sa nevolajú netopiere, ale sú ich poddruh. Oficiálny názov Pteropus, meganetopiere, patria medzi najväčšie netopiere na svete. Jedia ovocie, rastliny a príležitostne hmyz. Toľko wikipédia.

Večernou témou pri kockách sme sa troška vrátili k vianočným rybám. Dnes je síce už 6.január, no nejako prišla do poradia aj téma „kapor“. Tak sme sa dozvedeli, že v južnej Austrálii keď rybár chytí kapra, tak ho nesmie pustiť naspäť do vody. (tak ako sa u nás chytá spôsobom chyť a pusť). Musí ho zabiť, aj keď ho nezje, pretože tu sa kapry nejedia, tu sa to považuje za „škodnú“, za „plevel“. Kapor sem bol dovlečený z Európy a tak sa tu premnožil, že je vlastne nechcený. Možno by pritom stačilo naučiť ich tieto ryby správne opracovať a pripraviť na jedálny lístok a zistili by, že kapor vie byť aj celkom chutná ryba. No tentoraz sa majú oni čo učiť.

Zistenie na dnes: ak niekam cestuješ, over si otváracie hodiny.

 

Palubný denník cestovateľa (17.) Austrália

 Deň 17. – NEDEĽA

Je nedeľa, 5.január, chalani išli ráno zasa behať. Okrem šoféra. Obdivujem ich. Chcela by som to niekedy dokázať, ale nemám ani silu, ani neviem behať. Myslím to doslova, neviem ako sa dýcha, ako sa dopadá na nohy, aké tempo a takú tú behaciu techniku. Neviem to, a to ako výhovorka stačí.

Každé ráno, okolo štvrtej chodí niečo do záhrady pod naše okná. Niečo sa tu naháňa. Znie to, ako keď sa mačky preháňajú po plote a potom skočia na plechovú búdu pod oknom, skočia dolu a naháňajú sa ďalej, sem-tam nejaký zvuk. Už sme sa o tom rozprávali, nevieme čo je to, ale dnes to počul aj Martin, tak si to určite nevymýšľame.

Dnes po raňajkách ideme na pláž, no najprv si pozrieme prístav s jachtami a motorovými člnmi, ktorý je asi 5 km ďaleko. Parkujeme pri jednom z parkov a pešo si pozrieme tie jachty zaparkované hneď vedľa Gleneg Beach. Je to kúsok pod letiskom, takže z pláže je každú chvíľku vidieť vzlietať lietadlá. Toto je pomerne obľúbené centrum, je tu veľké ruské kolo, na pláži sa hrá volejbal, dokonca to vyzerá na nejaké turnaje. Hráči majú čísla, športové plavky a každú chvíľu počuť pískanie rozhodcu. Je to taký, že ozajstný beach-volej-cupp. Presne oproti jette, teda asi by malo byť správne, že tú jettu, mólo postavili pri námestí, Moseley Square, oddeľuje ich len to ruské kolo a pamätník. Ozaj, napadlo niekoho, či vie niekto, prečo sa tomu hovorí ruské kolo? Námestie začína pomníkom – memoriálom, postaveným v roku 1936 na počesť výročia – 100 rokov založenia provincie Južná Austrália. Má byť pamiatkou všetkým prisťahovalcom a stojí vedľa radnice Gleneg, ktorá je dnes už asi skôr múzeom. V tomto čase sa na námestí koná nejaký manifest, pretože už nás oslovili dve panie, či sme odtiaľto, či sa zapojíme do petície, no po odpovedi, že sme turisti, sa radi porozprávali odkiaľ sme. Tá jedna dokonca vedela kde je Slovensko, lebo predkov má z Poľska a Rakúska. Trošku sme sa zakecali, ale aspoň si Ivanka mohla ísť pohľadať cukráreň s vraj super zmrzlinou, ktorá má perfektné referencie, dokonca by sa asi dala nazvať že „značková“. Neviem čo to za výrobcu, ja moc zmrzlinu nemusím, ale vraj bola ozaj dobrá. Tak si aspoň prišla na svoje a splnila si túžbu ju ochutnať. 

Pokračujeme po ulici Colley Terrace až na miesto, kde parkujeme – na ulicu Adelphi Terrace, okolo parkoviska s autami, kde parkujú domáci. Tu ma napadlo, koľko je tu áut, čo u nás vôbec nejazdia, neexistujú. Sú to hlavne také tie veľké SUV autá a pick-upy, také, čo sa robia pre americký a austrálsky trh. No hlavne značky áut, o ktorých obyčajný Európan ani netuší. Kúsok ďalej ideme po chodníku, dlažbe, kde jednotlivé dlaždice majú vyryté mená, texty, ďakovania... nerozumieme tomu prečo. Príde nám to ako poďakovanie ľuďom, príbuzným, lekárom, všelikomu. Nie je to história, sú tam aj 80-te, 90-te roky, aj 2000-ce. Ako keby to dávali pri nejakej príležitosti z vďačnosti. Ale vyzerá to pekne.

Prešli sme sa po pláži, nie po našej. Táto má pod promenádou veľa navezených kameňov, je to akýsi val, hrádza. Je severnejšie od našej a myslím, že sa volá Gleneg. Našli sme lietajúci tanier, tak sme si ho chvíľu  hádzali, no fúka taký vetrisko, že takto sa zabaviť dnes nedá. Nielenže je pod mrakom, ale ešte aj vietor. Áno, vieme, tu sa počasie mení každý deň. Jeden deň je slniečko, teplo, 35 stupňov a druhý deň 20 a zamračené s vetrom. No dnes je ten stred. Nie je síce 20, ale vietor poriadny. Lietajúci tanier nám odfúklo vysoko na kamene, a ako sme ho našli, tak sme o neho prišli, nechce sa nám tam škriabať, možno ho zajtra zas niekto nájde. Posedeli sme si tu, nadýchali morského vzduchu (a piesku), porobili pár fotiek, našla som pekné mušle. Ideme domov, kúpať sa nedá. Cestou sme ešte skočili na brzdu, lebo sme zbadali sedieť na lavičke železnú sochu človeka – hranolkáča. Teda neviem čo je to za sochu, nenašla som to na webe, ale je zvarený z kúskov železných tyčiek a na kolenách má tácku s hranolkami a „niečím“. Tak som ho tak nazvala.

Doma dojedáme špagety zo včerajška a chlapci konečne doskladali regále, čo začali pred pár dňami. Konečne bude garáž troška uprataná, ale čo je najdôležitejšie – akú radosť z toho chalani majú. Dneskajšok bude asi celý taký zamračený, ideálne počasie na popolievanie záhrady, zem neuschne tak rýchlo. Ujde sa konečne aj citrónovníku. Potreboval by častejšiu závlahu. Stále čakáme ten posratý dážď, ktorý mobilná aplikácia tak sľubuje, no ten asi ostal niekde v Európe a tejto suchej zemi nedopraje. A tak by to dobre padlo. Hneď by bol aj trávnik krajší, aj ten voňavý park, aj tie kopce na okolí. Tak nič. Nič z toho nebude. Trocha sa nudíme. Teda len niektorí, tí pri stole. Ja si vždy niečo nájdem. Už som na tejto dovolenke ostrihala levandule, agapanty, jabloň aj marhuľu. Umyla okná, pozametala dvor aj vytrhala zelinu z chodníka. Keby sa mi susedia zložili na letenky, tak nabudúce by som aj im prišla upratať dvor.

Dnes je oblačno až do večera, ale západ slnka je krásny. Fotím si ho z Ferkovej obývačky, lebo žeravé svetlo z neho ju osvetľuje celú. Hore sú tmavo fialové mraky, ten odtieň prechádza do dymovej, potom do žeravo oranžovej a až nakoniec do ostro žltej. Tesne nad obzorom a strechami susedných domov slniečko zapadá a čoskoro bude tma. Keď slnko zájde, tak sa veľmi rýchlo zotmie. Ale my máme naše kocky! Už nás čakajú. Ferko našiel luxusné vonné tyčinky, tak si zapaľujeme jednu a podľa nej si veštíme kto má v čom pridať. Kam padne popol, tak nám napovie o čo sa viac snažiť. Ideme doradu po jednom, a máme z toho dobrú zábavu. No ale stálo to za to. Dnes konečne vyhral Feri! Gratulujeme!

Večer, keď hrávame kocky, tak náš hostiteľ nám vždy rozpráva nejaké Austrálske zaujímavosti. Minule nám povedal, že prečo má okolo domu v zemi tie plastové kolečká. Sú to návnady na termity. Pravidelne chodí firma kontrolovať (na ich náklady) tieto návnady, otvorí plastové deklíky a skontroluje miesto. Podľa toho vie, či tu nemajú termity nový rajón, aby ho zavčasu zachytili, deratizovali a predišli škodám, ktoré by napáchali. Austrálske domy, hlavne tie novšie, sa budujú na drevených základoch, akoby na koloch (pre predstavu), a tie keď napadnú termity, tak viete čo. Dom je zničený zospodu.

Alebo dnes nám zas povedal informáciu, že mesto Adelaide malo 10 rokov jednosmernú diaľnicu, po ktorej sa doobeda jazdilo jedným smerom a poobede zasa opačne. Podľa premávky, ráno sa išlo do práce, po obede z práce. Logické. Tak zasa sme trošku múdrejší.

Zistenie na dnes: nehraj kocky keď nepiješ!