Deň 2. – SOBOTA.
Cestou sa nám potvrdzuje fakt, že Rumuni sú momentálne vo
fáze praktičnosti. Možno neskôr sa dostanú do fázy peknoty. Ako inak by sa dalo
nazvať, keď domy opravujú tak, že to bije do očí ako sa tá ich oprava absolútne
nehodí, ale je praktická. Napríklad keď na kostol postavený možno dve storočia
dozadu dajú biele plastové okná. A dvere hnedé plastové. Pamiatkari by sa
chytali za hlavu alebo by kolísali na hranici infarktu, ale tu to tak
jednoducho funguje. Ale spomeňte si, že aj u nás to tak kedysi fungovalo. Dedina Beregsău
Mare je práve tento ukážkový prípad, dokonca aj na maps.google je tento kostol
priamo v zákrute na ukážku.
Náš smer (cestný, nie politický) je dnes dedina Bobda.
Kostol, chrám, pôvodne mauzóleum je v nenápadnej dedinke len pár
kilometrov za Temešvárom. Niekedy v 13.-14.storočí patrila táto obec
rodine baróna Iuliu Csávossy. Asi ho mali radi, pretože veľkú časť svojho bohatstva dal vyvlastniť a rozdelil ho medzi obyvateľov Bobdy. Mal tu zámok a celý statok, a neskôr podľa vzoru maďarského Ostrihomu si tu postavil mauzóleum, hrobku, kde bol on aj jeho rodina po roku 1911 pochovaný. Bohužiaľ zámok bol zbúraný a tehla po tehle rozpredaný, ale mauzóleum bolo využívané ako kostol. Tak pôsobí doteraz, len už je v zlom a nepoužiteľnom stave. Dá sa ísť do jeho blízkosti (zatiaľ), bránka je otvorená, ale dovnútra nie, na dverách visí pomerne nový zámok. Zozadu je prístup k hrobkám. Dočítala som sa, že sa založila organizácia, ktorá ho chce opraviť a je to dobrý nápad, budova si to zaslúži. Mohla by to byť krásna pamiatka. Za zastávku a pár fotiek toto miesto ozaj stojí. Ale pozor! Na ceste z Temešváru je pred Bobdou hnusná cesta, obrovské jamy na ceste, no možno kým tam pôjdete, aj tieto opravia.
Pokračujeme ďalej a cestou naspäť na Temešvár a potom na juh na Moravitu. Tu je zaujímavá cesta cez polia, ktoré sú obklopené množstvom vojenských bunkrov. Polia sa už kosia a tak je vidieť ich rozmiestnenie. Neviem čo sú to za bunkre, že by kvôli Srbsku? Niekde medzi mestami Padureni a Jebel ich napočítate dosť.
Gradineri – bod na našej cestnej osi so zrúcaninou kostola nad dedinou. Je blízko cintorína, takže sa tu dá krásne zaparkovať pri bránke za ktorými sú (na rozdiel od našich) vyvýšené hroby. Všetky nad zemou, ako keby sa do zeme ani nedalo pochovávať. Vyše cintorína je zrúcanina kostolnej veže v štádiu rekonštrukcie, či skôr pokusu o záchranu. Pripomína mi našu Katarínku, len je menší. Tiež je tu vidieť základy kostola, ktorý tu pred 300 rokmi stál, no teraz tu už stojí len opustená veža. Momentálne je na zemi zložená nová strecha, tak možno v blízkej dobe už vežu nájdete zastrešenú.
V obci Gradineri nájdete aj pekný novší kostol, dolu v dedine, ale aj most Márie Terézie, ten je už tiež veľmi starý. Je to ten typ mosta pri ktorom sa zastavíte, alebo aspoň upúta vašu pozornosť, len tento by si zaslúžil najskôr pozornosť pamiatkarov a obce a troška upraviť okolie a prístup k nemu.
Pokračujeme k bodu číslo 3, to znamená na juh cez Oravitu k národnému parku Cheile Nerei Beusnita. Cesta je dosť deravá, sem ešte eurofondy neprišli. V týchto končinách je náš karavan tak trocha atrakciou, tu asi veľa takých turistov nechodí. Po tejto ceste ideme pomaly, čo ak tu na nás z priekopy vyskočí nejaká jama. Sme na akejsi napodobenine parkoviska, kde je na jeho pomery dosť áut. Miesto je LTT pre naše auto. Pán vyberajúci parkovné keď sa ho spýtame či sme dobre k vodopádom Beusnita prikývne, ale keď sa ho pýtame, či je tam ozaj tak ďaleko peši, tak nás nasmeruje pokračovať karavanom. Vraj je tam kemping, určite prejdeme. Síce po zlej štrkovej ceste, ale prejdeme. Počkali sme kým sa to roztrhnuté vrece s turistami troška rozlezie a už za dreveným mostom a ostrou ľavou odbočkou začína cesta dvadsiatej piatej triedy zvaná šotolina. Úzka na jedno auto, miestami pripomínajúca (kto ju poznáte) cestu cez Višňové poza Čachtický hrad. Len s malým rozdielom, na nej je asfalt. Toto je lesná štrkovo-kamenná cesta na ktorej sa modlíte, aby nešlo nič oproti. Je až neuveriteľné, po akej ceste dokáže karavan prejsť keď vie, že tam na druhom konci je parkovisko. O 14-tej už prichádzame na „koniec sveta“, na očakávané parkovisko na lúke, za ktorým je už len pár malých domčekov s ubytovaním a reštaurácia. A za nimi je plot a tam je ten koniec sveta. Ale keď pôjdete okolo plota, tak nabehnete na turistickú značku ktorá vás povedie po jednoduchom nenáročnom chodníku až k vodopádu Beusnita. No predtým natrafíte na menší kaskádový vodopád a malé smaragdovo-tyrkysové jazierko. Extrémne fotogenické hlavne keď priaznivo dopadajú slnečné lúče na hladinu vody. Boli sme tam okolo tretej hodiny a bolo to akurát. Naspäť už to jazierko tak očarujúco nevyzeralo. Presúvame sa ďalej, už aj trocha do kopca a ako správne poznamenal ten pán čo s ním bývam: je sucho, nečudoval by som sa keby bolo málo vody, tak aj bolo. Vodopád krásny. Až gýčovo zelený, obrastený machom, ako vystrihnutý z časopisu GEO, no vody len jeden prameň. Nedá sa hovoriť o sklamaní, pretože napriek tejto činnosti-nečinnosti prírody je to tu krásne. Vraciame sa tou istou trasou k autu a naspäť tiež po tej istej ceste až do dediny Sasca Romana kde si dáme kávu. Radi si vychutnávame kávu na terasách na našich výletoch, tá káva chutí lepšie už len pre ten pocit voľna, slobody a kľudu. Rumunsko je krásne. Je také pekné, že máš chuť sa len tak bezcieľne voziť autom a kochať sa krajinou. Vo veľa mestách aj dedinách sú úplne nové asfalty. Ale stane sa, že sa tak vezieš a zrazu HU! Skončil asfalt, vyfrézované a po 50-tich metroch asfalt pokračuje. Hmmm, asi nevydalo, neostalo.
V kopcoch, niekde medzi Naidasom a Pojejenu sme nakŕmili psíka a spokojne pokračujeme k Dunaju. Je neuveriteľné aký je obrovský. Ako malé more. Obrovská, ale že ozaj obrovská vodná plocha sa ťahá 700 kilometrov pozdĺž južných hraníc so Srbskom a Bulharskom. My sme dali „len“ nekonečných 110 kilometrov a stačilo nám. Výhľad z cesty na brehu je dokonalý. Pozeráte sa cez vodu na susedný štát a vidíte ich cestu kde sa strieda most-tunel-most-tunel... Je to ďaleko, ale teraz podvečer je dobrá viditeľnosť. Stmieva sa a my už po tme prechádzame okolo Decebala, ktorý je do skaly vysekaný nad vodnou zátokou. Už minule som písala o rumunskom bojoníkovi-vodcovi, ktorý tu má skalný portrét. Na modro osvietená skala je už len necelých 10 kilometrov pred Eselnitou kde je kemp Mala, miesto nášho nocľahu. (
44.686668, 22.344847)Tu to už poznáme, tak dobrú noc.
web kemp Mala
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára