Baňa v ktorej sa ťaží soľ doteraz. Časť je sprístupnená turistom a stretnete v nej hlavne domácich dôchodcov, ktorí si sem chodia liečiť priedušky. Majú v ruke nejaký papier (od lekára, alebo permanentku), s tým majú zvýhodnený vstup a každý deň si sem dolu chodia na pár hodín posedieť a dostanú razítko. Vyzerá, že počet vstupov sa im počíta, ako keď je permanentka predpísaná zdravotnou poisťovňou a na nej musí byť štempel. Priestory sprístupnené turistom sú 210 metrov pod zemou a ľudí sem vozia mikrobusy. Takže v Saline pri parkovisku si kúpite lístok a oni vás odvezú asi 5 kilometrov ďaleko, cez areál soľnej fabriky, do tunela ktorý sa stále stáča a kľučkuje pomedzi skalné uličky pod zemou. Máte pocit, že idete nepravideľnou špirálou dolu a každú chvíľu skončíte na skalnej stene. Na môj vkus ten šofér ide dosť rýchlo, ale asi by už aj so zaviazanými očami trafil všetky tie zákruty. Dolu je stabilná teplota 12-13 stupňov, vôbec to tu nie je preľudnené, Turda ju troška zatieňuje svojím obchodným marketingom, ale ak prídete sem, nebudete ľutovať. Je to tu obrovské. Nečakali sme taký obrovský priestor pod zemou. Je tu viac miestností, ak sa to tak dá nazvať, v kostoloch sa tomu hovorí lodí, nadväzujúcich na seba, vysoké stropy a mega priestor. Soľ sa začala ťažiť v roku 1938 a pri vstupe do bane sú aj fotky z ťažby, ďalej sú vystavené banské vozíky, staré uniformy a náradie. Sú tu aj sochy Decebala a Trajana, dvoch vládcov - dáckeho a rímskeho. Mohutné steny bane vyzerajú ako z mramoru a na samom vrchu je po stenách drevený chodník pre personál a servis bane. Na viacerých miestach sú sochy a je tu aj kaplnka s veľkým svietiacim krížom. Treba sa teplo obliecť, aj keď sa to nezdá, že 12-13 stupňov nie je zas tak zima, tak prirodzená klíma a atmosférický tlak vás s touto konštantnou teplotou prekvapia. Vlastne vás to tu celé prekvapí, je to zase ďalšie miesto ktoré fakt stojí za návštevu aj viackrát. Vstupné je 9,-€ na osobu.
Za Campinou a Cornu de Jos sa už cesta zatáča severne a my sme absolvovali zatiaľ najväčšie stúpanie 15%. Blížime sa k ďalšej vodnej nádrži so zaujímavými fotkami z instagramu. Tu sme zaváhali a odbočili sme celkom zle. To sme zistili až keď sme prišli k jazeru Bolboci. Chvíľku trvalo, až som zistila, že sme pri tej nesprávnej vode ale dalo sa otočiť napriek úzkej ceste. Takže naspäť a zistili sme prečo sme zle odbočili. Mali sme ísť na cestu, ktorá bola v tak zlom stave, že by sme to nedali. Vyzerala ako štrková vymletá cesta pre traktory a teréňaky. Ale teraz, keď toto píšem, tak maps.google to miesto ukazuje ako prejazdné. Bolo to fotené pred dvomi rokmi, takže tam musela byť medzitým nejaká kalamita, alebo zosypanie svahu. Ostali sme parkovať pri kempe Zanoaga a odtiaľ pešia túra k vodnej nádrži Lacul Scropoasa. Na jej konci je stará vodná elektráreň, resp. jej zvyšky a na fotkách to vyzerá super. Cesta lesom nie je náročná, povedala by som taká ľahká náročnosť, pretože sa ide aj po skalných cestičkách, aj lávky cez vodu, ale nič nebezpečné. Pred nádržou je lúka s chatami, len slniečko už je nížšie a nesvieti tam, kde je náš hľadaný objekt. Okolo vody je to už len kúsok, pretože toto nie je vodné dielo veľkých rozmerov. Bolo vybudované v roku 1929 a v roku 1936 aj elektráreň. Je tu z nej vidieť drevenú stavbu. Za ideálnych svetelných podmienok a teleobjektívu by som spravila pekné fotky, ale nedá sa ísť veľmi blízko, bolo by to nebezpečné, no zjavne to niektorí risknú. Drevené zvyšky starej elektrárne sú zakliesnené v skalnej rokline ktorou končí toto vodné dielo. Z rokliny sem priteká voda, cez ňu je železný mostík odkiaľ je všetko vidieť a odtiaľto sa to dá nafotiť. Sme od toho pomerne ďaleko aby boli pekné fotky. Okolo chodníka sú na svahu reťaze aby ľudia neschádzali z chodníka, pretože svah je strmý a pri pošmyknutí je to pád priamo do krásnej zelenkastej vody. Som sklamaná, ale nemôžem mať dobré svetlo na každom mieste nášho plánu. Cesta sem trvala hodinu a teraz hodinu naspäť, ale dali sme to v pohode. Moje odporučenie je ísť tam doobeda, najlepšie ráno a počkať si na správne slniečko. Trošku ľutujem, že sme sa nepozreli čo je ďalej po tom chodníku, predpokladám, že sa dá ísť dookola skaly a možno k nejakému peknému výhľadu. Ale na zistenie už bolo moc hodín a riskovať cestu lesom za šera sme nechceli.
Je 18 hodín večer a kým sa zotmie musíme sa niekam dostať kde prespíme. K miestu kde by sa možno dalo je to 5 kilometrov a je to Cabana Dichiu (45.326706, 25.463208 ). Južná strana národného parku Bucegi. Cabana – to je v Rumunsku chata. Táto je na rázcestí pod krížom, kde začína najkrajšia cestná výhliadka po vrchoch Bucegi. V rumunčine sa to číta Bučeči, či tak nejako, ak by ste sa pýtali domácich. Pri Cabane Dichiu je mŕtvy signál. Nie je tu internet ani mobilný signál. Čistý kľud a panenská obloha. Pri večeri v cabane sme sa pripojili aspoň na ich wifi, niežeby sme to strašne potrebovali, ale ešte bolo málo hodín na spanie a dosť zima na prechádzanie vonku. Kým nezačalo fúkať vyšli sme hore ku krížu pozrieť čo je to zač. Je tu lavička a za pekného počasia (teraz sa už stmievalo) by sa tu pekne posedelo, s úžasným výhľadom na okolité kopce a dolinu ktorou sme sem hore prišli. Zasa sme nakŕmili zo päť psíkov a máme z toho dobrý pocit. Dokonca sme aj vyskúšali nové solárne články. Síce len na chvíľku, lebo to slnko nejako veľmi ponáhľalo za kopec a ukecať sa nedalo ani na pesničku „vyjdi, vyjdi slniečko, na makové zrniečko...“ Dnes sme išli zavčasu spať. Ráno nesmieme dlho spať, lebo nás čaká horská túra a hlavne sme sa už nudili. Tak dobrú noc. Vidíme sa zajtra na najkrajšej planine na okolí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára