Palubný denník karavanistu (11.) - NÓRSKO

Deň 11. – UTOROK – Drevený kostolík a posledný ľadovec.

Dnes sme si trošku pospali dlhšie. Po raňajkách odchádzame až o pol jedenástej. V potravinách sme ešte niečo dokúpili a vraciame sa tou istou cestou na juh. Pred trajektom sme v Molde natankovali. Ceny nafty treba sledovať, menia sa každý deň, tankujeme keď sa to viac oplatí. Po trajekte máme o pol tretej pauzu na kávu. V Stordale ideme už znova okolo bieleho dreveného kostolíku a tentoraz zastavíme. Starý biely drevený kostolík Rosekyrkja je už múzeom - je ešte z roku 1789. Okolo je krásny cintorín s pokosenou trávičkou, takže v nej vyniknú staré náhrobné kamene. Celé je to ohraničené nízkym kamenným múrikom, ktorý si už tiež pamätá zopár storočí. Vedľa starý domček, tiež pre turistov ako skanzen. Tu je vidieť, ako tu žili ľudia kedysi. Sú tu nízke stropy a je to zariadené, ako keby zrovna domáci odišli. Po ceste, kúsok ďalej je ešte jeden kostol - ružový, ale tento biely je zaradený medzi pamiatkové Nórske drevené kostolíky.

Druhý trajekt nás prepravil do Strandy (to je stranda, že ?), no tento trajekt šoféroval asi nejaký zbrklý kapitán. My sme už boli nachystaní na odjazd z lode a pri pristávaní tak hrklo loďou, že naše auto posunulo dozadu a opreli sme sa o Julkove auto. Našťastie bez akýchkoľvek znamienok krásy, ale nebolo nám všetko jedno. Je to blbý pocit. Hneď ako to hrklo, ešte som ani nevedela čo sa stalo, som povedala, že to sme nejako divno pristáli. Predtým krásne, kľudne sme prišli k brehu a zložili rampu, ale teraz ako keby loď narazila na mólo.

Cestou sme prechádzali okolo Geirangerfjordu. Predtým sme sa nezastavili, tak teraz sa na ten najznámejší nórsky fjord pozrieme aspoň takto zhora. Škoda, že sme si cestu nenaplánovali aj s plavbou po fjorde. Jeden deň sme asi mali obetovať.

Na ďalší ľadovec sme museli v Oldene odbočiť. Tiež úzka cesta, tiež veľa turistov, jeden úsek cesty bol rozdelený na dve jednosmerky, my sme išli tou, čo išla cez tunel vyzerajúci ako potrubie. O 19-tej sme prišli na parkovisko za 5,-€. Priestranné parkovisko, pokiaľ sa sem nenatlačí pár autobusov. Tak sme sa vybrali na trasu k ľadovcu. Nevieme aká je dlhá, Nika ostáva v aute, čaká nás. Trasa je nenáročná, okolo hučiacich, vodu valiacich vodopádov, kde musíte utekať, lebo mostík vedie cez riadny lejak. Ďalej cesta vedie cez lesík a lúky, popri ceste sú tabule, na nich nápis, že potiaľto bol ľadovec (v tom a tom) roku. Tak si vieme predstaviť, ako ten ľad ubúda. A nie sú to až tak staré dátumy. Je to škoda, že možno ďalšia generácia uvidí ľadovce len ak sa vyškriabe hore do nadmorskej výšky okolo 1800 m nad morom. Keďže je už dosť hodín, tak tu pod ľadovcom je máličko ľudí. Boli tu možno štyria, aj tí za chvíľku odišli a prišli nejakí štyria Kórejčania. Takže ideálny výlet, ideálne fotenie. Zákony, že cesta naspäť je vždy rýchlejšia a kratšia platia, tak aj nám to nejako rýchlo ubehlo.

 Tu spať ale neostávame, pohli sme sa ďalej a našli sme úplne bezchybné odpočívadlo na druhej strane jazera, čo vyteká z ľadovca. Takže náš večerný pohľad z okna sa niesol ponad vodu na hory, medzi ktorými trónil ľadovec.

Palubný denník karavanistu (10.) - NÓRSKO

Deň 10. – PONDELOK - Ľad, mosty, je to stranda.

Vyrážame už o deviatej, trasa je najprv rovnaká ako včera, len v opačnom smere. Ideme na juh, pozdĺž rieky Jostedola, ale v meste Sogndalsfjora odbočíme doprava a pokračujeme na sever do Strandy. Tu niekde cestou sme sa dostali do situácie, ktorej sme sa veľmi často báli, že sa stane. Vošli sme do tunela a stretli sme veľký nákladiak. Ten sa už ale nedal obísť. Neostávalo nám iné, len začať cúvať. Našťastie za nami išli iba Julkovci a tuším ešte nejaké malé auto. Tak sme to museli vycúvať von z tunela a spacifikovať sa na krajnicu. Odvtedy, keď bol úzky tunel, sme začali trúbiť. Občas sme trúbili aj pred úzkou ostrou zákrutou, lebo v jednom momente sme sa LTT vyhli čelnej zrážke s nákladiakom.

Cestou sme doslova natrafili na ďalší ľadovec. Aby som trošku oboznámila verejnosť s  mojimi cestovateľskými úmyslami. Jostedalsbreen, ten obrovský ľadovec pod ktorým sme práve nocovali, má na našej ceste viac splazov. Ja som našla tri, ktoré som chcela vidieť. Zo strachu, že sa našej posádke nebude chcieť ísť popozerať všetky, som si povedala, že pozrieme prvý, a podľa toho sa rozhodneme či pôjdeme k ďalšiemu. No po natankovaní a kávičke sme v diaľke zbadali ľadovec a smerovú tabuľu Boyabreen. Takže sme išli aj tam. Až po chvíli som si uvedomila, že toto je jeden z tých mojich plánovaných ľadovcov, len som netušila, že je tak blízko cesty. Potešilo nás, že netreba ani žiadnu extra túru, ani veľkú zachádzku. Je prakticky pri ceste. Je tu parkovisko, reštaurácia, suveníry, dosť áut s turistami. A hlavne peši - len možno 300 metrov.  Ďalšiu expedičnú úlohu si môžeme odfajknúť.

Po ďalších tuneloch a maškrtnom obede (zemiakový prívarok so špekačkou) sme omámení obedom zle odbočili. Bohužiaľ, hneď za odbočkou začal 8 km tunel. To znamená min. 16-20 km zachádzku. Nič sa nedá robiť, treba sa otočiť. Tak sme sa otočili. V tuneli, na rozšírenom odstavnom pruhu. Šofér auta, čo išlo za nami, si mohol ťukať prstom po čele. Slováci, jasné. Ale potrebovali sme si ušetriť čas, kilometre a naftu.  Na trajekt do Strandy sme platili 212,- Kr, z Furneset do Molde 256,-Kr, ale tu už plavba trvala 25 minút. Do cieľa nám ostáva necelých 50 km a prišli sme sem okolo deviatej večer. 

Atlanterhavsvein – Atlantická cesta.

Je to 8,5 kilometrový úsek okresnej cesty č.64. Spája ostrovy a ostrovčeky v Nórskom mori. Spolu je tu osem mostov, no najfotogenickejší je most Storseisundet . Je to most, ktorý je asi najvyšší z nich a na vrchole sa zatáča. Na webe je väčšina fotiek mosta so špliechajúcou vodou. Teraz, keď som videla aký je ten most vysoký musím uznať, že to museli byť riadne vlny a vetrisko, keď robili tie zábery. Túto sústavu mostov začali stavať v lete roku 1983 a počas stavby boli 12 víchric. V júli 1989 cestu otvorili. Pôvodne sa tu platilo mýtne, bolo stanovené na 15 rokov, aby sa investície vrátili. Po desiatich rokoch sa tak stalo, a tak v roku 1999 sa mýtne zrušilo. Táto cesta je definovaná ako národné kultúrne dedičstvo a v mapách je to národná turistická trasa. Je to miesto ideálne pre použitie do reklamy na autá, bolo vyhlásené za najlepšiu cestu na svete. Nóri ju vyhlásili za Nórsku stavbu storočia.  

Dva alebo trikrát sme sa previezli hore-dolu po mostoch, porobili sme fotky. Je jasné, že tu niekde aj prespíme, už sa neponáhľame domov a najvyšší bod našej trasy si pekne do polnoci (minimálne) vychutnáme. Hľadali sme miesto, kde sa dá zaparkovať na noc, jedno bolo pri nejakom bufete - tam sme sa báli, že by sa tam mohli rozložiť nejaký hluční pivachtiví turisti. Na ďalšom bola zase tabuľa, že tam sa nocovať nesmie, bol to „privat parking“, pravdepodobne určený na servis mostov alebo pre elektrikárov - boli tam el.stĺpy a nejaký vymedzený priestor. Tak sme sa rozložili kúsok vedľa kde už stáli dve autá.

Ešte nikdy som nevarila večeru o pol dvanástej v noci. Všetko raz musí byť prvýkrát. Sedeli sme vonku a čakali na polnočné svetlo. Po jednej sme to už zabalili, lebo susedia (Nemci) už spali a nechceli sme rušiť. 

63.012682, 7.326160

Fotené o 23:45 hod:

Palubný denník karavanistu (9.) - NÓRSKO

Deň 9. – NEDEĽA – Voda a ľad.

Dnes je cieľ jasný, tak ako každý deň. Presné GPS sú zapísané ešte niekedy od marca. Smer Aurlandlook - teda správnym názvom Stegastein, a druhý bod Nigarsbreen. Cestou-necestou, či skôr asfaltkou, sme videli ešte zopár vodopádov na okolí. Pri jednej dravej rieke sme sa  zastavili, pretože bola celkom pri odpočívadle a kúsok od neho hučal vodopád. Ďalší tunel čo nás prekvapil bol 11 kilometrový  a v ňom opatrný pomalý turista zo Španielska na obytnom karavane. Teda nie som super vodič, ale tento išiel extrémne pomaly.
Držali sme sa súradníc a dvoch navigácií, vyhliadka pripomínajúca skokanský mostík je vysoko v kopcoch. To, že tam budú serpentíny už nie je nič prekvapujúce, ani to, že cesta má šírku tak 1,5 násobok auta. Cesta dosť strmá a samé spätné zákruty. Zarazilo nás, že dva švédske autobusy si to šľahali oproti nám. Na takejto ceste je to hazard so životmi turistov. Okej, možno šofér nevedel aká je tu cesta, to sme ani my nevedeli, ale toto rozhodne nie je cesta pre busy. A na niektorých miestach namiesto zvodidiel len betónové obrubníky.

Aurland – Stegastein.
Celkom na vrchu je parkovisko, kde sa dá celkom pekne zaparkovať. Celá stavba výhliadky je z borovicového dreva, mne osobne pripomína skokanský mostík, ale niekto by možno povedal, že je to most nikam. Na konci je hrubé sklo o ktoré sa dá oprieť, nie je vysoké, ako balkónové zábradlie. Úplne v pohode sa dá fotiť široké okolie, výhľad na fjord, pravdaže ak tu v tejto chvíli nestretnete dav turistov. Alebo stačí jedna Ruska s frajerom, ktorý jej akurát tu a teraz chce spraviť 3237 krásnych záberov.  Toto dielo je tu od roku 2006, je 31 m vysoké a nad Aurlandsfjordom je vo výške 650 m., leží na ceste ktorá bola kedysi hlavnou spojnicou medzi Aurlandom a Laerdalom.  Je to postavené ako turistické atrakcia a naozaj ňou aj je. Ešte si ju treba vyfotiť aj inak, nie len zábery z plošiny, ale aj zábery na plošinu. Takže z briežka nad ňou, medzi stromami, priamo z borovicového vzduchu je to ideálne. Plošina sa vyprázdňuje, ideme ešte raz, kým príde ďalší nával turistov. Bože, ten Rus robí už 2547-mi záber a tú herečku to stále baví.

Myslela som, že ďalšiu cestu pôjdeme cez najdlhší európsky tunel, ale navigácia, a možno aj cesta nás posielala na inú trasu. Ale to sme zistili až neskôr.  Dolu z Aurlandského výhľadu sme išli menšími zákrutami ako hore, cesta bola pomerne priama a možno o meter širšia. Stále som čakala, kedy pôjdeme dolu kopcom a bude nás čakať tunel. Odrazu pozerám na navigácii, a mapa ukazuje, že tunel Laerdal je kdesi pod nami. No nič, tak ho neuvidíme, aspoň nie na tejto jazde. Dostávali sme sa do vyšších a krajších kopcov, počasie nám prialo a my sme boli na najkrajšej ceste našej dovolenky. Už nám vôbec nebolo ľúto za tunelom, už sme si len vychutnávali vysoké hory nie s kosodrevinou, lebo ani tá tam nebola. Potom sme si vychutnali sneh, najprv ja, snehovými guľami, potom Danko, priamo kúpeľom. Tešili sme sa ako malé deti, v júli sa hráme v snehu. Toľká radosť ! No a potom prišla tá najkrajšia časť dňa, ak nie aj dovolenky. Spravili sme si kávičku na najkrajšom odpočívadle na svete. Bol to asi bod, kde sa lámal kopec, výhľad bol neuveriteľný. Alica narýchlo upiekla poľskú bábovku a nastal moment, keď máš chuť zastaviť čas a povedať si: a dosť, tu ostanem. Predstavte si rovnú krásnu Route 66 vysoko v skalnatých kopcoch. Okolo vás len kamene, mach, tráva, jazierka a sneh. A slniečko ! To nám prialo. Možno práve tým to bola najkrajšia cesta akú sme tu videli. No žiaden pokec ani fotky to nepopíšu tak dobre aké to naozaj bolo. Ak pôjdeme ešte niekedy do Nórska, tak dúfam, že aj tadeto.

Cesta dolu sa s pribúdajúcim rastlinstvom aj zužovala a my sme boli zase na trase len pre jedno auto. Oni tí Nóri robia tie cesty tak, že každú chvíľu je výhybka pre protiidúce auto, alebo pre vás. Takže ten kto má prvý možnosť na takej výhybke zastaviť, ten stojí a čaká. Niekedy čakáte aj 5-6 áut kým prejdú. Cesta stále klesala a bolo treba brzdiť alebo podradiť a naše auto nám to dalo pocítiť jasným smradom. Niečo medzi spáleným plastom a gumou s nami išlo až dolu. Keď sa konečne dalo zastaviť, tak aj Julko za nami povedal, že to cíti. No dobre, brzdy ani prevodovku sme nezapiekli, ale disky na aute by mohli slúžiť ako gril. Konečne pred nami rovnejšia cesta, tak kolesá vychladnú. Cesta viedla okolo Sognefjordu, okrajovo mestom Laerdal, až do prístavu, kde sa nabehne na trajekt. Ten nás stál zase 119,- NoKr. a previezol nás do Mannheleru. Tu sa okamžite po pár metroch nabieha do 3 km tunela a už „len“ 80 km do nášho ďalšieho cieľa.

Nigarsbreen.
Časť ľadovca, ktorá patrí jednému obrovskému s menom Jostedalsbreen. Je to najväčší ľadovec pevninskej Európy. Pokrýva 487 km štvorcových, približne (stále sa topí) má hrúbku, či skôr výšku až do 300 m. Leží v národnom parku a jeho „prsty“, alebo ako sa tomu múdro hovorí „splazy“ sa rozťahujú do viacerých údolí. Nigarsbreen je len jedným z nich. Cesta k nemu nie je náročná, len dosť kľukatá, treba sledovať červenú značku na kameňoch. Pomerne dobre sa dá k nemu priblížiť, robia sa tu aj organizované výpravy, kde s čakanmi a mačkami môžete ísť až na jeho povrch. Pre ostatných turistov musí stačiť tá krásna modrá cukrová vata z niekoľkometrovej vzdialenosti. Je tu reťaz, za ktorú by sa nemalo ísť. Je to na vlastné riziko, skaly môžu byť šmykľavé. Napriek tomu si veľa ľudí pre tie krásne fotky ide čo najbližšie, aj keď sa hneď tu, pár metrov pod nohami z neho valí silný prúd tyrkysovej vody. Tu pod tou kopou ľadu už všetci majú oblečené bundy a na hlavách čiapky. Táto živá chladnička dá svoju silu pocítiť aj zimou, je to velikán, škoda, že ubúda.
Za necelé tri hodiny sme to dali tam aj naspäť a na noc ostávame v kempe kúsok od ľadovca, pri rieke ktorá z neho vyteká. Z vhodného miesta sa pozeráte na neho priamo z auta.
Nigaardsbreen camping & hytter - 61.654950, 7.275681, cena 25 €.

Palubný denník karavanistu (8.) - NÓRSKO

Deň 8. – SOBOTA – Bergen. 
Dnes ráno nám bolo tuším prvýkrát pri vstávaní chladno. V karavane sme mali 14°C. Och aké prekvapujúce ! Že Nórsko. Asi sme prvýkrát použili paplóny na zakrytie. O deviatej odchádzame, tachometer ukazuje 155.450 km.
Je tu ďalšia platená cesta, tak sme zvedaví, či príde domov neskôr nejaký zahraničný pozdrav so šekom. Zase sa opakuje už predtým zistená skutočnosť, že v každom dvore je bager alebo traktor. Ale keď im navalí sneh, tak to má asi aj zimný účinok.
Ďalšie odpočívadlo a ďalšia horúca voda. Ja neviem ako to tí ľudia robia.

BERGEN
Vchádzame do mesta. Mám GPS parkoviska, ale je dosť malé, čo by nebolo až také hrozné, no je aj dosť drahé. Julko sa povozil po okolí, hľadal lacnejšie, nič. Skoro všetky v meste sú parkovacie domy. My sme našli pri prístave, tam kde sa naloďuje na trajekt. (60.391479, 5.313038) Nie sme tu sami, už tu niekto parkuje, tak to tu necháme aj my. Za 100,- NoKr to  máme zaplatené na tri hodiny.

 Podľa mapy v telefóne vidíme kde je starý prístav, ideme tým smerom. Julko ostal parkovať niekde na okraji mesta, mali nájdený konkrétny kostol kam chceli ísť. Nám postačí starý rybársky prístav. Cesta bola zaujímavá, hore kopcom, dole kopcom. Medzi prístavom kde sme stáli a prístavom kam sme išli bolo mesto na kopci plné krásnych farebných domov. Drevené domčeky v úzkych uličkách sa striedali s murovanými domami na priestrannejších križovatkách a námestíčkach. Ale jedno mali spoločné - pestrú farebnosť.
Počasie nie je bohvieaké, vyzerá to tak pochmúrne preddažďovo. Vzali sme si aj bundy, keby sa tie Nórske mračná chceli priblížiť k zemi. Celkom v prístave je aj rybí trh. Teda nie je len rybí, sú tu aj salámy z losa, stánky s ovocím a jedlom (a majú aj super rybaciu krémovú polievku).

Mesto, okrem toho, že je druhé najväčšie v Nórsku, je tak ako väčšina ich miest položená medzi kopcami. Ktosi ich kedysi nazval "Sedem vrchov", či ich je sedem neviem, ale sú všade okolo. Na jeden z nich ide aj pozemná lanovka, na druhý klasická lanová závesná lanovka. Je to turistická atrakcia, na ktorú sa možno nabudúce dostaneme. Stará časť, kam sa nedá neísť, sa volá Bryggen. Je to staré rybárske mestečko, kde sa kedysi sústreďoval všetok život a obchodovalo sa so sušenými rybami. No a tie ryby vraj vydržali aj 15 rokov (vtedy sa ešte nepísal dátum spotreby). Korene mesta siahajú až do 12.storočia, aj domčeky tu boli také ako teraz. Bohužiaľ mesto postihol veľký požiar (vraj vyhorelo viackrát, posledne v roku 1955), preto v 18.storočí ho znova na jeho základoch postavili v pôvodnej architektúre. Tie nádherné farebné domčeky sú akoby postavené z lega, len občas máte dojem, že letia do boku. A asi aj letia po toľkých rokoch. Prejsť sa medzi nimi, v ich uzučkých uličkách znamená motať sa v spleti obchodíkov s vlnenými svetrami, čiapkami, remeselníckymi výrobkami, ale aj suvenírmi všeho druhu. Nájdete tu obrovskú vypchatú hlavu soba, množstvo kožušín a dlhú drevenú rybu. No hlavne všade medzi nimi drevené schody z jedného domčeku do druhého.

Na nete som čítala, že Bergen je mesto dažďa, to asi preto nás vítalo také počasie. Lenže my máme tento rok šťastie, aj tu sa po chvíli mraky rozišli a nám sa ukázalo slniečko a s ním krásne fotogenické počasie. Tak poďme na to, historická časť Bryggen pod ochranou UNESCO je naša.
Pred jednou kaviarňou, priamo tu v strede histórie sme natrafili na wifi zadarmo. Tak sociálne siete nažhavte káble ! Nebudeme si klamať, posedeli sme si tu. Na spiatočnej ceste sme si pozreli hore kopcom, dole kopcom staré uličky zase z iného smeru.
Z parkoviska sme odišli niečo po 16-tej a ideme von z mesta hľadať miesto, kde počkáme Julkovcov. Po pol hodine sme našli pekný priestor, máme čas si upratať karavan a konečne si spravíme aj palacinky. Po ôsmej hodine vyrážame už aj s našimi spolupútnikmi ďalej hľadať, kam by sme sklonili hlavu a všetky kolesá s našou líškou na kapote.

Cestou ešte jeden GPS bod - vodopády Tvindefosen - 60.724344, 6.491032.  Vraj má omladzujúce účinky ! Do kelu, a to sa dočítam až teraz ? Mohla som sa celá v tej ľadovej vode okúpať.
Na nocľah sme ostali o kilometer ďalej - 60.74251, 6.48973, na kľudnom odpočívadle kde si už miestečko našli aj Rusi. Trošku sme si skecli, aj sme ich informovali o práve prebiehajúcom futbale. Oni si rozložili stany, ja matrace na moju posteľ a všetci sme si vyliezli do pelechu. Dobrú noc. Zajtra nás čaká zase niečo pekné.

Palubný denník karavanistu (7.) - NÓRSKO

Deň 7. – PIATOK – Priehrada.

Tak, dnes je deň, keď sa s Julkovcami zase rozdelíme. Oni sú skúsení a dobre vystrojení turisti. Idú na Trolltungu. Skoro vstávajú, zo spodného parkoviska išli busom na stredné a potom idú pešo až hore, čo je 14 km tam a toľko isto plus 4 km na spodné parkovisko naspäť. My sme to vzali skromnejšie, nie že by sme to nechceli vidieť, ale nepreceňujeme sa, vieme čo dokážeme, ale toto je mimo nás. Aj keď sme s Diankou váhali. My si dáme iba túru k priehrade Ringedalsdammen. Tú som našla vďaka Karlovi Wolfovi, on sa tu bol škriabať na hrádzu a ukazoval nám fotky.
Tá cesta hore, kam karavany nesmú je naozaj taká, že by som ten zákaz neporušovala. Sú tu ešte nejaké stavebné práce na údržbe vozovky a jej spevnenia svahu, že sa tu sem-tam zjavil traktor, nákladiak a to už by sme sa nevyhli. Osobné autá mali čo robiť, aby sa obišli. Keď sme vyšliapali asi tretinu cesty, Danko stopol taxík a šoférka nás odviezla na stredné parkovisko. Ja som chcela ísť pešo, ale dobre to padlo odviezť sa. Tu si sadneme pri reštike, pofotila som tabule pre zvedavcov aby som vás vedela informovať. Niekedy takéto info je zaujímavosťou aj keď tam človek nemieni ísť. A možno niekedy...
Jedno z mála (asi 5 ks) cestných zrkadiel čo sme v celom Nórsku videli, bolo práve tu. Vlastne tu boli všetky čo sme videli:

My sme si teda spravili výlet iba k priehrade. Priznám sa, tie dramatické fotky na nete boli lepšie než skutočnosť, ale je to naozaj veľká plocha, stojí za to pozretie. Bola postavená v rokoch 1909-1918, a slúžila ako vodný zdroj elektrickej energie v súvislosti s vývojom elektrární v Tyssedale. Hrádza je mohutná, zvonka stavaná z kamenných dielcov na vzor stredovekého hradu. Kto by sem zavítal, choďte sa pozrieť aj do tej elektrárne dolu v meste Tyssedal.

Cestu naspäť sme si prešli pešo, dolu sa išlo lepšie. Nazbierala som kytičku lúčnych kvetov a vytešovala som sa z nej. Bola akože pre Luciu (kolegyňu), tá miluje kytičky. Aj po ceste boli docela slušné výhľady z kopca. Celkom pod cestou, takmer celý čas tečie v údolí rieka, ktorá vyteká z priehrady. Je až neuveriteľne čistá. Na niektorých miestach je upozornenie, že sa nesmie chodiť na WC do prírody, lebo voda je pitná, tak aby sa nenarušil a neznečistil pitný zdroj. Dolu, kúsok nad miestom kde sme parkovali je aj vytvorený rezervoár, ktorý bol oplotený. Voda bola ako z reklamy na Rajec.

Na parkovisko sme prišli okolo jednej a po polievke sme si konečne ugrilovali pstruhov, čo sme sem viezli v mrazáku (nie neklamem, nelovili sme ich tu v rieke). Julkovci prišli z túry na Trolltungu už okolo štvrtej, sú fakt dobrí. Dali to rýchlo, nabudúce pôjdeme aj my, snáď,  možno, asi, uvidíme.
Pár informácii ohľadom Trolltungy:
Na obrázku dolu je stredné parkovisko (500,-Kr), vyššie po kľukatej ceste je horné parkovisko (600-700 Kr.) kapacitne obmedzené:

Cesta na Trolltungu - žltá značka-"ak si tu po 13.00, vráť sa", a dolu je fotka s radou na fotenie, v čase Julkovej a Alicinej návštevy tam čakalo 80 ľudí:

Túto noc tu spať už nebudeme, mali sme zaplatené len jeden krát 24 hodín. Ideme ďalej a zase sa striedajú tunel (2,4km), most, tunel (7,7 km). Tento dlhší tunel bol stavebnou zaujímavosťou a ukážkou, čo naši stavbári nikdy nezvládnu. Bol tu kruhový objazd s odbočkou. Krásne na modro vysvietený kruháč ! No aby som zas tým stavbárom nekrivdila. Zvládli by to, ale najprv by postavili kruháč a potom by nad ním postavili - vybetónovali tunel.

Po asi dvoch hodinách sme objavili zaujímavé odpočívadlo - Skjervet: 60.58777, 6.63475. Okrem toho, že je tu pod parkoviskom ďalší vodopád Skjervsfossen, sú tu aj asi najzaujímavejšie záchody našej dovolenky. Také, že by ste si aj hodinu posedeli, a nepotrebovali by ste ani časopis na čítanie. Tak ako na mnohých odpočívadlách, aj tu je toaleta z nerezu, aj umývadlo, aj horúca voda tu tečie (!). No je tu jedno obrovské WAW. Je tu vysoké - hlboké okno, z ktorého sa pozeráte na tečúci potok z ktorého sa pár metrov od vás rodí rútiaci sa vodopád. Je to sranda, otvoríte dvere, že sa idete vy... a od prekvapenia vám takmer cvrkne. A potom keď si to pofotíte, sledujete zvonku ako ostatní ľudia reagujú (podobne ako vy).

Pri odpočívadle uvidíte zábradlie a schodíky. Choďte po nich dolu a prídete k vodopádu, k jeho strednej časti. Krásny pohľad na padajúcu vodu, ale choďte ešte ďalej po kamennom chodníčku a zavedie vás ešte nižšie. Cesta pre autá vedie až popod vodopád, my sme tou cestou nešli, my sme išli po hlavnej a sem sme len zašli kvoli odpočívadlu. Ale netušili sme aké bude. Tá cesta pod vodopádom je kľukatá a serpentínová. Myslím, že sa tam robia preteky na skejtoch alebo niečo tomu veľmi podobné.

Vedľa ešte spia karavanisti vo dvoch autách, večer ticho a v noci sa začali baviť ako keby tu boli sami. Decká nehonné. Tak som stiahla roletu na okne a škaredo som sa na nich pozrela. Oproti môjmu oknu mali dvere karavanu a tam sedel asi ich tatko. Fungovalo to. Za chvíľku prestali.

VIAC FOTIEK TU:
Dovolenka Nórsko 2018 (1.)

Palubný denník karavanistu (6.) - NÓRSKO.

Deň 6. – ŠTVRTOK – Vodopády, vodopády...

Kúsok za kempom je tunel, má 4,8 km, už sme si zvykli. Natankovali sme zase do plna, teraz je nafta za 14,78 NoKr/liter. Tu sa cena mení každý deň, možno dokonca aj v priebehu. Nie ako u nás. Trajekt nás vyšiel na cca 30,-€ a išli sme asi 15 minút cez Josenfjorden.

Na sever, smerom na Oddu je niekoľko vodopádov, mám presné GPS body, tak sa pokúsime prejsť okolo a nájsť ich. Po serpentínach do kopcov sme natrafili na lyžiarske stredisko. Smola, lyže sme nechali doma.

Tunel za tunelom, a za tým, čo má 4,3 km po kúsku svetla hneď ďalší - 1,2 km. Okolo nás sneh, Česi majú na to krásny výraz – podívaná. Naľavo sú Espelandsfossen a my hneď prichádzame k turisticky navštevovanejším vodopádom – Latefossen. Hučí to poriadne, sú priamo nad cestou, most pre autá ide len pár metrov od miesta, kde voda dopadá do rieky, ktorú vlastne sama vytvorila. Na fotky super miesto, ale ako moje zákony hovoria, na najkrajšom mieste je vždy lešenie, tak aj tu musíme hľadať priestor pre záber. Cestný most je v rekonštrukcii, ale možno lepšie tak, lebo to množstvo áut čo tu prejde už s ním spravilo svoje. Obchod so suvenírmi tiež nechýba.

Latefossen:

Prešli sme ešte okolo Tjornadalfosen, ďalších vodopádov, bohužiaľ na parkovisku pri ceste bol autobus, už by sa dva karavany nevošli. Neskôr ešte Vidfossen, tiež krásne viditeľne z cesty, no na druhom brehu rieky.
Vidfossen, Tjodnadalsfossen, a niečo ďalšie:

Na parkovisko pod Trolltungou prichádzame pomerne skoro, a aby sme nemuseli platiť viac, keďže sa platí na 24 hodín, tak zídeme naspäť dolu do mesta – Tyssedal a tu si v tieni stromov varíme jedlo. Po 2-3 hodinách ideme naspäť na spodné parkovisko pri telocvičňu. Takže pre záujemcov o Trolltungu: Tu sme na spodnom parkovisku, platí sa 300,- NoKr (30,-€). Vyššie je stredné parkovisko, je to pod priehradou, tam sa platí 500,- NoKr, ale nesmú tam ísť autobusy, karavany, ani náklaďáky, je tam úzka cesta. Ešte vyššie je parkovisko asi za 600,- NoKr, ale je kapacitne obmedzené. Najreálnejšie je zaparkovať dole, autobusom (100,-/os.) ísť skoro ráno na stredné parkovisko (alebo taxíkom) a odtiaľ túru hore. Alebo taxíkom na horné parkovisko (100 alebo 150,-/os.) a tým sa ušetrí najťažšia a najstrmšia 4 km dlhá časť túry. Potom už (len) 10 km peši. Je to pre zdatných a dobre oblečených turistov, my sme radšej nešli. Ale o tom až zajtra.
Takže ostávame tu, pri krásnych plazivých mrakoch na kopcoch a plánujeme zajtrajšok.  Slnko zapadlo za najvyšší kopec, ale tu je stále svetlo, asi sa zaseklo medzi kopcami. Dianka je naštvaná na tú ich drahotu, ju to prejde.

Palubný denník karavanistu (5.) - NÓRSKO

Deň 5. – STREDA – Preikestolen.

Dnes vyrážame o deviatej. Serpentíny a zákruty sú na rozdávanie. Keď sme priši na E39 – vlastne cestu do Stavangeru, tak sa to už zlepšilo. Ale tunelov je stále veľa, a ja som si myslela, že majstri na tunely sú Taliani, ale Nóri sú tiež frajeri. Začala som si robiť čiarky s každým tunelom, ale po 25 tuneloch a prestávke na odpočívadle ma to už nebavilo. Niektoré sú betónové ako u nás, ale väčšina je ako keby ich „vykopali“ alebo vysekali do kameňa a ostalo to tak. Teda asfalt je krásny, tunely sú jediné miesta kde sa dá v Nórsku ísť rýchlo, ale to čo máte nad hlavou je ako jaskyňa. Niekde je niečo ako nahodený špric, ale väčšina je surový kameň. Pravdepodobne je to tak pevná skala, že netreba betónové spevnenie, v každom prípade je to zaujímavé. Betónové bývajú hlavne tie vchody do nich, potom koniec.

Je asi zbytočné písať o kráse všetkého naokolo. Je horúce leto, také ako tu už minimálne desať rokov nemali, ale aj tak je príroda krásna. Na menších jazierkach rastú rozkvitnuté lekná ako u nás v kúpeľných parkoch a záhradách. Tu je to normálne. Okolo jazier a fjordov sú úžasné rozkvitnuté svahy plné lúčnych kvetov. Sú tu margaréty, kamilky, vratič, ľubovník, mlieč, dokonca divozel, fialové zvončeky, čakanka. Nadivoko tu rastie aj naša záhradná rastlina – Lupinus. No najviac je jednej fialkovo-ružovej, netuším názov, ale bola všade, u nás som ju nevidela, asi potrebuje chladnejšie a vlhkejšie prostredie. Po dlhom čase som videla motýle, voda je tu taká čistá, že ani nepochybujete o tom, že je pitná. Sucho sa však ukázalo na niektorých trávnikoch, ktoré sú od vody ďalej. Snáď to nebude každoročné horúce leto.
Stretávame veľa karavanistov, zdravíme ich, kývneme si rukou, veľa z nich odzdraví, hlavne Nemci. Stretli sme aj Žilinčanov, dokonca tri karavany od Pezinka. Ani jeden neodzdravil ! To je výchova. Nóri asi zásadne nezdravia, je to ich povaha, ale povedali sme si, že ich to naučíme (fandíme si). Za celú dovolenku ich len pár odzdravilo.

Dnes sme na trajekt prišli o 12.45 hod., tachometer hlási 155.137 km. Cena na trajekt za karavan do 6 m je 82,- Nórskych korún + dospelý za 34,- a deti 17,-. Karavan nad 6 m je za 205,- NoKr. Cena za karavany je takáto podobná na väčšine trajektov, jedine ak je dlhšia plavba, tak je vyššia. My sme si z tohto dôvodu nechali doma aj držiak na bicykle, nech sme čo najkratší. Síce sme nemali kde sušiť osušky, ale to je vedľajšie. Julkov karavan sa s nami na trajekt nevošiel, lebo sme prišli na poslednú chvíľu, tesne pred plavbou. Za nami sa zavrela korba lode a my sme ich čakali na druhej strane na prvom najbližšom odpočívadle. Aspoň sme sa najedli. Odpočívadlo krásne, už je tu pár karavanov. Sedenie je tu na spôsob Stonehenge. Ja mám tú smolu, že keď zastavíme, tak hneď varím, kým si posádka popozerá okolie. Potom sa odchádza a ja mám pár minút sa poobzerať. A tu to bolo rovnako, až na fotkách som videla čo tam bolo.

1.nájazd na trajekt, 2.pohľad Julkovcov na náš odchádzajúci karavan, 3.náš pohľad na Julkovcov na brehu:

Ďalej ideme na jednoznačný smer – Preikestolen. Je to miesto, kde musíme ísť, aspoň takáto kratšia túra, musíme to dať. Hurá ! No poviem vám, chytiť bager v tuneli neni príjemné, ale dosť pravdepodobné, pretože tu majú takmer v každom dvore nejaký bager alebo aspoň traktor. Ak nie dva. Ale majú aj nákladiaky, kombajny a podobné stroje.

Preikestolen.
Parkovisko sme našli jednoducho, presne podľa GPS bodov. Aj keď spať sa tu nedá, ale na parkovanie je tu dosť miesta a karavanov je tiež požehnane. Vyrážame o 14.35 (áno, tak neskoro), ale deň je dlhý a slnko tu nezapadá a nie sme sami, čo tak neskoro začínajú. Značenie je výborné a v pravidelných intervaloch sú železné kolíky s dĺžkou trate za chrbtom aj pred sebou. Aj keď už niekde boli údaje zodraté. Na začiatku sú ťažké vysoké schody, teda kamenné schody, pre kratšie alebo silnejšie nohy je to záber. Potom sa to mierne zlepší, ale to stúpanie po skalách tam stále je. Dokonca taká horšia záťaž sa tam ešte opakuje. Ale zase cestou sa môžete okúpať v jazierku. Hlavne si teba zobrať dostatok vody, ja som čakala, že tam budú pramene a potôčky kde si naberieme, no asi je až prílišné horko. Tam kde sú trávniky sa neodporúča schádzať z trasy, lebo sú to močaristé prepadliská.

Tesne pred koncom je kamenná plošina, síce do kopca, ale dobrá. A už je tu kolík označujúci, že na vrch je to už len 50 metrov, to už máte za sebou 4000 metrov ! Gratulujte si. Už len zhlboka dýchať a pozbierať odvahu na ten úzky prechod ku samotnej kazateľnici. Tu býva obvykle premenlivé počasie, avšak pri tomto suchu je cesta stále bezpečná. Pokiaľ si dávate pozor, nepošmyknete sa.

A nedajte sa odradiť tými húfmi ľudí, čo vás stále predbiehajú, obiehajú alebo už idú dolu. Je to tu ako na Václaváku. Keď prídete až hore na kazateľnicu, ako sa Preikestolenu hovorí, tak to stojí za to. Poseďte si tu minimálne pol hodinu, ak nie aj viac. Nebojte sa, bude chvíľa, keď sa plocha na fotenie uvoľní. Preikestolen vzbudzuje obrovský rešpekt, aj ten čo sa výšky nebojí sa zastaví. Odporúčam sadnúť si a keď sa vám vyjasní, že kde vlastne ste, príde aj odvaha ísť bližšie. Ja som až na kraji nebola, dokonca nemám psychiku ani na pozeranie ako tam niekto poskakuje a robí pózy. Príde mi to ako hazard so životom. Je to výška 600 metrov nad Lysefjordom a skala nejde kolmo dolu, ale ešte sa dolu zužuje a stráca. Je to výška ! Nie je tu ohrada, reťaz, obrubník, nič. Je tu len príroda, tak majme rešpekt voči nej. A komu nestačí, dá sa vyjsť ešte vyššie, odtiaľ sú krásne fotky. Vraj je tam aj jazierko, v ktorom bola celkom teplá voda. Mimochodom neni tu ani WC, tak kto má problém s týmto a nie je chlap, má to ťažké.
Z túry sme sa vrátili o cca 19.30, zaplatili sme parkovné 20,-€ a ideme hľadať kemp.
Wathne Camping: cena 28,-€ / GPS - 59.074160, 6.061293.
Zvykáme si, že za sprchy sa všade platí.