Deň 7. – ŠTVRTOK
Spali sme „v rohu“ dediny a celkom dobre. Ešte sme nakŕmili psíkov a ťaháme ďalej na miesta kde je signál. Pokračujeme maďarským Rumunskom a našim dnešným cieľom sú vulkány. Veľká časť Rumunska je vulkanického pôvodu a my chceme navštíviť miesto, kde sú toho hmatateľné dôkazy. Mapa nám ukazuje dve cesty. Jedna má 75 kilometrov za 1,5 hodiny a druhá kratšia, 40 kilometrov za niečo málo cez jednu hodinu. Túto kombináciu som si vôbec neuvedomila a vydali sme sa kratšou cestou. Bohužiaľ nad časom tejto trasy sme sa zamysleli až po prejdení 24 kilometrov lepšej cesty a troch kilometrov necesty. Najprv sa tá šotolina zdala slušná, veď po štrku sme už pár krát išli. Lenže rozdiel bol v tom, že väčšinou tá šotolina skončila po kilometri a bola aspoň rovná. Tu po troch kilometroch kľučkovania medzi jamami, výmoľmi a kameňmi na cestách nás to prestalo baviť. Bola to cesta niekde medzi dedinami, okolo voľajakého bagroviska ktoré teraz funguje ako rybník. Okrem ujkov s udicami sme takto ráno nestretli nikoho. A keď už tej rýchlosti 5-10 km/h stačilo, tak sme sa radšej otočili a ide sa naspäť. Tam, kde cesta začala slušnejšie vyzerať sme odbočili vľavo, že pôjdeme tou severnou cestou. No za dedinou bola cesta podobná tej pred chvíľou a nasratie za volantom sa stupňovalo. Znova sme sa vrátili a kašleme na vulkány, ideme inde, za nasledujúcim bodom. Na juh, dedinskou cestou číslo 131 a za Maierusom na lepšiu s číslom 13 (E60). Keď sme sa približovali k Rupea Gara, začala som pichať do osieho hniezda a zisťovať, či by šoférovi vadila zachádzka 12 kilometrov. Boli sme totiž z druhej strany vulkánov, odtiaľto je niečo ako oficiálny prístup do dediny k archeologickej lokalite Racos. Hurá. Dostala som šancu napraviť moju zlú navigáciu a odbočili sme do dediny Racos. Nad dedinou je geologická zóna, s tromi zaujímavými miestami. Tak ale postupne po jednom.
Parkujeme na oficiálnom parkovisku kde by sa dalo aj prenocovať (46.028146,
25.427510). Oproti parkovisku je smaragdové jazero, teda skôr
akýsi lom kameňa, obklopený čadičovými skalami. V tejto „jame“ medzi
skalami je presiaknutá spodná smaragdovo zelená voda. Pripomína mi to lom
Amerika pri Prahe. Tu sa dá ísť až celkom k vode a prechádzať sa
popri nej, ale chodník je aj na vrchu po skale. Veľmi pekné miesto. Nie som si
istá či to bol lom, pretože web píše, že to vzniklo dôsledkom topenia snehu. Na
to aký je to pomerne malý lom, či kráter, je tu hĺbka až 10 metrov.
Druhá zaujímavosť v tomto chránenom území sú bazaltové
stĺpy. Tiež mi silno pripomínajú jednu českú skalu, varhany, kde sa natáčala
Princezná so zlatou hviezdou. V Čechách je to skôr vytŕčajúca skala, tu je
to skalná stena, na jej vrchu sa prechádzate ako po lúke a v jednom mieste
je „odkusnutá“ zem a tam sú tie skaly. Pri pohľade zospodu je stena skutočne
ohromná. Jediné čo sa mne osobne nepáči, že turisti si tu začali robiť tých
kamenných trpaslíkov. Je to trápne. Ste v archeologickej lokalite, sú tu
stopy miliónov rokov, tak PREČO?
Tretie miesto je sopka. Vyhasnutá sopka s priemerom 100 metrov je tmavo červenej farby a v jej strede je vysoký kopec, ktorý je viditeľný aj z okolia. Opísať by sa to dalo asi tak, že si predstavte kopec, ktorý okolo vrcholu obkopú a vytvoria kráter. Na jeho obvode sa môžete prechádzať a obdivovať celý výtvor. Alebo zísť dolu a prezrieť si tú sopku zvnútra. Takže je to vlastne jama, kráter s vyvýšeninou v strede. Veľmi fotogenické miesto. Vraj jej posledný výbuch bol pred 10 tisíc rokmi. Ak by ste chceli natočiť video o prechádzke po Marse, tak tu máte ideálne miesto. Síce to tu pomaly zarastá zeleňou, ale stále je to „len“ obrovská červená sopka.
Pokračujeme v ceste a ako sa tak presúvame Rumunskom, tak každý rok sa nám potvrdzuje, že iná zemepisná šírka, iná časť Rumunska, iná architektúra. Ale už minule som si všimla úžasný názov ktorý používajú na pohrebnú službu: SERVICI FUNERARE. U nás by sa to mohlo volať FUNEBRÁCKY SERVIS. Len neviem či by to znelo dosť dôveryhodne. Osemdesiat kilometrov do Sighisoari sme strávili pozorovaním krajiny. No na to, že ja v aute okamžite a stále spím (ideálny spolujazdec J ), tak tu nespím vôbec. Musím sa kochať okolím ako pán doktor z vesničky. Do kempu, v ktorom sme už raz boli, kempu Aquaris (46.222963, 24.796484) sme dorazili zavčasu, okolo pol tretej. Pôjdeme si pozrieť mesto, lebo minule sme tu boli až večer po tme a moc sme toho nestihli.
Sighisoara je rodisko Vlada Tepeša, teda v knižnej verzii grófa Draculu. V centre tohto historického mesta sa nachádza jeho rodný dom, no nájdete tu aj omnoho zaujímavejšie veci. Je tu hodinová veža, akási Rumunská verzia orloja, drevené školské schody (ako tunel) z roku 1642 ktoré mali uľahčiť študentom cestu do školy. Je tu množstvo rozprávkových farebných domčekov ako stvorených pre objektívy fotoaparátov, veď toto bol jeden z dôvodov, prečo mesto v roku 1999 zapísali do dedičstva UNESCO. Určite si pozrite aj starý cintorín ktorý je hore na kopci (zo schodov doprava). Je to veľmi starý evanjelický cintorín s krásnymi starými hrobmi. Mená na niektorých vám budú povedomé, poznáte ľudí s takými priezviskami. Nápisy sú pomerne časté aj v nemčine, vraj saská komunita tu kedysi bola dosť početná. Ak nemáte veľa času, pozrite si aspoň kúsok z neho ako sme to spravili my.
Poseďte si na káve, alebo si jednoducho dajte langoš a zjedzte si ho v parku na lavičke medzi domácimi dôchodcami. Poseďte si pod stromami pred radnicou, alebo v tieni Veže obuvníkov, ale je tu aj veľa iných veží s remeselníckymi názvami. Miesta na oddych a relax je tu dosť. A potom, keď už na vás príde únava, poďte s nami cez lávku ponad rieku, okolo veľkého kostola Sfanta Treime, naspäť do kempu sa dobre vyspať. Tak dobrú noc.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára