Palubný denník karavanistu (6.) - RUMUNSKO

 Deň 6. – STREDA

Dnes sme si naplánovali túru po vrchu časti národného parku Bucegi. Počasie nám praje, všetko čo sa dalo sa už vypršalo a vyfúkalo, dnes by malo byť ideálne na prechádzku po kopcoch. Už v minulom palubnom denníku z Rumunska som spomínala, že sme tu boli a vtedy bola naším cieľom veľká skala, prírodný výtvor, ktorý sa z jednej strany podobá na sfingu. Potom sú tu ešte kamene, ktoré dostali názov Babele (v preklade - staré ženy) majú podobu hríbov. Tak toto sme už videli a vieme presne ako sa ta dostaneme. Dnes nás však čaká pešia trasa ešte ďalej, na kopec Caraiman. Z parkoviska pri Cabane Dichiu sme sa pred deviatou presunuli na parkovisko vzdialené 8 kilometrov severne, kde parkujú nám podobní turisti, len nie na karavanoch (neviem prečo to tu ešte neobjavili). Počasie je nádherné, praje našim zámerom a po pol hodinke sme na rázcestí pri kaviarni a parkujeme. (45.383921, 25.475294).Ďalej už len pešo alebo na štvorkolke, ale to tu používa iba personál a zamestnanci chaty na vrchu Bucegi. V každom prípade je to krásna prechádzka, a keďže to už poznáme, tak vieme, kde sa dá skrátiť a prejsť krížom cez kopec aby sme nemuseli stále po ceste. Hore pod chatou sme si dali varené víno na zohriatie a pokračujeme k sfinge. Za ňou začína, resp. pokračuje turistický chodník k obrovskému krížu na vrchole hory Caraiman ktorá je vysoká 2384 metrov. Kríž je na necelých 100 metrov pod samotným vrchom, na úpätí skaly, pod ktorou je už len priepasť. Postavili ho tu v rokoch 1926-28 a samotná Rumunská kráľovná Mária iniciovala jeho stavbu. Je vysoký 39,3 metra a v noci je osvetlený. Bol postavený na pamiatku vojakov ktorí zomreli v prvej svetovej vojne a z jeho terasy sa môžete pozerať dolu do doliny Prahova a v nej mesto Busteni. Od roku 2014 je zapísaný v Guinessovej knihe rekordov ako najvyšší kríž na svete postavený na vrchu hory. Je to dielo čisto Rumunských architektov a staviteľov. Vývoz materiálu na vozoch a lanovkou bol veľmi obtiažny. Kríž bol osvietený do roku 1948 a potom hrozilo jeho zničenie. Komunisti ho chceli rozobrať, jeho ramená odstrániť a na vrch stĺpu dať červenú hviezdu. No zjavne sa im to nepodarilo a ľudia to nedovolili. Teraz svieti zasa s pomocou 300 žiaroviek.

Niečo pre turistov: cesta k nemu je absolútne nenáročná. Ak zaparkujete na parkovisku, ktoré som spomínala vyššie, tak sa vydáte hore brehom po vymletej širokej hlinenej ceste. Tadiaľto chodia na autách zásobovači horných chát a lanovky. Áno, dá sa to aj keď sa to nezdá. Pomaly prídete spolu s ostatnými turistami až k budove lanovky, Babele a Sfinx. Okolo nej prejdete a doprava je chodník, tak po ňom. Len nie hore k chate, ale popod ňu. A vyšliapaný chodník vás povedie až na vrch kopca pod ktorým je kríž. Tu, takmer na konci trasy je to troška obtiažne, ale dá sa chytiť reťaze a pomaly ten kratučký skalný úsek zliezť. Niektorí išli hore na kopec a tadiaľ, ale potom pri pohľade od kríža sa nám zdalo, že je to ešte náročnejšie, lebo svah je strmý. Toto je jedna možnosť cesty ku Caraimanskému krížu. Dĺžka cesty od parkoviska sem je cca 2 hodiny, takže celkom pohodlná túra. Druhá je od penziónu ktorý je naľavo dolu pod parkoviskom. Vzdialenosťou je to podobné, len myslím ťažšie, pretože sa ide po strmom kopci popod skaly. Takže pokiaľ idete s deťmi alebo chcete ľahšiu bezpečnejšiu trasu, choďte vrchom. A pre tých najlenivších a dámy v sandálikoch a lodičkách je ešte možnosť ísť k Sfinge lanovkou z mesta Busteni a potom ešte hodinku pešo ku krížu. Ale takí turisti to už nedajú a skončia pri káve v budove lanovky.

Pod krížom si môžete posedieť ako dlho chcete, pretože naspäť zasa už len dve hodinky, ale ako to býva, tak naspäť je cesta vždy kratšia a rýchlejšia. Tiež máte ten pocit? Nenechajte sa odradiť neporiadkom a odpadkami po ceste, Rumuni k tomu raz dorastú a prestanú to hádzať hocikde na zem, aj my sme takí boli, pamätám si to. Ozaj, keď pôjdete z parkoviska hore, treba si v kaviarni zaplatiť vstup do národného parku. My sme neplatili, nikto tam nebol. Neviem či ešte bolo pre nich skoro, či mimo letnej sezóny sú tam v inom čase, ale v každom prípade keď sme tu boli prvý krát, tak sme ho platili. Ale parkovné sa neplatí. Pred treťou hodinou nasadáme zasa do auta a odchádzame z tohto turistického ošiaľu, pretože už to tu najviac vrie a aj keď je po letnej sezóne, tak turisti sú v tomto čase najaktívnejší. Parkovisko je už plné a keby sme prišli sem teraz, tak určite nezaparkujeme. Cestou dolu sme tak ako minulý rok zastavili pri ceste, uvarili si obed a pokúšali sme sa nakŕmiť štyroch psíkov. Bohužiaľ tí dvaja väčší stále tých menších odháňali, a keď sme sa to snažili regulovať a vysypať granula na viac miest, tak tí dvaja hajzlíci dobehli tam kde sa práve sypalo a potom behali hore-dolu.

Dnes je celkom dobrá viditeľnosť. Zhora z Caraimanu som videla dolu v Busteni miesto kam máme teraz namierené a to je Castelul Cantacuzino. Celkom pekný kaštieľ, veľmi mladý na pomery iných takýchto objektov. V roku 1911 ho postavili na žiadosť princa Gheorghe Grigore Cantacuzino, bývalého ministra Rumunska. Je to pekná budova, ktorá vám na obrázkoch bude pripomínať skôr taliansku usadlosť niekde v kopcoch Toskánska či Chianti. Je obklopená parkom a od cesty ho delia vysoké tuje – cyprusy. Väčšina fotiek je robená z toho pohľadu, že kaštieľ je za tujami a vyzerá to nádherne. Areál je upravený ako relax zóna s kaviarňou, lavičkami, fontánou a naozaj pekným prostredím. S parkovaním v jeho okolí je to horšie, ale ak sa vám podarí, tak sa tu zastavte. Spravte si fotku na vysokej hojdačke zavesenej na stromoch. Neviem či aj celú sezónu, ale teraz je tu naaranžovaných niekoľko vecí na spôsob Adams family. Príde mi to gýčové, ale deti sa zabavia. V každom prípade je to miesto, ktoré som mala naplánované ako bod trasy a neľutujem. A ešte detail, ktorý si dobré oko musí všimnúť. Z areálu kaštieľa je krásne vidieť vysoko na skale Caraimanský kríž, kde sme ešte pred pár hodinami boli a pozerali sem dolu. Ale veď o to išlo pri stavbe kríža, aby ho bolo vidieť na široké okolie. Krásny pohľad.

Pokračujeme na sever, smer Brašov, za Predealom sú zasa serpentíny a my sa opatrne zosúvame dolu kopcom. Tu niekde, ešte okolo Timisu de Sus, alebo de Jos sme stretli google auto. Ak nás tam niekedy nájdete, dajte vedieť. Obišli sme Brašov a ťaháme na Sfantu Georghe a Reci. Tam niekde je dedina Moacsa a pri nej na kopci na lúke veľký pamätník. Je na pamiatku maďarským obciam v Rumunsku, keďže toto územie kedysi (a veľmi dlho) patrilo Maďarsku. Všade okolo tu žijú Maďari a aj toto postavili zasa oni. Na googli by ste to hľadali ako Big Cellar Monument. Názov súvisí s nejakou povesťou s obrom, ktorý tu mal pivnicu a v nej schované poklady. Pomník má kamenný základ a nad ním drevená konštrukcia. V jeho jadre je kamenný oltár a každoročne sa tu konajú slávnosti. Od konštrukcie sa na zemi ťahá kamenný nákres, ktorý je akoby v tvare kvetu. Na jeho koncoch sú kamene s názvami maďarských obcí. Odtiaľto vedie akási promenáda, či chodník s drevenými bránkami, portálmi, ktoré nesú ďalšie informácie. Pri dobrom počasí a slniečku sa tu dajú spraviť pekné fotky. Inak tu neni nič. Možno ako zastávka keď pôjdete okolo, pretože je tu kľud, a po štrkovej ceste sa dostanete autom až hore.

Ťaháme ďalej a radi by sme do kempu. Pri dedine Ozunca Bai sme jeden našli, ale je to ten druh kempu, ktorý hľadáte na konci sveta, za dedinou ktorá (máte pocit) že bola zabudnutá všetkými svätými a táto cesta lesom a otrasnou cestou predsa nikam nemôže viesť. A omyl. Vedie na ďalší z koncov sveta, kde sa nejaký dobrovoľník rozhodol urobiť kemp. Možno to bol ten jeden jediný svätý čo sa kamaráti s Jurom Škarbom a tu si spomenul na zabudnutú zem. Takže tu, medzi kopcami, tam kde o asfalte ešte nepočuli sa skončila aj štrková cesta dvadsiatej deviatej triedy, tak tu je rampa kempu. A na nej ceduľka, že kemp je zavretý, koniec sezóny. Mimochodom má dobré recenzie na webe (46.094888, 25.806062) Vraciame sa naspäť tou napodobeninou cesty a pozeráme okolo, že asi tu majú nejaký termálny potok. Vyzerá to podľa murovaných bazénikov okolo cesty. Takže sme neuspeli a keďže sa stmieva, hlavne tu v údolí medzi kopcami, hľadáme nocľah. V uličke pri možnom penzióne, kúsok od hlavnej cesty,  je miesto, kde sme schovaní a nikomu nezavadziame.