Egypt

Egypt milujem, preto písať o ňom je ľahké a ťažké zároveň. Mohlo by to znieť ako zaujatosť.

Ťažko začať, lebo každý pozná Egypt ako turistickú destináciu s celoročne krásnym počasím. Druhá strana je tá historická, každý nemá rád pamiatky, preto sa mu ľahšie vyvaľuje na pláži alebo pri bazéne. Keď som po poslednej dovolenke v tejto nádhernej zemi počúvala rozhovor našich turistov o tom, akú mali dovolenku, uvedomila som si aké to je prízemné ísť na týždeň do hotela a pražiť sa na slnku. Ale neberiem to nikomu, aj tak si niekto vie odpočinúť. Turisti, ktorí chodia do tejto zeme pre niečo iné, napr. za potápaním, ma pochopia. Nemôžem povedať že som už videla túto zem celú, ale videla som dosť na to, aby som sa

zamilovala do tej druhej strany Egypta. Treba si pozrieť Alexandriu, Káhiru, Suez, Sinaj, ale

aj horný Egypt ako je Luxor, Karnak, Asuán. Každá táto časť má niečo nádherné.

Dolný Egypt.
Alexandria má knižnicu a už neexistujúci div sveta – maják. Suez má krásny prieplav, ale fakt krásny kanál
s mohutným pomerne novým mostom spájajúcim Africkú zem s Ázijskou časťou Egypta. Suezský prístav je krásny, plná lodí, a vy plávate medzi nimi na lodi. Okolo vás v mori (priamo v prístave) skáču nad hladinou delfíny. Na brehu je palác, ktorý patrí, či skôr už patril, prezidentovi. Tu je prieplav široký, pretože tu čakajú v rade lode, ktoré majú zaplatený vstup na preplávanie. Sú to hlavne nákladné lode, pretože cena za plavbu je dosť vysoká, s turistických lodí si to dovolia len tie najväčšie spoločnosti. Postupne sa prieplav zužuje na
šírku jednej – dvoch lodí, tie plávajú za sebou. Na niektorých miestach je kanál rozšírený, most je nad miestom kde sa rozdvojuje do dvoch ramien nech na tomto úseku môžu plávať lode obidvomi smermi.

Suezský – Sinajský prieplav sa dá „zdolať“ z jednej strany na druhú tromi spôsobmi. Môžete prejsť loďou, trajektom, klasickým prevozom z jednej strany na druhú, alebo novým mostom, ktorý pomohlo vystavať Japonsko. Je to úžasný monument. Na moste sa nesmie zastaviť, vojská ho majú pod dozorom aby sa vylúčila možnosť útoku naň. A ešte jeden spôsob je tunel, ktorý vedie pod dnom kanálu. My sme absolvovali všetky tri spôsoby vďaka výbornému sprievodcovi Ervínovi. Tak isto bol zážitok previezť sa po Sinajskej
púšti a vidieť tam všetky tie odstavené tanky, či už egyptské (na podstavcoch s patričnou pompéznosťou) alebo Iracké či Izraelské zafúkané pieskom akoby v štádiu rozpadu. Mimochodom Sinajský piesok je mimoriadne jemný, ako púder, alebo práškový cukor, veľmi príjemný.

Káhira – najkrajší nočný pohľad pri pristávaní aký som kedy videla. Milióny svetielok rôzne pozoskupovaných do ulíc, zhlukov domov či námestí. Káhira je taká veľká.... že až. Lietadlo krúžilo dostatočne dlho aby sme si to vychutnali. O tomto meste by mal písať niekto kto tam strávil viac času, ja popíšem len to, čo som videla ja. Východ – západ je odlišný. Podľa starých Egypťanov bol východ vždy symbolom znovuzrodenia a západ symbolom smrti. Ako slnko, na východe sa rodí, na západe „zomiera“. Preto je východná časť Káhiry moderná, vystavaná, dá sa povedať, že bohatá. Hotely, reštaurácie, inštitúcie, mrakodrapy... Prechod mostom cez Níl na západ je „liečba šokom“. Tu býva nižšia vrstva obyvateľstva. Viditeľný rozdiel hlinených, aj keď poschodových domov, okolo ktorých sú smetiská, a na domoch sa chová dobytok. Áno na domoch, aj na treťom – štvrtom poschodí, akoby na streche chovajú napr. kozy, lebo
okolo domu nie je miesto. Prechod autobusom cez most kanálov je zážitkom. Ženy naberajú vodu z kanálov a ďalej proti prúdu leží vo vode zdochnutá krava alebo kôň. Aj to je Káhira.

Západná časť – symbol smrti a odpočinku telesnej schránky má aj cintoríny. Nie ako u nás, skôr sa to podobá na tie talianske, sú to domčeky pod ktorými sú nebožtíci. Domček mal slúžiť ako motlitebňa, miesto na dary a uctievanie. Naschvál píšem „mal slúžiť“, pretože teraz slúži pre chudobných ako obydlie. Ľudia (chudoba) v mnohomiliónovej Káhire už nemali kde bývať, tak sa nasťahovali k svojim predkom, priamo na cintorín, tejto časti sa hovorí „Mesto mŕtvych“. Cez múr vidíte, že tu život funguje na prahu chudoby a smrti, a to doslova. Cesta ďalej nás povedie aj cez dnes už vybudovanejšiu a modernejšiu časť, pretože je to smer Giza.

Pyramídy si nenechá ujsť žiadny návštevník. Úprimne, čakala som, že nás vyvezú niekam za mesto a tam niekde na kopci ich budeme fotiť a obdivovať. Pyramídy sú v skutočnosti v meste, obklopené domami, hotelmi a turistickým ruchom veľkomesta. Sú na nižšom kopci pod ktorým je mohutná sfinga a krásny pohľad na všetok ten zázrak. Ešte lepší a fotogenickejší pohľad je z druhej strany, z akejsi terasy, kam idú všetky turistické autobusy a kde si ich všetci fotíme, či už sme Japonci alebo nie. Tu je aj pomerne veľký zhluk predavačov suvenírov, ale musia z niečoho žiť. V Káhire dennodenne pribúda toľko obyvateľstva, že mesto sa stále viac a viac rozširuje, z roka na rok sú pyramídy viac obklopené budovami a mestom. Vidieť ich je zážitok, treba navštíviť aj múzeum medzi nimi kde je loď – slnečný koráb, ktorý prepravil faraóna po smrti na druhú stranu sveta. Káhira nie sú len pyramídy, pozrite si mešity, je ich tu veľa, navštívte bazár, ak nemáte radi dotieravých predavačov, tak ideálne je ísť tam cez ramadán, všetci sa modlia a sú krotší aj k turistom.Egypt je iný svet, iný ľudia, iná doprava, iné dopravné pravidlá. Ale Egypt celkovo má iné dopravné pravidlá, silnejší má prednosť, večer svietiť netreba, trúbiť treba čo najviac a čo najhlasnejšie, no a keď stretnete známeho, pokojne zastavte a porozprávajte sa, nevadí že autá za vami musia čakať. Výrazná gestikulácia je samozrejmá.
Poďme ďalej, destinácie ako Ain Soukhna a Hurghada vynecháme, tam okrem hotelov a mora nič nie je. Teda je otravný domorodci a ženbychtivý zamestnanci hotelov. Domáci obyvatelia (tí ktorí si to môžu dovoliť) chodia v lete na dovolenky a oddych do Alexandrie. Je tam miernejšie počasie Stredozemného mora a sú tam „doma“. Alexandriu popíšem až keď ju navštívim, nabudúce, nebudem predsa klamať.

Horný Egypt.

Takže ideme dolu, proti prúdu Nílu, do tzv. Horného Egypta. Pre nás nepochopiteľné prečo horný, keď je to dolu. No lebo keď sa na to pozrieme podľa Nílu, tak zrodenie rieky je vrch, rieka tečie a delta Nílu je koniec, teda dolu, dolný Egypt. Níl je život krajiny, bez Nílu by nebol Egypt.
Giza je miesto kde sú faraóni pochovaný, nie všetci, tí skorší. Ale miesta kde žili a kde sa stavali chrámy zasvätené bohom sú na hranici Horného a Stredného Nílu, teda Karnak , Luxor, Théby a proti prúdu ďalej. Nebudem písať o každom chráme zvlášť, oni sú v podstate veľmi podobné, pre jednoduché oko to vyzerá ako všetko rovnaké. Len každý je zasvätený inému bohovi, každý má iný rozmer, zaberá inú plochu a inú geografickú polohu. Tak stručne.
Karnak je rozlohovo najväčší, a keď si uvedomíme, že z neho viedla trojkilometrová sfingová alej až k Luxorskému chráme, tak to muselo byť najkrajšie miesto Egypta.

 Obidva chrámy majú svoje čaro. Pre zaujímavosť – chrámy boli tokom času a prírody zaviate pieskom. Ešte stále sa pracuje na odkrývaní, to najdôležitejšie je už „vonku“, ale napr. časť Karnackého chrámu je neprístupná pre rekonštrukciu, alebo mestom je krížom vykopaný kanál v ktorom odhaľujú ďalšie časti sfingovej aleje.

 Luxorský chrám (to je ten menší) bol zasypaný pieskom a zeminou a na ňom vyrástlo mesto a postavila sa mešita. Postupne sa mesto zrušilo, chrám sa obnovil, ale domáci si vydobili zachovanie mešity, takže je na ňom ako keby prilepená.

Nesmieme vynechať ďalší Thébsky chrám – Kráľovnej Hatšepsut. Obrovská nádhera, v jej susedstve je aj menší chrám, ktorý slúžil staviteľovi Senenmutovi ako staviteľský architektonický vzor. Paráda. Z druhej strany tejto hory je Údolie kráľov, tu je zákaz fotenia aj kamerovania. Pred piatimi rokmi sa aspoň fotiť mohlo, ale plyn, ktorý produkuje blesk fotoaparátu ničí kresby, turisti nedodržovali fotenie bez blesku, tak to zakázali celkom.

Údolie kráľov (fotky z r. 2005):

V blízkosti sú Memnonove kolosy, ktoré kedysi stáli úplne inde,dávno ich zničilo zemetrasenie aj chrám pri ktorom stáli, archeológovia ich premiestnili na lepšie miesto.

Ďalšie chrámy Edfu, Kom Ombo, Medinet Habu, každá je niečím krásna. Edfu – zasvätený Horovi, Edfu – bohovi Sebekh, chrám ležiaci na brehu rieky, krásny výhľad na chrám z lode, ale aj opačne na Níl. Na týchto miestach sa dá skutočne načerpať energia, výhodou je navštíviť ich skoro ráno kým sa nahrnú turisti.

 Mesto Asuán. Mesto plné života, drožiek a svojej histórie.

Na drožke dýchate ich život, ste medzi nimi, treba navštíviť kaviareň, dať si čierny alebo ibištekový egyptský čaj, zafajčiť si šišu, sadnúť si na ulici na obrubník chodníka a pozerať na prístav s množstvom turistických lodí, alebo navštívte parfumériu, kde sa navoniate do sýtosti, ak vám voňajú iné vône navštívte obchod s koreninami. Je tu nielen voňavo, ale aj farebne. Šafrán, kari, všetky druhy čajov sypané alebo balené. Prírodné čistiace prostriedky ale aj tabak do vodných fajok. Vonné tyčinky, drevené šišky, modrá skalica... a do toho ukecaný ochotný predavači (nezabudnúť zjednávať). Prejdite sa po tržnici a z typického egyptského oblečenia si nebudete vedieť vybrať. Letné šaty, tričká, sandále, ale aj šatky a ručníky, tuniky a galabíje. Arabské galabíje (tie pyžamá čo nosia na ulici) sú veľmi príjemné na nosenie v tomto počasí.

 V Asuáne je najväčší kresťanský kostol a najväčšia mešita v tomto „okrese“. Koptská cirkev postavila veľký kostol prístupný aj turistom, tak isto aj mešita (pokiaľ nie sú motlitby) je prístupná, len treba mať pokrývku hlavy a tela a vyzuť sa. Obidva chrámy sú na kopci odkiaľ je výhľad na mesto.

Moslimovia sa modlia päť krát denne, pre našinca ja zaujímavé, keď odrazu pri prechádzke začne znieť ich motlitba. Pred motlitbou sa poumývajú ich tradičným postupom a až potom môžu vstúpiť do mešity, muži zvlášť, ženy zvlášť. Kto nemôže ísť do mešity, alebo sa aspoň doma modliť ako treba, tak aspoň v práci (na ulici v obchode napr.) si čítajú korán a potichu sa modlia. Najlepšie je to vidieť na tržniciach.
Cestou sme stretli veľa školákov v rovnošatách, mimochodom do školy sa chodí od soboty do utorka, potom je voľno.

Prechádzka po meste je príjemná, ešte krajšia je plavba na feluke po rieke. Úžasná prehliadka flóry a fauny tejto časti Egypta. Plavbu si naplánujte podvečer pri západe slnka, je to romantika a fotiek si narobíte koľko chcete.  Poplávate okolo Kitchenerovho ostrova s botanickou záhradou (založil nejaký vojenský generál čo sa tu nudil a miloval rastliny), alebo uvidíte ostrov Elefantína, prečo sa tak volá vám bude jasné keď uvidíte jeho skaly ktoré pripomínajú kúpajúcich sa slonov. Na tomto ostrove je Nilometer (meral hladinu vody).

 Plavba felukou vedie popod hotel Old Cataract, najstarší Asuánsky hotel, kde zvykli prenocovať nielen filmové hviezdy, ale aj Aghata Christie tu napísala svoju detektívku „Smrť na Níle“. Oproti na druhej strane je moderný hotel Mövenpick, v noci krásne osvietený, meniaci farbu svetla. (Zoberte si statív na fotenie). Na ďalšom ostrove je rozostavaný nový hotel, ktorý tvarovo pripomína lode na Níle. Pri plavbe felukou sa môžete zastaviť aj na ostrove a pozrieť si model Nubíjskej dedinky.  Určite okolo vás bude plávať malý speváčik, ktorý vám za malý bakšiš niečo zaspieva. Plávať bude na člnku, na drevenom koryte, alebo aj na kúsku dreva (možno stará dvere ?).

Na kopci naproti mesta je mauzóleum Agha Khana, Egyptského princa (nar.1936).

Stretnutie so skutočným Egyptom nie je vylihovanie v hoteli a na pláži. Chce to mesto, kaviareň so šišou, trh, a možno sa zúčastníte svadby ako my. Svadobčania sedia zvlášť muži, zvlášť ženy. Aj nevesta so ženíchom prišli spolu, najprv sme hľadali ženícha, potom sme zistili, že ten starší pán to nie je otec privádzajúci dcéru, ale to je sám ženích. Najprv privítanie, potom ženíchovi gratulujú len muži, neveste ženy. Muzika hrá, svadobania sa hostia, deti tancujú, ale nevesta so ženíchom sedia na akomsi pódiu nad nimi, oni netancujú. V pozadí na veľkom plátne svieti ich spoločná fotka (tak sme zistili že ten pán v rokoch je ženích. Nevesta bolo prekrásna. Síce s typickým väčším egyptským nosom, ale vyzerala ako z katalógu. Nádherné biele vyšívané ligotavé šaty a závoj až po zem. Ako bábika. Stále sa smiala (možno posledný raz).

Aj toto je mesto Asuán:

Lode parkujú jedna vedľa druhej a cez všetky musíte prejsť aby ste sa dostali do tej poslednej. Všetky krásne ako hotel.

 V kaviarni som bola šokom, samí muži a ja sama (so sprievodcom a manželom) a fajčila som šišu !
Bazár je množstvo farieb, množstvo tovaru.


Ďalšia časť Asuánu je priehrada a Násirovo jazero. A nezabudnúť na Chrám Philae.
Prezident Násir dal postavať priehradu pre lepší život v Egypte, ale časom voda nestačila, tak chceli vystavať novú, väčšiu. Rusi sa na to dali a Egypt im na pamiatku spolupráce vystavil honosný pomník. Staré Násirovo jazero pri pohľade z hrádze mi pripomínalo kúsok nejakej prírodnej rezervácie. Oáza pokoja.
Násirovo jazero:

Elektráreň na novej Asuánskej priehrade (kamerou točiť bolo zakázané, fotiť sa mohlo):

Pamiatka spolupráce pri stavaní priehrady:

Chrám Philae.
Chrám ktorý ležal na mieste novej priehrady. Dlhý čas ho zalievala voda a v pravidelných intervaloch znižovali hladinu vody aby sa chrám celkom nezničil. Časom ho celý preniesli kúsok ďalej na ostrov a spolu s ním aj Trajanov stánok. Miesto kam sa dostanete len loďkou, ale stojí za to.

Okolo mesta Asuán a Asuánskej priehrady je viac vecí na videnie, ale väčšinou je pobyt časovo obmedzený, tak všetko nestihnete. Preto mám v pláne ešte jednu návštevu, snáď sa podarí niekedy. Chcem sa previezť parníkom po novej priehrade (tiež je tam na brehu jeden chrám ku ktorému sa inak nedostanete).  Chcem si pozrieť  Nubíjske múzeum, rada by som videla hotel Cataract zblízka ( v tom čase ho opravovali), určite chcem ísť na druhý breh a pozrieť mauzóleum. Finančne nám nevyšiel ani Abu Simbel, pôvodne sme mysleli, že je to v cene a hlavne bližšie k Asuánu, ale v skutočnosti sú to ešte tri hodiny autom tam. Tak aj to musím vidieť. No a potom také „drobnosti“, ako je Dendera, Údolie kráľov zhora z balóna alebo z hory nad ním, z jednej strany je údolie, z druhej Hatšepsutin chrám.

Edinburgh (2008).

Cieľ tohtoročného predvianočného výletu bol jasný.  Mesto kde muž absolvoval intenzívny týždňový kurz angličtiny (či skôr škótštiny ?), a pridať aj miesto kde je jedinečný kolos na rieke – kolotoč – prekladisko lodí – The Falkirk Wheel.

Prvý deň (prílet bol večer predtým)  sme absolvovali výlet do Falkirku, vlakom, po krásnom historickom moste cez rieku Forth, ktorý nás previezol na druhú stranu rieky a ďalej. Cez túto rieku je vybudovaný tiež cestný most na ktorý zo železničného bol krásny výhľad.

Začiatok cesty - zastávka pred mostom v Dolmeny  plus druhá  strana rieky - North Queensfery  . Tu je možnosť prezrieť si tento most zblízka, priamo spod jeho pilierov. Možnosť krásnych záberov tak isto starého mosta ako aj nového cestného.

Tak isto menšia prehliadka škótskej architektúry, starých kamenných domov s priestrannými  zimnými záhradami. Tieto domy vďaka kameňu pôsobia veľmi chladným dojmom. Sú krásne, súmerné, niektoré staršie občas pôsobia systémom stavania z „pozbieraných kameňov po okolí“. Väčšina je však ako domčeky z lega. Krásny hranatý kamenný blok jeden vedľa druhého. Máte pocit, že ho môžete rozobrať a poskladať o kúsok ďalej.  A tie zimné záhrady  -  takú hustotu zimných záhrad na kilometer štvorcový som ešte nevidela. Neviem čo v nich majú, boli zarosené a vyzeralo to, že sú plné záhradného nábytku a nekúri sa v nich. Pravdepodobne sú tak zvyknutí na toto sychravé a chladné počasie, že im nerobí problém posedieť si v nej aj v chlade. 

Ďalej cesta  do Falkirku – železničnej stanice. Odtiaľto nevedie žiadna mestská doprava do prekladiska, teda tuším aj vedie, ale tak raz za deň, lebo turisti tam chodia autami alebo hromadne autobusmi. Tak sme si museli zobrať taxík, no za celkom slušnú cenu a ešte sme sa zjednali, že príde pre nás naspäť.  

No čo to ten Falkirk je ? Chodil taký obehový mail, kde boli pekné fotky z tohto miesta aj s mapkou kde to presne je, podľa toho sme vlastne vedeli, že sa to dá výborne spojiť s návštevou Edinburgu. Je to miesto sa stretávajú – nestretávajú dve malé rieky, používané na dopravu, ale hlavne ako preprava pre rybárske loďky. Je to miesto, kde sa nachádzajú dve riečky, ale v rôznych nadmorských výškach. A preto si tu ľudia vybudovali najskôr rôzne kanály s vyvažovacími  stavmi a malými plavebnými komorami pre presunutie lodí z vyššej rieky do nižšej a opačne.  Teraz je to veľká stavba s dvomi plavebnými komorami a akýmsi „kolotočom“. Na hornej plošine (akoby obrovskej vani) sa nalodí jedna loď a tak isto dolu do „vane“ vpláva druhá. Komory sa zavrú, a kolotoč sa začne točiť. Vždy v jednom smere. Na to, aký je to obrovský stroj by človek čakal, že to bude veľký hluk, alebo aspoň poriadne hučanie motorov. A nič. Nedočkali sme sa. Všetko sa otočilo v maximálnej tichosti.  Ľudia (väčšinou už len turisti) z hornej lode po pár minútach boli dolu, loď vyplávala z komory a turisti mohli vysadnúť. Tí horní zase plávali na prehliadku kanála po ďalšie mestečko a potom možno naspäť.

Na prehliadku Falkirku a mostov cez rieku Forth pripojíme hneď aj prehliadku mesta. Ešte nie je veľa hodín, Ak vstávate zavčasu, tak sa toto dalo stihnúť za pol dňa, Falkirk je pomerne blízko Edinburgu.  A železničná stanica Edinburgu – Wawerly Station  je priamo v historickom centre, dá sa povedať, že v podzemí, pretože mesto sa rozkladá na veľmi nerovnom teréne. Medzi hradným kopcom a hlavnou obchodnou ulicou je úžina na dne ktorej bol vybudovaný kedysi mestský park. Na jej svahu sú postavené historické budovy. Takže mesto je vlastne ako vlnovky, na najvyššej je postavený Eginburgh caste, ku ktorému vedie historická ulica Royal Mile plná starých obchodíkov s reštauráciami a hlavne suvenýrmi.

Škótske kilty si môžete vybrať presne také, ako vám budú pasovať do šatníka, k farbe vášho auta alebo hoci aj k farbe očí. Sú ako kroje, iný kraj, iná časť Škótska – iná farba, iné káro. 

Na  svahu hradného kopca  je spomínaný park  West Princes Street Garden  – kedysi kráľovská záhrada. Pod kopcom (akoby v jame) je železničná stanica, prestrešená, takže je vlastne v podzemí, ale koľajnice z nej postupne vychádzajú.  Ponad túto „priekopu“ vedú mosty pre dopravu, okolo nich múzeá, inštitúcie a obrovské staré hotely. Fotím, všetko fotím aj keď sa na mne za mojím chrbtom smejú nejaké škótske pubertiačky.  Na ďalšej „vlnovke“, tentoraz nižšej, je obchodná ulica Princes Street.  Chvíľami modernejšia, ale vo väčšine stále historické škótske vysoké budovy prilepené jedna na druhej. A množstvo obchodov. Je koniec novembra, začína adventný týždeň, tak v Princess Street Garden sa rozkladajú kolotoče a vianočné stánky s občerstvením.

 Dnes sa ešte povozíme mestskou dopravou a pozrieme si Ocean Terminal – obchodný dom pri ktorom kotví  loď Royal Yacht Britania, jachta jeho kráľovského veličenstva. Nie, na nákupy sme neprišli, tak si pozrieme asi zo štvrtého poschodia ako tá loď vyzerá a ide sa pomaly cez mesto naspäť na West Coates Street, kde je náš Indický hotel Raj.

Posledný deň naspäť do mesta, busom na  Princes Street, odtiaľ peši na koniec ulice. Tu sa cesta zdvíha do kopca na ktorom je Waterloo place, Old Calton Cemetery s kamenným obeliskom  a celkom hore je Calton Hill. Kopec  s City Observatory, National Monumentom (akoby  zrúcaninou Aténskych stĺpov), ale hlavne super výhľadom kde máte celé mesto ako na dlani (v lete tu musí byť krásne).  Na jednej strane Princes Street vidíte ten veľký obelisk na starom cintoríne Waterloo place, a ďalší kostolík s cintorínom, Hollyroodhouse – zámok, kaštieľ, hrad ? V každom prípade je to nejaké sídlo kam chodí aj anglická kráľovská šľachta.  Otočte sa na druhú stranu a tu je severná časť mesta, ktorú už sme bohužiaľ nestihli vidieť. Tak aspoň takto, z výšky. Staré historické mesto pod kopcom sa pomaly omladzuje, čím ďalej od Calton Hill, tým je v pozadí viac vidieť modernejšie budovy, až celkom vzadu je prístav a rieka Forth. Napriek zlému sychravému počasiu bolo vidieť aj železničný most cez rieku, ktorý je dosť  ďaleko.  Bohužiaľ  poobede nám to letí, tak ešte jednu kávičku a niečo na zjedenie v reštaurácii na Princes Street za veľkým skleným oknom, ktoré bolo od slniečka aspoň trocha vyhriate. Mimochodom, je druhá polovica novembra, my sme v zimnom oblečení, menčestráky, čižmy, zimná bunda a čiapka, no domorodci sú divný. Hlavne tie baby. Pre módu asi všetko. Minisukne, balerínky (aj naboso), veľký výstrih, občas aj krátky rukáv.... no u nás sa takto chodí tuším v peknom septembri.

Zurich - Alpy

V apríli 2006 sme sa chceli vyhnúť veľkonočnému chaosu, tak po prvý krát sme utiekli z domu preč, ďaleko za hranice. Vďaka tomu, že nocľah v Zurichu sme mali zadarmo, sme si vybrali práve toto mesto, ale hlavne Švajčiarske alpy a ich pozemnú lanovku, tzv. zubačku, ktorá je najvyššie položená a najdlhšia v Európe (ak nie ak vo svete).  Cena za letenky nebola vysoká, odvoz z letiska zadarmo a tým pádom aj sprievodca, ktorý nám v informačnej kancelárii na hlavnej železničnej stanici pomohol zistiť a vybaviť 24 hodinový lístok na ich železničné dráhy a s tým aj 24 hodinový lístok na akúkoľvek dopravu v Zurichu. V tom lístku za super cenu (asi 50 % zľava) bol lístok s ktorým sme s viacerými prestupmi prišli až do samotného cieľa pre ktorý sme absolvovali cestu do Švajčiarska.

Prvý deň sme si tak v rýchlosti pozreli mesto, odviezli sme sa na lodi po rieke, aj to je akási mestská doprava. Prešli sme mesto, obchodné ulice, tu sa stretli národy celého sveta, viem že je to tak aj v iných metropolách, ale z európskych miest ktoré som videla, je tuto asi majväčší mix na meter štvorcový. Prechádzka  po brehu Zurišského jazera, krásne počasie, veľa ľudí, hlavne mladých, tu trávilo voľný čas.

Prešli sme sa aj na druhú stranu rieky, na kopec s výhliadkovou vežou, posedeli sme v bufete pri pivku. Super výhľad na skoro celý Zurich a dokonca aj na Alpy.  Krásny slnečný deň máme za sebou.

 Deň druhý: Takže po asi štyroch prestupoch, najskôr  vlak a teda železnica, neskôr pozemná lanovka v alpách. No tá lanovka ! To je to, prečo sme sem prišli. Ide do strmých kopcov, v zákrutách, cez 9 km tunel (zážitok),  až do výšky cca 3000 – 3200 m.n.m.  do cieľovej stanice Jungfraujoch.  Tu už je to o výťahu, akejsi  jaskyni  a chodbách.

Takže po prestupoch v niekoľkých staniciach sme prišli až do cieľovej stanice lanovky – zubačky. Mimochodom, vlaky vo Švajčiarsku sú presné ako „švajčiarske hodinky“, a to doslova. Ak máte len minútu na prestup, tak je to len minúta, ani o 15 – 20 sekúnd viac. Stačí prejsť na iné poschodie v stanici a sadnúť do správneho vagóna.  Zubačková lanovka bola štýlová, hlavne tá posledná, teda po poslednom prestupe v Grindelwalde. V tej predposlednej modernejšej bola veľká obrazovka a na nej, v tom 9 km tunely, premietali históriu vzniku tejto lanovky. Ako a kedy vznikla, ako vyzerala stavba, aké mali nástroje, ako vyzeralo depo na samom konci, teda na vrchole.  Jedna prestávka lanovky bola v tunely na mieste kde bolo urobené veľké okno a odtiaľ výhľad na krásne švajčiarske alpy.  Po niekoľkých hodinách cesty a vystúpení  na najvyššom a teda poslednom bode železnice sme opustili malú staničku a vydali sa tunelom k výťahu. Presná mapka a značenie nechýbali.

 Vyšli sme až na najvyšší bod hory Jungfraujoch – 3571 m.n.m.  a na mieste kde najviac cvakali fotoaparáty sme sa „cvakli“ aj my. Bohužiaľ vonku snežilo, výhľad bol minimálny, ale no nechoďte na otvorenú terasu keď ste sa tam už tak ďaleko trepali. Oblečenie sme mali zimné, menčestráky, zimná bunda, čiapka, šál, rátali sme so zimou.  Rýchlo pár fotiek, počasie sa zhoršuje  a utiecť z tej fujavice. Vnútro tejto hory je dokonale prepracované, ja by som to nazvala, že červivé ako ementál. Biznis je biznis. Suveníry, bufet, reštaurácia, ľadová jaskyňa s ľadovými sochami  (ktovie či ich časom menia alebo ostávajú už roky tie isté). Super ľadový tunel do jaskyne bol hladší ako zimný štadión, a predsa tam ľudia nepadali. 

 Ako suvenír  sme si doniesli originálny značkový švajčiarsky ruksak (s prekvapujúco krátkou životnosťou) a jednu super horkú švajčiarsku čokoládu značky Lindt (takú horkú, že sme ju naraz dvaja nevládali zjesť).  

Nástup na zubačku a ide sa späť. To sme netušili aké príšerné môže byť vysokohorské klesanie.  Po krátkej dobe ma začala bolieť hlava, lieky som samozrejme zabudla „doma“ v Zurichu v kufri. Takže začala som masážou spánkov, potom bodov na rukách, potom som ležala a pokračovalo to príšernou migrénou. Teda do takých kopcov už bez paralenu nejdem. V najbližšej zastávke (po asi hodine trešťania) sme vyhľadali nejakú reštauráciu a poprosili jednu milú pani čašníčku o niečo na hlavu. Bola strašne milá a ochotná a dala mi niečo na cmúľanie čo mi po asi ďalšej hodine zabralo a uľavilo sa mi.

Pár spätných prestupov na vlakoch, celodenný výlet máme za sebou a sme zase na malom predmestí Zurichu kde máme nocľah. Dobyť baterky do fotoaparátu a zajtra zase trošku mesta.

Tretí, posledný deň sme sa vydali na prechádzku spoločne, s Petrom, Ivetou a aj s kočíkom. Prešli sme sa po mestečku na druhom konci Zurišského jazera. Prešli sme sa po lávke v jazere, po akomsi korze po brehu, mračilo sa, bude riadna búrka.

Berlín

Mesto ktoré ani nie je tak ďaleko ako sa nám zdá. Berlin-Air lieta asi všade, a ako sa hovorí v jednej reklame: „Letisko Viedeň -  neuveriteľne blízko“, tak v Berlíne ste prakticky za chvíľku.

Je to najväčšie mesto v Nemecku, a teda je hlavným mestom a sídlom vlády. Mesto, kde sa turista nudiť určite nebude a majitelia fotoaparátov si prídu na svoje.

Ak sa povie Berlín, tak každému človeku napadne Berlínsky múr a Branderburgská brána. Ale to je len malé percento toho, čo sa dá v tomto meste kontrastov vidieť. Kto má rád históriu príde si na svoje, kto má rád moderné umenie, tiež tu nájde to svoje. Kto miluje obchody, obchodné centrá, má si z čoho vyberať. V každom prípade výlet do tohto mesta treba  plánovať aspoň na jeden predĺžený  víkend, teda aspoň 3 dni  na to najpodstatnejšie, ale ani zďaleka  nestihnete  všetko.

Berlín má 3 veľké letiská, využíva hlavne dve – Tegel (bývalý západný Berlín) a Schonefeld (Východný Berlín).  Toto mesto má veľmi dobre organizovanú dopravnú sieť, jednu z najlepších. Takže po vystúpení z lietadla si priamo na letisku v info stánku zoberiete mapu (ak nemáte výlet naplánovaný vopred) a môžete vyraziť.  Okrem autobusov, električiek a trolejbusov môžete využiť aj mestskú vlakovú dráhu – Statbahn (S) alebo metro U-bahn (U). My sme cestovali  busom a S-bahnom, nech aj po ceste vidíme čo najviac.

Mesto, ľudia, krajina,  boli 28 rokov rozdelené na dve časti, ktoré sú zreteľne vidieť. Kontrast medzi západnou  a východnou časťou je vidieť na architektúre, parkoch, obchodoch aj ľuďoch.  Západná časť je modernejšia, s akousi  ignoráciou starej histórie a snahou  vytvoriť  mesto podľa vzoru amerického sveta, je tu množstvo vysokých  presklených budov a mrakodrapov, Východná časť mala úctu k starej histórii a architektúre.  Tu je vidieť aký bol Berlín kedysi, keď sme sa v škole učili len o NDR a západný Berlín bol akési tabu, niečo strašné a zakázané.

Ak si pred cestou dáte do Googlu mapu Berlína s fotografiami, nebudete si vedieť vybrať kam najskôr zájsť. Moje odporučenie:  pekne  po poriadku, z letiska najlepšie autobusom prejsť k hlavnej železničnej stanici  - Berlin Hauptbahnhof.  Vraj je to najväčšia železničná stanica v Európe. Je to ozaj zaujímavá stavba zo skla a oceľových konštrukcií. V predvianočnom čase keď sme tam boli bol pri jej vchode krásny obrovský umelý stromček zdobený swarovského  krištáľmi.  Nádherne sa ligotal z diaľky, a z diaľky som si bola istá, že je osvetlený elektrickými žiarovkami. Bol vysoký tak cca cez tri poschodia obytného domu.  Zo stanice najlepšie  pešo prejsť cez most nad rieku  k historickej budove ríšskeho snemu – Reichstag.  Budova je známa z druhej svetovej vojny, treba upozorniť že tu bývajú veľké rady čakajúce na jeho prehliadku. Na čakanie v rade  a prehliadku si treba vyčleniť pár hodín. Vedľa je nová presklená budova kde zasadá súčasný parlament. Pokračujme smerom k tej najznámejšej časti Berlína, ktorú pozná celý svet.  Časť,  ktorej fotka  je v každom cestovnom sprievodcovi  Nemecka. Je to jeho najznámejšia stavba, to je Branderburger Tor, čiže Branderburgská brána.  Stavba dokončená v roku 1791, a kedysi ležiaca na pomerne prázdnom mieste je teraz  po bokoch  obstavaná budovami. Tu prechádzal Berlínsky múr, odtiaľto pochádza obrovské množstvo fotiek protestov a osláv  Berlínčanov po páde múru.  Budovy ktoré sa nachádzali okolo múru počas vojny a po nej časom komunisti dali zbúrať, pretože cez ich pivnice ľudia utekali na západ. Ostala tu stáť „Brána“ a východne vedľa nej múr . Tu sa nachádzal tzv. pruh smrti, tu vojaci strieľali utečencov.  Dnes patrí cyklistom a chodcom.

 Ak sa vydáme smerom od brány na východ, teda za chrbtom máme tento symbol  Berlína , tak pokračujeme cestou známou ako „Unter den Linden“, teda  Ulicou pod lipami. Najlepšie je celú prejsť pešo, pretože sú tu nielen kaviarne, ale dýcha tu história. Je tu Humboltova univerzita, budovy patriace k nej, Bode musseum, od rieky Spree začína Múzejný ostrov.  Berlín má okolo 170 múzeí a väčšina je práve tu. Ak ste si v parku pri Reichstagu v informačnej kancelárii  kúpili „musseumpass“ (zvýhodnený 3-dňový), tak máte  vstupenku  do veľkého množstva  múzeí, ktoré sa skutočne oplatí navštíviť.  Občas sa z Unter den Linden musí odbočiť do vedľajších ulíc, ale potom sa stále oplatí pokračovať po nej. Pozrite si „Pergamon museum“ kde nájdete umenie blízkeho východu, islamu a orientu, je tu aj Babylonská brána – Ištarina brána. Kúsok ďalej je „Altes museum a Aegyptishes musseum.

Tu si prídu na svoje milovníci Egypta. Okrem rôznych kamenných obrazov a sôch je tu najznámejšia socha (originál) egyptskej ženy Nefertiti.  Fotografiu busty tejto ženy videl už asi  každý na svete. Keď do Googlu zadáte slovo Nefertiti, tak vám ponúkne  práve fotografiu tejto nádhernej busty nachádzajúcej sa priamo tu. A vy si tu môžete zadarmo urobiť toľko fotiek koľko sa vám bude chcieť. Pretože na rozdiel od egyptských múzeí  sa tu smie fotografovať.  Vedľa múzea  je „Berliner  dom“, je to tak isto historický skvost, je to Berlínska katedrála, nádherne osvetlená  aj v noci. Bohužiaľ  museumpass tu neplatí.  Za Berliner domom začína „Alexander platz“. Nie je to námestie ako je v našich predstavách, je to najväčšie námestie východného Berlína s množstvom zaujímavých budov, kaviarní a hotelov.  Ak budete dostatočne zvedaví, tak nájdete aj „Museum NDR“  so zariadením ktoré si komunistický pamätníci ešte veľmi dobre pamätajú.  Na Alexander platzi  je stará Radnica, pred ňou veľká zaujímavá fontána.  A tu ste sa dostali k ďalšej Berlínskej zaujímavosti „ Fernsehturm“. Televízna vyhliadková veža odkiaľ sa pozriete na Berlín zhora. Treba navštíviť a vidieť. V okolí tejto veže bývajú veľké vianočné trhy so stánkami,  kolotočmi a atrakciami.

Toto sme prešli tú časť Berlína, ktorá je najhustejšie zásobená históriou, kultúrou a pamiatkami. V jednej z uličiek cestou popri Unter den Linden je krásna židovská synagóga, je tu prírodovedecké múzeum – Museum fur Naturkunde. Kúsok od Radnice je ďalšia veľmi dôležitá pamiatka na druhú svetovú vojnu – Kaiser-Wilhelm-Gedächtniskirche. Bol to veľký kostol, dnes je to len akýsi útržok kostola. Nemci túto ruinu naschvál nezbúrali, nechali ju stáť ako spomienku  na bombardovanie počas vojny. Vedľa neho postavili veľmi moderný, podľa mňa na toto miesto nie príliš ladiaci kostol s vysokou zvonicou.  Keď sa obzriete okolo seba, tak  pamätníci si isto všimnú budovy, kde akosi zastal čas a budú sa cítiť ako v NDR. Architektúra budov a obchodov vám pripomenie pohľadnice zo socialistického Nemecka, ktoré vám zo služobných ciest posielali vaši známi a vy ste si ich so závisťou prezerali.

Pokiaľ by ste z Alexander platzu  išli dopravou na Warschauer str., tak odtiaľ je len kúsok od zvyšku Berlínskeho múru, kde si nenechajte ujsť možnosť odfotiť tie najznámejšie Berlínske grafity.  Je tu predajňa suvenírov -  East-Side-Galery, kúpte si „sovietsku  ušanku“, odznaky, alebo malého trabanta. Ak chcete, za poplatok vám dajú  razítko NDR na vašu mapu.  Kúsok odtiaľ je starý tehlový most, ktorý stojí za povšimnutie. Odtiaľto sa U-bahnom dostanete na Kochstrasse, kde je Checkpoint Charlie – hraničný prechod medzi západným a východným Berlínom.

  

      
Ako program ďalšieho dňa navrhujem začať zase pri Branderburger Tor. Na juh odtiaľto je Postdamer platz. Tu sú vraj najvyššie budovy Berlína. Ako zaujímavosť spomeniem Sony centrum so zaujímavo riešením priestorom a ešte zaujímavejším stropom.  Vrátime sa naspäť k miestu kde sa nachádzal tzv. pruh smrti, k Branderburgskej bráne. Prejdeme cez ňu do západnej časti  a pokračujeme pešo asi pol hodinku cez Tiergarten k víťaznému stĺpu Siegessäule z roku 1873. Tento víťazný stĺp stál kedysi pred Reichstagom, až nacisti ho preniesli sem.  Vo vnútri stĺpu  sa dá vyjsť po schodoch až hore, pekný panoramatický  výhľad, aj keď má len 68 m, nie vhodný pre tých čo neznášajú výšky, pretože je to otvorený priestor  so zábradlím, ale prechádzate  tu priamo pod nohami veľkej pozlátenej 35 tonovej sochy ženy s anjelskými krídlami. Mimochodom, vo veži s úzkymi schodmi  sa tiež prejavil „turistický cit pre estetiku“ a celá stena je popísaná menami a grafitmi ľudí z celého sveta.

 

Berlín je mesto, ktoré budete obdivovať. Nájdete tu stále niečo nové, v peknom ročnom období sa prejdite po parku Tiergarten, po jeho hlavnej triede od Siegessäule až po „Bránu“, tu bývala známa Loveparade. Alebo si prezrite pamätník holocaustu, je to veľký priestor s množstvom betónových kvádrov. V horšom počasí si zase prezriete viac múzeí alebo Sony center. Pre mňa jeden z nezabudnuteľných zážitkov bolo aj jedno z múzeí,  kde sme nakukli len tak narýchlo a vo vstupnej hale bola úžasná projekcia. Na zemi bola na podstavci maketa zeme. Bezfarebná, nie veľmi zaujímavá betónová doska s vlnitým reliéfom. A na túto dosku zo stropu premietali úžasné farebné divadlo, ktoré by som odporúčala ako exkurziu pre školákov.  Na  betónovej doske sa začala hýbať pevnina a zemské dosky od prvohôr až takmer po súčasnosť.  Po ustálení dosiek do súčasného stavu kontinentov sa začali farebne meniť osídlenia človekom. Od doby ľadovej a postupným osídlením pevniny, cez starovek a utváranie jednotlivých rozdelení civilizácií, národností a vpádov na cudzie územia (ako napr.  turecké a egyptské vojská) cez Rimanov, postupne až po prvú svetovú vojnu, Rakúsko - Uhorsko,  a neskôr aj druhú svetovú vojnu.  Projekcia sa skončila myslím po rozdelení a ustálení do súčasného štátneho a politického rozdelenia.  Všetko bolo zobrazené a podelené farebne, šípkami  a pohybom farieb boli znázornené sťahovania národov, vpády vojsk a rozdelenia štátov. Krásne divadlo na ktoré ste sa pozerali zhora, akoby z neba. (Ja som si to pozrela dva krát).

   Tí čo tu strávia viac času určite si nájdu čas na najstarší kostol v meste „Nikolaikirche“, možno sa vám podarí nájsť aj Hitlerov bunker, ktorým sa Nemci moc nechvália. Alebo zájdite do časti Postupim, tu je zámok Charlottenburg. Nech pôjdete kdekoľvek, určite vám padnú do očí grafity. Mám pocit, že keď im zbúrali veľký múr, tak sa odrazu umelci malieb na steny nemali kde realizovať a tak ich výtvory nájdete všade.  Tu ich  je asi  najviac v porovnaní s ostatnými európskymi mestami.  Umelecké sklony majstrov grafitov sa prejavujú úplne všade.

A na záver ? Je to mesto, v ktorom neoľutujete, že ste ho navštívili.

  Reichstag:

   Branderburger tor:

    Ištarina brána z Babylonu:

   Pamätník na bombardovanie nemecka Kaiser-Wilhelm-Gedächtniskirche:

    Bode museum:

  Berliner dom: