Náš pôvodný úmysel ísť dnes na plavbu loďou po Dunaji zase neuskutočníme. Z jednoduchého dôvodu. Včera sme ho pozerali sto kilometrov a (tak trocha) sme ho už mali plné zuby. Bol nekonečný. Tak asi zase inokedy, veď hádam dovtedy nevytečie všetok preč a neostane suché koryto. Zaplatili sme za kemp (až) 12,- € a vydávame sa na cestu ďalej. Čítate dobre, 12,- €, slovom dvanásť euro ako by ste napísali na šekovú poukážku. V Rumunsku sú ceny za kempy veľmi dobré a za to, že máte v cene elektriku, wc, teplú sprchu a bezpečné miesto, tak sa ani neoplatí kempovať nadivoko. Jediný problém je, že tu nie je až taká hustá sieť kempov, takže občas ste nútení zostať na divoko (to sme ešte netušili, že nás aj toto čaká). Chceme vyskúšať nájsť Sfinxul Banatean, natankovali sme v Orsove a ideme to hľadať. No našli aj nenašli milí rádcové. Vieme presne kde to je, skalu sme videli z diaľky, ale nie z potrebného uhla. Bohužiaľ cesta k nej je pešia odbočka z veľmi frekventovanej cesty. Je to len 12 kilometrov za Orsovou, ale cesta číslo 6 je hlavný ťah na Temešvár a zastaviť vedľa cesty by bolo riskantné. V jedinom možnom mieste bolo odstavené auto a blokovalo tak možný výjazd na štrkovú plošinku kde by bolo možné nechať auto. A to je ešte otázne, či medzi cestou a skalou je vôbec možný nejaký prechod cez rieku. Takže otočka a bod Sfinxul škrtám. Vraciame sa do Orsovy, na kruhovom objazde zvolíme druhý výjazd a pokračujeme v ceste 20 kilometrov. Zmena! Po 14-tich kilometroch a ďalších krásnych výhľadoch na Dunaj sme zastavili pri elektrárni Železné vráta a ideme pozrieť múzeum. Minulý rok (2022) bolo výročie 50 rokov od spustenia tejto mega stavby, je tu teda množstvo fotiek z čias pred výstavbou aj počas nej. No paráda, ide sa niekam výťahom dolu, napcháme sa do plechovej krabice aj so sprievodkyňou a vystupujeme v presklenej miestnosti priamo nad turbínami. Tu sme si vypočuli asi 10 minutový prejav pani dôchodkyne, keď niečo veľmi zaujímavé rozprávala v Rumunčine. Fotografovanie zakázané a my nastupujeme naspäť do výťahu a tým návšteva múzea končí. Čože? To je všetko? Nedá sa nesmiať ako sme sa „ogabali“, ale videli sme turbínu, počuli sme históriu (ale nerozumeli sme), nesmeli sme si to tam odfotiť (ale ako správny Slováci sme si odfotili) a drum bun, šťastnú cestu ďalej.
Do tohoto dňa sme sa rozhodli vložiť trasu, ktorú sme minule videli len z časti a teraz by sme radi pokračovali a pozreli si aj druhý diel seriálu. Jeho názov je 67C, teda Transalpina. Po nákupe a obede v Motru pred Lidlom sme stretli starého talianskeho profesora, ktorý tu vyučuje niektorý z odborov archeológie, myslím, že to čo Ross z Priateľov – paleontológiu. Po ďalších dvoch hodinách cesty už frčíme po 67C a vychutnávame si Transalpínu z juhu. Tá naozajstná začína až za mestom Novaci a za Rancou sa už prejavuje jej náročnosť. Serpentíny v ostrých zákrutách sťahujú zadok aj kŕče v rukách a ja zatínam zuby a „vychutnávam“ si túto jazdu. Ano, možno som sračka, ale prístup k vrcholu Transalpíny zo severu je proti tomuto ľavou zadnou. Táto južná strana je teda kapánek strmejšia. A som rada, že ju ideme hore kopcom a nie dolu. Lebo to by som asi brzdila aj nechtami po vozovke a keby bola mokrá cesta asi by som mala v gaťoch. Tak teraz info pre tých čo už išli Transfagarasan, tak ten je brnkačka. Možno somnou niekto nebude súhlasiť, ale ja už tadiaľto nepôjdem, stačilo. Nie sú to cesty na útese nad roklinou, je to strmák plný 180 stupňových zákrut s krásnym výhľadom, ale nechcela by som aby sa mi tu pokazili brzdy. Tak to cítim ja.
S výškou sa začína ochladzovať a keď po pol šiestej parkujeme na mokrej tráve na vrchole tak už je riadna kosa. Ideme sa prejsť na ten kopec čo som chcela ísť minule, odtiaľ by mal byť dobrý výhľad na serpentíny oproti na kopci (tie čo sú na všetkých insta-fotkách). Čiapka na hlavu, teplejšie nohavice a ide sa. Mraky sú v rýchlom pohybe a ja chcem ísť až hore. Danko ostal nižšie. Priznám sa, vyšla som hore, stihla som vidieť aspoň taký malý prd, mraky prišli až ku mne, začalo mrholiť a ja som sa chcela vrátiť. Nie, nevošla som do mrakov, to mraky vošli na mňa. Nevidela som na cestu a nevedela som odkiaľ som prišla. Podo mnou roklina, z druhej strany strmý breh a ja som len pozdĺž neho išla dolu. Veď niekadiaľ som sem musela prísť. V tom mraku predo mnou (hmlou sa to už nedá nazvať) som zbadala tmavú postavu. Mala som dioptrie, ale také mokré, že som si nebola istá či je to Danko. Až doteraz to bol len stojaci dážď na mieste, nepadal, len voda stála vo vzduchu, taký je mrak zvnútra. Danko stál asi 10-15 metrov predo mnou, kričím na neho, nepočuje ma, ani ja jeho. Idem bližšie, je to on. Spolu schádzame dole a už dosť prší. Kým sme zišli k autu už mi žblnká vo vibramoch (to je kvalita!). Všetko čo sme mali na sebe je mokré. Celú noc sa to bude sušiť. To bol nápad! Ale videli sme mraky zblízka. Aspoň je dôvod si vypiť. Ponaučenie: Nešpekuluj a nechoď sama.
Nie je tu žiaden signál, teda takmer žiadny. Prepli sme si na 4G a horko-ťažko sme niečo chytili. Sopel ani chrípka to našťastie neboli. Takže ak sem pôjdete, dostatočne si natankujte. Široko-ďaleko nie je pumpa. Plynové fľaše v karavane majte dostatočne plné, je tu zima a kúriť budete pomerne veľa. A pred cestou si doplna nabite telefóny. Na soláre sa nespoliehajte, sú vám prd plarné, lebo ani slnko tu nie je. Netvrdím že vôbec, minulý rok sme mali pekné počasie, ale to sa tu mení v priebehu hodinky. Sme vysoko, najvyšší bod je 2145 m n.m. Z Rumunských horských ciest je táto najvyššie položená, bola postavená ešte v roku 1935 a z južnej strany je množstvo lyžiarskych stredísk a hotelov. Končia v mestečku Ranca a potom už dlho, dlho nič. Len krásny kvalitný asfalt, množstvo motorkárov a turistov, úžasná pustatina a ticho.
Nie je tu žiaden signál, teda takmer žiadny. Prepli sme si na 4G a horko-ťažko sme niečo chytili. Sopel ani chrípka to našťastie neboli. Takže ak sem pôjdete, dostatočne si natankujte. Široko-ďaleko nie je pumpa. Plynové fľaše v karavane majte dostatočne plné, je tu zima a kúriť budete pomerne veľa. A pred cestou si doplna nabite telefóny. Na soláre sa nespoliehajte, sú vám prd plarné, lebo ani slnko tu nie je. Netvrdím že vôbec, minulý rok sme mali pekné počasie, ale to sa tu mení v priebehu hodinky. Sme vysoko, najvyšší bod je 2145 m n.m. Z Rumunských horských ciest je táto najvyššie položená, bola postavená ešte v roku 1935 a z južnej strany je množstvo lyžiarskych stredísk a hotelov. Končia v mestečku Ranca a potom už dlho, dlho nič. Len krásny kvalitný asfalt, množstvo motorkárov a turistov, úžasná pustatina a ticho.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára