Palubný denník karavanistu - Taliansko (7.)

5.deň - štvrtok

Z kempu odchádzame ráno o 9.10 hod, smer juh: Caserta - Neapol. Cesta okolo Monte Casino, to by malo byť tiež nejaké staré historické mesto s príbehom. Zas niekedy nabudúce.

Caserta.

Miesto, ktoré som vybrala na základe jednej knihy o taliansku - plnej fotiek. Zámok, myslím že najväčší v celom taliansku, s veľkou záhradou, umelým vodopádom a vodnými plochami. Výhľad zo zámku je do vzdialenosti troch kilometrov, toľko má dĺžku zámocký park. Na jeho konci je umelý vodopád s privádzanou vodou. Z neho tečie voda kaskádami do vodných nádrží, ktoré sa ťahajú smerom k zámku, sú tu fontány, sochy, všetko bolo stavané podľa vzoru Versailles.

Na môj vkus je park až príliš zelený. Chýbali nám tam nejaké kvety, alebo aspoň nejaký rozdiel vo farbách, všetko bolo až príliš zelené (až na tú vysušenú trávu pred zámkom). Je to krásne, ale chýba tomu pestrosť.

Najlepšie je zobrať si pri zámku malý bus, tuším za 1,50 € a odviezť sa hore-dole. My sme o tom nevedeli, takže tam sme si odšlapali, aj to nie až na koniec v tej horúčave. Naspäť sme "objavili" ten bus. Dá sa ísť aj na koči, ten je podstatne drahší, alebo si požičať bicykel. Ale po zaplatení vstupného 35,- € na nás štyroch to stačilo. Ešteže mala Dianka zadarmo (do 18 r.).

Aj na tomto zámku mi prekážaly ohrady a zátarasy a lešenie. Ale pred zámkom sa na lúke rozkladalo pódium a stoličky, tak predpokladám, že všetky tie ploty a zábrany boli pre ten koncert a divákov.
Bohužiaľ sme museli parkovať na benzínke, nečakali sme že tu bude toľko jednosmeriek, takže do našeho plánovaného parkoviska sme sa nedostali, videli sme ho až potom. Ak si niekto myslí, že u nás šoféri nevedia jazdiť, alebo že Blaváci jazdia ako šialený, tak ste na omyle. To čo sme videli tu, to som ešte nezažila. Žiadna prednosť v jazde, kto je rýchlejší a šikovnejší ten ide. Pripomína to egypt, alebo tunis, ale tu  v tomto meste je auto na aute a medzi nimi skútre, tisíc skútrov, strkajú sa medzi seba, odbočujú keď to najviac nečakáš. A čo je horšie, ani sanitku nepustia. So zapnutou húkačkou stála na križovatke a nikoho to nezaujímalo. Treba byť drzí a začať odbočovať surovo medzi nich. A v spätnom zrkadle už len vidíte haváriu, našťastie len v spätnom zrkadle, nie na vašom karavane.

Pompeje.

Tu som už bola a históriu pozná každý, zbytočné niečo písať. Snáď len toľko, že je to kúsok pod Neapolom. Najprv ide cesta okolo Vezuvu (aj tam raz pôjdem) a potom odbočka z diaľnice na Pompeje. Zaparkovať neni problém, je tu aj parkovisko, aj kemp, tak parkujeme v kempe.
Bolo to v auguste roku 79 keď sopka vybuchla a celé mesto zasypala 4-6 metrovou vrstvou lávy a prachu. Až v roku 1860 ich zažali odkrývať. No a na také vyhrabané sa chodia pozerať turisti.
Kým tam pôjdete, prečítajte si stručnú históriu, lebo slovenský sprievodca tu nie je ( a budete za múdrych).

 Stihla nás veľmi príjemná letná búrka, najprv to bolo nepríjemné, okolo sa blýskalo a okolo nás žiadne domy so strechou. Ale nakoniec z toho bol príjemný letný dážď, ktorý v tej horúčave perfektne schladil a vôbec nám nevadilo chodiť v ňom.

Záver ?
toto bol začiatok  najvypätejšieho dňa dovolenky. Otrasní šoféri, hustá premávka v meste, havária za chrbtom, hľadanie parkoviska, horúčava. A to som nespomenula ako nás takí podvodníci v Caserte navádzali aby sme parkovali v ich dvore. Že nám postrážia autá. Ha ha, už ich vidím čo znamená "stráženie" po taliansky. Ale letný dážď dokáže zmyť negatívne veci. Už dávno som tak detsky nezmokla.